Démon súhlasu

10. apríl 2007

V roku 1956 okrem toho, že sa odohral 20. zjazd Komunistickej strany ZSSR, na ktorom boli verejne odhalené zločiny Stalina, tak v tomto istom roku vyšla časopisecky skvelá kritická politická poviedka reagujúca na etiku doby – Démon súhlasu.

Hlavná postava, Bartolomej Boleráz, spisovateľ, ktorý, psst, už o sebe hovorí... „slovom mal som súhlasiť a schvaľovať, lebo som bol členom schvaľovacie súhlasiaceho orgánu, súhlasivej organizácie, mašiny, ktorá musí hladko bežať, a hladko bežať môže iba po zabehaných koľajniciach súhlasu.“
Ďalšia postava, Mataj, ideový činiteľ... „má moc a preto priam neomylne môže zvážiť vaše dielo, koľko je v ňom talentu, koľko umenia, poézie alebo nakoľko je užitočné a nakoľko škodlivé... Mataj má a môže prakticky použiť všetky prostriedky, ktoré má štát poruke v tej oblasti... môže vás nafúknuť do veľkosti nesmrteľného génia alebo prepichnúť ako balónik, povýšiť na baníka alebo čističa kanálov.“
V poviedke pokračuje Mataj... „v podvečer predporady bol som šťastný: Činiteľ Mataj so mnou súhlasí: súhlasia so mnou všetci moji súčasníci, ktorých si vážim. Napätie medzi mnou a činiteľom, medzi mnou a mojimi súčasníkmi povolilo. Cítil som sa vykúpený – všeobecným súhlasom. Už sa nebudeme pretvarovať, jeden druhého, zraňovať, znásilňovať“
To ešte ale nevie, že hneď na druhý deň zaktivizuje sa fiktívny démon súhlasu priamo na schôdzi, kde... „vyslovil som svoj názor. Zaľahlo na mňa ľadové ticho. Ako topiaci obzeral som sa po tvárach, v ktorých som pre pár hodinami videl svoju oporu. Teraz tie tváre onemeli, zmeraveli. Hneď, ako sa rozumie, vystúpil proti mne Mataj. Z akéhosi zvráteného milosrdenstva po mene ma nespomínal, ale odsúdil ma, rozdrvil a na výstrahu pranieroval názory, s ktorými včera súhlasil. A ostatní, čo sa hlasne vyslovili, hlasne ma odsúdili. Včera sme súhlasili jednohlasne, jednohlasne sme súhlasili aj dnes, avšak s čímsi celkom iným, súhlasili sme s pravým opakom toho, čo sme si včera vraveli a mysleli, čo si azda aj dnes myslíme.“
Bartolomej sa objaví aj v blázinci, ale dlho sa tu neohreje, čo sa udeje ďalej, neprezradím, ale ešte naposledy nazrime do jeho vnútra:  „Ale teraz? Nevyhnutne sa mu budem vidieť ako závistník a ostatným členom schvaľovacieho orgánu ako anarchista, ktorý rozvracia hladký priebeh orgánového rokovania. V najlepšom prípade ako nespratník, ako človek s poľutovaniahodnými osobitými názormi, ktoré si musia vypočuť, ohľaduplne a mlčky ponad ne prejsť, aby sme zbytočne nestrácali čas a sily.“

Koľko ľudí sa dnes rovnako podriaďuje moci, koľko ľudí je rovnako konformných, ako celý schvaľovací orgán z Tatarkovej poviedky? Alebo dnes nie je démon súhlasu aktuálny a človek v strete s mocou zostáva charakterný? Pritom moc nemusí byť tak evidentná ako v príbehu. Zažil som stretnutia, kde sa stalo, že namiesto nejakého zamyslenia sa nad zmyslom navrhovanej aktivity, prešlo sa k jej realizovaniu. A to aj preto, lebo si nie vždy človek stojí za svojím alebo ide o hladký a rýchly priebeh stretnutia, skrátka, nedávame si vždy námahu zamyslieť sa a „postaviť si hlavu“, spochybniť väčšinový názor, ak máme výhrady...

-DD-