Príklad štrajku proti klimatickej zmene

27. november 2019

V našom stanovisku k septembrovému klimatickému štrajku sme sa zamýšľali nad výrobou pre zisk ako príčinou súčasnej krízy a výzvou, pred ktorou stojí hnutie pracujúcich vo vzťahu k boju proti klimatickej zmene. Pred novembrovým protestom prinášame zaujímavý príklad mobilizácie pracujúcich z Kanady. Hoci ho nepovažujeme za recept pre všetky situácie a odvetvia, môže byť podnetom na rozšírenie predstavivosti o existujúcich možnostiach.
 
Ako vyšlo sedem tisíc pracujúcich v Quebecu do štrajku proti klimatickej zmene

V rámci týždňa akcií proti klimatickej zmene medzi 20. až 27. septembrom sa v kanadskom Montreale zišlo pol milióna protestujúcich, čo bola najvyššia účasť na celom svete. Protest bol však pozoruhodný aj z iného dôvodu.

Hoci pracovnoprávna legislatíva v provincii zakazuje odborom štrajkovať v prípade, že ide o politické otázky, jedenásť základných organizácií zastupujúcich 7 500 pracujúcich oficiálne odhlasovalo účasť na jednodňovom štrajku.

Do organizovania sa v januári pustilo zopár radových učiteľov a učiteliek so skúsenosťami  z ekologického hnutia. François Geoffroy a Frédéric Legault mali len chabé skúsenosti s odbormi, ale keď sa k nim dostala výzva medzinárodnej siete Earth Strike za klimatický štrajk 27. septembra, rozhodli sa urobiť všetko pre to, aby zorganizovali skutočný klimatický štrajk.

Spojili sa so sieťou radových členov a členiek odborov Lutte Commune (Spoločný boj), aby nadviazali kontakty s ľuďmi aktívnymi v odboroch a zistili, ako na to.

Vymysleli stratégiu, ktorej cieľom bolo dosiahnuť mandát zvolať štrajk cez hlasovanie na úrovni lokálnych odborových organizácií. Tento mandát mal byť „podmienený“: zrealizovať sa mal len vtedy, keby súhlasil nevyhnutný minimálny počet ľudí, t.j. najmenej 10 miestnych organizácií zastupujúcich 5 000 pracujúcich. Takto by sa zabezpečilo, že miestne organizácie by neštrajkovali osamote a vyhli by sa represii a marginalizácii. Svoje aktivity by koordinovali bez toho, aby museli ísť cez oficiálne kanály odborových federácií, ktoré sa na komunikáciu a vytváranie stratégií používajú zvyčajne.
 
Koordinácia mimo formálnych štruktúr bola dôležitá, lebo odbory, o ktorých sa organizátori a organizátorky domnievali, že by možno aj vstúpili do štrajku, spadali pod viaceré federácie. Nepredpokladali, že by sa do štrajku zapojila väčšina odborov v niektorej z federácií a očakávali, že federácie sa k ich snahe postavia s neochotou, prípadne ju rovno odmietnu.

HLASOVANIE O ŠTRAJKU

Do júna zahlasovali za štrajk tri organizácie, ktoré združovali učiteľov a učiteľky z nadstavbových škôl a vyšších odborných škôl preduniverzitného typu známych ako CEGEP. Informácia o konaní klimatického štrajku sa medzi pracujúcimi rozšírila rýchlo a viaceré miestne organizácie naplánovali hlasovanie o zapojení sa na obdobie po letných prázdninách.

Zámerom bolo dostať týmto hlasovaním zriaďovateľov CEGEP do nepríjemnej situácie. Tí nechceli pôsobiť, že sú „proti životnému prostrediu“, a tak sa do represie proti štrajkovému hnutiu nehrnuli.

Mnohí zriaďovatelia sa pod tlakom rozhodli, že 27. septembra zrušia vyučovanie. Namiesto neho ohlásili „tematický deň“, počas ktorého sa malo diskutovať o otázkach týkajúcich sa klimatickej zmeny.

Mnohí funkcionári miestnych odborových organizácií preto odvolali hlasovanie o zapojení sa do štrajku, ktoré bolo naplánované na začiatok školského roka. Tvrdili, že keďže sa vyučovanie zrušilo, splnil sa tým aj cieľ umožniť členom a členkám odborov zúčastniť sa pochodu.

ŠTRAJK, NIE ZRUŠENIE VYUČOVANIA

Šesť vedúcich postáv, ktoré boli hnacou silou hnutia, však odpovedalo krátkym letákom s názvom Osem dôvodov, prečo aj tak hlasovať o štrajku. V prvom rade, nie všetky CEGEP zrušili vyučovanie. Zrušenie vyučovania zároveň nutne neznamenalo, že pracujúci budú mať voľno a budú sa môcť zúčastniť pochodu.

Najdôležitejšie bolo, že mobilizovať začali učitelia a učiteľky. Bolo to ich hnutie, nie hnutie organizované zriaďovateľmi. Nemali v úmysle pochodovať za planétu preto, lebo im to „dovolil“ ich šéf. Neprísť do práce bolo ich rozhodnutie.

Táto malá skupina obvolala ľudí, kontaktovala kolegov a kolegyne v ďalších inštitúciách, poslala leták na facebookovú skupinu pre učiteľov a učiteľky z CEGEP a diskutovala o tejto téme pri každej možnej príležitosti.

To presvedčilo osem ďalších miestnych organizácií, aby sa zapojili do hnutia. Väčšina zastupovala pracujúcich z CEGEP, no o štrajku hlasovali aj ľudia z radov administratívnych pracovníkov a pracovníčok a univerzitných učiteľských a vedeckých asistentov a asistentiek. Nakoniec sa zapojilo jedenásť miestnych organizácií z troch rôznych odborových federácií.

NEVYHNUTNÝ MINIMÁLNY POČET

Okolo 20. septembra sa podarilo naplniť cieľ mať najmenej desať miestnych organizácií zastupujúcich 5 000 pracujúcich. Radoví členovia a členky odborov rýchlo zvolali stretnutie týchto organizácií. Cieľom bola výmena informácií: Ako reagujú zriaďovatelia? Vyskytli sa vyhrážky štrajkujúcim? Aký je právny štatút štrajku, ak je zrušené vyučovanie? Potrebuje niekto pomôcť so štrajkom?

Po širokej diskusii bolo jasné, že ľudia sa neboja pokút za „nelegálny štrajk“. Legitímnosť tematiky a rozsah mobilizácie zahnali šéfov do kúta. Vzhľadom na fakt, že zriaďovatelia na mnohých miestach súhlasili so zrušením vyučovania, nebolo jasné, ako by chceli legálne „dokázať“, že učitelia a učiteľky si nebudú plniť zvyčajne vyžadované pracovné úlohy.

V istom zmysle bolo teda hlasovanie o štrajku „uznané“ a vstup do politického štrajku sa mal odohrať aj napriek existujúcej pracovnoprávnej legislatíve.

27. septembra sa zatvorili prevádzky vo veľkej časti provincie. Študenti a študentky na univerzitách, vyšších odborných školách a vysokých školách hlasovali za účasť na štrajku. Zatvorených zostalo 150 prevádzok a pracujúci z nich sa mohli zúčastniť pochodu. Tisíce pracujúcich si vzalo deň voľna.

A v tomto rozruchu štrajkovala jedna skupina v pravom zmysle slova. 7 500 pracujúcich bolo hrdých, že sa im podarilo vyjsť do klimatického štrajku.

Autorom textu je Alain Savard, doktorand politických vied a bojovný odborár zapojený do ekologickej skupiny La Planète s'invite au Parlement.

Zdroj: Labor Notes