Keď je šéf nervák a nevie si priznať chybu...

Po čase som sa „prepracovala“ k lepšie plateným brigádam: rozdávanie letákov, promo akcie, ankety a pod. Raz som cez Študentský servis mala ísť rozdávať letáky pre predajňu s alkoholom. Na štyri hodinky za tri éčka na hodinu. Agentúra ma tam nasáčkovala, lebo potrebovala narýchlo niekoho zohnať, šla som bez školenia. Rozmýšľala som celý čas nad tým, k čomu by bolo to školenie potrebné, keď som sa mala iba postaviť a dávať ľuďom do ruky letáčik. Neskôr som na to prišla. Počas rozdávania skoro celý čas pršalo. Teta na predajni nám dala iba tričko a šiltovku. No nič, tak sme rozdávali, prešlo síce asi desať ľudí za hodinu, ale v pohode.

Riadili sme sa pokynmi, ktoré boli napísané na pracovnom lístku: „počúvať vedúceho predajne, resp. kompetentného“. Predavačka bola skvelá teta, dávala nám letáky, chválila nás, že nám to ide od ruky a neviem čo všetko, keď sme zase prišli po ďalšie letáky, povedala, že už nám ani ďalšie nedá a že sme šikovné. Po dvoch hodinách sme sa šli premoknuté opýtať, či si môžeme urobiť pätnásťminútovú prestávku. Povedala, že jasné, tak sme si dali dole reklamné tričká a zbehli si kúpiť niečo na jedenie oproti do obchodu. Keď sme dojedli, zjavil sa vo dverách šatne chlapík (majiteľ predajne, ako sme si domysleli). Prišiel k nám, uvidel, že nemáme na sebe reklamné tričká. Začal nás zjebávať a kričať, že čo si to objednal: „Viete koľko stoja také promotérky? To ste ešte nemohli tie dve hodiny vydržať?“ Pokojne a naozaj slušne som sa mu snažila vysvetliť situáciu, lebo nás obvinil, že sme vlastne celý čas nič nerobili, lebo nie sme ani oblečené. Ukazovala som mu premočenú šiltovku, navrhla som mu, že tých pätnásť minút sme ochotné ostať dlhšie, ale nepomohlo. Bol to jeden z tých primitívov, ktorí už aj keď vidia, že to prehnali, nepriznajú si chybu, nič si nedajú vysvetliť a už to proste musia dohrať do konca. Predavačke dal okamžitú výpoveď, nás vyhodil a hlavne sa vyjadril, že so mnou už nikdy nič nechce mať spoločné, lebo som drzá a neviem čo. Skoro som sa začala smiať. Najlepšie bolo, že keď odišiel, asi o päť minút zavolal predavačke: „Kde sú dievčatá, prečo nerozdávajú?“ Som sa naštvala a povedala predavačke, nech mu povie, že ideme domov. Holka, ktorá robila so mnou (inak sme sa videli prvýkrát v živote) tiež súhlasila, odišli sme a dohodli sa, že sa na druhý deň stretneme, pôjdeme do agentúry a budeme žiadať peniaze za celú brigádu.

Akurát mi bolo strašne ľúto tej tety predavačky, bola už staršia a doteraz netuším, či ju fakt vyhodil. Ja som sa potom ešte vrátila a rozprávala sa s ňou, nadávala na šéfa a hovorila, že je rada, že vypadne, že je to kokot a že už chcela aj skôr odísť, len netuší, čo bude robiť. Nechala som jej kontakt, že keby to chcela nejakým spôsobom riešiť, pomôžeme jej, nech sa ozve, ale už sa neozvala.

Na druhý deň sme sa teda s kolegyňou stretli, tak ako sme sa dohodli, a išli sme do agentúry. Tetka v agentúre nás vypočula a súhlasila s nami. V podstate sme len robili, čo sme mali v náplni práce: počúvali vedúceho predajne, ktorým bola v tom čase predavačka, lebo nikto iný tam nebol. A keďže bolo blbé počasie, mohli sme si dať prestávku. V agentúre bol aj nejaký chlapík, ktorý počúval jedným uchom, lebo práve riešil rozkopané dvere do kancelárie. Povedal nám, že sa to bude riešiť, že si vypočuje aj druhú stranu a dá nám vedieť. Asi o týždeň mi zavolal s tým, že majiteľ obchodu je z nás veľmi sklamaný a že s nami nebol vôbec spokojný. Nič iné sa ani nedalo čakať.

Išlo o to, že majiteľ si objednal aj školenie brigádnikov a na tom školení vraj bolo povedané, ako sa máme správať. Ja som mu povedala, že mi o školení nič nespomínali. Zasekol sa a potom povedal, že tak je to čiastočne chyba agentúry, ale čiastočne aj moja, lebo nárok na prestávku máme až po štyroch hodinách a neviem čo ešte. Reagovala som, že okej, v tom prípade mi dajte prachy za hodiny, ktoré sme reálne odrobili. Začal sa vykrúcať, že by to išlo z jeho vrecka a tak, ale ja som nepoľavila a logicky a slušne mu vysvetľovala, že sme nespravili nijakú chybu. Nakoniec sa rozlúčil a neskôr som zistila, že mi poslal na účet prachy za odrobené hodiny. Odvtedy som však už cez nich nebola na nijakej brigáde, čiastočne preto, lebo som bola znechutená, ale aj preto, lebo som už mala iné kontakty a príležitosti brigády – hoci agentúra ma neskôr párkrát kontaktovala a ponúkala brigádu – takže možnosť bola. Bolo to aj preto, lebo som s agentúrou spolupracovala dlhšie – bola som spoľahlivá, a keď som začala chytať tie „lepšie“ brigády, ktoré sa viackrát do roka opakovali, majitelia si sami žiadali brigádničky, ktoré už u nich robili a boli s nimi spokojní.