KATT hlási: Blava piesok, Tatry sneeeeeeehh!

4. marec 2007

Cez víkend 16.-18.2. sme plánovali ďalšiu kattovicu do oravských hôr. Dopadli sme tak, že sme skončili na Devíne v Blave, hehe. Nevzdali sme to však a 23.2. sme už smerovali do Habovky v oblasti Západných Tatier, resp. Roháčov. Všade sneh a my!

18.2. Devín – Sandberg

Náš pôvodný plán bol Oravice na Orave:). Po chaosení, nejasnostiach s ubytovaním, klesajúcich počtoch potvrdených kaťákov a probléme s chýbajúcim výstrojom však deň pred odchodom (či skôr neskorú noc, že Ica;)) z plánu zišlo. Počasie malo byť veľmi pekné, takže padol nápad urobiť si prechádzku aspoň v Bratislave. A tak sme sa popoludní 18.2. ocitli v  počte 10 (teda 10+1, že Miška;)) v autobuse smerom do Devína. Polovicu ľudí sme ani nepoznali, čo ale vôbec nebolo na škodu. Našim cieľom bol Sandberg, miesto, ktoré nič nehovorilo ani niektorým Blavákom, o to ale lákavejšie. Z Devína nás čakal celkom pohodový výstup na náučný chodník smer Sandberg. Cesta išla cez NPR Devínska Kobyla, teda cez kopec nad Devínom smerom do Devínskej Novej Vsi, trocha lesík, trocha vetrík (nepotvrdilo sa síce „keď v Bratislave fúka, na Devíne je víchrica“, ale niečo pravdy na tom bude). Dobrá nálada, debatovanie, slnko. Nič náročné, proste pekná nedeľná prechádzka, ktorá mi úplne bodla po všetkých možných stresoch. Miška mala možnosť otestovať si čaro tehotenskej turistiky a zvyšok si trocha mohol vylepšiť kondičku. Cestou dumáme, čo za krajinu je to naľavo od nás, niektorých dokonca napadlo, že Čechy (veď za Moravou... ale inak sme v podstate celkom múdri a inteligentní, hehehe) a komentujeme domovinu našich rakúskych susedov.
Po asi hodine sme sa dostali na pre minimálne polovicu z nás neznáme miesto menom Sandberg. Ide o pozostatok mora, ktoré tu kedysi bolo. Ak „nedopatrením“ zídete zo značenej trasy nájdete tu odtlačky rôznych pradávnych mušlí a naberiete si do topánok trocha piesku a možno na vás zamáva aj ujo z ochrany životného prostredia, ktorý vám však ťažko dá pokutu, keď dobre vie, že v ten deň tam ešte takých ako vy bude niekoľko desiatok... Trocha blbo vyriešená ochrana...
Dali sme si obednú prestávku a vyrazili späť do Devína, ale spodnou trasou, ktorá je tiež veľmi pekná. V Devíne sme ešte navštívili „open air“ geologické múzeum, ktoré sa podobá na opustené stavenisko s 18 tonovou žulou z Južnej Ameriky... Príjemne oddýchnutý a trošku unavení to po vyše troch hodinách výletovania vzdávame a nasadáme na bus späť do Blavy a našich každodenných stresov...

23.–25. 2. 2007 Habovka (725 m.n.m., Západné Tatry/Orava/Roháče)

A teraz konečne náš vytúžený sneh!!! Predtým ale znova kopec chaosu, kedy sme sa napríklad v piatok poobede dozvedeli, že naše ubytovanie bude o čosi drahšie a v inej dedine. Boli sme ale nastavení na oddychovanie a pohodu, tak sme sa tým nejak veľmi nezaťažovali. Naša výprava bola tentokrát skromná, iba 5(+1:)), ale lepšia taká matematika ako výpočty s nulou... Habovka je dedina pred Zubercom, konečnou zastávkou autobusov v turistickej a lyžiarskej oblasti na Orave. Naše ubytovanie bolo hotovým luxusom (zvedaví majú smolu, neprezradím, aspoň nabudúce budete mať o to viac motivácie pridať sa k nám;)) za ceny, ktoré nám prišli v danej lokalite neštandardne nízke (čo ale bolo spôsobené asi už zmienenou zmenou pôvodného miesta ubytovania). Už chýbalo iba napojiť sa na WiFi z vedľajšieho domu...
Na túru sme ale prišli odreagovať sa od práce a internetu a našťastie sme nemali ani absťáky, hehe.

Sobota

Vyrážať sme mali v sobotu okolo 10.00, lebo sme čakali ešte jednu posilu, takže sme si všetci vychutnali, aké je to spať aspoň tých 8 hodín denne. Posila nakoniec nemohla doraziť, ale aj tak by sme asi nevstali skôr. Na túru teda vyrážame až po 11.00. Ideme do neďalekej Zverovky, známej hlavne ako lyžiarske centrum. Mape sme teda nedali moc zabrať, takže končíme asi tak, že prichádzame autom do niečoho, čo by mohlo byť časťou nejakej dediny a pýtame sa miestneho „Kde je Zverovka?“, „Tu ste vo Zverovke!“ OK, trocha humoru na obed nezaškodí. Pokúšame sa nájsť značenie smerom k našim kopcom, ideme cez lesík, brodíme sa snehom a vychádzame na mieste, ktoré by sme mali bližšie, keby sme sa vrátili po normálnej ceste. Naokolo bližšie... Ale aspoň sme konečne mohli počuť to chrastenie SNEHu, ktoré patrí k poriadnej zime! Ešte superklzká cesta popri zaparkovaných autách lyžiarov, naše závistlivé pohľady na lyžujúcich sa a už sme pri vstupe do Západných Tatier, ktoré sú súčasťou Národného parku Vysoké Tatry.
Čas zatiaľ veľmi nevnímame, kým sa neocitáme na rázcestí. Buď Ťatliakova chata a prechod cez jazerá a Roháčsky vodopád (1250 m n.m.) alebo Vodopád a možno jazerá (čiže o dosť kratšia verzia). Je 12.50 a záver jasný – vodopád.
Obloha je polojasná, ale vrcholky sú v mrakoch, pohľad je to ale aj tak krásny. Odkedy sme vyrazili je chladnejšie a chladnejšie. V snehu sa ale brodiť nemusíme, chodník je vyšľapaný a široký, aj so stopou pre bežkárov. Zakrátko sa končí cesta a vstupujeme do hustejšieho lesného porastu. Všetko ako má byť. Po vyše polhodine šľapania je pred nami menší kopček, čochvíľa by tu už mal byť aj vodopád.
A je tu, krásne modrý a pôsobivý! Predierame sa cez neznačenú a málo vychodenú cestičku priamo k nemu a kocháme sa pohľadom. Je takmer celý zamrznutý, zhora prská voda, ktorá tečie popod veľkú ľadovú bariéru a nižšie sa znova ukazuje, aby hneď zmizla pod nami. Fotíme, oddychujeme, užívame si atmosféru miesta. Prestávka na obed, kopec čokolády a dávame sa na zostup späť k rázcestiu, lebo je jasné, že na jazerá by sme to pred zotmením nestihli. Teda tam aj hej, ale naspäť leda tak vrtuľníkovým expresom... Dohadujeme sa, že ešte by sme mohli ísť pozrieť Múzeum oravskej dediny. Balíme a padáme dole. Ja doslova - po obvyklom behu z kopca po neistom snehu. Najobľúbenejšia časť turistiky mi moc nevyšla a končím derúc zem ramenom, hehe. Na rázcestie sa dostávame po 14.15 a 15.25 už parkujeme pred Múzeom, ktoré je na naše sklamanie už zatvorené. Tak hádam niekedy nabudúce.
Túra nás kupodivu nejak zmohla a tak si dávame bábätkovský oddych na našej ubytovni. Večer ideme na pizzu do jednej z miestnych reštaurácií s bratislavskými cenami. Ica na záchode preskakuje dvere bez kľučky (ktorá ktovie prečo je na mužských toaletách...) a vracia sa s odretou rukou, prižmúreným pohľadom a stiahnutými perami, za ktorými jasne vidieť ceriace sa zúrivé zuby, hehe. Platíme, ako bolestné si berieme pekný pohár a padáme do hajan, aby sme konečne vstali skôr...

Nedeľa

Tentokrát vyrážame pred deviatou na kopec Skorušina (1314 m.n.m.). Trasu nám odporučil miestny lesník, cez ktorého sme mali aj ubytovanie a pravdepodobne si myslel, že sme nejakí znudení bratislavskí výletníci... Vyšli sme smerom na modrú, ktorá vedie zo začiatku dediny cez mierne zarastenú lúku až k veľkej lúke, kde blato vystriedal sneh. Počasie je opäť výborné, ešte lepšie ako v sobotu, a to údajne malo fúkať a byť zamračené. Na rázcestníku v sedle Biedna, kde sme za necelú hodinu odbočujeme na červenú a po asi 10 minútach vidíme, že sme urobili krásne zbytočný oblúk po tej našej modrej, „Naokolo bližšie“ sa opakuje, ale čo už, šľapeme ďalej. Cesta monotónna, samé stromy, bežkárska trať, ktorú sa spočiatku snažíme tolerovať (vo finále z nej nezostáva ani náznak jej pôvodného určenia, hádam nám bežkári odpustia...). K vrcholu to majú byť zhruba dve hodiny a pred jeho dosiahnutím nás čakajú dva menšie vrcholy. V domnienke, že jeden sme už určite minuli si spokojne vykračujeme lesom a začíname sa pomaly sťažovať na lesníkom vybranú trasu. Ale ok, prišli sme oddychovať, nie?
Keď prichádzame k prvej značke, zisťujeme, že až teraz sme na prvom vrchole, že časovo sme značne pozadu a že to takým tempom nestihneme. Miške to síce ešte celkom ide, ale radšej nechce riskovať prípadné možné vysilenie a komplikácie pri návrate, tak sa dohadujeme, že oni pôjdu s Danielom naspäť a my ideme ďalej.
Je 11.20. Pridávame do kroku a veríme, že všetko stihneme a že pred nami bude čoskoro druhý vŕšok a potom už len 200 m stúpania a sme na vrchole Skorušiny. Krajina je stále monotónna. Furt ta jedna bežkárska trať, stromy, žiaden výhľad. Ideme, ideme, ideme, ideme a ideme. A ideme. A ideme. A... Do toho ešte zhoršujúci sa sneh, do ktorého sa stále viac zabárame. S pribúdajúcimi hodinami začíname byť trocha naštvaní a okolo jednej sa zastavujeme pri akom-takom výhľade na Roháče. Ica zo seba vychrlí pár nadávok, prižmúri oči, vycerí zuby, urobí pár fotiek a jednohlasne sa zhodujeme na ústupe.
Cestou preberáme naše pracoviská, túžby, úskalia anarchistickej scény na Slovensku, čo má a čo nemá význam a podobné témy. Okolo 14.20 vychádzame z lesa znova čeliac príšernému pohľadu na to, ako sme šli naokolo. Ica s Vladom si robia do it yourself boby a už si to ženú dole. O pár sto metrov nižšie sa nám naskytá prekrásny výhľad na Roháče a o ďalších pár sto metrov milý odkaz od Mišky a Daniela v podobe „sediaceho golema“ v snehu, s ktorým sa fotíme. Zvyšok už iba sneh, snehoblato, blato a skúsenosť, ako sa dá zablúdiť v obci, ktorá skoro nemá ulice, hehe.
Okolo tretej sme už v našej luxuschyži, líhame si do postelí a oddychujeme/spíme, aby sme o necelé dve hodiny opustili Habovku, kde sme strávili veľmi pekný víkend..

Ďalšiu túru plánujeme na koniec marca. Ak sa chceš pridať, píš na kattkolektiv(zavináč)yahoo(bodka)com.

Michal

Ďalšie fotky:

Sandberg - zima či jar?

Odtlačky mušlí na Sandbergu

Sandberg dnes... 

...a Sandberg pred miliónmi rokov

 Roháče - kamže-kam turisti?

Roháčsky vodopád

Naokolo bližšie...

Roháče vo svojej kráse

Sediaci golem

 KATT rocks!