Rýchlo, účinne, s úspechom - štrajk smetiarov z Brightonu

23. apríl 2008

V roku 2001 sa v britskom prímorskom meste Brighton odohral víťazný štrajk a okupácia pracoviska prepustenými smetiarmi. Podporili ich aj obyvatelia Brightonu, niekoľkí anarchisti a ďalší aktivisti. Zaujímavé v tomto konflikte bolo postavenie odborového predáka a mestskej rady, a tiež fakt, že si pracujúci vydobyli splnenie takmer všetkých podmienok. V roku 2008 sa odohral ďalší, tentoraz divoký štrajk smetiarov, a tiež s úspešným koncom.

2001: Odmietnutie odvozu odpadkov

V týždni od 11. do 15. júna 2001 sa v depe smetiarskych áut odohral boj pracujúcich, aký sme v Británii dlho nezažili. V rozpore s rozšíreným sociálnym zmierom smetiari v Brightone uskutočnili kolektívnu akciu. Reagovali na svoje prepustenie po tom, čo odmietli nové rozvrhy práce a povinností. Ich boj sa čoskoro zmenil na úplné odmietnutie pracovať pod vedením vtedajšieho manažmentu, a pasívne ho podporila veľká časť brightonskej verejnosti.

V pondelok 11. júna SITA, francúzska firma, ktorú si najala mestská rada v Brightone a Hove na čistenie ulíc a odvoz odpadu, zaviedla nové pracovné povinnosti, ktoré boli jednoducho nesplniteľné – napríklad vyčistiť metlami 17 míľ ulíc za osem hodín.

Keď sa pracujúci dozvedeli o nových opatreniach, dvanásti z nich ich odmietli vykonať a boli okamžite dočasne prepustení. Títo dvanásti vzápätí zavolali svojim kolegom, ktorí už depo opustili, a vysvetlili im celú situáciu. Odpoveďou bolo, že sa všetci vrátili a spoločne zablokovali výjazdy z depa. Odmietli nové rozvrhy manažmentu a žiadali opätovné prijatie do práce. Manažment firmy SITA im dal všetkým výpoveď. Dôsledkom bolo niečo, čo sa v Brightone nestalo už najmenej 20 rokov: pracujúci začali okupovať svoje pracovisko a žiadali:
* okamžité znovuprijatie všetkých zamestnancov (zamestnaných na plný úväzok aj prostredníctvom agentúr)
* zrušenie zmluvy so SITA.
 
O deň neskôr na zoznam pridali ďalšiu požiadavku:
* založenie družstva, ktoré sa venovalo čisteniu ulíc a odvozu odpadu.

Mestská rada reagovala tak, že firme SITA dala 48 hodín na to, aby dokázala, že zvláda prácu, za ktorú ju platia. SITA sa pokúsila toto ultimátum splniť a prerušiť „štrajk“ pracujúcich tak, že cez lokálne (súkromné) pracovné agentúry najala štrajkokazov. V lokálnej tlači sa objavili inzeráty na 240 pracovných miest patriacich dočasne prepusteným (nielen v Brightone, ale aj v okolí, napríklad vo Worthingu a Crawley).

Niekoľkí z nás (anarchistov a komunistov vychádzajúcich z myšlienok priamych akcií zdola) sme sa zapojili do boja hneď, ako sme sa o ňom dozvedeli. Spolu s pracujúcimi sme sa zúčastnili na rôznych akciách. Najprv sme s niekoľkými zamestnancami išli do druhého depa, z ktorého vychádzali štrajkokazi, a chceli sme zastaviť ich autá. Boli sme úspešní: jeden z nás sa zakliesnil pod prvé štrajkokazecké auto pri východe z depa, a tak zabránil vyjsť aj ďalším autám. Pracujúci, ktorí sem prišli s nami, presvedčili väčšinu dočasných zamestnancov, aby sa nestali štrajkokazmi. Buď im vysvetlili celú situáciu, alebo im pohrozili, že ich odborový zväz sa postará, aby už v Brightone žiadnu prácu nenašli. Prišli hasiči, ktorí mali vytiahnuť nášho kamaráta spod prvého auta, no zamestnanecký dôverník im vysvetlil, o čo ide. Hasiči sa rozhodli vyjadriť pracujúcim solidaritu, odmietli pokračovať v práci a hneď odišli. Mnohí dočasní zamestnanci, ktorých práve najali, odmietli pracovať, keď si uvedomili, že by sa stali štrajkokazmi (v inzeráte to totiž nebolo napísané presne). SITA a manažéri agentúry, ktorí prišli, aby dohliadali na situáciu, boli vývojom zaskočení. Pracovať mohlo iba jedno auto s posádkou troch mužov, ktoré dorazilo neskôr. Zvyčajne však pracovalo viac ako 30 áut s posádkou piatich ľudí.

Druhá akcia, do ktorej sme sa pustili, sa týkala brightonských pracovných agentúr zamestnávajúcich štrajkokazov. V spolupráci s odborovým zväzom a na jeho žiadosť sme napísali leták varujúci pracujúcich, že ak prijmú danú prácu, stanú sa štrajkokazmi. Letáky sme rozdávali pred budovami agentúr. Manažment agentúry sa zľakol a pokúsil sa nás zastaviť tak, že na nás zavolal políciu. V skutočnosti však polícia nemohla urobiť nič okrem toho, že sa nám vyhrážala abstraktnými hrozbami. Manažment agentúry si uvedomil prehru, a tak sľúbil, že nebude najímať ďalších štrajkokazov. To isté sa stalo pred ďalšou agentúrou, ktorú SITA využívala a ktorá sa nachádzala mimo Brightonu, v susednom Worthingu. Po našej letákovej akcii agentúra sľúbila, že prestane najímať štrajkokazov.

To, že sme v spolupráci so zamestnancami zastavili štrajkokazectvo, boj pracujúcich posilnilo. SITA nedokázala dodržať termín, ktorý jej stanovila mestská rada. Vyjednávanie medzi zamestnancami, mestskou radou a firmou by iste vyzeralo úplne inak, keby sa nám nepodarilo zastaviť štrajkokazov.

Od začiatku okupácie SITA odmietala akékoľvek vyjednávanie a agentúry sa pokúšali zlomiť boj pomocou otvorených hrozieb. No keď zamestnanci uskutočnili niekoľko akcií a podporila ich aj verejnosť, mestská rada sa zhostila úlohy sprostredkovateľa medzi ostatnými aktérmi a bolo dohodnuté ďalšie stretnutie. Na ňom došlo ku konečnej dohode: zmluva s firmou SITA bola zrušená a manažment mal do septembra uvoľniť pozície; všetci prepustení zamestnanci boli znova prijatí do práce a dostali mzdu za týždeň, ktorý strávili okupáciou; pracovné povinnosti sa vrátili do podoby, v ktorej boli pred 11. júnom; akékoľvek ďalšie výpovede mali byť prerokované s GMB (všeobecný odborový zväz v Británii) a predstaviteľ mestskej rady mal dohliadať na akékoľvek ďalšie zmeny v organizácii práce.

História

Zametači ulíc predstavujú baštu odporu pracujúcej triedy s dlhou bojovnou tradíciou[1]. Mnohé pracovné postupy pochádzajú ešte z čias pred privatizáciou (čiže asi spred 10 rokov!). SITA sa túto situáciu už dlho snažila zmeniť – v podstate neúspešne. Špekulovalo sa, že celú záležitosť vyprovokovala (no nečakala takúto reakciu), aby sa pokúsila zbaviť sa pracovných postupov zo „starých zlých čias“. Firma vraj vedela, že väčší zisk dosiahne len reorganizáciou pracovných podmienok, a tak zinscenovala prvotné dočasné prepúšťanie s vedomím, že zvyšok pracujúcich na to nejako zareaguje. Po prepustení všetkých zamestnancov dúfala, že sa jej podarí znovu ich zamestnať na základe individuálnych zmlúv s novými pracovnými povinnosťami a efektívnym znižovaním miezd. A čo je dôležitejšie, chcela zlomiť ich silu a solidaritu. Nevyplatilo sa: pracujúci ostali jednotní. Po tomto nezákonnom kroku dokázali manažment zatlačiť do obrannej pozície. K rokovaniam, ktoré prináša oficiálny štrajk, v podstate nedošlo.

Výhodou pre pracujúcich bola aj takmer plná zamestnanosť v meste. Vysvetľuje napríklad, prečo súkromné agentúry tak rýchlo prestali najímať štrajkokazov, ako aj to, prečo sa mnohí „štrajkokazi“, ktorí prišli do druhého depa, nechali tak ľahko presvedčiť, aby neprekročili líniu piketu. Nájsť si teraz inú prácu bolo ľahšie ako v minulosti.

Boj okamžite podporila väčšina obyvateľov Brightonu, ktorí pocítili dopady privatizácie odvozu odpadu a zhoršenie kvality služieb, ktoré bolo výsledkom toho, že odvoz riadila SITA. Odvoz odpadu bol len sporadický a pomerne neúčinný. Aj keď boli počas štrajku ulice plné odpadu, nenarazili sme na nikoho, kto by za to obviňoval pracujúcich. Ich boj podporila celá komunita, a bol preto silnejší. Podobal sa na boje železničiarov. Spomeňme aspoň jeden dôsledok privatizácie v tomto odvetví – zhoršenie bezpečnosti. Boj smetiarov bol však dynamickejší, zlomil ľahostajnosť verejnosti a spôsobil, že sa oň zaujímala celá brightonská komunita, aj keď pasívne. Viditeľná účasť aktivistov presadzujúcich priame akcie tiež svedčila o tom, že ide o otvorený boj s celospoločenským významom.

Zdá sa tiež, že s firmou SITA bola nespokojná aj mestská rada, no zákon jej nedovoľoval zrušiť s ňou zmluvu. Je možné, že štrajk poskytol rade možnosť vyvinúť nátlak na jej zrušenie. Vysvetľovalo by to rozhodnutie dať firme 48-hodinový termín, čo nebolo nutné, a tiež negatívny postoj miestnej tlače voči SITA.

Organizácia boja

Jednou z hlavných pozitívnych čŕt boja bola úplná jednotnosť pracujúcich, čo sa týka všetkých aktivít. Väčšina zamestnancov trávila čas najmä v okupovanom depe (spali tu, stravovali sa v kantíne alebo jedli sendviče, atď.). Zaviedli systém šícht pri vchodoch a všetci chceli pomáhať s praktickými úlohami (napríklad s piketmi, odvozom pred pracovné agentúry v iných mestách, atď.). Morálka bola väčšinu času vysoká. A aj keď to nikto nikdy nepovedal nahlas, došlo aj k niekoľkým sabotážam strojov, aby sa zamestnanci nemuseli vrátiť do práce, keby ich polícia vysťahovala. Mnohí z nich boli v takom prípade ochotní brániť sa (metly a palice boli nachystané hneď pri strážených vchodoch). Vyjadrovali sa však, že ich cieľom je udržať akciu pokojnú.

SITA je francúzska firma, a tak sme si dávali pozor, či sa v boji neprejaví „nacionalizmus“. Došlo k niekoľkým prípadom, kedy zamestnanci prejavili protifrancúzske názory, išlo však len o okrajové záležitosti, ktoré necharakterizovali boj ako taký. A aj keď brightonské miestne noviny Argus známe reakčným postojom, skúšali vytiahnuť rasistickú kartu[2], neuspeli.

Od začiatku bola problémom nedostatočná komunikácia a výmena informácií medzi pracujúcimi. Organizácia celého boja, každá informácia, aktivita alebo leták istým spôsobom prechádzali rukami zástupcu odborov. Z toho vyplývalo niekoľko dôsledkov:

Na jednej strane to znamenalo, že mnohí zamestnanci nemali presné informácie o tom, čo sa dialo, v akom štádiu je vyjednávanie, aké rozhodnutia sa robia. Znamenalo to, že kolovalo množstvo klebiet, čo prispievalo k napätiu.

Na druhej strane, bolo pre nás zložité pochopiť celý problém len z rozprávania zamestnancov. Aj my sme sa spoliehali na zástupcu odborov (či už pri praktických aktivitách alebo informáciách o súčasnej situácii) a nemohli sme sa na všetko pýtať len tak hocikoho. Veľakrát, keď sme začali preberať niektoré aspekty boja s pracujúcimi a bolo treba urobiť nejaké rozhodnutie, väčšina nám povedala, aby sme sa porozprávali s odbormi.

Nepopierateľným faktom je, že zástupca odborov bol slušný a bojovný chlap, ktorý pracujúcich nikdy nezradil a nezneužil dôveru, ktorú doňho vkladali. To vysvetľuje takmer bezvýhradnú dôveru zamestnancov. Pravdou tiež je, že účasť odborov bola podmienená bojovnosťou samotných pracujúcich. Po tom, čo sme sa porozprávali s niekoľkými zamestnancami, nám bolo jasné, že keby odbory zastupoval niekto iný, určite by sa objavilo viac pokusov o samoorganizáciu a radoví členovia by boli iniciatívnejší.

Netradičný postoj a oddanosť zástupcu odborov však spôsobili, že také niečo nebolo neodkladne nutné. Ku koncu, keď odbory vyjednávali s mestskou radou a firmou SITA, nám bolo jasné, že keby bol výsledok pre pracujúcich neprijateľný a keby mali pocit, že odbory ich zradili, situácia by sa vyvíjala odlišne a možno by vznikli aj iné formy organizovania sa. Je to dobré alebo zlé? Je ťažké uvažovať o tomto probléme. Keby sme však tvrdili, že medzi odbormi a pracujúcimi došlo k viditeľným znakom konfliktu (okrem niekoľkých incidentov s ľuďmi zamestnanými prostredníctvom agentúr, o ktorých budeme hovoriť nižšie), nebola by to pravda.

Zamestnaní prostredníctvom agentúr

Ďalším sľubným aspektom tohto boja bol stupeň jednoty medzi stálymi zamestnancami a zamestnanými prostredníctvom agentúr. Obe strany sa zhodli, že čokoľvek sa bude diať, budú držať spolu a bojovať, akoby boli v rovnakej pozícii. Bolo to dôležité najmä s ohľadom na zamestnancov z agentúr, pretože ich pozícia bola oveľa neistejšia ako pozícia stálych zamestnancov[3] – mnohí z nich nemali ani oficiálne zmluvy, pretože to agentúry odkladali. Jeden zo smetiarov, s ktorým sme sa stretli, čakal na svoju zmluvu už viac ako päť mesiacov!

Agentúra vyskúšala niekoľko taktík, aby zamestnancov z agentúr a stálych zamestnancov rozdelila: od hlúpych trikov až po otvorené hrozby. Agentúra najprv požiadala zamestnancov z agentúr, aby sa zhromaždili v inom depe, kde malo dôjsť k prediskutovaniu situácie. Bol však odhalený jej skutočný plán: chcela ich donútiť, aby sa okamžite vrátili do práce (ako štrajkokazi), a kto by odmietol, bol by okamžite prepustený. Agentúra dúfala, že ich zastihne nepripravených a odlúčených od stálych zamestnancov, a pod hrozbou straty práce ich prinúti poslúchať. Našťastie to nevyšlo, pretože všetci plán prekukli a sľúbili, že budú naďalej odmietať pracovať. Na plánované stretnutie s manažmentom agentúry nikto neprišiel.

Keď zlyhal tento plán, agentúra sa rýchlo znížila k jasným hrozbám. Volala zamestnancom domov a informovala ich, že ak neprídu do druhého depa, sú prepustení. Väčšina z nich však bola v okupovanom depe, a tak telefonát ani nedostala (tí, ktorým sa dovolali, ho ignorovali). Zástupca odborov a zamestnaneckí dôverníci zároveň znova zdôraznili rozhodnutie, že všetci smetiari budú držať spolu, čokoľvek sa bude diať, a že prepustení zamestnanci z agentúr budú mať plnú podporu odborov.

Počas tretieho dňa boja sa niekoľkí z nás zúčastnili stretnutia medzi zamestnanými prostredníctvom agentúr a jedným z dôverníkov odborov. Bolo jasné, že medzi tými z agentúr a odbormi existuje určité napätie, no nepodarilo sa nám zistiť, o čo presne ide, pretože sa nikto nevyjadril jasne. Pochopili sme len, že zamestnanci z agentúr sa obávali, že sa na nich odbory vykašlú, keď budú vyjednávať s firmou SITA. Dôverník sa snažil podobné reči zastaviť a znova všetkých uistil, že za nimi odbory budú stáť, kým budú chcieť bojovať. Autoritatívne však dodal, že vie, že „niektorí“ z agentúr šíria nepravdivé klebety a že ak to bude pokračovať, on osobne „sa o to postará“ (ktovie, čo tým myslel). Povedal tiež, že nedopustí, aby niekto niekoho zradil, a že zamestnanci z agentúr si majú dávať pozor na to, ako sa správajú, keďže sú „hostia“. Samozrejme, mnohí proti takémuto pomenovaniu namietali („aj my sme súčasťou boja, nie sme len hostia“, zdôrazňovali), a dôverník to rýchlo zahovoril. Stretnutie sa skončilo jednohlasným súhlasom, že budú bojovať až do konca, jednotne a solidárne.

Počas nasledujúcich dní okupácie sme si nevšimli nijaké ďalšie konflikty medzi zamestnanými prostredníctvom agentúr a odbormi, no keď prišiel zástupca odborov s konečným návrhom od mestskej rady, niektorí zamestnanci z agentúr začali byť ostražitejší, pokiaľ šlo o obsah návrhu, a to práve kvôli klebetám.

Pracujúci a aktivisti (a odborový zväz medzi nimi)

Keď sme sa zapojili do boja, od začiatku nám bolo jasné, že pracujúci a odbory nás neberú ako letáky rozdávajúcich členov nejakej politickej organizácie. Jednoduchou príčinou bolo, že sme za nimi prišli s jedlom, prikrývkami a ochotou zúčastniť sa alebo organizovať akcie. V protiklade k štátnym socialistom, ktorí dorazili neskôr, sme nemali letáky, ktoré by im opisovali, čo práve robia, ako tomu bolo zvykom. Namiesto toho sme sa k nim pripojili, aby sme im pomohli v boji. Zamestnanci nás privítali priateľsky a s uznaním, a takto sa k nám správali až do konca (keď sa boj skončil, zamestnaneckí dôverníci navrhli, aby sme s nimi naďalej udržiavali kontakt, a ak by sme niekedy v budúcnosti potrebovali pomoc, bez váhania nám ju poskytnú; napr. vyjdú s nami štrajkovať do ulíc). A keď niekoľkých z nás pri vstupe do depa zastavili policajti, zástupca odborov nám dal zamestnanecké vesty, aby sme nemali pri vchode problémy. Bolo jasné, že pracujúci si uvedomovali náš prínos (vrátane lepenia plagátov a rozdávania letákov pred pracovnými agentúrami) a považovali ho za súčasť vlastného boja.

Na druhej strane, aj keď sme sa stretávali a vzájomne na seba pôsobili s mnohými zamestnancami, naším hlavným pomocníkom bol zástupca odborov a zamestnaneckí dôverníci. Len cez nich sme organizovali spoločné akcie (napríklad zastavenie štrajkokazov alebo rozdávanie letákov pred pracovnými agentúrami, ktoré ich zamestnávali), a v mnohých prípadoch pracujúci ani nevedeli, čo so zástupcom odborov plánujeme (zdalo sa však, že to pre nich nepredstavuje problém, pravdepodobne preto, že odborom verili). Pravdou je, že zástupca odborov a zamestnaneckí dôverníci boli pripravení kedykoľvek zvýšiť tlak (a aj to urobili, keď sme sa rozhodli zastaviť štrajkokazov). A práve preto sme nemali problém mať s odbormi dobré vzťahy.

V niektorých prípadoch sme mali pocit, že odbory využívajú naše „skúsenosti“ týkajúce sa taktiky priamych akcií (ako napríklad zakliesniť sa pod sedemtonové auto). Kým sme ale s akciami a ich cieľom súhlasili, tento pocit sme ignorovali. Až po niekoľkých akciách, ktoré sme pripravili (alebo vykonali), a ktoré odbory náhle odvolali, sme začali diskutovať o možnosti začať robiť veci z vlastnej iniciatívy bez toho, aby sme žiadali o povolenie odborov. Keďže sme však stále boli outsidermi v boji, ktorý sa nerozšíril do iných odvetví, takáto iniciatíva mohla byť kontraproduktívna. Ďalší vývoj ukázal, že naše dilemy sú nepodstatné.

Čo ďalej?

V kontexte potenciálu boja bol výsledok rozhodne víťazstvom pracujúcich (aj keď niektorých hnevalo, že SITA ostala na manažérskych pozíciách až do septembra). Konečná dohoda zaručovala splnenie väčšiny požiadaviek a čo sa týka vytvorenia družstva, táto otázka ostala otvorená. Ako sme však spomenuli, myslíme si, že to bolo dosť nepravdepodobné. Na druhej strane, vytvorením družstva by sa nič nevyriešilo. Aj keby boli pracovné podmienky po založení družstva pravdepodobne lepšie (aspoň na čas), pre väčšinu zamestnancov by toto riešenie znamenalo iba sebaorganizáciu vlastného vykorisťovania. Samozrejme, každý boj má vlastnú dynamiku a vlastný potenciál. Ak zvážime, že boj smetiarov sa neodohral uprostred všeobecnej sociálnej krízy, ktorá by otvorila nové možnosti na radikálnejšie zmeny, sme v pokušení tvrdiť, že družstvo by symbolizovalo (čiastočné) víťazstvo pracujúcich. No nesúhlas s potenciálom na vytvorenie družstva nevychádza z ideologickej pozície, ktorá odmieta všetko, čo priamo neútočí na námezdnú prácu a hodnotu práce: keby sa pracujúci postavili do čela vlastného družstva, boli by „rovnými“ členmi kapitalistickej firmy, a teda by boli zodpovední za vytváranie zisku. Toto by pravdepodobne mnohých odradilo od ďalších bojov aj v prípade, že by ich vývoj na trhu znova donútil zhoršovať vlastné pracovné podmienky.

Poznámky

1. Mnohí starší zamestnanci pracovali ako zametači ulíc viac ako 20 rokov. Posledný veľký štrajk, ktorého sa zúčastnili a ktorý si mnohí pamätali, bol 14-týždňový štrajk a okupácia v roku 1976, počas ktorého došlo k zrážkam s políciou. Trocha menej dávno, len niekoľko mesiacov pred okupáciou, zorganizovali smetiari štrajk, pri ktorom zotrvali v priestoroch pracoviska a nepracovali, protestujúc proti rozhodnutiu manažmentu nevyplatiť im sľúbené odmeny. Aj táto akcia prebehla úspešne.
2. Argus priniesol reportáž o víťazstve pracujúcich s titulkom „Au revoir SITA“ na prvej strane.
3. Ako nám vysvetlil jeden z pracujúcich, v minulosti existovali dve hlavné agentúry, ktoré zamestnávali dočasných pracujúcich na čistenie ulíc. Jedna z nich platila viac ako druhá. Druhá mala v zmluve zakotvené, že zaplatí viac, len ak zamestnanec odpracuje za týždeň určitý počet hodín navyše. Zamestnanci z druhej agentúry sa po čase začali sťažovať na rozdiely medzi agentúrami a SITA sa rozhodla, že je treba vyrovnať normy. Prestala najímať zamestnancov z prvej agentúry a zamestnala všetkých len cez druhú, takže mzdy všetkým klesli.

2008: Ďalšie víťazstvo pre brightonských smetiarov

Po dvoch dňoch divokého štrajku smetiari z Hollingdeanského depa v Brightone vyhrali boj proti manažmentu.

Štrajkujúci smetiari sa sťažovali na zastrašovanie po tom, čo odmietli zdvojnásobiť svoje pracovné zaťaženie z dôvodu nedostatku vozidiel a zamestnancov. Súčasťou manažérskej „taktiky zastrašovania“ bol aj presun štyroch zamestnancov do iných posádok áut, čo vyvolalo v depe hnev a viedlo k divokému štrajku. Neskôr však mohli znova nastúpiť do práce v pôvodných posádkach a manažment začal vyjednávať o počte zamestnancov a vozidiel.

Ako sa vyjadril jeden z pracujúcich: „Manažment sa zosypal ako balíček z karát. Netušili, čo sa deje. Pri zaobchádzaní s nami zašli priďaleko a je načase, aby sa naučili, že si to nemôžu dovoliť.“

Štrajkujúcich prišli na miesto osobne podporiť aj členovia brightonskej skupiny Solidarity Federation (MAP –Veľká Británia).

Preklad: Nadia Hladká

Zdroje:
2001: Brighton bin men's strike and occupation - spísala skupina Aufheben, uverejnené v časopise Wildcat-Zirkular 59/júl 2001 (nemecké vydanie)
Brighton and Hove binmen in wildcat strike