Okupácia chemickej továrne Cellatex vo Francúzsku (2000)

18. január 2009

Tentokrát prinášame článok o boji zamestnancov chemickej továrne Cellatex vo Francúzsku z roku 2000. Keď hrozilo zatvorenie továrne, odbory začali niekoľkomesačné vyjednávania, ktoré nikam neviedli. Pracujúci sa preto rozhodli zorganizovať sa sami. Vďaka nekompromisnému (no environmentálne nebezpečnému) prístupu sa im podarilo dosiahnuť značne vylepšenú dohodu pri prepúšťaní. Skúsenosť z tohto boja by mohla byť pre nás celkom aktuálna v terajšej situácii prepúšťania spôsobeného finančnou krízou.

Chemická továreň v mestečku

Givet je osemtisícové mestečko v severnej časti Francúzska (pri hraniciach s Belgickom). Kedysi bolo strediskom oceliarskeho a textilného priemyslu, po reštrukturalizácii v 70. rokoch sa však začalo meniť skôr na veľké smetisko, kde nezamestnanosť dosiahla 22 %. Európska únia označila továreň Cellatex ako „vysokorizikovú“. Produkovala veľa toxického a horľavého materiálu a nebola veľmi „modernizovaná“. Začiatkom roka 2000 v nej pracovalo 153 zamestnancov (1/3 žien). Firma putovala od roku 1991 od jedného vlastníka k druhému a ako posledná ju kúpila spoločnosť z Rakúska, ktorá plánovala jej vytunelovanie.
Od roku 1991 sa stala hrozba zatvorenia továrne hlavnou metódou obmedzovania pracovných a mzdových požiadaviek. Vlastníci ju využívali, aby zmrazovali rast miezd, znižovali mzdy z nadčasov, zavádzali predčasné odchody do dôchodku a nútili ľudí pracovať cez soboty a dni voľna. Zamestnanci skláňali hlavu aj kvôli tomu, že mali k podniku akýsi historický vzťah. Pracovali v ňom celé generácie rodín.
Na jar 2000 došlo k niekoľkomesačnému neúspešnému vyjednávaniu odborov. Firma nakoniec ohlásila zatvorenia fabriky. Koncom júna ešte prebiehali jednania o zachovaní továrne, ale 5. 7. 2000 bol vyhlásený bankrot.

Výbuch hnevu

„Vykopli nás ako hromadu smetí,“ vyhlásil jeden zo zamestnancov. „Neváhala by som ani sekundu. Som taká nahnevaná, že by som to tu najradšej vyhodila do vzduchu,“ povedala 41-ročná žena, keď sa dozvedela o bankrote. Reakcia bola okamžitá. Ešte v ten istý deň o 20:30 večer pracujúci obsadili budovu Cellatexu.

„Odboroví predáci sú politikmi, ktorých plne ovládajú ich strany. Nedá sa im veriť... Je tu obrovská priepasť medzi pracujúcimi bojujúcimi za svoje prežitie a budúcnosť vlastných detí a odborárskymi lídrami, ktorí „vyjednávajú“ len za seba.“ (výrok bývalej predáčky).

Všetci podpísali prehlásenie, kde varujú, že ak nedôjde k rozbehnutiu výroby alebo ak nedostanú oveľa vyššie odstupné a preškolenie ako garantuje zákon, vyhodia fabriku do vzduchu. Odboroví funkcionári nemali nad akciami žiadnu kontrolu. Do 10. 7. sa pred továrňou robili vatry z rôznych produktov a materiálov. Kancelárie boli vyplienené, všetky počítače zmizli a brány podniku boli zatvorené – presnejšie, privarené k sebe. Leták podpísaný „tvrdým jadrom Cellatexu“ obsahoval varovanie, že do miestnej rieky Meuse vylejú kyselinu sírovú. Súdneho úradníka, ktorý má dohliadnuť nad bankrotom, človeka z úradu práce a miestneho člena parlamentu cez noc donútili zostať v továrni. Na miestnom zhromaždení vládnych úradníkov, odborových šéfov a rôznych členov miestneho výboru, kde sa malo hľadať riešenie krízy, rozlialo niekoľko zamestnancov na zem benzín a mávalo zapaľovačmi, čo vyvolalo totálnu paniku. Miestne úrady evakuovali všetkých obyvateľov  v okruhu 500 metrov. Nikto z evakuovaných neprejavil voči zamestnancom pocity nepriateľstva. Úrady dokonca odpojili aj telefóny v oblasti, aby zamedzili kontaktu okupujúcich s ľuďmi vonku. Evakuácia skončila, keď sa začalo jednať o požiadavke zamestnancov - 150 000 frankov (cca 20 000 USD) na zamestnanca navyše k bežným dávkam v nezamestnanosti.

Napriek tomu, že začal vznikať spor medzi radikálnymi a umiernenými zamestnancami (o ktorom, žiaľ, nemáme viac informácií), na odborových byrokratov sa stále jednotne hľadelo ako na nepriateľov. Stratégiou úradov bolo čakať, ak to bude nutné, aj mesiace, aby sa pracujúci unavili. Možno to fungovalo mnohokrát v minulosti, ale v prípade Cellatexu sa prerátali. Keď navrhli prevoz najnebezpečnejších chemikálií (z „bezpečnostných“ dôvodov), jeden robotník odpovedal: „Ak s nimi pohnete, jednania behom minúty skončia. Pokiaľ nemám svoju bezpečnosť a istoty ja, nebudú ju mať ani oni.“

Počas jednaní miestnych prominentov demonštrovali pracovníci pred budovou s transparentmi „Pôjdeme pekne všetci... bum bum“. 12. 7. vyliali do riečky vlievajúcej sa do rieky Meuse 5 000 litrov kyseliny sírovej, symbolicky natretej na červeno. Požiarnikom sa pod ochranou polície podarilo zabrániť tomu, aby sa dostala do Meuse, no zamestnanci ďalej hrozili, že každé dve hodiny budú vypúšťať 10 000 litrov, čo ale nakoniec neurobili. (Je potrebné dodať, že továreň bola neslávne známa tým, že vypúšťala do rieky 5 000 litrov derivátov síry týždenne). Vysoký funkcionár odborov CGT zavolal do továrne a požiadal pracujúcich „aby nepokračovali v zúfalých činoch“. Akcia nakoniec viedla k obnoveniu vyjednávaní v Paríži. Prelomila tiež mediálne ticho. Vláda prišla na jednania so stratégiou oddeliť tvrdé jadro od umiernených, ktorí mali medzi sebou intenzívne debaty.

Robotníci pokračovali vo vyvíjaní tlaku vnútri podniku aj mimo neho – pred bránami továrne robili pre médiá veľké vatry a malé demonštratívne výbuchy . Polícia bola na mieste, ale v bezpečnej vzdialenosti od fabriky.

Výnimočné víťazstvo

19. 7. 2000 zamestnanci jednohlasne prijímajú novú ponuku úradov. Každý zamestnanec dostal:

1. odškodné 80 000 frankov (pôvodne žiadali 150 000 a bolo im ponúkaných 36 000),
2. mesačný príplatok k podpore v nezamestnanosti, vďaka čomu dostal každý, kto robil vo fabrike viac ako 6 mesiacov, plnú výšku mzdy počas doby ďalších 2 rokov,
3. zvláštne výhody pri preškoľovaní.

Bol tiež zriadený orgán, ktorý mal dozerať nad realizáciou dohody (a zároveň zabrániť obnove boja zo strany pracujúcich). Minister práce vzdal hold odborom a miestnym politikom.

„Bojovať sa vyplatí,“ tak znel odkaz pre francúzskych pracujúcich v tej dobe. Celá udalosť viedla k množstvu debát, ktoré v skutočnosti ukázali, že ekonomickí, politickí aj  odborárski vodcovia majú strach z toho, že by sa niečo také zopakovalo s nepredvídateľnými dôsledkami. Zmobilizovali sa aj sociológovia. Niektorí tvrdili, že Cellatex „bol záležitosťou všetkých tých, ktorí sa nenechajú oklamať lacným trikom o internetovej revolúcii, prekvitajúcej ekonomike a kratších radách na úradoch práce.“ (Iní namietali a v článkoch pre masmédiá vyhlasovali, že „Cellatex nebol politickou záležitosťou, ale terorizmom a že nemá nič spoločné s návratom anarchosyndikalistických myšlienok...“ Ak už toto nie, čo potom?) Je pravda, že 2 týždne po dohode naozaj došlo k podobným bojom na ďalších pracoviskách vo Francúzsku. Niektorí ministri začali hovoriť o „terorizme“ a „ekoterorizme“. V mnohých podnikoch sa sprísnil dozor nad „nebezpečnými“ materiálmi a prichádzalo k aktualizácii rôznych foriem politickej, odborárskej a administratívnej intervencie. Avšak, dialektika triedneho boja je ako hračka čertík v skrinke – vždy sa otvorí v novej podobe, kým experti tlačia na tie staré.

Štrajk v Cellatexe bol v lete 2000. V lete 2001 sa uskutočnili rozhovory s bývalými zamestnancami. Takmer nikto z nich si nenašiel novú prácu, takže drvivá väčšina žije stále z podpory a vedia, že prácu si nenájdu. Stále sú ale presvedčení, že ich akcie a stratégia boli správne a keby ju bolo treba zopakovať, išli by do toho. Ba čo viac, urobili by viac a konali by oveľa tvrdšie!

Pôvodne vyšlo vo francúzskych novinách „Echanges“. Skrátená verzia bola uverejnená v magazíne „AnarchoSyndicalist Review“ s komentárom od CNT - francúzskej sekcie Medzinárodnej asociácie pracujúcich.
Slovenský preklad vyšiel v novinách Žerme bohatých č. 2 (2001).

Pre web Priamej akcie upravili a doplnili podľa verzie http://libcom.org Daniel Drevený a Michal Tulík.