Nová publikácia – Ako vznikli bohovia (John Keracher)
6. december 2015
Dajú sa náboženstvá a duchovné veci vysvetliť materialisticky? John Keracher sa podujal odpovedať na túto otázku a v roku 1929 vydal text o triednom pohľade na náboženstvo a jeho pôvode. Keracher sa v „Ako vznikli bohovia“ nevyhol zjednodušeniam, no vzhľadom na to, že ide o krátku brožúru, pomerne úspešne a zrozumiteľne priblížil tému, ktorej sa len zriedka venuje pozornosť z triednej perspektívy. O preklad a publikovanie sa postaralo Nakladateľstvo bod zlomu. Bezplatne sťahuj vo formátoch PDF, RTF, EPUB a MOBI. Želáme príjemné predvianočné čítanie!
Ako vznikli bohovia
John Keracher
Úvod k slovenskému vydaniu
John Keracher (1880–1958) sa narodil v Škótsku a začiatkom 20. rokov sa presťahoval do USA, kde pracoval ako predajca topánok. V roku 1910 vstúpil do Socialistickej strany Ameriky (SSA) a neskôr sa stal súčasťou nezávisle pôsobiacej Socialistickej strany Michiganu (SSM), ktorá bola v roku 1919 vylúčená z SSA pre kritiku náboženstva, tvrdenie, že SSA sa zriekli presadzovania okamžitých požiadaviek, a podporu ruskej revolúcie z roku 1917.
V roku 1919 stál Keracher pri zrode Americkej komunistickej strany (AKS), z ktorej bol však v roku 1920 vylúčený po obvinení z menševizmu a z toho, že presadzuje verejnú a nie podzemnú činnosť. V tom istom roku založil Proletársku stranu Ameriky (PSA), v ktorej pôsobil od jej vzniku až do roku 1954 ako národný sekretár (strana sa rozpadla v roku 1971). V roku 1928 sa stal spolumajiteľom vydavateľstva Charles H. Kerr & Co. Zomrel v roku 1958 na chorobu srdca.
O Keracherovom živote a politických názoroch nie je veľa dostupných informácií. Do istej miery sa dá spoliehať na politické pozície SSM a PSA. SSM odmietala účasť vo voľbách, pričom v roku 1919 prijala ustanovenie o vylúčení každého, kto kandiduje vo voľbách. Namiesto toho uprednostňovala štúdium marxistickej teórie, ktoré malo pripraviť pracujúcu triedu na revolučné vodcovstvo. Za týmto účelom spravovala niekoľko pobočiek proletárskych klubov, ktoré nazývala Proletárske univerzity.
PSA prešla dvoma dôležitými rozkolmi, z ktorých sú však známe iba útržkovité informácie. K prvému došlo začiatkom 30. rokov a týkal sa mládežníckej skupiny strany ovplyvnenej nemeckými radovými komunistami. Skupina vytvorila Zjednotenú stranu pracujúcich, ktorá si neskôr zmenila meno na Radoví komunisti. Po druhom rozkole v roku 1937, ktorý sa týkal postoja k Sovietskemu zväzu, sa od PSA odštiepila Marxistická strana pracujúcich, ktorá bola kritickejšia k stalinizmu, hoci ZSSR stále do istej miery považovala za robotnícky štát.
Politicky by sme sa s Johnom Keracherom síce nezhodli (a nestotožňujeme sa ani s niektorými jeho myšlienkami v tomto texte, napríklad o potrebe dobyť politickú moc a nastoliť vládu proletariátu atď.), čo nám však nebráni vo vydaní jeho publikácie o triednom pohľade na pôvod náboženstva. Nemáme informácie o tom, že by u nás vyšla podobná stručná a jednoduchá publikácia. Bola by škoda čakať, kým sa taká objaví, a nezverejniť tento text iba preto, lebo autor mal odlišné politické názory ako my.
Zdroje:
http://en.wikipedia.org/wiki/John_Keracher
http://www.marxisthistory.org/subject/usa/eam/proletarianparty.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Proletarian_Party_of_America
http://en.wikipedia.org/wiki/Marxist_Workers_Party
Úvod
Keď som sa dostal na jar roku 1910 prvý raz do kontaktu so Socialistickou stranou Ameriky, počul som niektorých jej členov hovoriť o materialistickej koncepcii dejín. Nikdy predtým som s týmto pojmom nestretol a bol som zvedavý, čo znamená.
Po bližšom zoznámení sa s týmito členmi som sa ich opýtal, o čo ide. Postupne som zistil, že podľa všetkého je na nej niečo záhadné. Povedali mi, že jej veria a sú presvedčení, že ide o veľmi exaktnú záležitosť, ktorá sa však ťažko vysvetľuje, lebo ide naozaj „do hĺbky“. Vraj budem musieť veľa čítať, aby som ju pochopil. Neskôr som mal možnosť opýtať sa na materialistickú koncepciu dejín niektorých prominentných členov strany, no ich odpovede ma neuspokojili. Dospel som k záveru, že nemám dosť skúseností, aby som pochopil, o čo ide, a na istý čas som sa tomu prestal venovať.
Medzitým som prispel do jedného čísla socialistického časopisu a začal som čítať socialistické knihy a brožúry. Čoskoro som si všimol množstvo protirečení v socialistickej teórii. Autori a editori zastávali rôzne, často protichodné názory na dôležité základné otázky. Bolo mi vysvetlené, že ide o „prípustné názorové rozdiely autorov článkov“, a dostalo sa mi ubezpečenia, že všetko je v poriadku, lebo v „demokratickom hnutí, ako je to naše, musíme brať veľký ohľad na názory jednotlivca“.
S odpoveďou som nebol spokojný. Cítil som, že s hnutím, ktoré pripúšťa takú širokú škálu názorov na princípy socializmu, nemôže byť všetko v poriadku. Dva diametrálne odlišné názory predsa nemohli byť oba pravdivé. Stále som bol pobožný, hoci skeptik, a je teda prirodzené, že som si kládol otázku: „Ako sa stavia socializmus k otázke náboženstva?“
Na túto otázku som dostal tri rôzne odpovede. Niektorí mi vraveli, že socializmus a náboženstvo sú v súlade, že „socializmus je praktické kresťanstvo“. Iní tvrdili: „Socializmus je materialistická filozofia, takže nedáva priestor viere v nadprirodzeno.“ A boli aj takí, čo hovorili: „Na náboženstvo nemáme nijaký názor. Je to každého súkromná vec.“ Tieto protichodné názory ma poplietli.
Medzi knihami, ktoré som si kúpil, boli aj diela Karola Marxa a Fridricha Engelsa. Predtým som čítal zopár brožúr, v ktorých sa spomínali ich mená a v socialistických periodikách som sa stretol s mnohými citáciami z ich diel. Sústredil som sa práve na ich texty a po čase som začal chápať, čo znamená materialistická koncepcia dejín. Čím viac ich prác som prečítal, tým mi bola jasnejšia. Začal som prekonávať svoj pôvodný neurčitý postoj k otázkam náboženstva, ako aj k iným témam (napr. sociálne reformy, funkcia priemyselných organizácií (o. i. odborov), postoj k štátu a iným inštitúciám). Dospel som k záveru, že ak sa Marx a Engels nemýlia, musia sa mýliť mnohí iní skvelí ľudia, ktorí sa nazývajú socialistami.
Zistenia týkajúce sa materialistickej koncepcie dejín ma očarili. Táto koncepcia vniesla celkom nové svetlo do toho mála znalostí z histórie, ktoré som dovtedy nadobudol. Práve vtedy som sa učil prednášať. Mal som niekoľko prezentácií o základoch ekonomiky a dejinách priemyslu. Uvedomil som si, že najlepšie pre mňa by bolo, keby som dokázal robotníkom vysvetliť, čo znamená koncepcia historického materializmu. Pokúšal som sa experimentovať s materiálom, ktorý som mal k dispozícii, a už na začiatku som sa stretol s otázkami, ktoré ma zaskočili. Problematická bola hlavne táto otázka: „Koncepcia historického materializmu sa dá veľmi dobre použiť na vysvetlenie materiálnych vecí a s tým súvisiacich problémov, ale ako si dokáže poradiť s DUCHOVNÝMI vecami? Dokáže ich historický materializmus objasniť?“
Bola to výzva, ktorá ma doviedla k záveru, že ak sa DUCHOVNÉ veci nedajú vysvetliť z materialistického hľadiska, potom na tejto koncepcii nesedí všetko tak, ako by malo. Cítil som, že odpoveď môže byť naozaj taká, a dal som sa do práce. Nasledujúce údaje boli zozbierané z viacerých zdrojov. Nejde o moje myšlienky, iba som spojil myšlienky iných, aby som ukázal, aký je pôvod takzvaných duchovných vecí, porovnal rozličné vysvetlenia dejín, a tým dokázal platnosť marxistickej metódy.
John Keracher
Chicago, Illinois, 1929
Ako vznikli bohovia
Len čo si človek začal uvedomovať svoju existenciu a uvažovať, bol nútený klásť si otázky: „Odkiaľ pochádzam?“ a „Kam smerujem?“ Bolo úplne prirodzené, že sa čudoval, ako sa ocitol na Zemi, a premýšľal, čo sa s ním stane po smrti. Videl, ako jeho druhovia zaspali a už sa nikdy neprebudili. Videl, ako ostatných zabíjali, ako vyhasol život. V snahe odpovedať na tieto otázky vznikla v primitívnych spoločnostiach viera v život po smrti a moc nadľudských bytostí.
Keď sa obzrieme do minulosti na ľudské dejiny, nájdeme tri odlišné spôsoby, ako si človek vysvetľoval svoje konanie. Inými slovami, existujú tri koncepcie dejín, tri základné vysvetlenia konania človeka na tejto planéte. Je pravda, že tieto koncepcie dejín sa označujú viac ako tromi menami, ale všetky sa dajú zhrnúť takto: chronologicky prvá je teologická, druhá idealistická a tretia materialistická koncepcia dejín.
Teologická koncepcia
Teologická koncepcia dejín je založená na viere, že za vesmírom stojí nejaká vyššia bytosť alebo bytosti, či už dobré alebo zlé, a že všetko ľudské konanie je len vykonávaním vôle týchto nadprirodzených bytostí. Dejiny sú teda len záznamom o odhaľovaní božej schémy vecí.
Táto koncepcia dejín prevládala dlhé stáročia. Dnes sa od nej takmer úplne upustilo. Neobhajujú ju už ani teológovia, keďže ich stavia do absurdnej pozície. Ak je totiž pravda, že človek jednoducho vykonáva božiu vôľu; že jeho činy sú len súčasťou božieho plánu; ak je predurčený vykonať isté veci a nemôže inak, potom nemôže byť za svoje konanie priamo zodpovedný. Vraždu, znásilnenie, krádež a iné zločiny nespáchal on. Je len pokorným vykonávateľom božej vôle. Benjamin Franklin vo svojej autobiografii vyjadril tento koncept nasledovne: „A keď teraz hovorím o vďake Bohu, chcem so všetkou pokorou priznať, že spomínané šťastie, ktoré ma v živote stretlo, prisudzujem jeho božej prozreteľnosti, ktorá ma viedla k prostriedkom, pomocou ktorých som dosiahol úspech. Táto moja viera ma núti dúfať, aj keď nesmiem vopred predpokladať, že ma čaká rovnaké dobro a šťastie buď pretrvá, alebo budem musieť uniesť osudový nezdar, ktorý možno zakúsim tak, ako ho zakúsili predo mnou iní; podobu mojej budúcej šťasteny pozná len ten, ktorý má moc požehnať, a to aj vtedy, keď žijeme v biede.“
Robert Burns vyjadril rovnakú vieru v modlitbe:
Och, ty veľká bytosť! Čo vlastne si, nedokážem opísať slovami
a predsa som si istý, že poznáš všetko, čo stvoril si na zemi
A ak mám byť súčasťou tvojho múdreho plánu,
obrň moju dušu pevným odhodlaním a neprepadnúť reptaniu
Franklin a Burns žili v rovnakom čase, v čase buržoáznych revolúcií. Pokrokoví myslitelia sa vtedy ešte nedokázali vymaniť z teologickej koncepcie vesmíru, ktorému vládne Boh.
Z teologickej koncepcie dejín logicky vyplýva, že keď niekoho zabijem, nebudem vinný. Nemohol som inak, keďže mi to prikázala sila väčšia, ako je moja vlastná. Na druhej strane, ak by som niekomu zachránil život a riskoval svoj vlastný, nebol by som hoden akejkoľvek chvály, keďže som nemohol konať inak. Ako často počúvame ľudí, keď v takejto situácii vravia: „Bola to božia vôľa?“ Ak je táto koncepcia dejín pravdivá, potom to znamená, že človek nie je priamo zodpovedný za svoje konanie. „Dobro“ alebo „zlo“, ktoré koná, nepochádza od neho. Je len pokorným nástrojom vykonávajúcim vôľu vyšších síl. Je neospravedlniteľné trestať ho či už na tomto alebo „onom“ svete za konanie, ktorému sa nemohol vyhnúť.
Idealistická koncepcia dejín
Táto koncepcia dejín, ktorú dnes väčšina spoločnosti považuje za pokrokovú, je založená na teórii slobodnej vôle. Podľa tejto koncepcie je človek slobodný aktér. Má moc rozhodovať o svojom konaní, moc vybrať si medzi „dobrom“ a „zlom“. Boh mu môže pomôcť, diabol ho môže pokúšať, no konečné rozhodnutie je len na ňom. Bez slobodnej vôle, bez moci vybrať si medzi „dobrom a zlom“ nemôže vzniknúť ani hriešnik. Ak človek nemá možnosť výberu, nemôže byť „hriešnikom“. Inak by nebola možná spása duší. Cirkev dnes obhajuje teóriu slobodnej vôle. No čo je to vôľa? Je to myseľ, v ktorej vznikajú myšlienky. Idealistická koncepcia dejín je založená na ľudskej myšlienke.
Podľa zástancov tejto koncepcie je najdôležitejšia myšlienka. Dobrí ľudia sú tí s dobrými úmyslami a dobrými myšlienkami. Zlí ľudia sú výsledkom zlých myšlienok a „nemorálnych“ úmyslov. Najprv vznikajú dobré alebo zlé myšlienky, a následne prichádza konanie. Múdri ľudia sú výsledkom múdrych myšlienok. Hlúpi ľudia sú výsledkom vlastných hlúpych myšlienok. Rozvinuté národy sú založené na rozvinutých myšlienkach a zaostalé národy na zaostalých myšlienkach. Moderní ľudia sú takí vďaka pokrokovým myšlienkam a zaostalí ľudia sú výsledkom staromódnych myšlienok. Toto je základ idealistickej koncepcie dejín.
Ak sa budeme riadiť touto koncepciou dejín a použijeme ju na spoločnosť ako celok, zistíme, že významné národy sú len výsledkom toho, že sa v nich nachádzajú významní ľudia, a tí sú zas výsledkom svojich v&y