Poučenia zo sporov, ktoré sme viedli v reštauračných službách

27. február 2020

V rokoch 2017 až 2019 sme viedli tri spory v gastre. Týkali sa pizzerie, kaviarne a bistra. V dvoch sme uspeli v priebehu niekoľkých týždňov, tretí bol predčasne ukončený zo strany pracovníčky. Toto je náš pokus o ich porovnanie a zhodnotenie. Text je súčasťou publikácie „Ako sme si poradili s problémami v práci. Spory zväzu Priama akcia v rokoch 2015-2019“, v ktorej mapujeme naše spory z posledných rokov. Brožúru predstavíme už túto sobotu 29. februára v komunitnom centre Bystro.

PRÍČINA SPOROV

O príčinách jednotlivých sporov sme informovali v samostatných článkoch na našom webe, takže ich len stručne zhrnieme.

• Martin pracoval v Lozano Pube ako pizzér a firma mu po odchode odmietala preplatiť 201 € za vyčerpanú dovolenku.

• Mia obsluhovala v kaviarni Space Mania (tzv. hravá kaviareň určená pre deti aj dospelých) a majiteľka jej dlhovala 222,44 € za odpracované hodiny.

• Jakub pracoval ako pomocný kuchár v bistre a šéfka mu nevyplatila mzdu a náhradu mzdy vo výške 584,61 €.
  
  

PRVÉ KROKY PRACUJÚCICH

Martin aj Jakub sa najprv pokúšali riešiť problém individuálne. Martin sa stretol s reakciou, ktorú by sme mohli nazvať taktikou opakovaných sľubov. Keď si pýtal dlžné peniaze, stále počúval, že ich dostane, no nič sa nedialo. Hoci táto taktika často spôsobí, že človek stratí záujem riešiť problém, Martin sa nevzdal (a to ani po odpovedi z inšpektorátu práce, že sa vecou nebude zaoberať a má to riešiť súdnou cestou) a kontaktoval nás.

Aj Jakub so šéfkou celý čas komunikoval a na jej zámer prepustiť ho reagoval snahou dohodnúť sa na lepších podmienkach. Jej odpoveď bola oveľa drsnejšia ako v Martinovom prípade. Nazvali by sme ju jednoducho pomsta (aj keď označiť ju ako dotknuté ego by tiež nebolo ďaleko od pravdy). Vyhrážala sa, že mu bude prideľovať menej zmien, a to aj urobila. Dospelo to až do bodu, kedy mu odmietala vyplatiť akékoľvek dlžné peniaze.

V Miinom prípade bola situácia komplikovanejšia. Keď si prišla po poslednú výplatu, šéfka jej dala iba časť peňazí (70 €) za 20 odpracovaných dní a tvrdila, že toľko to vychádza za 40 odpracovaných hodín, pričom jej odmietla ukázať dochádzkovú kartu. Mia dostala „na výber“: buď podpíše kópiu výplatnej pásky, alebo jej šéfka nedá ani tých 70 €. Mia teda podpísala a hneď sa ozvala svojej kamarátke Maji, ktorej sa so všetkým zdôverila. So šéfkou sa pokúšali spojiť telefonicky, cez SMS a neskôr aj e-mailom, avšak bez reakcie. Šéfkina taktika mŕtveho chrobáka však ani v tomto prípade neviedla k rezignácii pracovníčky. Práve naopak, Mia zareagovala priam obdivuhodne. Spoločne s Majou a občas aj ďalšími sympatizujúcimi ľuďmi začali niekoľkokrát do týždňa protestovať s transparentmi pred kaviarňou. Šéfka vytiahla z arzenálu taktiku obete: zakaždým zavolala policajtov, ktorým potom vykladala, že u nich Mia kradla, že deti v kaviarni sa boja alebo že protesty narúšajú verejný poriadok. Po niekoľkých týždňoch akcií, ktoré neprinášali výsledok, nás Mia a Maja kontaktovali so žiadosťou o pomoc.

ZAPOJENIE ZVÄZU PRIAMA AKCIA
A STANOVENIE POŽIADAVIEK

Aj v týchto sporoch sme urobili rovnaký prvý krok ako predtým. Preštudovali sme si všetky dostupné dokumenty a tam, kde to bolo potrebné, sme prepočítali, koľko vlastne šéf alebo šéfka dlhuje. Tento postup má za cieľ určiť presnú sumu, ktorá bude neskôr súčasťou požiadaviek.

Martinov prípad bol relatívne jasný. Dlžná suma sa odvíjala od informácií od účtovníčky firmy.

Mia si mala na pokyn šéfky značiť menej hodín, ako v skutočnosti odpracovala, no našťastie si viedla aj vlastné záznamy. Odfotila si aj skutočnú dochádzkovú knihu, vďaka ktorej sme nakoniec vypočítali presnú dlžnú sumu.

Najkomplikovanejší bol výpočet v Jakubovom prípade, pretože šéfka vyplácala časť výplaty načierno, výplatné pásky boli jeden veľký bordel, pracovná zmluva neobsahovala povinné náležitosti, ako je napríklad pracovný čas, a šéfka mu navyše prestala prideľovať zmeny. Nakoniec sa nám však predsa len podarilo spísať presnú požiadavku.

Treba dodať, že odpracované hodiny si značili a fotili aj Martin a Jakub. Odkladali si aj výplatné pásky a mali k dispozícii dôležité SMS alebo iné správy. Takáto dokumentácia výrazne uľahčí prípravu sporu, lebo vieme ľahšie sformulovať požiadavky a vyvinúť účinnejší tlak, ale netvrdíme, že ak chýba, všetko je stratené. Chceme len zdôrazniť, aké dôležité je robiť si záznamy o všetkom, čo sa na pracovisku deje (a nemusí to súvisieť iba s peniazmi, ale aj s pracovnými podmienkami, bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a pod.).

ODOVZDANIE LISTU S POŽIADAVKAMI

Odovzdanie listu je akcia, ktorou dávame firme najavo, že pracujúci majú problém, ktorý treba vyriešiť, a že za nimi stojí náš zväz. V liste je vždy termín, dokedy má byť problém vyriešený. V prípade, že ho firma nedodrží, vstupujeme do otvoreného sporu. Pri odovzdávaní listov v spomenutých prevádzkach zaujali zodpovedné osoby úplne odlišné postoje.


Šéf Lozano Pubu vystupoval naoko suverénne. Veľmi rýchlo začal skúšať, či sa mu podarí oddeliť Martina od nás ostatných (prehováral ho, aby si s ním bez nás sadol za stôl a porozprávali sa). Našťastie, Martin sa aj vďaka našej prítomnosti nenechal zlomiť.

V prípade Space Manie sme zastihli pred vchodom do kaviarne šéfkinho manžela (ktorý v kaviarni občas pracuje). Ten sa držal manželkinej taktiky mŕtveho chrobáka, tváril sa, že sa ho problém vôbec netýka a list odmietol prevziať. Po otázke, či máme list nechať na zemi pred dverami Space Manie, naoko flegmaticky naznačil, že pokojne. Po našom odchode sa poň musel zohnúť a odovzdal ho manželke. Tá zrazu ožila, prestala Miu ignorovať a napísala jej SMS, v ktorej spomenula možnosť „dohodnúť sa“. Namiesto konkrétnej dohody však v skutočnosti iba chcela, aby sa Mia stretla so štyrmi (!) právnikmi Space Manie, na ktorých hodila celú záležitosť, aby sa zbavila zodpovednosti za riešenie vzniknutého problému.



Ani Jakubovu šéfku sa nám nepodarilo zastihnúť osobne, no vymenili sme si aspoň zopár e-mailov. Keďže ako jediná vyplatila peniaze v určenom termíne, do otvoreného sporu sme nakoniec nevyšli.

STUPŇOVANIE NÁTLAKU

Začali sme klasicky – medializáciou. Na webstránke sme zverejnili základné informácie o konaní firmy s výzvou k solidarite s pracujúcimi. Ľudia mohli do firmy zavolať, napísať svoj názor e-mailom alebo pridať pár slov na hodnotiace portály.

Druhým krokom boli konkrétne nátlakové akcie.

V čase, keď sme vstupovali do sporov, sa v Lozano Pube aj Space Manii mali konať aktivity tretích strán (stand-up show a akcia pre deti). Túto príležitosť sme využili a informovali ich o spore. Vysvetlili sme, že môžu prispieť k jeho rýchlemu ukončeniu a vyhnúť sa problémom v prípade, že by počas sporu spolupracovali s podnikom.

V prípade majiteľa Lozano Pubu bola reakcia blesková. Ktovieprečo si vybral facebookovú stránku českej Anarchistickej federácie, kde k zdieľanému článku o spore napísal toto:

„Tak aby som to uviedol na správnu mieru. Bývali zamestnanec Martin ma nekontaktoval za posledný rok ani jeden krát až pokiaľ ma nenavštívil minulý týždeň reštauráciu s partiou na obrázku. Ktorý obkľúčili môj stôl počas obedovania, čo si myslím že je absolútne neslušné a nevychované. A ich drzosť bola až taká veľká že si ma ako obedujem začali natáčať s kamerou. Keď som navrhol Martinovi aby tam ostal že prešetrím čo ma na srdci tak jeden z tých drzých a nevychovaných mu povedali že nie ideš s nami. Ak si myslite že na mňa toto vaše drzé arogantné správanie platí tak to ste na omyle to možno platí na japonské rybárske lode čo lovia veľryby. Bývali zamestnanec ma moje číslo vie kde ma nájde a môže sa so mnou o jeho probléme porozprávať a ak zistím že naša firma mu niečo dlží tak dohliadnem aby sa to doriešilo. A vám dám jednu radu, žite tak aby ste si nemuseli mazať tváre na fotkách.“

Na to sme reagovali:

„V priebehu roka 2017 Martin viackrát informoval Lozano Pub o tom, že mu nebola preplatená dovolenka. K dispozícii máme SMS komunikáciu s opakovanými prísľubmi, že peniaze budú vyplatené. Doteraz sa tak nestalo.

Dňa 30.10. ste boli o probléme opätovne informovaný prostredníctvom písomnej výzvy na uhradenie dlhu. Odvtedy uplynuli dva týždne, počas ktorých ste mohli problém vyriešiť a dlžnú sumu 201 € vyplatiť.

Jediným riešením tohto sporu je okamžité uhradenie dlžnej sumy Martinovi. Keď bude suma za nepreplatenú dovolenku (ktorá je jediným dôvodom tohto sporu) uhradená, spor budeme považovať za uzavretý.“

Tri dni od začiatku sporu (resp. hneď na druhý deň po komunikácii na Facebooku), boli dlžné peniaze vyplatené.

Spor s bistrom sa skončil ešte skôr a do verejnej fázy sa ani nedostal, keďže šéfka poslala peniaze na účet pred vypršaním termínu.

Skutočné stupňovanie nátlaku sa teda udialo len v prípade Space Manie. Tam sme dokonca dostali aj reakciu od tretej strany. Majiteľka agentúry FUNTASIA, ktorá spolupracovala so Space Maniou na tzv. Frozen Party, nám na naše upozornenie na problém odpísala, že praktiky Space Manie sa jej netýkajú, a preto sa k celej veci nebude vyjadrovať. Takýto alibizmus sme nemienili akceptovať a na Frozen Party sme sa preto rozhodli prísť aj my.

V ten deň sme sa ešte zastavili v centre Senca s letákmi o spore a možnostiach podpory. Reakcie ľudí boli priaznivé, mnohí už o probléme vedeli a boli prekvapení, že sa také niečo deje. Viacerí prisľúbili, že informácie o spore rozšíria medzi svojimi známymi alebo oslovia samotnú majiteľku firmy.

Po príchode do priestorov Space Manie na nás začal kričať náš obľúbenec (majiteľkin manžel) a do jedného z nás aj strkať. Reagovali sme pokojne: rodičom sme rozdávali letáky a hľadali majiteľku, aby nám povedala, kedy uhradí dlžné peniaze. Majiteľkin manžel naopak robil rozruch a vyzýval pracovníčku za pultom, aby zavolala políciu, čo nám prišlo vzhľadom na prítomnosť detí vrcholne nevhodné (hlavne keby polícia naozaj prišla). Po niekoľkých minútach sme priestory opustili. Rodičov sme dodatočne kontaktovali cez Facebook a objasnili im, že naším zámerom nebolo pokaziť im ani ich deťom podujatie. Sami sme rodičia a vysvetlili sme, že je podľa nás neakceptovateľné, aby takíto ľudia pracovali s deťmi a podnikali tak, že nevyplácajú peniaze za prácu.

Akcia v Senci nebola jedinou nátlakovou aktivitou. Majiteľka dostala desiatky e-mailov zo Slovenska aj zahraničia. Zapojili sa hlavne organizácie (a ich členovia) z Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP) z Británie, Nórska, Poľska, Rakúska, Ruska, Španielska a USA. E-mail poslal aj sekretariát MAP a podpora pre Miu prišla od jednotlivcov a ďalších spriatelených organizácií z Británie, Česka, Chorvátska, Nemecka, Slovinska, Španielska a USA. Viacerí ľudia tiež vyjadrili svoj názor napríklad na facebookovej stránke Space Manie (odkiaľ však boli príspevky opakovane vymazané).

Do Senca sme sa vrátili ešte raz – na tzv. pirátsku párty. Vyzbrojili sme sa pirátskymi maskami, bubnom, transparentmi a bolo nás počuť všade naokolo. Majiteľka kaviarne opäť nebola prítomná, nášho obľúbenca vystriedal najatý SBS-kár, ktorý nás ale nijako neobťažoval, lebo bol skoro celý čas vnútri. Šéfku sme však aj tak nenechali na pokoji. Po asi polhodine sme sa presunuli pred jej panelák, kde sme pokračovali so skandovaním. Táto akcia bola obzvlášť úspešná, pretože aj keď vnútri zopár rodičov s deťmi bolo, avizovaná Pirátska párty sa nakoniec neuskutočnila.



Ďalšie plánované aktivity sme už nezrealizovali, pretože pár dní po tom, ako sme sa Miou dohodli na pláne ďalších akcií, začala bez nášho vedomia riešiť ukončenie sporu so šéfkou. Keďže išlo o porušenie dohody o spoločnom postupe, museli sme Mii oznámiť, že aktivity z našej strany pozastavujeme. O týždeň nás Mia informovala, že spor ukončuje. Dlžné peniaze nakoniec nedostala.

VÝSLEDOK A VYJADRENIA PRACUJÚCICH

Martin dostal presne to, čo žiadal. Na účet mu prišla dlžná suma 201 €. Neskôr nám napísal:

Stálo to dosť námahy, ale stálo to za to, za čo som vám veľmi vďačný.

Mia svoje peniaze nedostala, napísala nám však (rovnako ako aj Maja) svoje vyjadrenie:

Mia:
„Už to nechcem riešiť. Pol roka sme tam chodili a nikam sa to nepohlo, ale ďakujem všetkým, ktorí ste mi pomáhali. Nezabudnem nato, že ste mi pomáhali. Ešte raz veľké ĎAKUJEM.“

Maja:
„Ďakujem vám Priama akcia, že ste sa ujali tohto sporu na môj podnet. Naozaj si to vážim, naučila som sa veľa nového a dúfam, že bude príležitosť, aby som vám ešte nejak pomohla.“

Jakub svoje dojmy vyjadril v obšírnejšom rozhovore.

Prečo si sa rozhodol riešiť problém v práci s naším zväzom?

Zväz Priama akcia poznám už minimálne päť rokov a vždy som ho podporoval, pretože sympatizujem s jeho aktivitami. Verím, že vzájomná pomoc a solidarita je to, čo môže pomôcť ľuďom v boji proti neprávostiam vznikajúcim v dnešnom systéme. Ďalším dôvodom, prečo som problém riešil s PA, bolo, že riešiť čokoľvek so šéfkou bolo na dlhé lakte aj vtedy, keď tvrdila, že je ochotná danú vec riešiť. Vedel som, že sám nič nedosiahnem, a tak som sa radšej nakontaktoval na PA.
 
Mnohým ľuďom sa môže zdať zvláštne alebo až podozrivé, že si problém neriešil súdnou cestou. Stretol si sa v svojom okolí s takým názorom aj ty? Čo si o tom myslíš?

O probléme s bistrom som ľuďom v mojom okolí veľmi nehovoril a tým, čo o ňom vedeli, som vopred vysvetlil, prečo je podľa mňa lepšie riešiť ho radšej s Priamou akciou ako súdnou cestou, a zároveň aké sú nevýhody riešenia súdnou cestou. Primárne je to čas, ktorým sa spor naťahuje, a nervy okolo toho. Obzvlášť so zreteľom na slovenské súdnictvo.
 
Jednou z našich podmienok bolo, že budeš aktívny a že nebudeme robiť veci za teba. Vedel by si povedať, či bol nejaký rozdiel medzi tvojou predstavou o vlastnej aktivite na začiatku a tým, čo všetko to nakoniec zahŕňalo napríklad z hľadiska času a potreby reagovať na vývoj problému?

Keďže viem, ako funguje riešenie sporov s PA, rozdiel medzi mojou predstavou a realitou nebol. Samozrejme, prípravy na spor a riešenie detailov nie sú záležitosti, že poviem info a nestarám sa, takže zaberajú dosť času a vyžadujú veľa detailnej práce a trpezlivosti. Keď však chceme niečo v spoločnosti dosiahnuť, musíme na tom SPOLOČNE pracovať. :) 

Čo pre teba bolo počas riešenia problému najťažšie?

Najťažšia bola časová spotreba týchto aktivít. Nebol to síce nejaký extrém, no vzhľadom na to, že takmer každý deň mám program a povinnosti od rána do večera, bolo niekedy celkom náročné do toho napasovať aj riešenie aktivít ohľadom sporu.

Aký si mal pocit z toho, že žiadaš peniaze za hodiny, ktoré si neodrobil?

Spočiatku som to ani neplánoval žiadať, ale keď som zistil od ľudí z Priamej akcie, že je to možné (a má to oporu aj v zákone), tak som pristúpil aj na túto možnosť. Pocitovo mi to bolo najskôr zvláštne, potom som si však spomenul na šéfkinu vetu, že ona mi bude určovať, koľko odrobím, čo mi prišlo už vtedy z jej strany ako slušný odrb.

Ako si prežíval spoločné odovzdanie listu s požiadavkou v bistre? Čo bolo pre teba povzbudzujúce alebo naopak stresujúce?

Nervozita tam samozrejme bola, ale neviem, prečo by som sa mal báť žiadať to, čo mi právom patrí. Povzbudzujúcim momentom bola podpora od ľudí, ktorí prišli so mnou odovzdať list s požiadavkami. Veľmi si to vážim a potešilo ma, že ľudia vedia prejaviť solidaritu a nezatvárajú sa iba do svojho sveta egoizmu. Ďalším pozitívnym momentom bolo, že som sa opäť videl s kolegami. :)
Stresujúcim momentom okrem odovzdávky ako takej bolo odovzdanie listu prevádzkarke, s ktorou mám tiež dobré vzťahy a nechcel som, aby to brala ako útok voči jej osobe. Na druhej strane verím, že pochopila, o čo išlo.

Vieme, že majiteľka v istom momente zvolila typickú taktiku zamestnávateľov: začala zastrašovať a vyhrážať sa trestným oznámením, čo je vždy nepríjemné. Ako si to vnímal ty? Čo by si v tejto situácii poradil ostatným?

Nebolo mi to príjemné, ale očakával som to. Podávanie trestných oznámení je častá taktika zamestnávateľov v sporoch s PA. Z toho, čo viem, išlo vždy o výmysly, ktoré nemali nijaké opodstatnenie. V mojom prípade to platilo dvojnásobne, keďže kampaň sa ešte ani nezačala. Šéfka napriek vyhrážkam nakoniec žiadne trestné oznámenie nepodala. Ostatným by som poradil, aby sa nebáli, pretože pokiaľ žiadajú to, čo im patrí, určite nekonajú protizákonne.

Ako si zareagoval, keď ti šéfka poslala viac peňazí, ako si žiadal (resp. čo si si o tom pomyslel)?

Avizovala to už vo svojom poslednom maili. Prekvapilo ma to, no uveril som, až keď mi tá suma prišla na účet. Lenže mne nešlo o to, aby som zarobil na bistre (kde, mimochodom, stále robia kolegovia, ktorých mám rád, a nechcel som a ani nechcem, aby to malo na nich akýkoľvek negatívny dopad), a tak som jej „prebytok“ hneď vrátil.

A ako si teda vnímal to, že ti poslala viac?

Tvárila sa, že z jej strany ide o prejav láskavosti a štedrosti, avšak v kontexte celého mailu som mal pocit, akoby ma postavila do pozície chudáčika, ktorý „nemá ani na kabát“. Nie som prípad pre charitu. Žiadal som len, čo mi patrilo.

Čo by si poradil niekomu s podobným problémom?

Nielen niekomu s podobným problémom, ale každému, kto má alebo mal problémy v práci, by som poradil, aby to riešil a aby neakceptoval nespravodlivosť od šéfov či vedenia. V gastre, ale aj v iných odvetviach by mali byť zamestnanci na prvom mieste, pretože oni šéfom tvoria zisk. Nech si zvykajú, že si nemôžu dovoľovať a robiť so zamestnancami, čo sa im zachce.

SPORY V ČÍSLACH

PREČO SME V DVOCH SPOROCH USPELI A V JEDNOM NIE?

Úspech v sporoch závisí predovšetkým od dodržania dohodnutej stratégie. Príčiny nedodržania dohody v prípade Space Manie sa môžu objaviť aj v ďalších sporoch a zrejme sa im nedá nikdy celkom vyhnúť. Súvisia predovšetkým s pochybnosťami, ktoré pramenia napríklad z takýchto otázok:

„Naozaj sa spor vyrieši, hoci ani po týždňoch aktivít nenastáva viditeľný posun?“

Pozerať sa na vec z časového hľadiska je pochopiteľné. Spor môže trvať aj niekoľko mesiacov a nakoniec sa skončiť úspechom. Napríklad náš spor s OZ Divé maky trval 86 dní a skončil sa vyplatením požadovaných dlžných 950 eur.

Zaujímavé je tiež sledovať, kedy firmy kapitulujú. Viackrát sa nám stalo, že to bolo veľmi krátko po tom, ako sa dôrazne vyjadrili, že v žiadnom prípade neustúpia. Oplatí sa teda držať stratégie priamych akcií, ktorá skrátka funguje.

„Sú podklady, na základe ktorých sme pripravili požiadavky, naozaj dostatočne presvedčivé?“

Je iné, keď ide človek do sporu o sumu potvrdenú samotnou firmou (spor s Lozanom), a keď firma od začiatku tvrdí, že suma v požiadavke je nezmyselná (spor so Space Maniou aj bistrom). Aj keď ľudia vedia, že pravda je na ich strane, po čase sa u nich môžu objaviť pochybnosti. Ponárajú sa do negatívnych úvah a majú pocit, ako keby stáli pred súdom a museli mať nepriestrelný dôkaz o svojej pravde, hoci v niektorých prípadoch ide skôr o  „slovo proti slovu“.

Aj keď naše spory vždy zakladáme na podkladoch, ktoré by uspeli aj na súdoch, pri stratégii priamych akcií treba uvažovať inak. Ide v nej totiž o to, že sú to pracujúci (a nie súdy), kto určuje, čo je oprávnená a spravodlivá požiadavka. A že si ju vybojujú svojou aktivitou, a nie spoliehaním sa na niekoho iného.

Okrem faktorov, ktoré sú skôr subjektívne alebo psychologické, môže hrať dôležitú úlohu aj trhová konkurencia. Presnejšie to, ako vnímajú konkurenciu majitelia alebo majiteľky podnikov. Svojmu imidžu pripisujú rôznu dôležitosť, čo sa môže odraziť na ich tvrdohlavosti alebo poddajnosti a tým pádom aj na dĺžke trvania sporu.

Lozano Pub hosťoval podujatia tretích strán a podnik vedel, že v prípade problémov by sa mohli presťahovať inam, nehovoriac o tom, že v okolí sú na výber aj iné možnosti stravovania. Podobne na tom bolo aj bistro, keďže  konkurenčných prevádzok bolo v okolí tiež dosť.

Naopak, Space Mania bola v čase sporu v podstate jediným priestorom svojho druhu v Senci. Aj keby došlo k zrušeniu spolupráce s tretími stranami, rodičia by nemali na výber. Takže zatiaľ čo v pizzerii a bistre hrozba dlhodobej peňažnej straty zabrala pomerne rýchlo, v tomto prípade si mohla šéfka povedať, že zásadné problémy so ziskom sa tak skoro nedostavia, lebo ľudia s malými deťmi aj tak vždy skončia v Space Manii. Kaviareň však nebola ktovieako zisková a bolo pravdepodobné, že skôr či neskôr nebude mať šéfka na výber a v dôsledku opakovaných protestných akcií bude musieť dlžné peniaze predsa len zaplatiť.

GASTRO – VEĽA PROBLÉMOV, ALE AJ OCHOTY BOJOVAŤ

Pre reštauračné odvetvie je typické, že sa v ňom výrazne šetrí na mzdách, a teda na pracovnej sile. Podobných odvetví je samozrejme viac. Z našej skúsenosti však môžeme povedať, že práve v gastre sme sa stretli s problémami najčastejšie. Zároveň v ňom bolo najviac ľudí, ktorí prejavili odhodlanie nenechať so sebou zametať.

Išlo však o ľudí, ktorí vo firmách už nepracovali, alebo bol ich odchod len otázkou času. Organizovanie sa v prípadoch, kedy vo firmách robia a aj naďalej plánujú robiť, by vyzeralo inak a takáto skúsenosť nás ešte iba čaká.

Pre ľudí, s ktorými sme riešili spory, preto platilo, že si zároveň hľadali inú prácu, aby rýchlo vyriešili výpadok príjmu, prípadne už novú prácu mali. Museli si vyhradiť čas na plánovanie a aktivity a počítať aj s možným stresom. Aj napriek tomu sa nevzdali a postavili sa vedeniu, čo je pozitívny signál, že aj keď sú ľudia v zlej situácii, dokážu byť aktívni a úspešne bojovať.

Pokiaľ ide o charakteristiky a typické problémy v tomto odvetví, pozreli sme sa na ne pozornejšie a spísali ich do stručných bodov. Nasledujúci zoznam nepovažujeme za kompletný a budeme len radi, ak nám ho pomôžeš do budúcnosti doplniť a vylepšiť, obzvlášť ak v gastre pracuješ.

Všeobecné body

• Nízke mzdy, a teda aj pomerne nízke dlžné sumy.
  Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pracujúcim sa o ne „neoplatí“ bojovať. Opak je pravdou. Vieme o sporoch v zahraničí o vysoké sumy, no naše boje sa týkali aj súm ledva nad 200 €. Domnievame sa, že ľudia boli ochotní bojovať za tieto relatívne nízke sumy aj preto, že vedeli o našich predošlých sporoch, z ktorých bolo jasné, že dokážeme uspieť.

• Vysoká fluktuácia.
  Tento faktor síce neovplyvňuje vstup do sporu s gastro prevádzkou, keď v nej už pracovník alebo pracovníčka nepracujú, no organizovanie sa v takomto prostredí je zložité. To je však všade. Ak pod fluktuáciou chápeme aj prepúšťanie, tak prepustiť niekoho (či už legálne alebo nelegálne) je takisto možné všade. Rýchlo nájsť plnohodnotnú náhradu je však náročné a veľa firiem v gastre si to uvedomuje.

• Jednoduchá štruktúra sociálnych vzťahov na pracovisku.
  V podniku je zvyčajne šéf/majiteľ, prevádzkar a pracovníci. Vzťahy, ktoré vznikajú v tomto trojuholníku, sa zvyčajne obracajú proti pracujúcim vo forme emocionálneho či sociálneho nátlaku. (Tento nátlak vyplývajúci z pokrivených „kamarátskych“ vzťahov s vedením je niekedy taký silný, že dokáže negatívne vplývať na pracujúcich aj vtedy, keď už vo firme nepracujú.) Ak na pracovisku neexistujú ľudia, ktorí by sa tomuto „kamarátskemu“ emocionálnemu vydieraniu či otvorenému zastrašovaniu postavili, „trpí“ celý kolektív.
  
  

Body týkajúce sa pracovného pomeru a výšky mzdy

• Nízke povedomie o právach a povinnostiach pracujúcich aj firiem.
  Čo sa týka firiem, môže sa zdať, že to iba hrajú, ale nie je to vždy tak – niekedy naozaj nevedia, čo hovoria. Čo sa týka pracujúcich, vždy je dobré poznať zákony. Neinformovanosť o tom, na čo mám nárok, môže spôsobiť, že nebudem riešiť svoj problém. Na internete je veľa stránok, ktoré poskytujú cenné právne rady v zrozumiteľnom podaní. Vychádzať výlučne z nich v prípade záujmu ísť do sporu síce nie je najlepšie riešenie, no na zvýšenie právneho povedomia o tom, či sa na pracovisku porušujú zákony, určite poslúžia.

• Častý výskyt neplatných, resp. neúplných pracovných zmlúv.
  Opäť môže ísť o amatérstvo firiem, ale aj o zámer. Pritom stačí, že chýba jedna z podstatných či pravidelných náležitostí pracovnej zmluvy a môže sa to negatívne odraziť na pracovných alebo mzdových podmienkach. Podrobnejšie sme o tom písali po skončení sporu s bistrom v článku z marca 2019 s názvom „Nevyplatená mzda a náhrada mzdy – čo s tým?“. 

• Chybné alebo neexistujúce výplatné pásky.
  Aj tento problém sme opísali vo vyššie spomenutom článku, takže iba v skratke – výplatná páska je ďalší oficiálny dokument a dôkaz o tom, koľko peňazí dostávaš. Dá sa porovnať s údajmi v zmluve a skutočne odpracovaným časom. Akékoľvek nezrovnalosti sa dajú v prípade sporu použiť proti firme.

• Neprehľadné záznamy o odpracovaných hodinách.
  Áno, čas sú peniaze a ak nemáš prehľad o tom, koľko pracuješ, nevieš, či dostávaš patričnú mzdu. Ak je na papieri menší počet odpracovaných hodín, ako naozaj odpracuješ, firma s tebou môže kedykoľvek vybabrať a zaplatiť ti menej. Listinný dôkaz bude na strane firmy, čo síce neznamená, že nie je šanca vybojovať si zvyšné peniaze, ale sú s tým spojené väčšie komplikácie.

• Práca za minimálnu mzdu, pričom dodatočné peniaze sa vyplácajú „na ruku“, niekedy aj celkom bez dokumentácie.
  Skutočná dlžná mzda sa potom ťažko dokazuje a vymáha. Problém spočíva aj v tom, že šéf alebo šéfka rozhoduje, koľko dostaneš podľa vlastného uváženia, aktuálnych potrieb firmy alebo svojej nálady. Dlho to môže byť rovnaká suma, no nič nezaručuje, že taká bude aj o mesiac alebo že ju vôbec dostaneš.

• Stupeň náročnosti práce.
  O stupni náročnosti práce sa veľa nehovorí, no ide o jeden z kľúčových bodov hlavne pre ľudí, ktorí dostávajú minimálnu mzdu. Existuje šesť stupňov náročnosti práce. Ľuďom pracujúcim na dohodu sa minimálna mzda určí na základe prvého stupňa (od 1. januára 2020 je to 580 € v hrubom mesačne). Pri ostatných sa stupeň náročnosti práce určuje podľa typu práce a pracovných úloh. Vždy si treba overiť, či ťa firma zaradila správne.

• Neplatená práca alebo takzvaná práca „na skúšku“.
  Táto taktika firiem sa často kombinuje s odďaľovaním podpísania pracovnej zmluvy. Ľudia niekedy takto pracujú „zadarmo“ aj niekoľko dní a radšej odídu, ako by to riešili.
  
  

Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci (BOZP)

• Ustanovenia BOZP môžu byť silným motívom boja za zlepšenie pracovných podmienok. V reštauračnom odvetví sa bežne pracuje na zmeny (často viac ako 8-hodinové), vyžaduje sa práca nadčas, práca večer, cez víkendy a štátne sviatky, flexibilita v zaskakovaní za kolegov a kolegyne. Tieto faktory môžu narúšať rovnováhu medzi pracovným a osobným či rodinným životom a vyvolávať zvýšený stres.

• Práca ako taká je často náročná fyzicky (človek je stále na nohách) aj psychicky (kontakt s ľuďmi). Firmy navyše nemajú problém porušovať BOZP v oblasti dodržiavania povinných prestávok alebo voľna. Samostatnou kapitolou je tiež (ne)dodržiavanie hygienických predpisov.
  
  

ŠTATISTIKY

Štatistický úrad definuje ako činnosti reštaurácií a pohostinstiev nasledovné: reštauračné činnosti a mobilný predaj jedál, dodávka jedál a iné služby a služby pohostinstiev. Keď hovoríme o reštauračnom odvetví, máme na mysli práve tieto činnosti.

Počet zamestnaných v reštauráciách a pohostinstvách v posledných rokoch stúpa a v čase vydania brožúry v nich pracuje takmer 50 tisíc ľudí.

Priemerná mzda v reštauráciách a pohostinstvách sa pohybuje blízko výšky minimálnej mzdy. Z údajov za roky 2018 a 2019 vyplýva, že v priebehu roka sa mierne zvyšovala, no na úroveň minimálnej mzdy, resp. mierne nad ňu sa dostala až v druhej polovici oboch rokov. Údaje v tabuľke zachytávajú priemernú hrubú mzdu nezníženú o zákonné alebo so zamestnancom dohodnuté zrážky (podnikateľské príjmy sa do tejto sumy nezarátavajú). Minimálna mzda v hospodárstve bola 480 € v roku 2018 a 520 € v roku 2019. Štvrťroky, v ktorých je priemerná mzda nižšia ako minimálna, by sa dali vysvetliť skrátenými pracovnými úväzkami. Je však očividné, že oficiálne mzdy v tomto odvetví sú extrémne nízke.

Zväz Priama akcia

Ďalšie informácie:
Podpor zväz Priama akcia v spore s pizzeriou Lozano Pub
Podpor zväz Priama akcia v spore s kaviarňou Space Mania v Senci
Dosiahli sme vyplatenie dlžnej mzdy ešte pred začiatkom sporu
Nevyplatená mzda a náhrada mzdy – čo s tým?