alebo Čo všetko človek znesie!
31. október 2005
Konečne som sa na tú výstavu dostala! Prvý krát som sa s ňou stretla cez leto na stanici v Karlových Varoch, ale keďže som mala na chrbte skriňu namiesto batoha, nemala som moc chuť prechádzať sa po výstave. A tak som len dúfala, že sa mi naskytne ešte ďalšia šanca. Tak aj bolo a ja som úspešne prepásla „workerov“ aj v Bratislave. Našťastie organizátori mysleli aj na také prípady ako som ja a 29. októbra sa to konečne podarilo. Workers boli (a ešte do 6. novembra stále sú) opäť v Blave, čo sme aj využili a po stretnutí PA-BA sme sa tam spoločne vybrali.
Ak ešte niektorí z vás nie sú v obraze, hovorím o putovnej výstave, alebo ako ju nazvali organizátori – výstave na koľajniciach. V troch vagónoch je vystavených 81 Saldagovych fotografií z cyklu Workers.
Organizátorom výstavy je Leica Gallery Praha. Nie že by som im chcela robiť reklamu, no myslím, že to bol veľmi zaujímavý nápad „poslať“ umenie medzi ľudí. A asi aj oni to vnímajú ako úspešný projekt, keďže už pripravujú podobnú akciu na budúci rok.
Ale späť k samotnej výstave. Už z názvu a plagátov je jasná téma tohto cyklu – manuálna práca. Fotografie zachytávajú robotníkov a robotníčky z rôznych odvetví, od zberu čaju cez strojárstvo až po ťažbu síry či zabezpečovanie ropných vrtov. Úvodný text k výstave vás hneď na začiatku presvedčí, že nejde len o objektívne nehodnotiace zachytenie reality. Autor mal určitý cieľ a postoj, ktorý sa snaží prezentovať aj na fotografiách. No napriek tomu nejde ani o žiadne ideologické heroizovanie robotníkov. Mne osobne sa najviac páčili portrétové fotografie. Mala som pocit, že v tom jednom zábere, v pohľade, postoji a vo výraze toho ktorého človeka sa stretávali viaceré „aspekty“ jeho/jej života. Nielen neuveriteľne ťažká a často nedôstojná práca ale aj fakt, že sa napriek nepostrádateľnosti tejto práce ocitajú na hranici spoločnosti. Fotografie nemajú za cieľ povedať o akú osobnosť ide, či doma mláti deti, či má predsudky alebo nie, aké sú jeho/jej názory. Ide skôr o vytiahnutie alebo zvýraznenie nejakej nepomenovateľnej (aspoň v slovenčine) vlastnosti „byť robotníkom“.
Celkovo som mala z výstavy trochu zmiešané pocity. Na jednej strane som bola nadšená ako sa Saldagovi podarilo zachytiť týchto ľudí a že touto výstavou umožnil, aby aj takíto „obyčajní“ ľudkovia mohli fascinovať divákov svojim životom. No na druhej strane som mala pocit skľúčenia z toho, že tie fotografie NAOZAJ zachytávajú realitu, ktorej sme súčasťou aj zo strany konzumentov... Alebo, výstavu možno vystihujú kamarátove slová: „Čo všetko človek znesie!“
Cyklus „Workers“ nie je jediné dielo so sociálnym podtextom v Saldagovej tvorbe. Sebastiao Saldago pochádza z Brazílie a od 69. roku, kedy emigroval, žil v Európe. Jeho názory prešli dosť veľkými premenami a v súčasnosti sa zaoberá rôznymi sociálnymi a ekologickými projektmi. Tým najväčším je asi Projekt obnovy pralesa na území, kde mala jeho rodina farmu. Ako hovorí v jednom rozhovore: „Pred pätnástimi rokmi sme prevzali od môjho otca farmu. Leží v oblasti atlantického pobrežného pralesa, ktorý bol na 93 % celkom zničený. ...Založili sme nadáciu a ťažko sa snažíme obnoviť to, čo sme pomohli zničiť. Zatiaľ sme zasadili okolo sedemstopäťdesiattisíc stromov. Ekosystém, ktorý vytvárame, sa podobá tomu pôvodnému, vysádzame asi stošesťdesiat druhov stromov. Vybudovali sme vzdelávacie stredisko, kde prichádzajú starostovia, strážcovia pralesa, učitelia,... a my im dávame školenie. Prichádzajú k nám tiež na dva roky študenti techniky a poľnohospodárstva, aby získali ekologické vzdelanie a venovali sa svojej práci v inom duchu...”.
Ďalšie fotografické cykly Sebastiaa Saldaga sú napr. Exodus (o ľuďoch, ktorí sú nútení migrovať kvôli zmene politického či ekonomického systému, vojnám, ekologickým katastrofám) a Genesis (o miestach, ktoré ostali zatiaľ nedotknuté ekologickou krízou). Je to naozaj zaujímavý týpek, viac o ňom sa môžte dočítať aj v rozhovore časopisu Respekt: 19/05.
V Bratislave si túto výstavu môžete pozrieť do 6. novembra v Múzeu dopravy pri Hlavnej stanici (do 20:00).
Michaela Janigová