Rozhovor: „Chceme rozvíjať kultúru vlastnej aktivity a sebaorganizácie“
29. september 2019
Pred niekoľkými dňami zverejnil portál Poleblog rozhovor so zväzom Priama akcia, ktorý teraz prinášame aj na našom webe v podobe, akú sme si predstavovali my (k čomu sa ešte vyjadríme neskôr). Dostali sme zaujímavé otázky, vďaka ktorým sme mohli priblížiť vznik organizácie, problémy spojené s organizovaním sa na pracoviskách, rôzne aspekty vedenia sporov, náš pohľad na veľké občianske protesty na Slovensku, ale aj širší rozmer našich aktivít a aktuality z Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP).
Priama akcia pôsobí na Slovensku už takmer 20 rokov. Ako sa v priebehu vašej činnosti menila ideová orientácia vášho kolektívu a taktika boja?
Ideová orientácia je od začiatku v podstate rovnaká. Menil sa skôr spôsob, akým sa realizovala v praxi. Do veľkej miery išlo o odraz doby. Do roku 1999 neboli na Slovensku nijaké anarchistické organizácie, ktoré by vyvíjali podobnú činnosť ako my. V roku 1999 sa začali vydávať anarchosyndikalistické noviny Priama akcia (z ktorých o rok neskôr vznikla organizácia) a nezávisle od nich bola založená aj slovenská časť Československej anarchistickej federácie (ČSAF). V podstate však nikto nevedel, čo a ako robiť. Ľudia cítili, že keď zastávajú isté názory, mali by sa organizovať a „niečo robiť“, no nikto nemal predstavu, ako to robiť tak, aby to prinášalo nejaké výsledky. A keďže „niečo“ už zopár rokov robili ľudia v Českej republike, tak sa kopírovali ich aktivity.
Čo sa týka Priamej akcie, v prvých rokoch sme predovšetkým vyjadrovali solidaritu ľuďom zapojeným do bojov na Slovensku aj v zahraničí. Príkladom boli protesty Konfederácie odborových zväzov, štrajk v SCP/Mondi Ružomberok, železničiarsky štrajk alebo protesty v školstve. Vždy sme sa snažili vyjadriť podporu radovým členom a členkám odborov a rozdávali sme noviny či letáky v nádeji, že ich oslovia a možno sa k nám pridajú. Reálne sme však nemali čím zaujať, lebo sme neviedli vlastné boje, ktoré by prinášali výsledky. Hoci sme už vtedy mali nejaké skúsenosti s riešením problémov v práci, išlo najmä o študentské brigády (neskôr sme ich zhrnuli v brožúre Ideš na brigádu?).
Zásadná zmena nastala okolo roku 2010 a bola spojená s angažovaním sa organizácie ako takej v riešení problémov na pracoviskách. Vyústila do vypracovania dokumentu s názvom Ciele a princípy, v ktorom definujeme naše ciele, metódy, princípy a štruktúru organizácie. Následne sme v roku 2012 spustili málo úspešnú kampaň „Ideš na brigádu?“ zameranú na študentskú brigádnickú prácu. V roku 2014 sme na ňu nadviazali oveľa úspešnejšou kampaňou „Problémy v práci?“, v rámci ktorej sme vďaka taktike priamych akcií zvíťazili vo viacerých sporoch týkajúcich sa nevyplatených miezd, zadržaných odmien, nepreplatených dovoleniek či náhrad mzdy.
Budúci rok oslavujeme 20. výročie od založenia organizácie a na jednom z chystaných podujatí sa pokúsime priblížiť vývoj anarchistickej a hlavne anarchosyndikalistickej praxe na Slovensku od roku 1999 (pre zaujímavosť odporúčame naše správy o činnosti). Chceli by sme objasniť, prečo sa napríklad v roku 2000 nerobili také aktivity ako dnes, prečo sme nemali nijaké vyhraté spory, prečo boli aktivity v niektorých rokoch také, aké boli atď.
Tradícia organizovanej robotníckej autonómie je na Slovensku pomerne slabá. Z čoho možno v rámci histórie 20. storočia čerpať?
Históriu slovenského hnutia pracujúcich pred rokom 1989 veľmi nepoznáme. Z hľadiska horizontálnych foriem organizácie či efektivity organizovania nevieme o ničom, z čoho by sa dalo čerpať a čo by sa dalo nazvať organizovaným nezávislým hnutím pracujúcich.
Pokiaľ ide o boje, ktoré sa odohrali po roku 1989, v podstate všetky boli pod kontrolou odborov. Významnou výnimkou bola zrejme len mobilizácia a následný štrajk v školstve (jeseň 2012 - zima 2013 a 2016).
Všeobecnou snahou solidárnych zväzov pracujúcich je motivovať zamestnancov, aby sami vyvíjali aktivitu na svojom pracovisku. Darí sa to, alebo solidárne kampane skôr skĺzavajú k práci „profesionálnych aktivistov“?
Pre nás je vlastná aktivita ľudí jednou z hlavných podmienok, ktoré si kladieme. Jasné, že keď sa nám niekto ozve s nejakým problémom, snažíme sa poradiť a pomôcť, ale zároveň zdôrazňujeme, že nie sme organizácia poskytujúca poradenské služby. Upozorňujeme na to hneď na začiatku. Odmietame udržiavať rozšírený prístup, že za mňa niečo vybaví niekto iný.
Chceme rozvíjať kultúru vlastnej aktivity a sebaorganizácie a spájať sa s ľuďmi, ktorí to vnímajú rovnako.
Doteraz sa naše spory netýkali kolektívu pracujúcich, takže skúsenosť máme zatiaľ len s motivovaním jednotlivcov, aby vstúpili do sporu a dobojovali ho až do úspešného konca. Zatiaľ sa nám to podarilo vo všetkých prípadoch okrem jedného.
Čo sa týka motivácie k aktivite na pracoviskách, treba zdôrazniť, že motivácia k aktivite nie je úplne prvý krok. Väčšinou musíš najprv pociťovať nejaký problém. Ďalej potrebuješ „zmapovať“, čo si myslia ostatní ľudia a či by sa ozvali, aby sa niečo zmenilo. A potom nastupuje drobná organizačná práca. Je to zložitá téma a my ešte zrejme nie sme tak ďaleko, aby sme o nej vedeli povedať niečo, čo by bolo svetlom v tme;) Z hodnotení tých, ktorí sa zúčastnili štrajkov v školstve a mali skúsenosť s organizovaním sa v Priamej akcii, však vieme, že táto skúsenosť im v mobilizačných a koordinačných aktivitách výrazne pomohla.
Už to, že vďaka priamym akciám dokážeme víťaziť v sporoch, ktoré si síce nevyžadujú aktivitu pracujúcich na celom pracovisku, ale iba na individuálnej úrovni, je taký malý zázrak. Spor je totiž veľmi špecifická situácia. Treba doň vložiť veľa energie, sústredenia, mentálnej sily a vzájomnej podpory. Výsledkom je skúsenosť, ktorá sa dá využiť v ďalšej práci a ovplyvňuje aj pohľad na svet.
Ak sa však pod pojmom „profesionálny aktivizmus“ myslí to, že skúsenosti a zručnosti sa hromadia u tých istých ľudí, toto je problém zrejme každej organizácie, najmä ak nemá vypracované vnútorné postupy tykajúce sa rotácie úloh. Náš zväz také postupy našťastie má, takže nemáme pocit, že by sme skĺzavali k profesionálnemu aktivizmu.
Boj za sociálne práva mimo oficiálne odbory nevonia ani šéfom. Stretli ste sa zo strany zamestnávateľov s nejakým prenasledovaním v podobe trestného oznámenia či fyzického útoku?
Šéfom či šéfkam podľa nás nevoňajú ani boje, ktoré vedú klasické odbory. To len tak na okraj;) S fyzickým útokom sme sa nestretli (teda ak nerátame zopár štuchancov od manžela majiteľky „hravej kaviarne“, ktorá bola v tom čase plná detí), ale s trestnými oznámeniami skúsenosti máme. Zatiaľ sa nám nestalo, že by ich polícia nejako siahodlho riešila: predvolajú si daného človeka na podanie vysvetlenia, a keď zistia, ako sa vec má, vo vyšetrovaní údajného „trestného činu“ sa nepokračuje. Pre ľudí, ktorí nemajú skúsenosti s vypovedaním na polícii, to môže byť dosť nepríjemný zážitok, ale snažíme sa ich pripraviť na možné otázky a vysvetliť všetko potrebné. Zatiaľ to vždy zvládli výborne.
Darí sa vám vystupovať z aktivistického geta alebo stále cítite onú pomyselnú hranicu medzi „radikálmi“ a „slušnými občanmi?“
Rovnako ako väčšina ostatných antiautoritárskych organizácií na Slovensku a v Česku, aj my sme dlho riešili problém s uzavretosťou v takzvanom aktivistickom gete. Diskusia, ako sa dostať zo začarovaného kruhu vlastnej komunity a zaujať iných ľudí, prebiehala pomerne dlho v celej scéne. Dosť rýchlo nám začal vyslovene prekážať jazyk, ktorý sa používal. Naše východisko bolo, že našim myšlienkam musia porozumieť ľudia, ktorí nemajú skúsenosti s politickými textami, napríklad naši najbližší, rodičia, priatelia, kolegovia a kolegyne... Druhá vec je, že sa nám nepáčil ani obsah, ktorý bol často nepraktický, prípadne moralistický. Bežne sa tiež nasilu prenášali skúsenosti zo zahraničia do našej reality.
Najťažšie bolo naučiť sa písať „ľudským jazykom“ (ako zvykneme hovoriť), a zároveň formulovať myšlienky, ktoré sú špecifické, málo rozšírené a niekedy dosť zložité. Časť problému podľa nás spočívala v tom, že kým človek nie je nútený komunikovať s ľuďmi z iného jazykového prostredia, má problém urobiť prvý krok, ktorým je reflexia používaného jazyka. V tomto sme možno mali určitú výhodu. Od začiatku nám išlo o kontakt s pracujúcimi ľuďmi, takže sme vlastne ani nemali inú možnosť: museli sme si osvojiť zrozumiteľný štýl vyjadrovania, aby ľudia neskončili s čítaním našich textov po druhej vete.
Vystúpenie z geta však nie je iba o jazyku. Ľudí najviac oslovíme našimi aktivitami – predovšetkým takými, ktoré sú praktické a prinášajú výsledky. „Osloviť“ niekoho však tiež nestačí. Naším cieľom je spoločne sa organizovať a riešiť problémy na pracoviskách, čo sa nám momentálne celkom darí. Keď sme v Bratislave spustili formou plagátov a nálepiek kampaň „Problémy v práci?“, zrazu sa nám ozvalo toľko „bežných“ ľudí s problémami, že odvtedy sme nemuseli robiť nijakú ďalšiu propagáciu. Nemáme teda pocit, že by sme boli ponorení v nejakom „aktivistickom gete“.
A ešte poznámka k tým radikálom a slušným občanom. My sa nepovažujeme za „radikálov“ a máme pocit, že o „slušných občanoch“ rozprávajú skôr politické strany, keď sa vyťahuje protirómska karta o „neprispôsobivých a slušných občanoch“.
Ako vnímate občiansku angažovanosť slovenskej verejnosti? Robíte v tejto otázke, podobne ako trebárs Kolektivně proti kapitálu, nejaké triedne analýzy?
Ak myslíš aktivity ako protesty počas kauzy Gorila či masové demonštrácie organizované iniciatívou Za slušné Slovensko, tak išlo o obsahovo dosť odlišné udalosti.
V prípade kauzy Gorila mali požiadavky protestujúcich skôr sociálno-politický charakter. Vtedy sme aj uvažovali, či sa nejako zapojiť, napríklad aspoň rozdávať letáky, no zdalo sa nám nevhodné „ukradnúť“ priestor na akciách pre seba tým, že tam ako jediní prídeme s letákmi. Obmedzili sme sa preto iba na stanovisko, ktoré sme zverejnili na webstránke.
Pokiaľ ide o protesty po vražde novinára a jeho partnerky, občianski aktivisti a aktivistky dokázali s podporou médií zorganizovať hnev ľudí do najväčších protestných zhromaždení od roku 1989. Požiadavky však nemali nijaký sociálny rozmer. Polícia mala dôsledne vyšetriť zločin a mala byť zostavená nová dôveryhodná vláda, ktorej členovia nebudú spájaní s mafiou a organizovaným zločinom. Nezaregistrovali sme v tom nijaký triedny potenciál a hoci je pravda, že v určitom bode sa k protestom pridali aj farmári (keďže zavraždený novinár sa zaoberal aj ich problémami), všetko naznačovalo, že ide o farmárov-zamestnávateľov a do sporov v rámci kapitalistickej triedy sa nezapájame.
Ak majú byť triedne analýzy hodnotné, treba si na ne nájsť veľa času a organizácia musí byť nastavená tak, že sú jej prioritou. Naše priority sa týkajú praktickej činnosti. Nechceme tým spochybniť význam triednych analýz, práve naopak. Každá prax by mala byť reflektovaná na úrovni teórie a vracať sa znova do praxe.
Ste členmi Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP). Aké sú dojmy z posledného zjazdu? Darí sa budovať silné medzinárodné kampane?
Naše dojmy z mimoriadneho kongresu v Belehrade v roku 2017 sme zhrnuli v samostatnom článku, takže sa vyjadríme iba v krátkosti. Kongres bol zameraný hlavne na uzavretie najproblematickejších vecí spojených s rozkolom v MAP (v roku 2016 boli vylúčené sekcie, ktoré už dlhšie rozkladali MAP zvnútra). Veľmi dobré vysvetlenie celého problému poskytuje dvojdielny rozhovor s medzinárodnou sekretárkou MAP tu a tu.
Väčšina medzinárodných kampaní MAP má krátkodobú povahu a súvisí so spormi na pracoviskách alebo inými bojmi (globálny deň proti praktikám Starbucks, týždeň akcií proti praktikám Amazonu v Poľsku či tohtoročná výzva k solidarite so stíhanými z hnutia žltých viest).
Na silné medzinárodné kampane si ešte budeme musieť počkať. Dôležitý podnet možno príde v najbližších rokoch v súvislosti so záujmom o MAP, ktorý sa objavuje predovšetkým v Ázii (Bangladéš, India, Indonézia atď.). Ide o historický míľnik a dúfame, že sa všetko vyvinie dobre a do MAP vstúpia organizácie z týchto aj ďalších (nielen) ázijských krajín.