O „Gorilách“ a každodenných problémoch

1. február 2012

Zverejnenie spisu s názvom Gorila údajne z dielne Slovenskej informačnej služby sa stretlo s veľkou pozornosťou a hnevom zo strany verejnosti. Ožil záujem o dianie v spoločnosti a na bratislavskej demonštrácii v piatok 27.1. sa stretli tisícky ľudí. Koľko takýchto protestov sa ešte uskutoční, teraz nikto nevie, bola by však škoda, keby ľudia prestali byť aktívni po niekoľkých demonštráciách. Najmä keď máme každodenné závažné problémy, ktoré sa dotýkajú každý deň priamo nás, nie vrcholovej politiky, a niečo sa s nimi dá robiť.

Všetci by sme boli najradšej, keby nastali nejaké zmeny

Je pozitívne, že ľudia sa spojili, organizujú protesty a získavajú skúsenosti s väčšími akciami. Demonštrujúci vidia a cítia, že nie sú sami a že byť na verejnej akcii je povzbudzujúci zážitok. Pozrime sa však bližšie na samotné požiadavky a ciele demonštrácií proti Gorile.

Väčšina požiadaviek je volaním po víťazstve práva a spravodlivosti nad korupciou. Predpokladajme, že by sa dosiahli aspoň čiastočné úspechy a napríklad by niekoho odsúdili. Znamenalo by to, že o dôležitých hospodárskych, sociálnych a politických otázkach by prestala rozhodovať či spolurozhodovať podnikateľská lobby? Podnikatelia sa stretávajú so všetkými politikmi a presadzujú riešenia prospešné pre biznis. Keby sa aj znemožnil jeden spôsob ovplyvňovania politikov, vždy sa nájdu iné možnosti, ako robiť obchody.

Žijeme v hierarchickom systéme, kde sa rozhoduje za zatvorenými dverami a ani tie „najlepšie“ zákony o lobingu s tým nič neurobia, pretože jedným z hnacích motorov kapitalistického systému je šikovnosť, schopnosť robiť úskoky a obchádzať pravidlá tak, aby jedna firma prekonala druhú.

Požiadavky organizátorov sa preto dajú do istej miery označiť ako pokus plátať diery a dozerať na správanie politikov a zamestnávateľov, a nesmerujú veľmi k podstate problémov.

Povedzme si na rovinu – či vyhrá nejaký tender jedna alebo druhá firma, či pôjde o „férový“ obchod alebo nie, na život väčšiny z nás to nemá podstatný vplyv. V hlave máme samé čísla: splátky pôžičiek, ceny potravín, bývania, sumu potrebnú na to, aby naše dieťa mohlo študovať a stať sa „niekým“ atď., atď. Na našej ceste životom sa objavujú stále nové prekážky, ktoré musíme obchádzať. A keď už ide o korupciu, áno, niekedy aj my hľadáme skratky, ako dosiahnuť cieľ čo najrýchlejšie, hoci sa nám to prieči. To isté robia zamestnávatelia či politici. Niektorí hrajú podľa pravidiel viac, iní menej. Sú to ale pravidlá ich sveta, nie nášho. Kauza „Gorila“ je o ich svete.

Vyjadriť sa na demonštrácii nie je nič zlé. Každý si túto skúsenosť spracuje po svojom a jediné, čo môžeme povedať, je, že by sme radi podnietili k úvahám, kam smerovať svoju energiu, keď kauza „Gorila“ pominie a ulice ostanú prázdne.

Bežní ľudia a svet politiky

Hoci veľa ľudí má plné zuby spoločnosti ovládanej mocnými a bohatými, stále prežíva nádej, že existujú politici a političky, ktorí sú čestní a bránia záujmy voličov. A že čím viac ich bude, tým lepšie sa môžeme mať. Bavme sa však realisticky - nič také sa zatiaľ nevyskytlo ani u nás, ani inde vo svete. Nadšenie z nových tvárí v politike vyprchá po pár rokoch ich pôsobenia vo funkciách a potom sa objavia ďalšie nové tváre, v ktorých uvidí nádej nová generácia. Celé desaťročia sa točíme v kruhu a pri tom neustále čelíme útokom na našu životnú úroveň.

Na rozdiel od hlavných organizátorov protestov nevidíme jadro problému v „zneužívaní moci a systému“, ale v moci a systéme ako takom. Pokúsime sa to priblížiť na príklade roku 1989, o ktorom sa teraz znova veľa hovorí. Štátny kapitalizmus bol vtedy nahradený trhovým kapitalizmom a moc jednej strany nahradila pluralitná zastupiteľská demokracia. Väčšina spoločnosti však zostala v rovnakej pozícii ako predtým – v pozícii pracujúcich, ktorí sú odkázaní pracovať za mzdu, aby prežili. Máme síce možnosť vyjadrovať sa k politickým záležitostiam, ale nie rozhodovať.

Podľa nás je politika o tom, že každý má mať možnosť nielen sa vyjadrovať, ale hlavne rozhodovať o dianí okolo seba na lokálnej úrovni (na úrovni bydliska, resp. komunity), ako aj v oblasti výroby a distribúcie produktov a poskytovania služieb. Ak sa má niečo také naplniť, je nutná systémová zmena. Nechceme riešiť dôsledky problémov, ale príčiny. Niečo také sa však dá dosiahnuť jedine vlastnou aktivitou a organizovaním sa.

Protesty - o cieľoch a metódach

Keď chceme niečo dosiahnuť, potrebujeme účinné prostriedky. Pri „Gorile“ sú to najmä trestné oznámenia, demonštrácie a pre mnohých aj volenie strán, ktoré majú pohodlnú pozíciu, lebo práve táto konkrétna kauza z minulosti vyznieva v ich prospech. K trestným oznámeniam asi toľko, že vyšetriť niečo po toľkých rokoch bude veľmi problematické. K voľbám sme sa vyjadrili už viackrát (a ešte sa vyjadríme v rámci pripravovaných aktivít s názvom (Ne)voliť nestačí 2012, ktoré odštartujú budúci týždeň). A pokiaľ ide o demonštrácie, často sú iba symbolické a nevyvíjajú nijaký priamy tlak. Pre mocných sú v podstate neškodné, niekedy dokonca želané, a hlavne sa dajú ľahko odignorovať. Keby bolo pre politické špičky prijateľnejšie zasiahnuť proti ľuďom na piatkovej demonštrácii, polícia by to urobila. Momentálne je však lepšie nechať ľudí vybúriť sa – veď hádam nebudú demonštrovať donekonečna. 

Minulý rok vznikli dve známe hnutia, ktorých významnou súčasťou boli demonštrácie a obsadzovanie námestí - „indignados“ v Španielsku a Occupy najmä v USA. V porovnaní s akciami proti „Gorile“ sa venovali aj vážnejším problémom spojeným s celkovou sociálnou a ekonomickou nerovnosťou. Pri hodnotení ich výsledkov sme skôr skeptickí: systém nijako neohrozili a podľa všetkého ani nereformovali. Dôvod vidíme najmä v tom, že protesty sa len v zopár prípadoch preniesli do komunít a na pracoviská – do priestoru, kde žijeme, kde najviac pociťujeme problémy a kde môžeme spolu s ostatnými dosiahnuť niečo konkrétne pre zlepšenie svojich životov.

V minulom roku sa však vo svete uskutočnilo aj mnoho aktivít, ktoré neboli masové, no priniesli výsledky. Nezamerali sa na globálne a všeobecné otázky, mali konkrétne malé ciele a aj preto väčšiu šancu uspieť, nabrať viac síl a pokračovať ďalej. Príkladom takých aktivít (bez účasti politikov a iných karieristov) bola kampaň proti praktikám pracovnej agentúry OTTO Work Force, ktorá prebehla formou série priamych akcií (návštev pobočiek firmy, ubytovní, letákovaním, informovaním na internete atď.) vďaka sebaorganizácii obyčajných pracujúcich v štyroch európskych krajinách. Pracovníci, ktorí sa postavili za svoje požiadavky, dosiahli napríklad vyplatenie dlžných miezd vo výške niekoľko tisíc eur. Kampaň spojila ľudí v rozličných lokalitách, ktorí nadobudli skúsenosti s organizačnou prácou a môžu ich ďalej rozvíjať. Nežiadali sme pritom výmenu osôb vo funkciách, nepodávali sme trestné oznámenia a s nikým sme sa nevláčili po súdoch. Dotknutí pracovníci prišli s konkrétnymi požiadavkami a tie sme spoločne vybojovali. Venovali sme energiu niečomu, čo prinútilo obrovskú firmu vzdať sa. Naša aktivita priniesla výsledky, takže sme nezostali demoralizovaní z toho, že by naša energia vyšla nazmar.

Buďme aktívni nie raz za čas, ale neustále

Takmer dennodenne sa stretávame s problémami v práci či v komunite, ktoré nás vyčerpávajú. Večer máme chuť jednoducho vypnúť a na všetko sa vykašľať. Sme unavení a veľa voľného času ani energie nám nezostáva. Aj tak si však väčšinou dokážeme zariadiť čas tak, aby sme po práci mali zopár minút na aktivity, ktoré prinášajú možno malé, ale podstatné zmeny nielen pre nás samotných, ale aj iných – súčasných, budúcich aj minulých námezdne pracujúcich. Dôležité je aj to, že tieto aktivity vyvíjame s istou stratégiou a cieľmi, takže vieme, čo chceme a ako na to. Zmysel vidíme v činnosti, ktorej cieľom je nekapitalistická spoločnosť založená na napĺňaní potrieb ľudí, nie na dosahovaní zisku, a na priamej demokracii zdola, nie na zastupiteľskej demokracii.

Za svoju činnosť v organizácii nie je nikto z nás platený a platenie ľudí za aktivity z princípu odmietame. Nemáme vodcov ani vedenie a všetky naše zdroje sú určené na naše aktivity, nie na niečie platy. Naším cieľom je budovať organizáciu zloženú z jednotlivcov a nezávislých skupín pôsobiacich v mieste bydliska (lokálne skupiny), v jednotlivých odvetviach (odvetvové skupiny) a v konkrétnych firmách (skupiny na pracovisku). Základné ciele týchto skupín sú:

1) Praktické:

•    Presadzovať momentálne záujmy členov, riešiť ich problémy formou priamych akcií a pomáhať každému pracujúcemu, ktorý o to požiada.
•    Vyjadrovať solidaritu pracujúcim v sporoch bez ohľadu na krajinu, zabezpečiť pre nich pomoc od čo najväčšieho počtu ľudí a prispievať k väčšej jednote medzi pracujúcimi.
•    Neustále zlepšovať vlastné fungovanie a postupy s cieľom budovať akcieschopnejšiu a efektívnejšiu organizáciu.

2) Vzdelávacie a kultúrne:

•    Pravidelne medzi sebou komunikovať aj po skončení jednotlivých sporov, zhodnocovať, zovšeobecňovať a rozvíjať skúsenosti a poučenia z nich. Deliť sa o ne s ďalšími pracujúcimi na vlastných aj iných pracoviskách či v lokalitách.
•    Byť orientačným bodom a príkladom – svojou činnosťou ukázať, že sme organizácia, na ktorú sa môžu ľudia na pracovisku alebo v lokalite obrátiť pri riešení svojho problému.
•    Propagovať a budovať kultúru solidarity, sebaorganizácie a vlastnej iniciatívy.

KTO SME
 
Priama akcia (PA) je organizácia, ktorá sa sústreďuje na riešenie problémov na pracovisku a v bydlisku, a na organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky pracujúcich u nás aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP), ktorá v súčasnosti združuje zväzy a skupiny pracujúcich zo 16 krajín sveta.

Ako pracujúci máme vlastné záujmy, odlišné od záujmov zamestnávateľov, manažérov a politikov. Chceme ich presadzovať pomocou vlastných organizácií nezávislých od parlamentnej politiky, politických strán, zamestnávateľských a štátnych orgánov, cirkví a odborov.

Členovia PA nemajú jednotné politické názory. Spája nás úsilie zlepšiť podmienky, v ktorých žijeme a pracujeme, a zhoda v metódach, princípoch, fungovaní a cieľoch organizácie. Nie sme ani nechceme byť klasický odborový zväz, hoci sa usilujeme plniť viaceré funkcie, ktoré by podľa nás mali plniť odbory, t.j. predovšetkým obhajovať záujmy pracujúcich na základe ich aktívnej účasti.

Kto teda sme? Sme bežní ľudia; presnejšie tá časť pracujúcej triedy, ktorá sa organizuje a usiluje sa dosiahnuť svoje ciele.

Viac informácií o Priamej akcii:
Stanovy Priamej akcie – ciele, metódy, princípy a fungovanie
Každoročné súhrny našich aktivít