Vaša politika je buržoázna jak sviňa

25. júl 2007

Pred niekoľkými mesiacmi nás zaujal článok od projektu Crimethinc, ktorý sme uverejnili na webe PA. Keďže Crimethinc začína nachádzať odozvu aj u nás, zdalo sa nám zaujímavé pokúsiť sa aspoň preloženým článkom priblížiť, z čoho vychádzajú a prečo na prvý pohľad pôsobia veľmi pútavo. Ako sa zdá, v jadre ide o myšlienku, ktorá je v ostrom protiklade k anarchizmu.

Sú dva spôsoby ako sa dostať z kapitalizmu – revolúcia alebo smrť. Severoamerický subkultúrny kult „Crimethinc“ (CWC), ktorý mixuje anarchizmus s bohémskym životným štýlom detí, ktoré nechali školu, a nejasným anticivilizačným cítením, sa snaží tvrdiť, že kapitalizmus je niečo, z čoho môžete uniknúť tak, že dáte výpoveď, budete jesť z kontajnerov a robiť to, „čo vám prináša dobrý pocit“. CWC vydávajú knihy a časopisy, ktoré fetišizujú podvody, drobné krádeže a nepoužiteľné aktivistické/punkové subkultúrne aktivity, ako napríklad Food not bombs, squatting atď. Anarchistami sú len podľa názvu a nemajú veľa spoločného so zvyškom anarchistického hnutia. Nemajú žiadnu triednu analýzu. Nahliadnime do ich tajného podzemného „klubu anarchia“.

Crimethinc tvrdia, že neexistujú. Je to ale skôr neúspešný pokus pôsobiť záhadne a poeticky. Pravda je taká, že Crimethinc existuje, majú niekoľko adries, vydali niekoľko kníh a spravujú online shop a niekoľko webstránok. Ide o voľnú organizáciu, ktorá reprezentuje rozličné politické názory. Je to mišmaš post-leftismu, situacionizmu, primitivizmu a všetkých tých filozofických kníh typu „Úvod do...“, ktorými sa bežne veľmi nechválite, lebo viete, že aj tak nejdú k podstate veci. Pod menom Crimethinc môže písať ktokoľvek a každý „agent“ alebo skupina pracuje individuálne. Neexistuje žiadna formálna štruktúra, členstvo ani procesy rozhodovania. V skutočnosti však Crimethinc predstavuje predvoj: asi 20 ľudí, ktorí mali to šťastie, že vydali niečo pod titulom CWC, a ktorí stoja za celou tou show. Tým, že sa niekto nazve crimethincer, získava ilúziu, že sa stal súčasťou niečoho veľkolepejšieho (najmä ak ide o znudeného predmestského tínejdžera). Publikácie s pekným dizajnom a próza plná vášne robí z materiálov Crimethinc veľmi inšpiratívne čítanie. Problém nastáva, keď sa na ne pozrieme kriticky. Zistíme, že nám nič podstatné nehovoria.

Crimethinc v mnohom  čerpajú zo Situacionistickej internacionály a veľká časť ich myšlienok je založená na situacionistickom koncepte „transformácie každodenného života“. Kým situacionisti boli vo výraznej miere inšpirovaní Marxom, zdá sa, že CWC vo veľkej miere ovplyvnila americká konzumná kultúra. Pôvodná výzva transformovať každodennosť je výzvou zničiť dnešný systém založený na vykorisťovaní, participovať na triednom boji, pretrvávajúcom historickom konflikte medzi proletariátom a vládnucou triedou. Crimethinc nahradili tento triedny boj individualistickou tínejdžerskou rebéliou založenou na myšlienke baviť sa tu a teraz. Kradnutie v obchodoch, vyberanie jedla zo smetiakov, dávanie výpovedí v práci, to sú príklady predstavované ako revolučné spôsoby života mimo systému. V skutočnosti je to iba parazitický spôsob života, ktorý je závislý na kapitalizme bez toho, aby poskytoval akúkoľvek skutočnú kritickú analýzu. Arogancia deciek zo strednej vrstvy (podobne ako u hippies), ktoré údajne menia svet tým, že v ňom niekoľko rokov drsne žijú ako „chudobní“, je dokonale vyjadrená v citáte na obálke jednej z ich kníh:

„Chudoba, nezamestnanosť, bezdomovectvo – ak si ich neužívate, niečo robíte nesprávne!"

Povýšenecký, privilegovaný žvást strednej vrstvy. Jediní, pre ktorých je chudoba nejakým spôsobom zábavná, sú bohaté decká, ktoré sa pár rokov hrajú na chudobných. Každodenná realita chudoby, nezamestnanosti a bezdomovectva je pre bežného človeka veľmi vážna vec. Je to niečo, proti čomu by sa anarchisti vždy mali organizovať, nie sa tomu posmievať.

Nedá sa vybojkotovať si cestu z kapitalizmu. Tým, že vyskočíme zo systému, ho nikdy nezničíme. Jediné, čo sa môže stať je, že sa systém posilní, pretože túžba ľudí po revolúcii zmizne. Ľuďom sa predá nový životný štýl v starom systéme. Kapitalizmus je systém donútenia a kontroly. Nepracujeme, aby sme ho podporovali. Pracujeme preto, že potrebujeme jedlo a strechu nad hlavou a zdravotnú starostlivosť. V kapitalizme ich môžeme dostať len za peniaze. A jediný spôsob, akým sa dajú zarobiť peniaze, je predávaním našej práce – alternatívou je proste skapať, to je kapitalizmus. Nechcem kŕmiť svoje deti jedlom z kontajnerov alebo kašlať na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, keď dostanem rakovinu, nezdá sa mi to ani pôsobivé, ani praktické. Ako belosi a stredná vrstva využívate svoje západné privilégium a „odpájate sa“ od systému na úkor tých, ktorí v ňom ostávajú uväznení. Na tom nevidím nič revolučné. Nikto z nás nie je slobodný, pokým nie sme slobodní všetci.

Nasledovníci (skutočne ide o nasledovníkov, ktorí rozhodne nemajú čo povedať do správy webov a obchodu) majú akúsi neformálnu organizačnú štruktúru typu „my všetci sme crimethinc“. Čo však spôsobuje väčšie obavy, je mentalita „my proti svetu“, ktorú má množstvo z týchto mladých ľudí. Mnohí sa pozerajú na ľudí, ktorí pravidelne pracujú, ako na nepriateľov, ktorí sú spoluvinní za kapitalistický systém, systém, ktorý publikácie Crimethinc nikdy úplne nevysvetlili. Majú až nechutne trápnu liberálnu interpretáciu kapitálu a boja proti nemu:

„S vašou logikou podpory pracujúcej triedy by ste sa podľa mňa mali cítiť vinní vždy, keď bojkotujete nejaký veľký obchodný reťazec – veď tam máte predavačov, „pracujúcu triedu“.“ – DizzIE

V diskusii o okrádaní turistov (alebo neokolonialistov, ako ich niektorí nazvali), ukazuje jeden z crimethincerov nebezpečný nedostatok pochopenia triedneho boja. Bojkot nadnárodných firiem, podobne ako životný štýl stroskotanca, robia len málo v záujme dosiahnutia pádu kapitalizmu, ktorý predstavuje sociálny vzťah založený na námezdnej práci. Nechcem im upierať právo byť stroskotancami a žiť z kontajnerov, pokiaľ si uvedomujú, že takýmto životom nič nemenia. Pompézny pocit vlastnej dôležitosti ich presvedčil, že cesta, ktorú si zvolili, je tá jediná správna, a všetko iné je len vymývanie mozgov zo strany systému alebo revolučných byrokratov.

Jedna z najnovších Crimethinc publikácií, „Recepty na pohromu: anarchistická kuchárka“, je príkladom ohromného problému, ktorý spôsobujú. Kniha je do istej miery zaujímavým zoznamom vylomenín, podvodov a informácií pre aktivistov. Tvrdí, že je nasledovníčkou, knihy „Dni vojny, noci lásky“. Môžeme v nej nájsť mnoho vážnych nedostatkov. Recepty (lepšia obdoba DoItYourself príručiek) sa venujú organizovaniu čierneho bloku, gynekológii, squattingu a téme, „ako prerobiť bicykel na gramofón“. Mix informácií, z ktorých väčšina za nič nestojí a zvyšná časť je nepoužiteľná bez politického pozadia. Táto kniha má obsahovať prax, zatiaľ čo „Dni vojny“ mali byť teóriou. Organizovanie čierneho bloku len na základe nejakého návodu v knihe bez pochopenia sociálnych podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre masovú radikálnu priamu akciu, je nielen nebezpečné, ale aj kontraproduktívne pre celé naše hnutie. Kniha sa vyhýba serióznym revolučným informáciám, ako napríklad, ako sa organizovať v odboroch na pracovisku, ako sa organizovať na školách, ako sa skontaktovať s komunitami a bojovať spoločne, ako sa vymaniť z aktivistického geta, ako založiť sociálne centrum, ako poskytovať podporu väzňom či ako podporovať žiadateľov o azyl atď. Všetky aktivity pôsobia skôr ako niečo, čo má vyplniť voľný čas stroskotancov. Človek nemusí ťažko pracovať a kompromitovať sa spoluprácou s ľuďmi, ktorí sa podieľajú na systéme. Príručka antifašistu je myslená dobre, ale je patetická. Asi ako keby išlo o bandu zamaskovaných deciek, ktoré si chcú užiť konfrontáciou s fízlami a potom im utiecť. Tieto veci sa dostali do zoznamu preto, lebo sú vzrušujúce a nebezpečné a umožňujú vám „cítiť sa dobre“, a nie preto, že by išlo o účinné formy revolučného organizovania sa.

Recenzia Ramora Ryana na Dni vojny je úplne trefná a nemá význam k nej niečo dodávať. Kniha je plná nepresných a ofenzívnych pohľadov na radikálne dejiny a má tendenciu definovať veci vo veľmi jednoduchých pojmoch ako „dobré“ a „zlé“ bez toho, aby za tým pevne stálo niečo, čo by takéto tvrdenia podporilo.

„Text, myšlienky a grafika sú prevzaté a vykradnuté z magazínu Stoke-Newingtona „Vague“, britského umelca Clifforda Harpera, francúzskeho situacionistu Raoula Vaneigema a vlastne celého situacionistického panteónu. Vyrabovali archívy radikálnej subkultúry, a výsledkom je podvod (základná premisa tejto knihy), a to, že Crimethinc je nástrojom „totálneho oslobodenia sa“. V skutočnosti vízia CrimethInc zriedka presahuje predmestskú rebéliu deciek proti autorite. Praktická aplikácia celej tejto revolučnej teórie špinavej od bahna punk rocku a crust subkultúry je zjavne v tom, že si založíte kapelu, budete jebať v parku, stanete sa vegánmi alebo – oh, môj bože, a teraz to teda „fakt kurva robíme“ – budete zadarmo rozdávať falošné lístky do miestneho kina. Je jasné, že tým skutočným zločinom je tu spôsob, akým vykradli niektoré z najhodnotnejších a najosviežujúcejších myšlienok z konca 20. storočia a premenili ich na tuposť a impotentnosť.“ – Ramor Ryan

Keď nedávno tisícky francúzskych študentov obsadili svoje univerzity a obkolesili mestá, aby tak protestovali proti CPE, jeden z crimethincerov o organizovaných študentoch povedal toto:

„Keď som sa pozrel na situáciu vo Francúzsku, často mi napadlo, že tam nie je dosť kolektívov, ktoré sa hrabú v kontajneroch!“

Aký zmysel alebo relevanciu má hrabanie sa v odpadkoch podľa tejto osoby v súvislosti s masovým radikálnym hnutím, okrem získania nejakých starých sendvičov, ktoré sa dajú ukoristiť kedykoľvek? Keď dôjde k masovému boju, crimethinceri sa pravdaže tvária nenápadne, pretože masový boj znamená, že musia bezprostredne konať a dovoliť pracujúcim byť súčasťou ich revolučnej subkultúry. Kniha „Anarchia za čias dinosaurov“ publikovaná pod hlavičkou Crimethinc kolektívom Furious George je krátka a zle napísaná. Snaží sa argumentovať proti myšlienke masovej organizácie obhajujúc „chaos“ a teóriu „mávnutia motýlích krídel“:

„Ľudová anarchia je meno, ktoré sme dali šípu nasmerovanému na srdce každého dinosaura. Nahrádzame masové hnutie množstvom vzbúrencov, cigánov, tulákov, zlodejov a šialených vedcov.“

Nedostatok akejkoľvek kritickej analýzy a sústredenie sa na spontánnosť sú vážnymi nedostatkami Crimethincu. Vedú ma k domnienke, že neveria v revolúciu a sú pomerne šťastní, že sú deťmi žijúcimi „na okraji“ kapitalizmu, systému, ktorého prebytok im umožňuje žiť ich životným štýlom. Toto vysvetľuje, prečo crimethinceri nemajú teóriu revolúcie, čo robiť, aby sme zničili tento systém, keď to urobíme, ako si udržať to, čo sme vybojovali, ako organizovať porevolučný svet, aby sme nezopakovali chyby CNT a iné historické precedensy. Spontánna revolúcia neposkytuje pracujúcim žiadne prostriedky, ktorými by sa mohli brániť proti reakcionárom a štátnym socialistom. Crimethinc volá po revolúcii v každodennom životnom štýle, no nie v živote. Snažia sa definovať subkultúru individualistov, ktorí sa zaujímajú len sami o seba a ľudí v ich bezprostrednom okolí. Je to revolúcia nepokojných a rozmaznaných Američanov zo strednej vrstvy, ktorá pohŕda pracujúcimi a organizovanými anarchistami.

Kvázi sebakritická analýza v správe Crimethincu po desiatich rokoch sa vôbec nedotýka ich nedostatkov, ktoré sú spomenuté tu. Strávil som niekoľko rokov tým, že som zo seba chrlil prázdnu crimethincovskú rétoriku a strácal čas ich neefektívnou taktikou, a nechcem, aby sa takto nechala oklamať aj ďalšia generácia. Chcem podnietiť všetkých kamarátov, aby sa zamysleli nad jednoduchými riešeniami, ktoré šíri CWC.

„Naše požiadavky sú veľmi skromné – chceme len zem!“ - James Connolly

Pôvodný článok: http://www.wsm.ie/story/1172
Web CrimethInc: www.crimethinc.net

Preklad a úpravy pre web Priamej akcie pripravili: VŠETKO a NIČ