Anarchosyndikalizmus v praxi. Skúsenosti zo Španielska a Nemecka (2003-2009)
4. december 2009
Dňa 27. apríla 2009 sa v Bratislave uskutočnila prezentácia spojená s diskusiou s názvom Odbory, ktoré sa NEBOJA boja, na ktorej Luis zo španielskej CNT-Sevilla a Roman z nemeckej FAU-Mníchov priblížili aktuálne aktivity týchto anarchosyndikalistických zväzov. Hovorili o tom, ako postupovali, keď mali ich členovia alebo iní pracujúci konflikt so šéfmi, čo robili v prípade boja v oblasti agentúrnej práce, práce imigrantov či počas krízy a ako sa dá boj z pracoviska rozšíriť do širšej komunity. Prezentácia a následná diskusia boli veľmi podnetné, a tak sme sa rozhodli urobiť prepis audionahrávky a podeliť sa o ne. Výsledkom je nová plnofarebná brožúra Nakladateľstva Bod zlomu.
Ide o ďalší z textov o súčasnej anarchosyndikalistickej praxi, ku ktorým patria aj minulý rok vydané brožúry Úspešný štrajk v lodeniciach v Puerto Real a Zápisky z triednych bojov.
Brožúru si môžeš zadarmo stiahnuť tu: Anarchosyndikalizmus v praxi. Skúsenosti zo Španielska a Nemecka (2003-2009) (formát PDF, 3 MB)
Alebo ju môžeš objednať v Červeno-čiernej distribúcii.
Celý text brožúry:
ŠPANIELSKO: Confederación Nacional del Trabajo (CNT) - Národná konfederácia pracujúcich
Dobrý večer. Som členom anarchosyndikalistického odborového zväzu CNT. Som členom miestnej skupiny CNT-Sevilla, mesta ležiaceho na juhu Španielska. V Seville máme asi 600 členov a ďalších 600 v okolitých mestečkách. Možno sa vám to nezdá veľa, no máme zastúpenie takmer vo všetkých sektoroch. Na Slovensko ma pozvali kamaráti z Priamej akcie, aby som povedal zopár slov o bojoch pracujúcich v Španielsku. Chcel by som vám povedať niečo o konfliktoch, do ktorých sme sa zapojili v posledných rokoch.
Pred šiestimi rokmi mala naša skupina v Seville len 10 až 15 členov. Rozhodli sme sa, že založíme anarchosyndikalistický zväz. Dovtedy sme sa považovali za anarchosyndikalistickú propagačnú skupinu. Najprv sa zmenil náš spôsob myslenia. Rozhodli sme sa, že budeme organizovať pracujúcich na základe anarchosyndikalistických princípov. Snažili sme sa dostať do kontaktu s pracujúcimi v akomkoľvek spore.
Členovia CNT nemusia byť anarchisti. V prvom rade musia byť pracujúci. Zvyčajne však ľudia po vstupe do zväzu postupne prijmú libertínske myšlienky.
Prvý významný spor – upratovači ulíc v meste Tomares (2003)
Prvý konflikt, do ktorého sme sa zapojili, bol spor upratovačov v meste Tomares blízko Sevilly. Išlo asi o tridsať pracujúcich. Všetko sa začalo, keď piati upratovači navštívili miestny zväz CNT a porozprávali nám o svojich problémoch s firmou. Išlo o upratovačov ulíc mesta. Nenajímalo ich však priamo mesto, ale firma, ktorá fungovala ako subdodávateľ.
V rámci CNT sa nám podarilo zorganizovať tridsať pracujúcich, poväčšine členov UGT a CC.OO (1). Upratovači vyšli do časovo neobmedzeného štrajku a žiadali zmluvy na dobu neurčitú. Štrajk trval takmer štyridsať dní a bol veľkým víťazstvom pracujúcich. Toto bol začiatok našej cesty. Začalo k nám prichádzať viac pracujúcich, ktorí sa dozvedeli o tomto úspechu a ktorí pochopili, že rovnako si dokážu lepšie pracovné aj životné podmienky vybojovať aj oni. Videli, že dokážeme bojovať aj za zložitých podmienok a ochrániť našich členov. Počas posledných rokov sme sa na základe tohto postupu, založeného na solidarite medzi pracujúcimi, priamej demokracii a priamej akcii, zapojili do mnohých konfliktov. Priama akcia znamená, že pracujúci vezmú spor do vlastných rúk.
O rok neskôr tí istí pracujúci znovu vyšli do štrajku. Tentoraz trval štyri mesiace a tiež sa skončil ich úspechom, najmä vďaka podpore mnohých miestnych zväzov CNT a medzinárodnej solidarite. Boj sa však neskončil, pretože šéf nikdy nespí. Nedávno firma prepustila jedného zamestnanca a v súčasnosti tento problém riešime.
Spor zamestnancov železníc v Seville (2004)
Jedným z ďalších konfliktov po boji v Tomares bol spor zamestnancov firmy AVE (2), ktorá poskytuje luxusnú vlakovú prepravu. Rovnako ako v prípade Tomares, aj tu takmer všetci zamestnanci vstúpili do CNT. Išlo o skupinu mladých ľudí, ktorí dostávali asi 400 eur mesačne a mali len dočasné zmluvy, takže sme prirodzene žiadali zvýšenie miezd, zmluvy na dobu neurčitú a zlepšenie pracovných podmienok. Podarilo sa nám zorganizovať takmer všetkých zamestnancov firmy a vyšli sme do časovo neobmedzeného štrajku.
Na tejto fotke je člen našej miestnej skupiny, ktorý pripravuje transparent na demonštráciu.
Rozhodli sme sa vyjsť do štrajku a organizovať demonštrácie pred vlakovou stanicou v Seville.
Na tejto fotke je bývalý sekretár našej miestnej skupiny spolu s dvoma zamestnancami, ktorí pred médiami vyhlasujú časovo neobmedzený štrajk.
Táto fotka je z jednej z demonštrácií, aké sa uskutočňovali každý deň pred vlakovou stanicou v Seville.
Našu stratégiu sme založili na jednej strane na štrajku, na strane druhej na odhalení pravej tváre firmy AVE, poskytujúcej prepravu vysokorýchlostnými vlakmi. AVE predáva imidž luxusu, no zamestnáva ľudí v neistých pracovných podmienkach. Práve to sme sa snažili povedať transparentmi a letákmi, ktoré sme rozdávali medzi ľuďmi.
Tento novinový výstrižok hovorí: „Končí sa časovo neobmedzený štrajk, najdlhší v histórii mesta Sevilla.“
Solidárny štrajk v prepravnej spoločnosti v Seville (2005)
Tento štrajk zvolala a podporovala CNT a zapojili sa doň zamestnanci firmy AUSSA, prepravnej spoločnosti mesta Sevilla. Najímala ich zmiešaná, súkromno-štátna firma. Preto jednu z dôležitých úloh v tomto spore hrala mestská rada, v ktorej sedeli zástupcovia ľavice – Socialistickej strany (3) a Zjednotenej ľavice (4). Tieto strany neustále vystupovali proti právam pracujúcich.
Išlo o jeden z najdôležitejších štrajkov v okolí Sevilly, pretože to bol solidárny štrajk. Pracujúci žiadali znovuzamestnanie štyroch prepustených kolegov. Mali silné solidárne cítenie na pracovisku a štrajkovali päť mesiacov, kým ich kolegov neprijali naspäť. Počas konfliktu im firma samozrejme neplatila mzdu. Finančne im pomáhala CNT a iní pracujúci, vďaka čomu prežili. Naším heslom je, že nikdy neukončíme konflikt, kým nevyhráme. Myslíme si, že víťazstvo v konflikte podporuje organizovanie pracujúcej triedy. Porážka spôsobuje presný opak, demoralizáciu.
Znovuzamestnanie upratovačky na univerzite v Seville (2006 a 2007)
Ďalší konflikt, do ktorého sme sa zapojili, sa týkal znovuzamestnania upratovačky na univerzite v Seville. Išlo o spor s upratovacou firmou CLECE, ktorá prepustila Manoli, členku CNT, pretože sa domáhala svojich práv. Na univerzite funguje zväz CC.OO, ktorý sa odmietol postaviť na jej obranu. CNT sa do sporu zapojila a začala v Seville kampaň za znovuzamestnanie Manoli. Použili sme dvojakú taktiku. Demonštrovali sme v centre mesta, kde sme chceli o tomto spore informovať čo najviac ľudí, a tiež na univerzite, kde sme organizovali protesty, šírili informácie medzi študentmi a učiteľmi a snažili sa vyvinúť tlak na vedenie. Aj tento boj trval viac ako päť mesiacov a vyšli sme z neho víťazne.
Na tejto fotke je spomínaná upratovačka Manoli, ktorá ľuďom v meste vysvetľuje, v akom spore sa ocitla a prečo ju prepustili. Manoli uvidíme aj na ďalších fotkách.
Muž, ktorý na tejto fotke hovorí, je jedným zo zamestnancov prepravnej spoločnosti mesta Sevilla. Jeho spor sa už skončil, no on prijal filozofiu nášho boja. Jedno odvetvie za všetky, všetky odvetvia za jedno! Doteraz je jedným z najaktívnejších anarchosyndikalistických aktivistov.
Na tejto fotke je muž v modrom tričku s vlajkou. Je jedným zo zamestnancov z prvého sporu v Tomares. Teraz je jedným zo základných pilierov nášho zväzu v sektore upratovacích prác.
Táto fotka je z ďalšej demonštrácie. Vidieť na nej niekoľko typických postupov, ktoré používame počas mobilizácie. Rozdávame letáky, nosíme vlajky, máme megafóny a podobne. Na sebe máme fosforeskujúce vesty, ktoré sme si zvykli vyrábať počas sporov. Lepíme na ne jasné a výstižné nápisy s triednym obsahom. Na tejto veste je napísané: „Sme pracujúci, nie otroci firmy Clece“, čo je firma, ktorá na univerzite zabezpečuje upratovacie práce. Zvykneme sa zastaviť v baroch, na pracoviskách, v obchodoch a supermarketoch, a všade informujeme ľudí o požiadavkách pracujúcich. Je tu aj kamarátka s kasičkou na peniaze, kam zbierame solidárne príspevky pre pracujúcich. Naše spory sa totiž vždy pokúšame rozšíriť, „zospoločenštiť“. Snažíme sa do nich zapojiť čo najviac susedov a okoloidúcich. Nesnažíme sa len presvedčiť ľudí, aby vyjadrili solidaritu v nejakom konkrétnom prípade, ale tiež ukázať, že všetci môžu bojovať za to, čo chcú, že sa môžu postaviť na odpor v zamestnaní a že jedinou cestou je solidarita a jednota pracujúcich a priama akcia.
Na tejto fotke je demonštrácia počas spomínaného konfliktu pred sídlom reformistických odborov CC.OO. Tento takzvaný odborový zväz vyvíjal nátlak nielen na Manoli, ktorá bola v spore, ale aj na všetkých ostatných pracujúcich, ktorí sa potom skutočne báli organizovať sa a žiadať splnenie svojich požiadaviek.
Manoli podporovali počas konfliktu aj kolegyne, no keďže boli členkami CC.OO, obávali sa svoj názor vyjadriť otvorene. Keď však bola Manoli prijatá naspäť do práce, pochopili, že aj oni dokážu bojovať, vystúpili z CC.OO a vstúpili do CNT. Začali sa organizovať s nami a vyhlásili časovo neobmedzený štrajk, ktorý je najlepšou zbraňou pracujúcich. Žiadali zlepšenie pracovných podmienok, zmluvy na dobu neurčitú atď.
Bol to veľmi tvrdý boj. Firma sa pokúsila najať štrajkokazov. Proti upratovačkám niekoľko ráz zasiahla polícia. V štrajku boli zapojené aj štyridsať- či päťdesiatročné ženy, ktoré nikdy nemali problémy a nezapájali sa do sociálnych bojov. Mysleli si, že polícia je v spoločnosti na to, aby ich bránila. Počas tohto sporu však pochopili, že polícia je len nástrojom v rukách mocných. Naučili sa veľa. Zistili, akú úlohu hrá v spoločnosti polícia, politické strany, šéfovia, súdy a reformistické odbory. Spor ich veľmi zmenil. Z apolitických žien sa stali ženy so silným anarchosyndikalistickým presvedčením. Päť mesiacov čelili reakčnej sile spoločnosti, ktorá sa spojila proti ich štrajku. Solidarita pracujúcich však bola opäť silnejšia a spor sme vyhrali. Po štrajku vstúpili do CNT ďalší pracujúci z rôznych sektorov, zamestnaní na oboch univerzitách v Seville (5).
Na tejto fotke sú upratovačky pred sídlom vedenia univerzity. Ako vidíte, majú so sebou hrnce. Ide o metódu, ktorá sa v posledných rokoch čoraz viac uplatňuje v Argentíne. Táto metóda je veľmi jednoduchá. Treba robiť čo najviac hluku, najmä ak je nablízku rektor alebo niekto z vedenia, kto sa potom nemôže sústrediť, je nervózny a začne nadávať.
Spor s nadnárodnou sieťou hotelov v Seville (2006)
Neskôr sme sa zapojili do sporu proti nadnárodnej firme Ibis, ktorá vlastní sieť hotelov. Pracovalo tu niekoľko kamarátov a firma si myslela, že sa k nim môže správať ako k odpadu. Vedenie netušilo, že za nimi stojí odborový zväz. Hoci na pracovisku ich bolo len niekoľko, vďaka solidarite ostatných členov odborov sa nakoniec zapojilo veľa ľudí. Už som to povedal niekoľkokrát a ešte to zopakujem – najdôležitejším nástrojom v boji je solidarita pracujúcich.
Počas konfliktov zvykneme vyhlásiť Dni boja. Našim členom odporúčame, aby si počas nich vzali v robote voľno a prišli podporiť pracujúcich v spore. Napríklad muž na tejto fotke je zamestnancom železníc. Vzal si dovolenku, aby mohol vyjadriť solidaritu kamarátom. To isté urobil aj tento muž, pracujúci v prepravnej spoločnosti AUSSA. Na bubon hrá mimochodom fakt dobre.
V posledných rokoch sa zapájame do konfliktov väčšieho počtu pracujúcich. Nikdy však nezabúdame, že nespravodlivosť voči jednému je rovnako dôležitá ako nespravodlivosť voči tisícom. Konáme vždy; nezáleží na tom, či ide o spor jedného človeka, dvoch či troch, ani na tom, či pracuje v obchode, v kovospracujúcom priemysle alebo v sektore služieb.
Spor o nevyplatenú mzdu v kaderníctve v Seville (2007)
Táto fotka je z konfliktu v kaderníctve. Na nej s megafónom znovu vidíme Manoli, ktorej sme predtým pomohli. V spore išlo o mzdu, ktorú kaderníctvo nevyplatilo jednej z našich členiek. Zorganizovali sme protest a žiadali jej vyplatenie. Ako vidieť na fotke, kaderníctvo je zatvorené, pretože celý týždeň sme vo štvrti organizovali kampaň a informovali ľudí, čo to majú za suseda, takže sa tam nakoniec nikto nechcel dať ostrihať. Mzdu našej členke nakoniec vyplatili a kaderníctvo znovu otvorili.
Spor za znovuzamestnanie pracovníčok vydavateľstva v Seville (2009)
Táto fotka vznikla počas konfliktu, ktorý stále vedieme. Ide o spor piatich zamestnankýň prepustených z vydavateľstva Editorial Océano po tom, čo začali žiadať zlepšenie pracovných podmienok. Ako zvyčajne sme začali kampaň za ich znovuzamestnanie a pokúsili sa získať solidaritu ďalších pracujúcich v tejto štvrti a odvetví. Tento transparent vyvesili robotníci, pracujúci na stavbe oproti vydavateľstvu. Vždy, keď okolo prechádza vedenie, kričia na nich: „Ty bastard [a iné priliehavé oslovenia], už aj ich prijmi späť do práce!“
Takmer každý deň sa zhromažďujeme pred firmou a informujeme okoloidúcich o spore. V mnohých prípadoch nám ľudia začnú rozprávať o svojich problémoch a problémoch svojich partnerov či detí. Mnohí sa potom zastavia aj v našom zväze. Niektorí aj vstúpili do CNT a stali sa anarchosyndikalistickými aktivistami.
Toto je fotka ako do rodinného albumu.
Spor zamestnancov stavebnej firmy v meste Utrera (2009)
Ďalší konflikt, ktorý riešime v súčasnosti, sa týka zamestnancov stavebnej firmy Prasur v zhruba päťdesiattisícovom meste Utrera, ktoré leží neďaleko Sevilly. Zamestnanci stále pracujú, no firma im nevyplatila mzdy za posledných päť mesiacov. V tejto situácii sa nachádza takmer sto zamestnancov a reformistické odbory nerobia nič, aby ich podporili. Zamestnanci teda zorganizovali zhromaždenie, na ktorom sa rozhodli vstúpiť do CNT. Teraz konečne bojujú za to, čo im patrí.
Na tejto fotke je demonštrácia CNT v Utrere na podporu pracuj&u