Bojujeme za anarchosyndikalizmus – rozhovor s generálnou sekretárkou MAP (2. časť)
9. jún 2018
Medzinárodná asociácia pracujúcich, ktorej sme členskou sekciou, prekonala v roku 2016 rozkol, ktorý znamenal odchod niekoľkých organizácií. Generálnej sekretárke MAP sa podarilo veľmi dobre priblížiť zložitú situáciu, ktorá predchádzala tomuto kroku. V druhej časti rozhovoru vysvetľuje, čo sa vlastne stalo.
V MAP došlo k rozkolu. Môžeš o tom niečo povedať?
Je to veľmi dlhý príbeh a, žiaľ, aj značne dezinterpretovaný. Istí ľudia chcú podať veľmi uhladenú a ľahko pochopiteľnú verziu celej veci, pričom v skutočnosti sa týka niekoľkoročného vývoja v rozličných organizáciách, a zároveň je produktom sociálnych nálad a trendov v hnutiach.
Niekoľko sekcií začalo podporovať odlišné myšlienky, hlavne čo sa týka taktiky a vnútornej štruktúry vlastných organizácií. Zmenila sa aj skladba členov v týchto organizáciách. Myslím, že veľký vplyv získali ľudia, ktorí sa zaujímali o triedny boj, ale mali flexibilnejší prístup v otázke jeho vedenia. Takisto sa objavili aj ľudia s dosť odlišnými politickými názormi. Dokonca aj časť anarchistov sa posunula k iným názorom.
Rozkol bol výsledkom množstva vecí. Tu by som sa chcela vyjadriť k tomu, čo hovorí druhá strana. Určite by bolo lepšie, keby zostali iba pri vecnej debate o problémoch. Organizácie, ktoré sa oddelili od MAP, sa snažia prezentovať zjednodušenú verziu, podľa ktorej za rozkol vôbec nemôžu. Neustále opakujú, že na rozdiel od ostatných, je ich veľa a sú aktívni. Používajú množstvo nepravdivých vyjadrení a o každom tvrdia, že to je skupinka 5-10 ľudí, ktorí iba kladú prekážky anarchosyndikalizmu a „kontrolujú“ ostatných.
V MAP sú rôzne organizácie a je otvorená všetkým kamarátom a kamarátkam, ktorí chcú budovať anarchosyndikalistické organizácie a bojovať za libertínsku spoločnosť. V MAP vždy boli sekcie s rôznym počtom členov a možnosťami. Niektoré čelia veľkým problémom pri uskutočňovaní aktivít. Je to smutné, ale taká je realita sveta, v ktorom žijeme. Stačí sa však pozrieť na najmenšiu sekciu (Pozn. prekl.: priznávame sa, reč je o našom zväze;) a je vidieť, že práve ona chce naozaj robiť konkrétne veci a pokúša sa rozvíjať. Dokonca už zvíťazila v prvých sporoch. Je tiež veľmi konštruktívne aktívna v MAP, a to takým spôsobom, aký vo väčších sekciách nevidieť. Napríklad sa pokúša rozvíjať a povzbudzovať zdieľanie skúseností a školení v MAP, aby mohli menšie sekcie rozvíjať svoju činnosť. „Tí veľkí“ nič podobné nikdy nenavrhli. „Veľké zväzy“ radšej zaujali postoj, ktorý osobne považujem za veľmi negatívny, a obviňovali menšie organizácie, stigmatizovali ich a tvrdili, že by nemali mať hlas či vôbec byť v MAP. To sú sračky, lebo práve menšie sekcie sa najviac podieľali na chode federácie. Roky venované logistike, administratíve, solidarite, prekladom – všetko to každodenné fungovanie, veci, ktoré by niekto nazval nevďačnou prácou... Vždy teda existovala symbióza a ľudia si vedeli nájsť miesto pri plnení kolektívnych úloh. Z môjho pohľadu je anarchistické, ak sa ľudia na úlohách podieľajú podľa svojich schopností. Mnohé libertínske organizácie toto podporujú. Nechcú vytvoriť malú skupinku schopných ľudí či skupinku v centrách aktivít. Niektorí ľudia žijú na mieste, kde je ťažké rozbehnúť nejakú aktivitu, ale z celého srdca vyjadrujú podporu, aktívne sa angažujú vo veciach a sú dôležitým prínosom.
Toto je jedna z tém (jedna z viacerých), pri ktorej sa názory vnútri MAP rozišli. Úprimne povedané, správanie tých, ktorí spôsobili rozkol, ma z etického hľadiska strašne sklamalo. Zrazu sa pre nich každá sekcia stala číslom a aktívne sa pokúšali v ľuďoch vyvolávať pocit viny namiesto toho, aby ich povzbudili. Zaujímavé bolo aj to, že im bolo jedno, čo vlastne robia a zažila som útok na moju sekciu za naše názory, hoci v skutočnosti sme aktívnym zväzom.
Ich nová internacionála je založená na ideológii a nie na praxi, hoci sa snažia vyvolať opačný dojem. Môžeme to tvrdiť na základe toho, že do nej prijali oveľa menšie a menej aktívne organizácie (napríklad FORA a iné). V MAP sú niektoré väčšie organizácie ako tieto, avšak do ich verzie sa to nehodí. Snažia sa vzbudiť dojem, že z MAP odišli všetky aktívne organizácie. Súhlasím, že odišli tri najväčšie, ale medzi treťou najväčšou a ostatnými nie je veľký rozdiel. V tomto ohľade dosť preháňajú.
Okrem toho tí, čo spôsobili rozkol, nemajú problém s praktikami IWW, ktorí umožňujú vznik členskej organizácie už pri 15 členoch, čo je počet, ktorý väčšina sekcii MAP ľahko spĺňa. Naozaj nechápem, ako môže mať IWW 15-členné organizácie, no sekciou MAP sa podľa logiky CNT môže stať organizácia s najmenej 150 členmi.
Podľa mňa to dokazuje, že otázka počtu členov bola iba akousi zásterkou, akési ich zjednodušené uvažovanie, ktoré nahradilo serióznejšiu analýzu. V MAP sú rozdiely v konaní, stratégii a cieľoch. Malo sa o tom diskutovať viac, no faktom je, že keď to bolo potrebné, keď začala byť situácia naliehavá, niektorí ľudia z aktívneho ideologického vedenia niektorých organizácií už presadzovali iné smerovanie a vlastne bojkotovali debaty. Prejavili malú vôľu diskutovať a radšej sa pokúsili dostať ostatných pod akúsi nadvládu.
Vedenie? Ako to myslíš?
Áno. Ideologické vedenie vzniká, keď sú niektorí ľudia charizmatickejší alebo majú isté črty, ktoré druhých rôznym spôsobom inšpirujú. Na jednej strane je to niečo celkom normálne, ale ako ľudia v libertínskych hnutiach vedia, môže to mať aj veľmi negatívne dôsledky pre organizáciu a vedie to k vertikalizácii. V tradičných masových hnutiach sa získavanie nových členov považuje za podstatné a niekedy tí, ktorí dokážu okolo seba zhromaždiť veľa ľudí, sa stávajú de facto vodcami. Postupne nadobúdajú istú autoritu. Pripomína to niektoré hodnoty kapitalizmu. Získavajú hodnotu v organizácii ako výrobcovia a nadobúdajú iné postavenie. Ak sa stane najvyššou hodnotou rast a prijímanie nových členov, potom sa ľudia môžu začať posudzovať ako úspešní a neúspešní na základe štandardov určených ambicióznymi ľuďmi, čím sa kriví libertínska etika. Ako anarchisti chceme, aby mal každý rovnakú hodnotu ako člen spoločnosti, aby prispieval podľa svojich schopností, pričom treba brať do úvahy, že každý má iné schopnosti. Chceme, aby sa ľudia neustále zlepšovali a zapájali do prospešnej kolektívnej činnosti.
Vyzerá to tak, že v niektorých organizáciách sa istým jednotlivcom podarilo zaujať ďalších ľudí. Veľa organizácií to bezpochyby považuje za najvyššiu hodnotu v sociálnom boji – koniec koncov, ak sa chceš stať masovou organizáciou, potrebuješ masu. Dôsledkom však môžu byť patologické javy, napríklad v podobe postoja k menším organizáciám. Toto sa výrazne prejavilo hlavne v prípade bývalej španielskej sekcie, z ktorej boli mnohí ľudia vyštvaní alebo na ňu úplne zanevreli.
Buď postúpiš alebo máš padáka, ako v korporáciách.
Jedna z vecí, ktorú členovia mojej organizácie zvykli obdivovať na CNT, bola, že mala aktivistov tam, kde by to človek nečakal. V hocijakom malom meste sa dali nájsť kamaráti. Potom sa však zmenili pravidlá pre vstup a zvýšil sa minimálny počet členov na vytvorenie skupiny, čím vznikla bariéra pre organizácie z menších miest. Podľa nás ide o zmenu k horšiemu.
Bola to rana pre hnutie.
V našej organizácii máme fakt problém začleniť ľudí z menších miest a vždy sa snažíme robiť niečo, aby sme im to uľahčili, pretože sú v nevýhode, cítia sa izolovaní a osamotení. To isté platí na medzinárodnej úrovni, kde sa snažíme byť otvorení tým, ktorí to chcú skúsiť. MAP išla týmto smerom veľakrát.
Je však pravda, že niektoré situácie sa nevyvinuli najlepšie a v dejinách MAP existovali organizácie, ktorým sa nepodarilo posunúť vpred, rozpadli sa a zmizli. Je to škoda a premýšľame, ako sa tomu vyhnúť, ale myslíme si, že kamarátska rada a motivácia príkladmi sú lepšie ako výčitky.
Povedala si, že niektoré sekcie sa vydali iným smerom. Môžeš to vysvetliť?
Myslím tým, že buď začali fungovať skôr ako servisné zväzy alebo sa čoraz viac menia na zastupiteľské organizácie a nemajú naozaj horizontálnu štruktúru. Prípadne flirtujú s rôznymi populistickými postojmi, aby zväz vystupoval pri niektorých témach neutrálnejšie, napríklad v otázke politických strán či národa.
Vždy treba mať na mysli, že niektoré tendencie predstavujú cestu menšieho odporu. Odborové organizovanie sa môže na rozličných miestach značne líšiť, no spomeniem moju organizáciu. Sme horizontálny zväz fungujúci na princípe priamej akcie a v krajine sme jediní. Ľudia sú zvyknutí mať energického odborového organizátora, ktorí ich postrkuje, hovorí im, čo majú robiť, a v skutočnosti vlastne prijíma rozhodnutia sám. Niekedy sú radi, že sami nemusia niesť nijakú zodpovednosť. Aj v niektorých zväzoch, ktoré sa považujú za „alternatívnejšie“, je typicky jeden odborový zástupca, ktorý komunikuje so šéfom, a členovia zväzu nie sú známi. Možno sa pracujúci cítia bezpečne, lebo šéfovia ich nevedia identifikovať ako „problémových“. Niekedy šéfovia zástupcov prepustia, ak majú pocit, že by mohli naozaj bojovať a nie im iba pomáhať manažovať pracujúcich a dohliadať na to, aby neuskutočnili radikálnejšie akcie. V našej organizácii preferujeme kolektívnu návštevu šéfa. Ideme ako skupina. Niektorí kamaráti v MAP boli prekvapení, keď sme im povedali, že zvyčajne neposielame jedného či dvoch ľudí, aby si pekne pokecali so šéfom, ale že idú všetci spoločne a debaty nie sú také príjemné. Vždy keď sme postupovali takto, zabralo to. Napriek tomu má väčšina pracujúcich v Poľsku strach, a preto si vyberajú servisné odbory, kde iba zaplatia členské a nikto od nich neočakáva, že si na seba budú brať úlohy, niečo robiť či riskovať. Keby sme chceli, mohli by sme byť takým zväzom aj my. Chceme však byť iní, aj keď je to ťažšia cesta. Vieme, že keby sme fungovali inak, keby sme nechali ľudí, nech podpíšu prihlášku do zväzu a my si povieme, že sa tým približujeme revolúcii, mohli by sme mať mnohonásobne viac členov, no je to sčasti iba ilúzia. Takéto organizácie zvyčajne smerujú k profesionalizácii, lebo tam, kde úlohy nerotujú a neexistuje aktívna členská základňa, sa to tak skrátka skončí.
CNT-AIT kritizovala tieto trendy v CNT. Existovali aj v iných organizáciách v internacionále?
Časť tých, ktorí odišli, s tým už nemá problém. V projekte ich novej internacionály je iný názor na otázku platených funkcionárov. Oni by povedali, že je to nevyhnutné, lebo majú väčší počet členov. To je diskutabilné. Tento problém je však iba vrchol ľadovca. Problémov je oveľa viac. Napríklad, či majú zväzy fungovať v právnom rámci štátu, ktorý im vnucuje striktné obmedzenia týkajúce sa činnosti odborov (napríklad pokiaľ ide o právo na štrajk). V našej krajine je to veľký problém, pretože mechanizmus legálneho štrajku sa zavádzal s cieľom čo najviac sťažiť uskutočnenie štrajku podľa zákona. ZSP otvorene viackrát povedal, že tento zákon odmieta. Uskutočnili sme zopár divokých štrajkov a vo všetkých sme uspeli. Videli sme však skupiny v sekciách, ktoré odišli z MAP, ktoré dali prednosť legalizovanej štruktúre zväzu na pracovisku, a organizácie, ktoré sa zapájajú do kolaboračných štruktúr na pracoviskách, ktoré podkopávajú boje. Príkladom je FAU, ktorá mala vo svojich stanovách, že členovia nesmú byť v zamestnaneckých radách. No zrazu v nich bolo čoraz viac ľudí. Ospravedlňovali to tým, že „fungujú v reálnom svete“ a pri tejto téme sa správali veľmi defenzívne, hoci sme sa ich na to spýtali len raz.
Ako veľmi je to rozšírené?
Neviem, ako teraz. Boli sme na zjazde Solfedu pred asi štyrmi alebo piatimi rokmi a tam sa na to kamaráti opýtali hosťa z FAU. Bolo asi osem alebo deväť takých prípadov.
Vrátim sa však k tomu, čo som chcela povedať pôvodne – odídenci z MAP majú sklon rozprávať príbeh o tom, že malé sekcie ich „donútili“ urobiť toto alebo tamto, čo však pri bližšom pohľade neobstojí. Spomeniem postoj týkajúci sa zamestnaneckých rád a kolaboračných schém, ktoré MAP odmieta. Táto otázka spôsobila rozkol v troch organizáciách, ktoré boli v MAP: v CNT v Španielsku a Francúzsku a v USI v Taliansku. MAP musela zaujať stanovisko a vznikli názorové tábory. FAU v Nemecku mala svoj kritický názor spočiatku aj v stanovách, no neskôr ho zmenila a zaujala postoj, že ide o nevyhnutný kompromis, ak chce niekto robiť „skutočnú odborovú činnosť“.
Hoci si myslím, že veľa ľudí s touto taktikou nesúhlasí a väčšina ľudí v sekciách ju nepoužila, nedá sa hovoriť o skutočnom dohľade. Viem, ako prebiehali diskusie s jedným človekom zo zamestnaneckej rady, keďže sme ho mali na konferencii MAP a dokonca bol u mňa doma ako hosť. Osobne s tým nesúhlasím a ani moja sekcia. Skutočnú odborovú činnosť však robíme a vždy si chceme vypočuť každého, kto si myslí, že je potrebné použiť inú taktiku, lebo chceme spoznať okolnosti.
Musím však dodať, že niekedy je otázka taktiky nejednoznačná. Obrat vieš vycítiť vtedy, keď sa kedysi nežiaduca taktika normalizuje, čo sa odrazí aj na spôsobe, akým sa pristupuje k diskusii na túto tému. Kamarát, ktorého som spomínala, bol veľmi pokojný a dokázal diskutovať. Žiaľ, iní sa stali veľkými zástancami flexibilnej taktiky. Ďalší sa začali stavať nepriateľsky voči každému, kto sa vyjadroval kriticky, dokonca aj na úrovni kamarátskej diskusie. Zo skúsenosti môžem povedať, že ľudia, ktorí iniciovali rozkol, patrili medzi tých najnepriateľskejších.
Tieto tendencie sme videli aj v Španielsku.
V prípade Španielska a Nemecka išlo o rovnakú tendenciu. Úspech pre nich znamená mať veľa členov a zväzy, ktoré sú na pracovisku právne uznané. Niekedy je im však jedno, že medzi nimi a mainstreamovými odbormi neexistuje nijaký rozdiel.
Nechcem tvrdiť, že právne uznané zastupiteľské zväzy nemôžu byť lepšie či horšie. Len mám pocit, že náš organizačný model by mal byť iný, rozmanitejší, a nemal by byť založený výlučne na tejto forme organizovania sa. V skutočnosti otvára posun k zastupiteľskému odborárstvu množstvo hrozieb.
Zväzy, ktoré odišli z MAP, občas tvrdili, že MAP zasahovala do rozvoja ich sekcie.
Ako? Ak väčšina MAP odmietla zamestnanecké rady, ako môžeme považovať ich využívanie za rozvoj? Je jasné, že sekcie sa vyvíjali na základe vlastnej prace, nie na základe nejakých návodov od MAP. Nikdy som tento argument nepochopila. Ak aj máme kamarátov, ktorí nerobia veľmi praktické aktivity, nemá to vplyv na rozvoj našich lokálnych aktivít.
Ako sa MAP rozhodla ohľadom CNT? Čo sa stalo a aký je tvoj názor?
Bola by som rada, keby sa táto organizácia prestala nazývať „CNT“. Môže to byť mätúce. Po rozkoloch, ktoré boli v MAP v minulosti, sa tým organizáciám neskôr dávali doplňujúce názvy. To, čo nazývaš CNT, budem označovať ako CNT-R, aby sme ju odlíšili od CNT-AIT. MAP rozhodla, že táto organizácia, ktorá v súčasnosti sídli v Bilbau, nemôže byť ďalej španielskou sekciou a že tou je CNT-AIT. Pre nás je pokračovateľkou CNT-AIT.
Situácia vnútri tejto organizácie bola počas jej posledného roku v MAP veľmi komplikovaná. Veľmi ťažko to opísať v krátkosti. O obrate v organizácii však existujú viaceré články.
Objavili sa problémy s jej chápaním MAP. Začalo sa to na 24. kongrese. Sekcie odmietli návrhy CNT-R trikrát a nakoniec sa zhodli na tom, ako rozvíjať internacionálu bez toho, aby museli byť vylúčené menšie organizácie, a na tom, ako podporovať rozvoj nových organizácií. Nepôjde to hneď a úprimne poviem, že rozkol nás oslabil, ale existuje jednoznačný konsenzus, že celkovo ide o pozitívnejší plán.
Vracali sa s návrhmi, ktoré sa už v minulosti odmietli.
Áno. Išlo o kontroverznú tému a podľa mňa jej pretláčanie spôsobilo rozkol. Bol to však len jeden z problémov. Žiaľ, fakt, že sa o tom hovorilo, nepohol s najneústupčivejšími zástancami týchto názorov. Osobne som strávila hodiny debatami s ľuďmi, ktorí sú teraz mimo MAP, o ich názoroch a o tom, čo by v MAP chceli zmeniť. Ako človek, ktorý sa aktívne angažuje v organizovaní na pracovisku, v komunite a vo zväze, mám záujem na tom, aby bola MAP aktívnou organizáciou, ktorá je relevantná pre pracujúcu triedu, a zároveň jasne vyjadruje svoje postoje a pri rozvoji nezabúda na naše konečné ciele. Najprv som si myslela, že ich názory smerujú hlavne k obnove MAP týmto smerom, ale vzali to za zlý koniec. Okrem toho, počnúc rokom 2010 som si začala všímať inú tvár tej organizácie.
V roku 2010 prišli útoky na MAP zo strany členov výkonných orgánov.
Dalo by sa o tom hovoriť dlho, ale áno. Asi nedokážem zhrnúť všetko takto v krátkosti, no chcela by som poukázať na to, že napriek všetkému sme v MAP prejavili veľkú mieru solidarity pri sporoch na pracoviskách v Španielsku. Len ja sama som organizovala najmenej tucet solidárnych akcií pre zväz, ktorý neskôr označil MAP za zbytočnú.
Ukazuje sa, že zopár zväzov v CNT-R smerovalo inam a robilo veľké problémy. Väčšinou ostatným kamarátom v Španielsku.
Domnievame sa, že medzi 10. zjazdom CNT (2010) a 25. kongresom MAP (2013) mala bývalá španielska sekcia skutočné problémy. Dozvedali sme sa o nich pred kongresom, ale našim kamarátom sme skrátka popriali, nech sa im podarí vyrovnať sa s týmito záležitosťami a vrátiť organizáciu do starých koľají. Možno sme to nechceli vzdávať. Mysleli sme si, že v období pred kongresom sa MAP naozaj rôznymi spôsobmi začínala posúvať vpred – prebiehala lepšia koordinácia, viac akcií a aktivít na pracoviskách. Verili sme v zlepšenie aj napriek problémom, pretože sme mali pocit, že solidarita by toto mohla prekonať.
V Španielsku boli vážne problémy už predtým, ale aj samotní členovia si asi mysleli, že sa im podarí prekonať ich.
Na kongrese sa ukázalo, že niektoré sekcie chceli rozkol v MAP, a jedným z hlavných faktorov bolo smerovanie CNT. Videli sme skutočne rozdelenú organizáciu. Jedna jej časť chcela ovládnuť MAP a druhá byť jej súčasťou (vlastne veľmi veľká časť podľa toho, čo sme videli na kongrese) a tlieskala delegátom MAP, ktorí prezentovali názory svojich organizácií.
Videli sme tiež, že niektorí ľudia zažili obťažovanie a mobbing, čo sme považovali za neprijateľné, zvlášť na kongrese MAP. Po prvom dni väčšina delegátov spoločne večerala, no delegáti FAU boli v inej reštaurácii a pokúšali sa rozprúdiť diskusiu o rozkole spoločne s delegátmi CNT a USI. Už to neskrývali a od tohto momentu sa všetko začalo zásadne zhoršovať.
Na kongrese dostala naša sekcia mandát spravovať sekretariát MAP a bolo jasné, že tieto problémy budú ovplyvnia našu činnosť, aj keď sme sa chytili plnenia všetkých úloh, na ktoré sme dostali mandát.
Videli sme, že situácia v CNT sa zhoršuje navzdory tvrdeniam, že rastie a teda sa jej darí. Začínalo byť celkom jasné, že ak chce reformistická frakcia (nenapadá mi lepšie slovo) spustiť transformáciu organizácie, bude musieť uskutočniť viac čistiek. Čoraz častejšie sa objavovali hrozby vylúčenia. Pýtať sa na tieto veci sa považovalo za zasahovanie do vnútorných vecí organizácie a viedlo to k mnohým praktickým problémom. Napríklad kamaráti v MAP nie vždy vedeli, kto je v CNT a kto už nie a prečo.
Nie všetci vedeli o tom, čo sa deje – vedeli to len ľudia s osobnými kontaktmi medzi kamarátmi. Dôvodom bol fakt, že za oficiálnu komunikáciu MAP sa považuje to, čo posielajú sekretári jednotlivých organizácií (aby sme sa vyhli zneužívaniu, no nie vždy to funguje). Viem najmenej o jednom prípade z histórie MAP, keď sekretár konal v rozpore so stanovami a ľudia sa MAP vzdialili, lebo v nej nemohli komunikovať.
Začali sme mať veľký problém s komunikáciou, keďže v Španielsku boli sekretármi viackrát po sebe ľudia z R-frakcie. Na 25. kongrese nastal obrovský problém s členmi výkonných orgánov CNT. MAP nedostala členské príspevky a chodili nám veľmi čudné odpovede na otázky ohľadom termínu platby. MAP prijala nové pravidlá, ktoré stanovovali, že ak sekcia nezaplatí členský príspevok, bude sa rozhodovať o jej vylúčení. Počas osobných rozhovorov s kamarátmi som sa spýtala, čo sa deje, a odpoveď ma šokovala. Kamaráti oznámili, že členské príspevky samozrejme zaplatili, netušia však, čo sa deje, lebo sa im nedarí dostať k finančným správam. Vzhľadom na to, že sekretariát CNT neplnil mandát, ktorý dostal, zväzy v CNT začali písať MAP, aby zistili, či ich členské príspevky naozaj neprišli a ako dlho to už trvá.
Došlo k sprenevere peňazí a neexistovali o tom finančné správy, takže kamaráti sa pokúsili odvolať týchto ľudí, no neúspešne. Až neskôr po viacerých pokusoch overiť fakty a po nátlaku prišlo oficiálne potvrdenie, že človek z výkonného orgánu naozaj ukradol peniaze pracujúcich.
Každá organizácia môže mať problémy. Ide ale o to, ako ich riešime a aké kroky sa podniknú, aby sa to neopakovalo. Pokiaľ viem, išlo o veľmi vážne porušenie pravidiel organizácie, keďže R-frakcia mala prsty vo viacerých takýchto prípadoch a radovým členom sa hádzali polená pod nohy, keď chceli riešenie. Napríklad zväzy v Andalúzii, ktoré odhalili korupciu, skončili mimo CNT, a regionálna federácia sa neskôr pokúsila vylúčiť tie zväzy, ktoré s nimi naďalej organizovali akcie. Je ťažké nemať názor na takéto správanie. Ako hovorí jeden kamarát z CNT-AIT, musí existovať hranica. Ak ju však ustavične posúvaš, nakoniec sa ti úplne stratí z dohľadu.
Kamarát z CNT-AIT sa nedávno vyjadril, že to vyzerá tak, akoby sa tí ľudia snažili zničiť anarchosyndikalizmus. Povedala som mu, že sa im to nepodarí, ak im to ľudia nedovolia. Pretože je to silná myšlienka, máme ju v mysliach a srdciach a musíme za ňu bojovať.
Keď som hovorila o boji za anarchosyndikalizmus, myslela som boj na rôznych úrovniach. V prvom rade, ak to myslíme vážne, tak sa k tomu tak aj postavme. Musíme mať organizácie, ktoré si stoja za svojím. Vyžaduje si to úsilie a lepšiu organizáciu. Bojujeme za naše ideály, preto potrebujeme, aby ľudia videli, že sa organizujeme efektívne. Keď uvidia, že iní žijú podľa týchto ideálov a prináša to praktické výsledky, osvoja si ich aj oni. V tejto oblasti máme čo zlepšovať všetci a dúfam, že aj budeme.
Ďalšia vec je, že za každých okolností musíme odolať pokušeniu používať rovnaké metódy ako ostatní. Nesmieme dovoliť, aby sa ich praktiky vkradli do našich. Mám na mysli ľudí, ktorí vidia, že ich organizácie sú vertikálnejšie, ako by mali byť, no presviedčajú sa, že sa to zlepší. Takto sa môžu ocitnúť v oveľa horšej situácii. Marxisti sa pokúšali presvedčiť pracujúcich, že štát zmizne, a niektorí vodcovia syndikalistických zväzov si rovnako myslia, že pracujúci sa po nejakom čase všetko naučia a výbory zmiznú. Ľudia však musia byť aktívni od začiatku. Výbory, výkonné orgány a profesionáli nezmiznú.
Posledné dve otázky. Prvá: Čo hovoríš na aktuálne súdne spory proti niektorým zväzom CNT-AIT?
Je to škandál a príklad etického úpadku členov výkonných orgánov CNT-R. Už samotný obsah žalôb. Pripravujeme o tom samostatný text.
CNT-R participuje na vytvorení novej internacionály. Čo si o tom myslíš?
Nechcela by som do nej patriť, takže som rada, že mám na výber. Dnes si môžeš vybrať z niekoľkých internacionál a zdá sa, že niektorí členovia alebo potenciálni členovia tejto internacionály sú členmi viac než jednej. Beriem to tak, že existujú ľudia, ktorí sa zapoja do hocičoho, lebo to považujú za spôsob získavania ďalších kontaktov bez toho, aby o tom nejako hlbšie premýšľali. Ak to nikomu neprekáža, fajn – prečo však svoju iniciatívu jednoducho nespoja s Červeno-čiernou koordináciou? (Pozn. prekl.: internacionála reformistických zväzov, ktoré sa označujú za anarchosyndikalistické alebo revolučne syndikalistické.)
Nepáči sa mi, ako sa vyjadrujú o MAP, a vidím, že sa snažia prevziať niektoré aktivity, ktoré robíme my, takže v budúcnosti by z toho mohli byť problémy. Nie je to však prvá medzinárodná štruktúra na svete a ani iné veľmi neprekvitali. Myslím, že by sme mali tráviť menej času nimi a viac sa sústrediť na to, ako sa dostať do lepšej formy. Ak však bude táto nová internacionála tvrdiť, že oni sú MAP, budeme sa tým musieť zaoberať.
Preložené z webstránky MAP
Súvisiace články:
Bojujeme za anarchosyndikalizmus – rozhovor s generálnou sekretárkou MAP (1. časť)