Vedia médiá pomôcť pri organizovaní sa na pracovisku?

9. máj 2021

Carmen Molinari z odborov IWW (Priemyselní pracujúci sveta) v USA sa zamýšľa nad tým, prečo pri zakladaní odborov alebo v kampaniach za dosiahnutie požiadaviek pracujúcich nie je dobré spoliehať sa na médiá, a to aj v prípade, že informujú pozitívne a vystupujú proti šéfom a šéfkam. Aj keď sa nestotožňujeme so všetkými tvrdeniami týkajúcimi sa kampane za založenie odborov v skladoch Amazonu v americkom Bessemeri (pre porovnanie odporúčame rozhovor s jedným z organizátorov na portáli Labornotes), všeobecne ide o cenné postrehy, ktoré v našich podmienkach stoja za úvahu napríklad v súvislosti so štrajkami v školstve, obzvlášť na jeseň 2016.

Kto prežije, kto zomrie, kto rozpovie tvoj príbeh?

Kampaň odborov RWDSU (Retail, Wholesale and Department Store Union, Odborový zväz pracujúcich v maloobchode, veľkoobchode a obchodných domoch, pozn. prekl.) proti Amazonu v meste Bessemer v štáte Alabama mala od začiatku veľké mediálne pokrytie. Aj keď nie všetky správy pochádzali od RWDSU, odbory ich neustále propagovali a reagovali na ne. Rovnako ako veľa iných odborových organizácií využívali RWDSU stratégiu „korporátnej kampane“ spočívajúcu v snahe poraziť zamestnávateľa v médiách.

Amazon pod tlakom verejnosti ustúpil aj v minulosti – presnejšie, reagoval na zmeny verejnej mienky. Napríklad 10. júna 2020, teda iba dva týždne pred veľkou vlnou protestov po vražde Georgea Floyda, oznámil ročné moratórium na predaj softvéru na rozoznávanie tvárí pre policajné oddelenia.

Asi najznámejší príklad je zavedenie minimálnej hodinovej mzdy 15 USD z októbra 2018. Bernie Sanders predtým prišiel s návrhom zákona označovaným aj ako „Stop Bezos Act“ (viac info napríklad tu: https://a2larm.cz/2018/10/amazon-zvedne-minimalni-mzdu-na-15-dolaru-za-hodinu, pozn. prekl.). Rozhodnutie zvýšiť mzdy však súviselo skôr s trhom práce. Firma narástla natoľko, že už nemohla ďalej stavať sklady v hospodársky slabších lokalitách s nedostatkom pracovných miest a nízkymi životnými nákladmi. Nástupný plat v prevádzkach neďaleko drahých veľkomestských oblastí, ako napríklad v sklade na juhu Seattlu, ktorý sa otváral v roku 2016, už dosahoval takmer 15 USD na hodinu. Okrem toho „inováciou“ Amazonu nie sú nízke mzdy, ale aplikovanie taylorizmu v skladoch, ako keby išlo o továrne. Bessemer je jedna z pobočiek, kde väčšina pracujúcich trávi celé 10-hodinové zmeny vykonávaním opakujúcich sa počítačom riadených úloh: vykladanie položiek do regálov, skladanie z regálov, triedenie do jednotlivých objednávok, balenie. Práca podľa rýchlosti určovanej šéfmi si vyžaduje človeka ochotného riskovať zdravie a pracovať do vyčerpania. Amazon si vyberá ľudí, ktorí sú dostatočne zúfalí, a zároveň aj fyzicky zdatní a dokážu tvrdo pracovať. Takýto prístup si však vyžaduje neustály prílev nových žiadateľov a žiadateliek o prácu presvedčených, že ponúkaná mzda stojí za pokus.

Kampaň v Bessemeri mala masívne mediálne pokrytie. Spomenulo ju vyše 53 000 novinových správ. Amazon v médiách (znova) prehral. Pracujúcich opisovali ako hrdinov a hrdinky. Podporu im vyjadril aj Joe Biden. Z mediálneho pohľadu išlo o značne úspešnú kampaň.

Ukázalo sa však, že mediálne pokrytie nemôže zabezpečiť úspech v kampani, ktorej cieľom je organizovanie sa v odboroch.

Odbory na pracovisku nevznikajú na základe abstraktného súhlasu s myšlienkou „odborov“. Základom je, že pracujúci a pracujúce si medzi sebou budujú vzťahy, aby sa popasovali s problémami, ktoré majú v práci. Stratégiou médií bolo vykresliť firmu ako zlú a odbory ako dobré v snahe dosiahnuť, aby ľudia hlasovali za vznik odborov rovnakým spôsobom, ako hlasujú za politických kandidátov a kandidátky vo voľbách. K zhromažďovaniu podpory pristupujú, akoby išlo o prieskum verejnej mienky, kde ľudia vyjadrujú svoje individuálne názory. Ako sme na stránke Organizing Work spomínali nedávno, kolegovia a kolegyne s pro-odborovými názormi sa často nechcú podujať na náročné rozhovory s ľuďmi na svojom pracovisku ani riskovať stratu zamestnania kvôli kolektívnym akciám. Naopak, keď sú naším prvým krokom práve diskusie o skúsenostiach z práce, ľudia, ktorí sú inak podozrievaví k odborom alebo dokonca majú pravicové politické názory, sa neskôr začnú aktívne angažovať. Médiá píšu príbehy o odborových kampaniach s opačným zámerom: odbory spájajú s Demokratickou stranou a jej politikou, opozíciu spájajú s republikánmi alebo konzervatívnou južanskou politikou, a naznačujú, že podpora pre odbory vychádza z hodnôt a politickej identity pracujúcich na daných pracoviskách.

Je veľa rozdielov medzi spôsobom, akým žurnalistika (dokonca aj taká, ktorá je otvorene v niečí prospech) pristupuje k rozprávaniu príbehov o odboroch, a akým musia rozprávať svoje príbehy ľudia, ktorí organizujú odbory.

Príbehy

V organizačnom modeli odborov IWW zohrávajú príbehy ústrednú úlohu v prvých dvoch fázach tzv. „stretnutí vo dvojiciach“. Vo fáze „agitácie“ je naším cieľom „dostať príbeh“ z nášho kolegu alebo kolegyne: nie iba porozumieť, čo chcú zmeniť na pracovisku, ale prečo. Ako ovplyvňuje práca ich životy alebo ako ich deprimuje. Ak sa rozhovoria, uvidia, že im načúvame, záleží nám na nich, vieme, že si zaslúžia viac a chceme spoločne s nimi konať, aby sa veci zlepšili. Vo fáze „vzdelávania“ ich oboznamujeme s príbehmi o úspešných priamych akciách na iných pracoviskách, ktoré nám pomáhajú spoločne si predstaviť, ako by sme mohli bojovať a zvíťaziť.

Ide o úplné iné rozprávanie príbehov o organizovaní sa ako v médiách. Správy v médiách musia nutne byť zaujímavé bez ohľadu na to, či médiá financuje reklama alebo priamo čitatelia a čitateľky. Ak má novinár či novinárka a/alebo dané médium pro-odborovú politiku, pravdepodobne zobrazuje firmu ako zloducha a ľudí v nej pracujúcich ako obete. Príbehy sa zameriavajú na utrpenie, lebo je to šokujúca a mediálne vďačná téma a čitatelia súcitia s pracujúcimi v ich neutešenej situácii.

Keď robíme kampane, nežiadame od pracujúcich, aby si navzájom rozprávali príbehy, ktoré v nich vzbudia súcit. Chceme, aby každý jeden a jedna povedali vlastný príbeh a prečo ten príbeh stojí za to, aby sme sa pustili do vecí, ktoré urobia rozruch. Alyssa Battistoni opisuje, ako sa organizovala spoločne s ďalšími doktorandmi a doktorandkami na svojej škole v eseji Spadework. Obsahuje jednu krásnu pasáž, ku ktorej sa vždy vraciam, keď premýšľam o tom, ako si vážia moji kolegovia a kolegyne samých seba: „Ako organizátorka som musela zistiť, čo chceli ľudia zmeniť vo svojich životoch, a potom ich presvedčiť, že záleží na tom, či sa rozhodnú, že s tým niečo urobia. Nie je to to isté ako presvedčiť ľudí, že záleží na samotnej veci: zvyčajne vedia, že záleží. Ide o to presvedčiť ich, že záleží na nich: zvyčajne si myslia, že nezáleží.“

Aj vtedy, keď hovoríme o príbehoch iných ľudí v rámci fázy „vzdelávania“, majú úplne inú podobu a účel ako mediálne výstupy. V našom prípade ide o krátke príbehy o akciách pracujúcich a ich výsledkoch. Takéto príbehy nemajú za cieľ presvedčiť o morálnom práve uskutočniť akcie, iba ukazujú, že je možné ich uskutočniť a zvíťaziť.

Médiá a dokonca aj literatúra za posledných vyše sto rokov prezentovali príbehy o odboroch spôsobom, ktorý zásadne podkopal naše schopnosti rozprávať také príbehy. Vyzdvihujú sa jednotlivci ako hrdinovi a hrdinky vytrhnutí z kontextu a na praktické stránky organizovania sa v odboroch a uskutočňovania veľkých štrajkov sa zabúda – stačí sa pozrieť na štrajk v textilke v Lawrence (známy štrajk v USA z roku 1912, pozn. prekl.).

Hocičo poviete médiám, nijako to nepomôže vašej kampani ani ľuďom v odboroch, no veľa z toho vám môže ublížiť a aj ublíži, prípadne kvôli tomu aj prehráte. Médiá chcú počuť podrobnosti, ktoré musia počas prebiehajúcej kampane zostať tajomstvom – v najhoršom prípade im bude jedno, ak vás zverejnené informácie budú stáť miesto. Prepustenie je predsa skvelý príbeh. Médiá fungujú tak, že si vyberajú postavy, ktoré budú tvárou správ a príbehov. To je niečo, čo nechcete v kolektívnom boji, kde váš oponent hľadá, komu by sa pomstil.

Médiá napíšu šokujúce odhalenie o tom, že pracujúci v Amazone cikajú do fliaš, lebo im šéfovia odopierajú dostatočné prestávky na toaletu. Odbory potom vydajú tlačovú správu o praktikách, akými Amazon potláča odbory, a keď firma niekoho prepustí, dohodnú rozhovor pre New York Times.

Ako takýto prístup zasahuje do vytvárania rámca príbehu? Príbeh o prepustenom človeku odkazuje potenciálnym odborovým aktivistom a aktivistkám, že keď podniknete kroky za zlepšenie vecí v práci, prepustia vás. Príbeh o cikaní do fliaš možno potvrdí pracujúcim, že sa to deje aj iným, alebo možno potvrdí iba to, že keď ešte nikdy nevideli nikoho takto cikať, tak sú na tom vlastne celkom dobre.

A teraz iný príklad. Človek, ktorý pracuje v sklade a snaží sa zorganizovať pracovisko, sa stretne s kolegyňou a dozvie sa, že asistent vedúceho jej už dvakrát vytkol, že neplní výrobné kvóty, a ona sa teraz bojí, že príde o prácu. A nielen to, dokonca má pocit, že možno si to aj zaslúži, lebo naozaj je pod priemerom a na základe rýchlosti jej práce je hodnotený aj jej manažér. Organizátor alebo organizátorka sa podelí o príbeh o tom, ako sa v Amazone skoordinovali ľudia na úseku posielania zásielok, aby spomalili pás, keď ho manažéri pustili neznesiteľnou rýchlosťou.

Príbehy o tom, ako pracujúci a pracujúce na iných pracoviskách uskutočnili akcie, hovoria, že zmena je možná, a že keď konáte, môžete zvíťaziť.

Niektoré odbory, vrátane Alphabet Workers’ Union (odbory v Googli, pozn. prekl.), použili stratégiu získavania mediálnej pozornosti pre svoju vec, aby pracujúci už mali nejaké informácie o organizovaní sa. Takto vznikajú masové kampane, ktoré nemajú základ v skutočných vzťahoch. Pracujúci zapojení do kampaní súvisiacich s etickými problémami vo veľkých IT firmách mi spomínali, že dúfali, že ich kolegov a kolegyne „presvedčí, aby niečo podnikli“, keď si prečítajú príbeh o tom, ako sa inde nespravodlivo prepúšťalo len za rozprávanie o týchto problémoch. Takéto presviedčanie, hoci by aj ľudí správne vytočilo, nie je to isté, ako presviedčanie, ktoré pramení z nášho vlastného príbehu o vlastnej skúsenosti z práce.

Organizovanie sa hýbe takým tempom, akým medzi sebou dokážu pracujúci a pracujúce diskutovať o problémoch. Neexistuje nijaká skratka, nijaká magická formulka či PR stratégia, ktorá by to mohla zmeniť. Vďaka letáku alebo YouTube videu možno zopár ľudí zmení názor, ale ak chceme mať zväz, treba zmeniť niečo iné ako naše názory. To, čo drží pri živote našu silu, dokonca aj tvárou tvár protiodborovým praktikám zamestnávateľov zdokonaľovaným počas posledného storočia, je naša vzájomná dôvera. Dôvera sa buduje na základe vzťahov, v ktorých sa rozprávame o našich skúsenostiach v práci, a na základe procesu, v ktorom spoločne a demokraticky prijímame rozhodnutia o tom, aké akcie chceme podniknúť. Prostredníctvom takého procesu si začíname uvedomovať naše spoločné záujmy ako pracujúci a pracujúce. Možno v práci pociťujeme nespravodlivosť, no nespravodlivosť spôsobujú zamestnávatelia na každom pracovisku. Rozdiel medzi pracoviskom, kde ľudia bojujú a kde nebojujú, nespočíva v uvedomení si nespravodlivosti, ale v tom, že ľudia vedia, že kolegovia a kolegyne držia spolu.

Pracujúci a pracujúce v Amazone od Shakopee po Chicago sa verejne podelili o svoje príbehy o priamych akciách a určite nešlo o všetky. Jednoduché príbehy o kolektívnych akciách sú nenahraditeľné v každej kampani, ale tieto sú úplne odlišné od senzačných odhalení alebo príbehov zameraných na ľudské trápenie. Aj keby sa pracujúcim podarilo „získať“ hocijakú veľkú pozornosť médií, nezískajú ňou svoju moc. Prehra RWDSU sa možno sama stane poučným príbehom vhodným do fázy tzv. „zaočkovania“ (metóda, ako ochrániť svoj názor alebo argument spôsobom podobným ochrane pred chorobami, napríklad tak, že vopred upozorníme, ako môže protistrana zaútočiť, pozn. prekl.) počas konverzácií zameraných na organizovanie sa: médiá nás nezachránia a nezachráni nás ani dobrá „komunikačná stratégia“. Zachráni nás jedine to, že sa budeme organizovať.

Preložené z webstránky Organizing Work