Nová publikácia: Priame akcie na pracoviskách. Základné druhy a konkrétne príklady
19. máj 2009
V apríli 2009 vyšlo kompletne prepracované druhé vydanie publikácie o priamych akciách na pracoviskách. Podobne ako pred rokom vydané tituly o významnom štrajku v španielskych lodeniciach či praxi malých organizácií a odborových zväzov, aj Priame akcie patria skôr medzi prakticky využiteľné texty. Na 24 stranách formátu A5 sú opísané základné formy priamych akcií a ku každej je uvedených niekoľko príkladov nielen zo zahraničia, ale aj zo Slovenska. Cena v Červeno-čiernej distribúcii je 1 euro, prípadne si brožúru vytlač z RTF, PDF, DOC, MOBI, EPUB.
ÚvodBrožúra Priame akcie je určená najmä bojovne naladeným pracujúcim. Približuje niektoré druhy priamych akcií, ktoré sa dajú použiť v konfliktoch so zamestnávateľmi. Pripravili sme ju s cieľom rozprúdiť diskusiu a podnietiť pracujúcich, aby sa viac delili o skúsenosti z vlastných sporov. Hlavným zdrojom informácií o akciách, ku ktorým v súčasnosti dochádza, sú odbory a masmédiá, takže celkový prehľad o dianí - a hlavne o skúsenostiach - je výrazne obmedzený. Navyše sa nevie takmer nič o bojoch neorganizovaných pracujúcich na neformálnej úrovni (keď konajú napríklad ako skupinky kolegov a kolegýň).
Asi najznámejšou formou akcií na pracoviskách na Slovensku je štrajková pohotovosť zo strany odborov, ktorej výsledky sú však diskutabilné. Niekedy zamestnanci vďaka štrajkovej pohotovosti dokážu vyvinúť dostatočný tlak na vedenie (napríklad zamestnanci SAD v Poprade v marci 2007), inokedy nie. Situácia potom buď vyústi do štrajku (štrajk železničiarov v roku 2003) alebo konflikt viac-menej vyprchá či sa neefektívne natiahne (prípad vodičov MHD v Košiciach v roku 2009). Oficiálne vyhlásenie štrajkovej pohotovosti je zvyčajne prvou a často jedinou možnosťou, ktorá sa využíva pri riešení problémov na pracovisku. Obmedzuje sa pritom výlučne na aktivity, ktoré vedie oficiálna organizácia (odbory), pričom väčšina pracujúcich v súčasnosti v odboroch nie je.
Priame akcie vychádzajú z iného prístupu či „filozofie“. Rozdiel je v spôsobe, akým ľudia riešia vzniknutý problém – bez sprostredkovateľov, ktorí by konali namiesto nich. Rozhoduje a koná sa na základe toho, na čom sa dohodnú ľudia, ktorých sa problém týka, a ktorí ho chcú riešiť. Priame akcie samozrejme neznamenajú automatický úspech. Ich výhodou však je, že prípadná prehra takpovediac „patrí nám“. Nie je nadiktovaná či vnútená niekým iným. Keďže rozhodujeme sami za seba, naše sú aj chyby, ktoré urobíme. Vďaka priamym akciám získavajú ľudia kontakty, vedomosti a najmä skúsenosti, ktoré môžu v budúcnosti pomôcť im alebo niekomu inému.
Existuje veľa zákonných obmedzení, ktoré znemožňujú uskutočnenie úspešných akcií. Je dobré, keď pri priamych akciách, ktoré môžu byť na hrane zákona, aspoň zhruba poznáme, kto čo môže. Z vlastnej skúsenosti však vieme, že labyrint zákonov si vyžaduje čas. Je prirodzené, ak máme obavy z možných postihov. Boj medzi šéfmi a pracujúcimi však nie je bedmintonový zápas. Dôležité je dostať zamestnávateľa do šachu a odradiť ho od právnych krokov. Musíme byť šikovní, rýchli a nekompromisní.
Vo svojej podstate sú priame akcie útokom na moc druhej strany a zároveň vyjadrením našej moci. Zasahujú nielen oblasť výroby, distribúcie a služieb, ale aj politiku, komunitu a v neposlednom rade medziľudské vzťahy. Sú kritickou reakciou na kapitál (ktorý je základným kameňom kapitalistického ekonomického systému) a štát (opierajúci sa o zastupiteľskú demokraciu, ideológiu, isté hodnoty, právo, atď.).
Priame akcie na pracoviskách sú kľúčom k zmene vo všetkých týchto oblastiach. Sú jedinečné v tom, že zasahujú oblasť práce, teda oblasť, na ktorej stojí a padá existencia a reprodukcia ľudskej spoločnosti, keďže bez práce ľudí nemôže spoločnosť existovať.
Keď analyzujeme jednotlivé metódy a diskutujeme o konkrétnych bojoch, pýtame sa, či akcie posilňujú dôveru vo vlastné sily, iniciatívu, účasť na dianí, solidaritu, rovnoprávnosť a vlastnú aktivitu ľudí. Naproti tomu nepriame akcie, ktoré nie sú v rukách samotných pracujúcich, majú tendenciu viesť k pasivite, apatii, cynizmu, odcudzeniu sa alebo spoliehaniu sa na to, že problémy za nich vyriešia iní. V konečnom dôsledku môžu spôsobiť, že sa ľudia nechajú manipulovať inými; nezriedka aj tými, ktorí údajne konajú v ich záujme. Základom preto je, aby ľudia sami kontrolovali vývoj svojho sporu.
Pri písaní o priamych akciách sme čerpali z viacerých zahraničných zdrojov, prevažne však z Veľkej Británie a USA. Nové vydanie brožúry Priame akcie (prvé vyšlo v roku 2002) sme sa však pokúsili obohatiť aj o niekoľko príkladov zo Slovenska.
Postupne predstavíme tieto druhy priamych akcií:
• štrajk
• divoký štrajk
• duálna moc
• maródka
• neformálny odpor
• obsadenie pracoviska/okupácia
• otvorené ústa
• piket
• práca podľa pravidiel
• prerušovaný štrajk
• sabotáž
• solidarita
• spomalenie
• štrajk dobrou prácou
ŠTRAJK
(Strike)Štrajk je všeobecné označenie pre prerušenie práce zo strany zamestnancov. V tejto brožúre opisujeme niekoľko druhov štrajkov, ktoré však majú isté špecifiká, pre ktoré im venujeme samostatnú pozornosť. Medzinárodná organizácia práce považuje štrajk za legitímny, no a krajný prostriedok obrany ekonomických a hospodárskych záujmov zamestnancov, ktorý vyplýva z práva na slobodu združovania. Na Slovensku je v zákone vymedzený len štrajk v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, ktorému predchádza niekoľkotýždňový proces kolektívneho vyjednávania. Na ostatné prípady neexistuje zákonná úprava a platí Čl. 2 ods. 3 Ústavy, že „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Inými slovami, ak neexistuje zákonná norma, ktorá by zakazovala štrajkovať, je štrajk legálny.
Krátkodobé symbolické štrajky sa používajú aj ako politický nástroj napríklad proti politike vlády. Príkladom môže byť hodinový generálny štrajk na Slovensku 26. septembra 2003 či v Česku 24. júna 2008.
Štrajk si vyžaduje dobrú mobilizáciu a organizáciu. Existuje viacero taktík, vďaka ktorým sa dajú minimalizovať straty vo vlastných radoch a maximalizovať následky na strane šéfov. Existuje napríklad šachovnicový štrajk, kedy nepracuje každé druhé oddelenie; lesný požiar alebo prepojený štrajk, ktorý sa postupne presúva z jednej kľúčovej časti výrobného procesu do druhej; preukazový štrajk, pri ktorom každý pracujúci s nepárnym číslom na preukaze je v spore v pondelok, stredu a piatok, a každý s párnym číslom bojuje v utorok, štvrtok a sobotu; a rozličné obmeny párno-nepárneho štrajku, kedy manuálni robotníci zložia nástroje ráno a vrátia sa poobede, keď už zasa prestáva pracovať kancelársky personál a predáci, čím sa ochromí celá výroba a dosiahne celodenná odstávka pri strate mzdy len za polovicu dňa. Ďalším druhom štrajkov venujeme nasledujúce strany.
Štrajk železničiarov, Slovensko (2003). Najznámejším štrajkom v novodobých dejinách Slovenska bol štrajk asi 30 000 železničiarov, ktorý trval od večera 31. januára 2003 do večera 3. februára 2003. Jeho príčinou boli opatrenia, uskutočnené v súvislosti s pôžičkou Európskej investičnej banky, medzi ktoré patrilo aj prepúšťanie a rušenie spojov. Cieľom štrajku bolo zastaviť rušenia spojov na 25 lokálnych tratiach a ďalších asi 200 spojov na hlavných tratiach. Štrajkujúci čelili veľkému tlaku zamestnávateľov a negatívnej mediálnej a politickej kampani. Štrajk bol 3. februára pozastavený po vydaní predbežného súdneho opatrenia Okresného súdu Bratislava 1 vydaného na základe žaloby ŽSR o nezákonnosti štrajku. Štrajkový výbor, zložený z funkcionárov odborov, toto rozhodnutie akceptoval a štrajk ukončil. A to napriek tomu, že bolo jasné, že súd rozhodol na základe ekonomicko-politickej objednávky a dosť sporne (keďže právo na štrajk garantuje ústava), čo nakoniec potvrdil aj Krajský súd v Bratislave. Ani jedna z požiadaviek štrajku nebola naplnená.
Štrajk ochromil najmä osobnú dopravu na celom území Slovenska, ktorá však bola nahradená posilnenými autobusovými spojmi. Nákladná doprava bola oslabená v menšej miere, čo znížilo účinok štrajku. Na druhej strane, štrajk symbolicky podporovali niektorí vodiči autobusov (napríklad vo zvolenskom regióne), ktorí uvažovali o solidárnom štrajku.
DIVOKÝ ŠTRAJK
(Wildcat Strike)Divoký (neoficiálny) štrajk nepodlieha procedúram, na základe ktorých sa ohlasuje oficiálny štrajk, a ktoré vymedzuje zákon o kolektívnom vyjednávaní. Je teda rýchlejší a zamestnávateľa môže ľahšie zaskočiť. Môže vzniknúť v prípade, že na pracovisku nie sú odbory, ale aj vtedy, ak odbory existujú, no nesúhlasia s klasickým štrajkom, alebo sa zamestnanci rozhodnú konať bez nich. Jednou z najjednoduchších foriem divokého štrajku je „hromadná sťažnosť“, kedy zamestnanci hromadne opustia pracovisko a idú za vedením, aby priamo prediskutovali problémy na pracovisku.
Divoký štrajk smetiarov, Brighton, Veľká Británia (2008). Spor vznikol po tom, čo sa vedenie rozhodlo zdvojnásobiť pracovné zaťaženie zamestnancov. Nasledovalo zastrašovanie a presun štyroch zamestnancov do iných posádok áut. V depe to vyvolalo hnev a viedlo k dvojdňovému divokému štrajku. Ako sa vyjadril jeden z pracovníkov: „Manažment sa zosypal ako domček z kariet. Netušili, čo sa deje. Pri zaobchádzaní s nami zašli priďaleko a je načase, aby sa naučili, že si to nemôžu dovoliť.“
Hromadná sťažnosť brigádnikov, Bratislava (2002). Počas jednej z letných brigád odmietlo asi 15 študentov lepiacich etikety na nápoje vykonať úlohu, ktorá nebola v náplni ich práce. Navrhli, aby ju urobili len tí, ktorí chcú, a aby za to dostali príplatok. Človek z agentúry, ktorý študentom prideľoval prácu, vzápätí volal šéfovi agentúry. Ten študentom prikázal, aby úlohu okamžite splnili, inak nedostanú mzdu. Vyhrážal sa tiež vyradením z evidencie brigádnikov. Študenti sa v priebehu niekoľkých minút dohodli, že sa na prácu vykašlú, pôjdu si dať zapísať odpracované hodiny a ostatné ich nezaujíma. Hromadne teda vošli do kancelárie agentúry, kde zdesená pracovníčka pochopila, že ich nemá šancu odbiť. Po telefonáte šéfovi im oznámila, že sa vec vyrieši. Študenti sa rozhodli, že si o týždeň prídu po výplatu naraz, a ak budú problémy, prípadne zorganizujú bojkot agentúry či iný druh akcie. O týždeň im však oznámili, že spor sa ešte rieši a majú prísť o ďalší týždeň. Napriek obave, že agentúra iba naťahuje čas, nakoniec svoje peniaze nasledujúci týždeň dostali.
DUÁLNA MOC
(Dual Power; ignorovanie šéfa)
V skratke sa táto taktika dá opísať ako „kolektívne si berieme, čo chceme“. Vyžaduje si viac organizačného úsilia ako niektoré iné druhy akcií, no výsledok môže byť vynikajúci. Je nutné, aby sa zapojila veľká časť pracoviska, dielne či oddelenia. Cieľ je prostý - namiesto toho, aby sa čakalo na šéfa, kým splní požiadavky a zavedie požadované zmeny, ľudia využijú svoju moc a tieto zmeny zavedú sami na vlastnú päsť, bez povolenia. Vedenie sa tak dostáva do problematickej pozície, lebo keby zareagovalo zákazom, mohlo by spôsobiť veľkú nevôľu ľudí alebo podstatne narušiť atmosféru „spolupráce“. Tu je niekoľko príkladov.
Pracovná doba a pracovné podmienky
Drevorubači v USA. Drevorubači z odborového zväzu Industrial Workers of the World (IWW) na severozápade USA použili duálnu moc, aby si vybojovali 8-hodinový pracovný deň (pracovali totiž 10-12 hodín). Štrajk sa začal začiatkom júla a veľmi sa mu nedarilo - pikety znepríjemňovali vládni úradníci a dochádzalo k zatváraniu hál a kancelárií. Začiatkom septembra sa hlasovalo o ďalšom zotrvaní v štrajku. Rozhodnutie bolo nasledovné: vrátiť sa do práce a proste robiť iba 8 hodín. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo množstvo stretnutí robotníkov, ktoré sa konali v každom okrese. O začiatku, priebehu aj konci štrajku rozhodovali priamo robotníci.
V niektorých táboroch drevorubačov sa teda začalo pracovať 8 hodín. Keďže takmer všetci drevorubači boli v odboroch a keďže štrajk zvýšil cenu a dopyt po stavebnom dreve, ukázalo sa, že tento „štrajk počas práce“ (ako ho vtedy nazývali), je efektívny. K tejto taktike sa pridávali ďalšie a ďalšie tábory a šéfovia sa len zriedka rozhodli znižovať mzdy, lebo riskovali ďalšie konflikty. Ak aj prepustili „trab