Skúsenosť s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

Skúsenosť s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

16. apríl 2014
 
V nasledujúcom texte prinášame skúsenosť člena Priamej akcie, s ktorým zamestnávateľ ukončil pracovný pomer z dôvodu (vymysleného) závažného porušenia pracovnej disciplíny. Rozhodol sa konať, aby dosiahol svoje požiadavky. Tento prípad bol trocha odlišný od problému, ktorý mal s výpoveďou iný člen PA, lebo nebol vedený dostatočne kolektívne. Je písaný čiastočne formou denníka a autentickejšie približuje, čo prežíva človek pod psychickým nátlakom na pracovisku.
 
V septembri som nastúpil do svojho prvého zamestnania po vysokej škole, do súkromnej školy. Prvé mesiace boli plné vyčerpávajúcej práce aj doma vo voľnom čase, keď som si robil prípravy na vyučovanie na ďalší deň.
 
Prvá vypätejšia chvíľa nastala v období polročných vysvedčení. Kvôli prieťahom na strane ministerstva prišli vysvedčenia neskoro a ja som bol nútený zostať v práci nadčas (samozrejme neplatený). To sa mi nepáčilo a po zástupkyni som odkázal šéfke, že nehodlám zostávať v robote dlhšie a vysvedčenia dokončím zajtra (v deň ich odovzdávania). Bol som dosť nahnevaný, lebo som sa celé mesiace denne po práci pripravoval na vyučovanie, a teraz ešte toto... Po diskusii so šéfkou som vysvedčenia nakoniec dokončil v daný deň, no mojím zámerom bolo skôr využiť chvíľu, keď ma naozaj potrebovali, a vyjadriť nespokojnosť a frustráciu.
 
Začiatok vážnejších problémov
 
24. jún
 
Som nasratý. Šéfka mi oznámila, že mi berie odmeny z ďalšej výplaty. Dôvody sú tri: nedodržanie termínu pre napísanie hodnotiacich správ žiakov (neakceptovala, že žiaci sa nedajú hodnotiť pred napísaním koncoročnej písomky), nedodržanie projektov s mojou triedou (jeden zastavila sama, lebo sa jej nepáčil, druhý bez môjho vedomia presunuli na kolegyňu) a nedodanie známok na rodičovské združenie (lož, známky boli).

Celé mi to oznámila až po tom, ako som jej povedal, že nemienim zlepšiť známky žiakom, pri ktorých to žiadala. Nepáčilo sa jej ani, že som bol týždeň práceneschopný.

Povedal som jej teda, že do konca mesiaca si premyslím, či zostávam, alebo idem preč. Zjavne to čakala, lebo okamžite zareagovala, že „OK“. Myslím, že ma chcú vyhodiť – na internetových portáloch  ponúkajúcich prácu sa už minulý týždeň objavilo voľné miesto učiteľa na moju pozíciu.

O svojej situácii som informoval každého kolegu a aj kuchára a vrátničku. Reakcie boli rôzne. Nijaký náznak kolektívneho odporu som nezaregistroval ani nečakal. Jedna kolegyňa však spomenula, že presne takto vydrbali s týpkom, ktorého som nahradil. Bossing zažila aj ďalšia učiteľka, ktorá potom sama odišla. Takže si myslím, že ide o začiatok budúceho tlaku voči mne.

Pri včerajšom rozhovore na moju otázku, koľko mi zoberie z prémií, majiteľka ani nemala nachystanú odpoveď. Nevedela, aké vysoké mám prémie, ale chce ich celé. Na otázku, na ako dlho to platí, odpovedala: „Na tento mesiac, a potom uvidíme.“ Takže namiesto zvýšenia výplaty od septembra mi odjebali prémie.

Zatiaľ premýšľam tak, že mám 3 možnosti:
- výpoveď,
- zostať, sklopiť uši a poslúchať,
- zostať a skúsiť niečo kolektívnejšie.

Uvidíme ako bude zajtra a ďalšie dni, keď sa vyspím. Možno to prejde, neviem, nebol som ešte v takejto situácii. Nemám chuť tam ísť!
 
25. jún
 
Dnes som diskutoval s kolegami.
Sú tu priemerne vyššie mzdy ako na štátnych školách, ale aj veľké rozdiely medzi platmi medzi nami samotnými napríklad aj na základe pohlavia. Celková nálada je mizerná, ale to už asi dva týždne, odkedy sa priblížil koniec roka a začal sa veľký tlak na známky (problémy s tým mali aj ďalší dvaja kolegovia). Hoci kolegovci viac-menej chápu, ako sa cítim, a berú to ako krivdu, do kolektívnej akcie by nešli.
Žiakom som povedal, že je na mňa vyvíjaný tlak a neviem, či na škole zostanem aj budúci rok, a že pre nich nie je dobré, keď im neustále menia učiteľov. Od 5. ročníka sa na škole vystriedalo 5 až 6 učiteľov môjho predmetu, čo je dosť veľa.

Moja nálada bola dnes pod bodom mrazu, nepozdravil som ani jedného z bossov, hoci sa na mňa usmievala tá, čo mi včera zobrala prémie. Riaditeľ na mňa počas rozhovoru týkajúceho sa jednej pracovnej veci, na ktorú mal iný názor, zvýšil hlas, tak som mu okamžite povedal, aby na mňa hlas nezvyšoval. Bol som, našťastie, na toto pripravený, lebo jeden kolega mi povedal, že aj naňho predtým pre niečo zvýšil hlas. Ja si myslím, že čakajú a nevedia, ako sa rozhodnem. Do roboty chodím nasilu, nemám chuť tam byť a je mi najlepšie, keď idem preč.

Čo sa dialo ďalej?

26. jún

V škole bol Deň otvorených dverí. Deti prezentovali svoje projekty. Rozprával som sa s jednou maminou a naznačil, že o rok tu už možno nebudem. Zaujímala sa prečo, tak som jej povedal, že je za tým tlak na vylepšovanie známok. Opýtala sa, či sa má prihovoriť u riaditeľa, lebo bola so mnou spokojná a aj viacerí rodičia. Súhlasil som. Bol to pre mňa ako učiteľa pozitívny moment – podpora a akési ohodnotenie práce.

Pokiaľ ide o prémie, komunikujem o tom s kolegami. Jeden tiež zažil bossing. Sklopil uši, lebo mal vysoké nájomné, a teraz má pokoj. No výplatu mu nezvýšili počas obdobia, v ktorom ostatným zvykli pridať.

Chcem sa vyhnúť bossingu, keďže ich je päť (dve šéfky, ekonómka, správca siete a riaditeľ) a pridať sa môžu aj niektorí riťolezi... Mám však dojem, že šéfka je neistá, pretože keď mi oznámila, že mi berie prémie, som si otvoril ústa hneď po príchode do kabinetu, hovoril som nahlas pred všetkými o súde atď. Určite nečakala, že celá škola bude hneď vedieť, že mi vezmú prémie. A asi jej ani nenapadlo, že by som sa chcel brániť, veď doteraz im podobné veci vždy v pohode prešli.

Cez víkend mám v pláne napísať výpoveď a do utorka sa rozhodnem, či ju odovzdám, alebo nie.

29. jún
 
Dnes mi dali podpísať vysvedčenia, ale boli tam iné známky, ako som zaokrúhlil. Riaditeľovi som povedal, že to nepodpíšem. Potom som volal kolegyni a kecal so zástupkyňou. Vysvitlo, že existuje nejaké pravidlo, že známky sa nesmú meniť 24 hodín pred poradou, a ja som ich menil v deň porady (nevedel som o tom). Nakoniec som vysvedčenia pod tlakom podpísal.

Na porade som povedal, že zvažujem odchod pre tlak na zlepšovanie známok a zníženie prémií. V tej chvíli tam bola len zástupkyňa, riaditeľ aj majiteľky boli preč. Neviem, či by som mal žalúdok povedať to v ich prítomnosti. Jeden kolega sa okamžite postavil a povedal, že som dobrý učiteľ, že on tiež nevie, či ostane, a že kto si myslí, že som dobrý učiteľ, nech zdvihne ruku. Dvaja-traja zdvihli, čo je strašne fajn.

Volal som týpkovi, ktorý učil predo mnou, aké mal problémy, čo si myslí o inšpekciách atď. Aj on zažil bossing a mobbing a stále sa bál o výplatu, no myslím, že mu nezobrali prachy. Ale ani nepridali. Prvý rok odmietal zlepšovať známky, druhý rok rezignoval a známky dával podľa želania majiteľov. Povedal, že majiteľka niekoľkokrát sedela na obede s ministrom školstva a veľmi neverí tomu, že by inšpekcia z ministerstva riešila situáciu v môj prospech.

Cestou z roboty som dospel k záveru neriešiť inšpekcie. Sú síce postrachom zamestnávateľov, no stojí za nimi štát. Školská inšpekcia kontroluje to, proti čomu sú často sami učitelia – osnovy, ich obsah a dodržiavanie. Možno by mohol niečo spraviť Inšpektorát práce (možno tam nemajú konexie), no stále je to nástroj štátu. Neviem, či chcem niečo také podporovať. Inak, som rád, že sú majitelia nervózni, lebo nevedia, ako sa rozhodnem.

Riaditeľ je v podstate figúrka. Ani som za ním so svojím problémom nešiel. Kolega sa vyjadril, že v živote nestretol takého bojazlivého riaditeľa.

30. jún

Dal som výpoveď a podpísali ju. Podporu mi vyjadril ďalší rodič. Deckám som vysvetlil dôvody odchodu. Majiteľka bola vytočená mojím telefonátom v kabinete s niekým z mojej rodiny, že či si myslím, že keď telefonujem v kabinete, tak sa to nedozvie (čím vlastne priamo priznala, že niekto donáša). Že som mal silácke reči (naschvál som hovoril nahlas o súde) a že aj oni môžu mať. Povedal som jej trikrát, že neviem o čom hovorí. Na obede som sa o všetkom rozprával s kolegyňami a vysvetlil im, že jediné, za čo nás nemôžu potrestať, je rozprávanie sa o našich problémoch.
 
Mám teda dvojmesačnú výpovednú lehotu. Stať sa môže ešte všeličo.
Poobede majiteľky navrhli spoločnú večeru so všetkými zamestnancami, tak som, samozrejme, nešiel. Bolo to po pracovnej dobe a musel by som sa po tom všetkom pretvarovať.

Všetci majitelia a nimi zamestnaní rodinní príslušníci sú nespokojní, že ich nezdravím.

Niektorí kolegovci hovorili, že im budem chýbať atď., takže som cítil trocha smútok. Možno to nebolo také vážne a mohol som sklopiť uši a ostať tam pracovať. Svoje kroky však neľutujem.

2. júl

Veľa sa rozprávam s kolegami. Dnes som napríklad debatoval s kuchárkou a pomocníčkou, pri čom nás sledovala nasratá majiteľka...

Cítim sa vždy omnoho lepšie, keď komunikujem, a nemusí to vôbec byť o mojich problémoch, lebo to je po čase už unavujúce.
 
Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

14. júl

Dnes mi poštou prišlo Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Dokument znel nasledovne:
   
Samozrejme, bol to výmysel. Údajné absencie boli v čase prázdnin a počas tzv. Letnej školy, na ktorú sme mali stanovený presný rozvrh, kedy má byť ktorý učiteľ v júli a auguste prítomný na pracovisku. Hneď som zavolal kolegyni, ktorá mala originál dokumentu s rozvrhom. Potvrdila, že v dané dni som v robote nemal byť, a sľúbila, že na dokument dá dobrý pozor.

Rozmýšľal som tiež, že napíšem riaditeľovi e-mail, v ktorom mu vysvetlím, čo sa deje, nech to nejako rieši. Nakoniec som ho neposlal, pretože riaditeľ musel o celej veci vedieť, keďže výpoveď bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov, ktorým bol na škole on.
 
Prvé kroky, ktoré som podnikol po vyhadzove
 
Okrem neustálej komunikácie s kamarátmi z PA som po doručení listu od zamestnávateľa kontaktoval aj právničku. Spolu sme dali dokopy text listu, ktorý som poslal 15. júla poštou do roboty:

16. júl
 
Je pravdepodobné, že dnes došiel môj list do školy, lebo riaditeľ začal obvolávať učiteľov, aby spätne podpísali dovolenkové papiere (tí, ktorí podpísané nemajú).
Ide o to, že ak by dodatočne ostatní podpísali, tak by som s „neplatnou“ (resp. neschválenou) dovolenkou zostal len ja. Či by to potvrdilo hrubé porušenie pracovnej disciplíny, je otázne, ale dajme tomu. Každopádne, mne to teraz podpísať nedovolia, aj keby som tam došiel.

Osobné stretnutie vo firme - 1. deň
 
Celý čas som tajne dúfal, že sa všetko vysvetlí, uhladí, na zlé sa zabudne, nejako zrušia tú moju výpoveď a ja tam budem nakoniec znova pracovať. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo som nechcel riešiť zapojenie Priamej akcie. Až na osobnom stretnutí vo firme po tom, čo mi dali okamžité skončenie pracovného pomeru, keď mi šéfka jasne dala najavo, že nechcú, aby som u nich viac pracoval, som si uvedomil, že som si robil falošné nádeje.

Okamžitú výpoveď nevedela poriadne obhájiť, vďaka čomu som ju argumentačne premohol, takže to skúšala aj s tým, že nemám podpísané papiere od dovolenky. Oznámil som jej že viem, že aj iní zamestnanci ich nepodpísali a že ich dáva riaditeľ ostatným podpisovať spätne, na čo mi tvrdila, že to je len domnienka. Každopádne nechcela, aby som ich podpísal, hovorila, že to je „neštandardné“.

Jednoducho sa dalo rozoznať, kedy šéfka nemá argumenty, a vtedy som pritvrdil. A keď sa chcela hádať, menil som tému rozhovoru alebo som sa vracal k tomu, na čom sme sa doteraz dohodli.
 
Nakoniec sme sa dohodli, že sa dohodneme neskôr. Zajtra pokračujeme vo „vyjednávaní“. Šéfka sa tvárila ochotne a súd sme nespomínali. Na papieri nemám ešte nič, no načrtli sa tri možnosti, ako vyriešiť súčasnú situáciu:
- bude platiť moja pôvodná výpoveď k 30.6. s 2-mesačnou výpovednou lehotou (teda ešte mesiac a niečo),
- budem akceptovať jej návrh dohody (napr. k zajtrajšiemu dňu - vyplatia mi dovolenku a odpracované dni v júli),
- ona bude akceptovať môj návrh s odstupným, ktorý sa jej ale nepozdáva, lebo ma nechce vyplatiť v auguste, keď nebudem pracovať.
 
Vývoj situácie bol stále otvorený, preto sme sa na dnešnom stretnutí PA dohodli, že uvidíme, čo sa mi zajtra podarí vyriešiť, a ak nič, v stredu zapojíme do sporu Priamu akciu.
 
Počas stretnutia so šéfkou som sa však dopustil závažnej chyby, ktorou som, ako sa ukázalo neskôr, stratil výhodu do ďalšieho dňa:
* nepodpísal som dovolenkové papiere, čiže som stále nemal ospravedlnenú neúčasť v práci,
* nepodpísali sme zrušenie okamžitej výpovede, takže stále platila.


Osobné stretnutie vo firme - 2. deň
 
Po prvom dni „vyjednávania“ som bol trochu kľudnejší – veril som, že dospejeme k dohode, ktorá bude prijateľná pre obe strany. Že sa firma snaží vyjsť mi v ústrety. No bol to len klam – hneď v prvých momentoch nasledujúceho dňa šéfka tvrdo zaútočila.

Od začiatku bola nepríjemná, čo ma, musím povedať, zaskočilo. Splietala, že som zase včera odišiel skôr, že mi musia zasa napísať skorší odchod a zobrať dovolenku, ale že keď sa dohodneme, tak na to zabudnú a preplatia mi celú dovolenku. Teda od začiatku bola v prevahe. Potom sme sa dostali k dovolenkám: zopakovala, že nikto nepodpisoval spätne. Ja som jej povedal, že viem svoje a podľa testu atramentu sa dá zistiť, kedy bol použitý, keby sme išli do dôsledkov. Ona argumentovala, že by som si musel platiť právnika a dávať energiu do súdu. Reagoval som, že to je moja vec a čo sa týka povesti, škola by dosť utrpela, na čo stíchla. Takisto bola ticho, keď som zamával tým paragrafom, čo mi poslali: „Viete, že toto, čo ste mi poslali, je tak ľahko napadnuteľné?“

Keď som ju informoval, že chcem spätne podpísať dovolenkové lístky bola spočiatku proti, potom sa vykrúcala, že by to bol vysoko neštandardný precedens. Povedal som jej – OK, nie je to však protizákonné, a ak mi ich dá podpísať, nebudem do toho viac vŕtať. A že jednoducho bez toho nepodpíšem dohodu, lebo nemám istotu, že to nepoužijú proti mne. Nakoniec súhlasila, vypísala, podpísal som, mám kópiu a hotovo.
 
V tejto fáze som už bol v podstate zlomený, prestal som trvať na svojom. Keďže na mňa začali vyvíjať tlak pre včerajší skorší odchod, žiadal som aspoň preplatenie dovolenky a chcel som, aby sa celý problém už skončil. Nenapadlo mi v tej stresujúcej chvíli žiadať odstupné, na ktoré som mal nárok. Možno by stačila len prestávka, počas ktorej by som zatelefonoval niekomu z PA – veď to sa môže stať, že individuálne sily pri vyjednávaní nestačia...
 
Výsledok
 
* dohoda k dnešnému dňu
* donútil som ich súčasne podpísať dovolenkové lístky

Peniaze, ktoré som si chcel vybojovať, som nedostal aj napriek tomu, že som bol vo výhode v dôsledku neplatného Okamžitého skončenia pracovného pomeru.
 
Výsledná dohoda znela:

Čo sa osvedčilo a čo nie
 
Ako užitočné sa v danej situácii ukázalo:
   
Podcenil som však niekoľko iných skutočností:
   
Hodnotenie s odstupom času
 
Keď sa na to pozerám teraz, najväčší problém, ktorý ma v tejto fáze paralyzoval, bol strach. Bol to strach, že keby som šiel do kolektívne vedeného sporu, môžeme prehrať, čo môže mať omnoho horšie následky, ako keď prehrám sám. Hoci som bol členom PA, neveril som dostatočne v silu kolektívu – čo by sme zmohli proti silnému, arogantnému, na všetko pripravenému zamestnávateľovi?
 
Navyše som bol pod veľkým tlakom priamo na pracovisku – kamery sledovali každý môj pohyb. Od kolegov sa mi nedostávalo takmer žiadnej priamej podpory, všetci len čakali, ako sa to skončí. Na druhej strane – neviem, čo iné mali robiť, keďže som odchádzal z práce a oni v nej zostali.
 
Niekde v hlave som mal konšpiračnú predstavu o tom, ako sa zamestnávatelia medzi sebou dohovárajú a zdieľajú jednu veľkú čiernu listinu všetkých „zlých“ zamestnancov vrátane mňa. Určite nejaká časť zamestnávateľov môže takto spolupracovať, aj keď je to „ilegálne“, no zamestnávateľov a pracovísk sú stovky, a ak aj nie v meste, kde žijem, tak v inom...
 
Neviem, prečo som bol taký vystrašený, veď som nič „zlé“ nespravil. Neurobil som žiadnu chybu, kvôli ktorej by som mal dostať vyhadzov. Práve naopak – zamestnávateľ bol ten, kto klamal, manipuloval, zastrašoval a šikanoval.
 
Osobné ponaučenie
 
Spätne som premýšľal, či celá moja a snaha a stresy stáli za to. Myslím, že keby som nebol v PA, akceptoval by som výpoveď, ktorá mi prišla poštou, a ďalej by som nič neriešil. Je pravda, že som nedosiahol to, čo som chcel, a nepostupoval som tak, ako by som si dnes želal. Na druhej strane, nedá sa povedať, že som neurobil nič. Keďže som sa ako člen PA už vtedy zapájal do iných sporov, vedel som, že sa dá brániť, a aj som sa o to pokúsil.
 
Spor sa nie vždy končí víťazstvom a som si vedomý, že tento text môže vyznievať depresívne. Urobil som však aspoň niečo – rozhodol som sa svoj problém v práci riešiť. Ak už nič iné, odniesol som si z neho veľmi dôležitú praktickú skúsenosť, o ktorú som sa rozhodol podeliť. Dnes viem, že keby nastala podobná situácia, budem bojovať účinnejšie.