15. máj 2007
5. mája 2007 sa konalo v poradí už 3. Infokafé v priestoroch bratislavského Info@police. Témou bola otázka nacionalizmu v národnooslobodzovacích hnutiach za účasti zahraničného hosťa z Turecka - Devrima.
Devrim začal tak všeobecne o Blízkom východe, ktorý je známy najmä terorizmom, násilím, vojnou a médiá situáciu prezentujú ako beznádejnú, nekonečnú špirálu násilia. Naznačil, že Američania v Iraku nemajú čo ponúknuť a čím viac vojakov posielajú, tým viac civilov umiera. V tejto súvislosti poznamenal, že niektorí ľudia si odpor v Iraku predstavujú idylicky, problém v tomto postoji, teda - postaviť sa na stranu utláčaných - je, že sa postavíte vždy na stranu sektárskeho násilia. Navyše, dynamika týchto organizácií vedie ľudí hlbšie a hlbšie do špirály násilia.
Ďalej sa venoval menšine Kurdov v Turecku. V roku 1984 začala vojna na juhu Turecka, počas ktorej zomrelo 36 000 Kurdov a 3000 dedín bolo zničených. Až donedávna bolo protizákonné, aj v súkromí, rozprávať sa po kurdsky, trestalo sa 6 mesiacmi väzenia. Aj takéto zdanlivo drobné veci viedli k tomu, že ľudia sa začali stavať na stranu Kurdskej strany pracujúcich. V skutočnosti je podľa Devrima táto strana proti pracujúcim. Svoje tvrdenie podporil faktami, napríklad známa kampaň strieľania učiteľov, ktorí šírili tureckú kultúru na juhovýchode Turecka, teda v oblasti s hustým kurdským vplyvom, kde učili na školách v tureckom jazyku.
Hlavnú časť armády – vojakov – tvoria ako na kurdskej strane, tak aj na tureckej – robotníci, roľníci. Devrim sa pýta: Čo získavajú pracujúci z tejto vojny??
Turecko je veľmi nacionalistická krajina, steny sú pokryté heslami „Aký som šťastný, že som Turek!“ „Turek, pracuj tvrdo!“ „Jeden Turek má cenu celého sveta“, ale aj napriek tomu môžeme sledovať triednu reakciu na túto vojnu. Ľudia sa pýtajú: Prečo zomierajú deti pracujúcich, nie deti bohatých?? Proti ideológii nacionalizmu sa však pracujúci otvorene nestavajú, no uvedomujú si, že majú spoločné záujmy ako pracujúci, nie ako príslušníci etnika.
Ľavica v Turecku hovorí, aby sme podporili kurdské sebauvedomenie a právo na sebaurčenie. Čo je ale národ? Čo je národné sebaurčenie? Keď nepozeráme na seba ako na pracujúcich, ale ako na príslušníkov národa, vedie to k etnickým čistkám. Napríklad jedna turecká ex-maoistická skupina sa spojila s fašistickou stranou, ktorá bola vo vláde. Fašisti v Turecku, to nie je skupina neonacistických skinhedov. V čase najväčšieho rozkvetu mali 200 000 členov a 1 milión podporovateľov! Počet ľudí, ktorí zabili nie je známy, no v roku 1981 ich obžalovali z viac ako 600 vrážd. Teraz s nimi spolupracujú títo ex-maoisti, pretože „Turecko je utláčaný národ.“
Devrim ďalej spomenul 2 hnutia, ktoré boli/sú v súčasnosti v Turecku aktívne, ale veľmi odlišné.
Prvé, pracujúci verejného sektora, ktorí bojovali za zlepšenie svojich podmienok. Sú rôzneho pôvodu (Suniti, Kurdi...). 250 000 ľudí odmietlo ísť do práce, ale neštrajkovali, lebo to je ilegálne.
Druhé hnutie, aktívne najmä v posledných týždňoch, je nacionalistické a nebojuje za svoje práva, ale za záujmy štátu proti vláde (prezidentské voľby). Podieľalo sa na masových demonštráciách v Istanbule a Ankare.
V roku 1989 bol v Turecku štrajk pracujúcich verejného sektora, rozšíril sa do masívnej vlny štrajkov (v ktorom boli odborári, aj neodborári). Všade aj mimo Turecka ale vidíme, že pracujúcich zaťahujú do násilia siekt, klanov, národa. Ale sú aj pracujúci, ktorí bojujú za svoje práva, je to jediná cesta, aby videli, že majú spoločné záujmy.
Devrim následne v krátkosti popísal situáciu v ďalších krajinách:
Irak dnes – občianska vojna, konečná identifikácia s národom (Kurdi vs. Suniti), je tu veľmi zlá situácia pre pracujúcich.
Irán – minulý rok tu bola veľká vlna štrajkov, bojovali za svoje práva, proti nevyplácaniu miezd, ale aj proti „veľkému satanovi“, ako vyhlásila vláda.
Palestína – palestínski pracujúci, jedni z najviac porazených pracujúcich na svete (boj v mene Fatahu a Hamasu), no aj tu bol minulý rok štrajk učiteľov (za vyplatenie miezd, Hamas vyhlásil: „Je to proti národnému záujmu.“)
Libanon – generálny štrajk na konci januára proti ochudobňovaniu. Z tohto boja sa stal boj Hizballáhu a štátu.
Na Blízkom východe sa boje často menia na boje frakcií (alebo sú tak prezentované, ako v Libanone; alebo skončili prestrelkou Fatahu a Hamasu v Palestíne.)
Turecko – problém nie je, kto bude prezident, ale problém je klesajúca životná úroveň od roku 1995, kedy boli posledné boje, čomu čelí celý Blízky východ a aj Európa.
Diskusia
„Národnooslobodzovací boj sa nevylučuje s triednym bojom“
Podľa Devrima je boj za národné sebaurčenie formou národného nie triedneho boja, lebo národ tvoria rôzne triedy s rôznymi záujmami. Spájanie pracujúcich s buržoáziou vedie k napĺňaniu požiadaviek buržoázie. V Turecku sa hovorí 70 jazykmi, sú tam všetky možné národné skupiny (Kurdi, Arménci) a sú ľavicové skupiny, ktoré podporujú právo na národné sebaurčenie. Prehliada sa fakt, že pôda, kde chcú založiť štát je stále tá istá. Podpora bojov je nekonečná špirála Kurdi vs. Arménci, Arménci vs. Turci - v koho je to záujme?? Bolo lepšie pre pracujúcich na Slovensku, keď bol spoločný štát s Čechmi?
„Keď nie národ, tak potom ako v ZSSR, keď stalinisti násilne stmelili národy do jedného štátu?!“
Devrim sa vyjadril, že okrem toho, že nie je stalinista, nehovorí o homogénnom konštrukte. Ešte spomenul, že od roku 1923 bolo v Turecku masívne poturečťovanie, dnes je už každý Turek, ale to urobil kapitalizmus.
Vytvorenie Kurdistanu povedie k potláčaniu iných národných skupín na jeho území.
„Je tu mýtus okolo zapatistov, ktorý ukazuje, že niekedy je problém rozpoznať národný záujem a revolučný záujem pracujúcich...“
Devrim sa nechcel príliš vyjadrovať, lebo zapatistov veľmi nepozná. Prezradil, že podľa jeho názoru, sú ich verejné prejavy dosť nacionalistické, povráva sa, že spievajú mexickú hymnu na svojich stretnutiach a vešajú mexickú vlajku na svojich schôdzach, čo hovorí veľa o tejto skupine. Z ich komuniké je jasné, že ide o národný boj. Prečo ale majú takú podporu na Západe, v Európe? Devrim tu celkom výstižne upozornil, že ľavica sa masívne odklonila od pracujúcich! Pred 25 rokmi pracoval ako poštár a ľavičiari stávali pred poštou a šírili letáky. Dnes robia cyklojazdy, protestujú proti atómovým elektrárňam... Pozastavil sa aj nad tým, prečo pred Škodovkou v Mladej Boleslavi doteraz žiadna ľavicová skupina nerozdávala letáky, až tento rok kolektív KPK... Je oveľa ľahšie podporiť zapatistov, cyklojazdy, než robiť s pracujúcimi. Ak by aj zapatisti mali pravdu (myslí, že nemajú), miesto, kde bojujeme, je miesto, kde žijeme.
„Prečo taký dôraz na triedne hľadisko pri sledovaní tejto problematiky?“
Preto, lebo ľudia takto zisťujú spoločné záujmy ktoré majú a to bez ohľadu na rasu či farbu pleti. Na otázku, či je vôbec nejaký záujem pracujúcej triedy, Devrim odpovedal možno pre niekoho zjednodušene, ale v podstate dosť k veci, že záujem pracujúcej triedy dnes je pracovať menej a zarábať viac.
Potom som sa ho osobne pýtal na pár vecí. Z histórie anarchosyndikalizmu spomenul, že vtedy anarchosyndikalistická francúzska CGT podporila vojnu (myslím, že 1. svetovú), takisto ako Kropotkin. Potom mi dovysvetľoval, že „national commitee“ (asi nejaká forma sekretariátu) CGT odporúčala členom, aby vstúpili do vojny, aby vstúpili do armády a členovia začali vstupovať do francúzskej armády. Nebol to ale všeobecný fenomén, pretože napríklad CNT, Lenin, sociálni demokrati v Srbsku, anarchisti v Británii sa vyslovili proti vojne. Ale povedal, že je ľahšie byť proti vojne, keď nie je v krajine, kde žijete. Existuje dokument, kde CGT vyzýva pracujúcich na účasť vo vojne.
Kropotkin hovoril o nemeckém barbarizme a o slobode francúzskeho ľudu, čo je zjavne buržoázny spôsob argumentácie, za ktorý si na staré kolená vyslúžil medzinárodné odsúdenie.
Nasledoval film, ktorý ma príliš nenadchol, takže ani neviem presne o čom už bol a spoločný odchod do večerného mesta. Na záver hodnotenie: prednáška veľmi podnetná, film o ničom, jedlo padlo vhod, ľudia super – teším sa na ďalšiu akciu v infáči!
DD
Zvukový záznam (aj s tlmočením), videá a ďalšie info je k dispozícii na www.infoapolice.sk