Joaquín Pérez Navarro – posledný člen Priateľov Durrutiho zomrel

5. október 2006

Joaquín Pérez Navarro zomrel vo veku 99 rokov a bol posledným žijúcim členom Los  Amigos de Durruti (Priatelia Durrutiho). Na konci deväťdesiatych rokov som videl v Londýne film o Španielskej občianskej vojne a anarchizme. V jednej chvíli starší muž sediaci vedľa mňa začal potichu plakať. A nás sa zrazu dotkla vášeň a presvedčenie, ktoré bolo cítiť počas tých dní a udalostí.

Neskôr som sa dozvedel, že plačúci muž bol Joaquín Pérez Navarro. Priatelia Durrutiho bola skupina anarchistov vytvorená pre boj proti militarizácii a zradám Komunistickej strany a pomenovanie si niesla podľa veliteľa Buenaventura Durrutiho, ktorý zomrel v novembri 1936 pri obrane republikánskeho Madridu proti Frankovmu puču.

Už v roku 1936 zohral Joaquín úlohu pri prvých bojoch v Barcelone proti frankistom a potom bol na Aragonskom fronte v anarchistickej milícii. V nasledujúcom roku vstúpil k Priateľom Durrutiho a bojoval s nimi počas májových udalostí v Barcelone v máji 1937. Tieto udalosti – keď vypukli pouličné boje medzi anarchistami a nezávislými socialistami na jednej strane a  stalinistickou Komunistickou stranou, ktorá podporovala republikánsku Guardia Civil, a armádou na strane druhej – sú načrtnuté v knihe Georgea Orwella „Hold Katalánsku“ a znázornené na konci filmu Kena Loacha z roku 1995 Pôda a sloboda (Land and freedom). Neskôr bojoval so Železnou kolónou, anarchistickou milíciou, ktorú spočiatku tvorili väzni prepustení z republikánskych väzníc.

Stalinisti Joaquína mučili vo väznici Montjuic a na konci roku 1938 odsúdili na smrť. Po páde Barcelony, ktorú dobyli frankisti utiekol do Francúzska. Tam bol uväznený v táboroch v Argeles a Barcares a vstúpil do skupiny pracujúcich v dokoch v Breste. Po páde Francúzska v roku 1940 utiekol do Anglicka.

Narodil sa ako najstarší z 3 detí v roľníckej rodine v Calpes de Arenso, blízko Castillon. Jeho otec umrel, keď mal Joaquín 11 rokov a presťahoval sa s matkou do Barcelony. Predtým, ako sa stal čašníkom, pracoval ako robotník na lodi. V roku 1919 vstúpil do anarchosyndikalistických odborov CNT. Vtedy mal 12 rokov.

Po úteku do Londýna v roku 1940 sa kontaktoval so španielskou anarchistickou skupinou. V rokoch 1969–1974 pôsobil v styčnom výbore CNT. Krátko pracoval v obchode s nehnuteľnosťami, potom niekoľko rokov v hoteli Berkeley v Mayfair. Až do dôchodku pracoval v hostinci George&Dragon v South Kensingtone.

Joaquín napísal 3 knihy v španielčine. Prvá, Relato Poetico (1995), bola o jeho skúsenostiach. Úplne odovzdaný anarchistickému hnutiu v nej vrúcne opisuje nespravodlivosti páchané počas občianskej vojny, na ktoré nikdy nezabudol. Dokázal si pripomenúť každý detail a emóciu, akoby sa to stalo včera. Žil úplne bez ženy, ale v roku 1953 stretol Carmen, švagrinú svojho najlepšieho priateľa, pri jej príchode na londýnske letisko. Okamžite sa zaľúbili, boli spolu 50 rokov. Carmen zomrela pred 2 rokmi.

Po Joaquínovi zostala jedna dcéra Violet.

Z www.ainfos.ca preložil -dd-