Ruská sekcia Medzinárodnej asociácie pracujúcich (KRAS) odpovedá na otázky týkajúce sa vojny na Ukrajine

18. marec 2022

KRAS sa zamýšľa nad príčinami vojny a rozoberá niektoré dilemy súvisiace s možnosťami, ktoré máme v tejto situácii. Kriticky tiež uvažuje o aktivitách ukrajinského a ruského anarchistického hnutia. Rozhovor vznikol pre španielsky anarchofeministický kolektív Grupo Moiras.

„Vzhľadom na rýchlosť, akou napredujú vojnové udalosti na Ukrajine, ako aj útržkovité, zmätočné a neobjektívne informácie, ktoré sa k nám dostávajú prostredníctvom rôznych médií, sme sa v Grupo Moiras rozhodli tento týždeň poslať ruskej sekcii MAP niekoľko otázok, aby sme získali libertínsky pohľad na konflikt, ktorý nám pomôže vytvoriť si názor a robiť rozhodnutia s lepšími informáciami. V nasledujúcom texte prinášame tieto otázky aj odpovede zväzu KRAS, ktorému ďakujeme za rýchlu a objasňujúcu odpoveď.

Moiras: Vo svojom prehlásení pre MAP o vojne na Ukrajine poukazujete na trhy s plynom ako na hlavný dôvod konfliktu. Chceli by sme vedieť viac o konkrétnych kapitalistických záujmoch, ktoré stoja za touto vojnou, a to tak na strane Ruska, ako aj na strane krajín podporujúcich NATO, a o nedávnom politickom vývoji vo vašom regióne, pokiaľ ide o tieto trhy a ich vplyv na ekonomiku západných krajín. Takéto informácie sa v našich médiách, ktoré sa veľmi zameriavajú na každodenné správy, ale málo ich analyzujú, dostávajú skôr do úzadia.

KRAS: V prvom rade je potrebné pochopiť, že existujú rôzne roviny konfliktu a rôzne roviny medzikapitalistických protirečení. Na regionálnej úrovni je dnešná vojna len pokračovaním boja medzi vládnucimi kastami postsovietskych štátov o nové rozdelenie postsovietskeho priestoru. Na rozdiel od rozšíreného mýtu sa Sovietsky zväz nerozpadol v dôsledku ľudových oslobodzovacích hnutí, ale v dôsledku konania časti vládnucej nomenklatúry, ktorá si medzi sebou rozdelila územia a sféry vplyvu, keď sa obvyklé a zaužívané metódy jej vládnutia ocitli v kríze. Z tohto počiatočného rozdelenia, ktoré vychádzalo z vtedajšej mocenskej rovnováhy, sa rozvinul neustály boj o prerozdelenie území a zdrojov, ktorý viedol k neustálym vojnám v celom postsovietskom regióne. Zároveň si vládnuce triedy vo všetkých postsovietskych štátoch (všetky v tej či onej miere majú pôvod v sovietskej nomenklatúre alebo jej nástupcoch) osvojili militantný nacionalizmus v ideológii, neoliberalizmus v ekonomike a autoritárske metódy riadenia v politike.

Druhou rovinou konfliktu je boj o hegemóniu v postsovietskom priestore medzi najsilnejším štátom v regióne, Ruskom (ktoré sa vyhlasuje za regionálnu mocnosť a považuje celý postsovietsky priestor za oblasť svojich hegemónnych záujmov) a štátmi západného bloku (hoci ani tu nemusia byť záujmy a ambície USA a jednotlivých európskych štátov NATO a EÚ úplne rovnaké). Obe strany sa usilujú o získanie hospodárskej a politickej kontroly nad krajinami bývalého Sovietskeho zväzu. Takže sa tu bije rozširovanie NATO na východ so snahou Ruska dostať tieto krajiny pod svoj vplyv.

Tretia rovina konfliktu má ekonomicko-strategický charakter. Nie náhodou sa súčasné Rusko označuje ako „prívesok plynovodu a ropovodu“. Rusko dnes na svetovom trhu zohráva predovšetkým úlohu dodávateľa zdrojov energie, plynu a ropy. Dravá a úplne skorumpovaná vládnuca trieda, vo svojej podstate čisto parazitická, nezačala investovať do diverzifikácie ekonomickej štruktúry a uspokojila sa so obrovskými ziskami z dodávok plynu a ropy. Medzitým západný kapitál a štáty začínajú s prechodom na novú energetickú štruktúru, tzv. „zelenú energiu“, ktorej cieľom je znížiť spotrebu ropy a plynu v budúcnosti. Pre ruský kapitál a jeho hospodárstvo to bude znamenať rovnaký strategický kolaps, aký kedysi spôsobil pokles cien ropy sovietskemu hospodárstvu. Kremeľ sa preto snaží tomuto energetickému obratu zabrániť alebo ho spomaliť, alebo aspoň dosiahnuť pre seba výhodnejšie podmienky pri prerozdeľovaní energetického trhu. Napríklad hľadanie dlhodobých dodávateľských zmlúv a lepších cien, vytláčanie konkurentov atď. V prípade potreby to môže zahŕňať priamy tlak na Západ rôznymi spôsobmi.

Štvrtou (globálnou) rovinou sú protirečenia medzi hlavnými kapitalistickými veľmocami (ustupujúcimi Spojenými štátmi a postupujúcou Čínou), okolo ktorých sa vytvárajú bloky spojencov, vazalov a satelitov. Obe krajiny dnes bojujú o svetovú hegemóniu. Pre Čínu, ktorá má stratégiu „novej hodvábnej cesty“, predstavuje Rusko dôležitého menšieho partnera pri postupnom dobývaní ekonomík Ázie, Afriky, Latinskej Ameriky a prenikaní do Európy. Odpoveďou USA a ich spojencov na Západe je rozširovanie NATO na východ, ktoré sa cez Ukrajinu a Gruzínsko blíži k Blízkemu a Strednému východu a jeho zdrojom. Aj toto je istý druh projektu „novej cesty“. Naráža však na odpor imperialistických rivalov: Číny a Ruska, ktoré je od nej čoraz závislejšie.

Zároveň by sa nemal prehliadať vnútropolitický aspekt. Koronakríza odhalila hlbokú vnútornú nestabilitu politickej, hospodárskej a sociálnej štruktúry všetkých krajín sveta. To platí aj pre štáty Západu, Rusko, Ukrajinu atď. Zhoršovanie životných podmienok, rast cien a sociálnej nerovnosti, masové rozhorčenie obyvateľstva z donucovacích a diktátorských opatrení a zákazov vyvolali v spoločnosti všeobecnú nespokojnosť. A v takýchto situáciách sa vládnuce triedy vždy uchyľovali k osvedčeným metódam, aby obnovili povestnú „národnú jednotu“ a dôveru obyvateľstva v moc: vytvárali obraz nepriateľa a vyvolávali vojenskú hystériu, dokonca aj predstavu o „malej víťaznej vojne“.

Moiras: V krajinách Európskej únie nám médiá, ktoré sú ozvenou vlád, neustále tvrdia, že za túto vojnu je zodpovedný výlučne Putin. Keďže poznáme históriu NATO na čele so Spojenými štátmi, myslíme si, že to tak nie je. Ako to môžeme vysvetliť našim obyvateľom bez toho, aby to vyzeralo, že ospravedlňujeme ruský útok a staviame sa na stranu Putinovej vlády?

KRAS: Žiaľ, masové verejné povedomie má tendenciu hľadať jednoduché a strohé odpovede na otázky. Nemáme dôvod sympatizovať s majiteľom Kremľa a jeho administratívou. Jeho neoliberálna politika viedla k skutočnému kolapsu zdravotníctva a školstva, k chudobe dôchodcov a pracujúcich vo verejnom sektore v regióne. Mzdy v krajine sú príšerne nízke, hnutie pracujúcich je skutočne paralyzované... Ale bez ohľadu na to chápeme, že to všetko je výsledkom určitého systému založeného na štáte a kapitáli. Nežijeme v 17. storočí, ani v ére absolutistických monarchií. Považovať všetko, čo sa vo svete deje, za dielo niekoľkých jednotlivých „hrdinov“ alebo „antihrdinov“ je prinajmenšom naivné (v skutočnosti je to jedna z foriem konšpiračnej teórie). V 19. storočí sa to dalo odpustiť romantikovi Carlyleovi alebo spisovateľovi Alexandrovi Dumasovi. V dnešnej dobe však treba pochopiť, že svet je oveľa zložitejší a že kapitalizmus ako spoločenský systém funguje inak. Preto je našou úlohou vysvetliť ľuďom systémovú podmienenosť problémov, ktoré dnes otriasajú svetom. Vrátane vojen tohto sveta. A že jediný spôsob, ako tieto problémy vyriešiť, je zničiť spoločenský systém, ktorý ich vytvára.

Moiras: Reprodukujú sa vzory studenej vojny, takže sa zdá, že ak kritizujete jednu stranu, ste na strane druhej. To je pre anarchistky a anarchistov veľmi problematické, najmä keď nie sme spoločenskou silou. Chceme konať, ale bojíme sa, že nás do toho zatiahnu a že nás využijú armády štátov. Na demonštráciách, ktoré sa konajú v našich mestách, sa slogany „nie vojne“ miešajú s výzvami na intervenciu NATO. Publicistika sympatizujúca s vládou španielskej socialistickej strany PSOE nám predstavuje potrebu intervencie, pričom niekedy vyťahuje historickú paralelu so španielskou občianskou vojnou a dôsledkami nezasahovania európskych krajín alebo so zapojením  španielskych emigrantov a emigrantiek vo Francúzsku (z ktorých veľkú časť tvorili anarchisti a anarchistky) do francúzskej armády v boji proti nacizmu. Čo robiť: pacifisticky nezasahovať, čo bol aj väčšinový postoj anarchizmu v prvej svetovej vojne, alebo podporiť ukrajinský odpor proti invázii ruských vojsk? Dá sa táto druhá možnosť považovať za internacionalistickú aktivitu proti imperializmu?

KRAS: Z nášho pohľadu neexistuje a ani nemôže existovať žiadne porovnanie so situáciou občianskej vojny v Španielsku. Anarchisti a anarchistky v Španielsku presadzovali sociálnu revolúciu. Podobne nemožno porovnávať napríklad machnovské hnutie na Ukrajine (pozn.: množstvo informácií o tzv. machnovčine nájdeš v archívoch https://www.nestormakhno.info/czech/ a http://proletarchiv.yolasite.com/) s obranou súčasného ukrajinského štátu. Áno, Machno bojoval proti cudzím, rakúsko-nemeckým okupantom, proti ukrajinským nacionalistom, proti bielogvardejcom a nakoniec proti červenoarmejcom. Machnovské partizánske jednotky však nebojovali za politickú nezávislosť Ukrajiny (tá im bola v skutočnosti ľahostajná), ale za revolučné sociálne výdobytky: za roľnícku pôdu, za samosprávu pracujúcich v priemysle, za slobodné soviety. V súčasnej vojne hovoríme výlučne o konfrontácii dvoch štátov, dvoch skupín kapitalistov, dvoch nacionalizmov. Nie je úlohou anarchistov a anarchistiek, aby si medzi nimi vyberali „menšie zlo“. Nechceme víťazstvo jedného alebo druhého. Súcitíme s obyčajnými pracujúcimi zabíjanými nábojmi, raketami a bombami.

Zároveň však treba pripomenúť, že postoj väčšiny anarchistického hnutia k prvej svetovej vojne nebol iba pacifistický. Ako sa uvádza v protivojnovom manifeste z roku 1915, išlo o spôsob, ako zmeniť imperialistickú vojnu na sociálnu revolúciu. Bez ohľadu na to, aké sú možnosti dosiahnuť to v súčasnosti, by podľa nás malo anarchistické hnutie takúto perspektívu neustále formulovať a propagovať.

Moiras: Na druhej strane sa k nám na internete dostávajú obrázky ozbrojených skupín, ktoré sa prezentujú ako anarchistické prápory v ukrajinskej armáde. Viete, či sú to naozaj anarchisti a ako vnímajú konflikt? A keď vezmeme do úvahy závislosť od západných zbraní v boji proti ruskému útoku, nevytvára to príliš úzke mantinely pre existenciu libertínskych práporov v armáde alebo nezávislej ukrajinskej anarchistickej partizánskej jednotky? Viete, čo zostalo v pamäti ukrajinského ľudu z machnovčiny, anarchistickej revolúcie spred sto rokov? Existuje dnes na Ukrajine anarchistické hnutie?

KRAS: V roku 2014 sa ukrajinské anarchistické hnutie rozdelilo na stranu, ktorá podporovala liberálno-nacionalistický protest na Majdane a potom pomáhala novej vláde v boji proti separatistom na Donbase, a na stranu, ktorá sa snažila zaujať internacionalistickejší postoj. Žiaľ, tá druhá bola menej viditeľná, ale existovala. Teraz je situácia podobná, ale ešte vypuklejšia. Vo všeobecnosti existujú tri pozície. Niektoré skupiny (napríklad „Nihilisti“ a „Revolučná akcia“ v Kyjeve) považujú to, čo sa deje, za vojnu proti ruskému imperializmu a Putinovej diktatúre. Plne podporujú ukrajinský nacionalistický štát a jeho vojenské úsilie v tejto vojne. Neslávne známa fotografia „anarchistických“ bojovníkov v uniformách zobrazuje práve predstaviteľov tejto tendencie: sú na nej konkrétne fanúšikovia „antifašistického“ futbalového klubu Arsenal a členovia „Revolučnej akcie“. Týchto „antifašistov“ nevyvádza z miery ani skutočnosť, že medzi ukrajinskými jednotkami sa nachádzajú aj otvorene profašistické ozbrojené jednotky, ako napríklad Azov.

Druhú pozíciu predstavuje napríklad skupina „Čierna vlajka“ v Kyjeve a Ľvove. Pred vojnou ostro kritizovali ukrajinský štát, vládnucu triedu, jej neoliberálnu politiku a nacionalizmus. Po vypuknutí vojny skupina vyhlásila, že za vojnu môže kapitalizmus a vládcovia na oboch stranách, ale zároveň vyzvala na pripojenie sa k silám takzvanej „teritoriálnej sebaobrany“ – dobrovoľníckych vojenských jednotiek ľahkej pechoty, ktoré sa formujú na teritoriálnom základe priamo v teréne.

Tretiu pozíciu zastáva skupina „Zhromaždenie“ v Charkove. Odsudzuje obe strany konfliktu, hoci za nebezpečnejšiu a reakčnejšiu silu považuje kremeľský štát. Nevyzýva na vstup do ozbrojených jednotiek. Skupina teraz organizuje pomoc civilnému obyvateľstvu a obetiam ostreľovania ruskej armády.

Účasť anarchistov a anarchistiek v tejto vojne v rámci ozbrojených jednotiek pôsobiacich na Ukrajine považujeme za rozchod s ideou a vecou anarchizmu. Tieto jednotky nie sú nezávislé, sú podriadené ukrajinskej armáde a plnia úlohy stanovené úradmi. Nepredkladajú sociálne programy a požiadavky. Nádeje na realizovanie anarchistickej agitácie sú pochybné. Na Ukrajine neprebieha nijaká sociálna revolúcia, ktorú by bolo treba brániť. Inými slovami, títo ľudia, ktorí sa nazývajú anarchistami, sú jednoducho posielaní „brániť vlasť“ a štát, zohrávajú úlohu potravy pre delá zo strany kapitálu a posilňujú nacionalistické a militaristické nálady  medzi ľuďmi.

Moiras: V našich mestách organizujú komunity ukrajinských migrujúcich pracujúcich v spolupráci s humanitárnymi organizáciami a mestskými radami zber a prepravu potravín, teplého oblečenia, liekov na Ukrajinu... Španielske obyvateľstvo vyjadruje veľkú podporu, ale zdá sa, že ani vojna, ani pandémia nepomohli našim spoločnostiam spochybniť vlastnú závislosť od zdrojov energie a surovín, závislosť, ktorá udržiava neokolonializmus a ničí prírodnú rovnováhu planéty. Vzhľadom na nedostatok zdrojov sa predpokladá návrat k uhliu a presadzovanie jadrovej energie. Je možné, že ruská spoločnosť si viac uvedomuje nebezpečenstvá a potrebu alternatív? Existujú v tomto smere nejaké akčné plány zo strany sociálnych hnutí? Čo si o tom myslia KRAS a MAP?

KRAS: Žiaľ, stav sociálnych hnutí v súčasnom Rusku je žalostný. Je pravda, že aj v posledných rokoch sa na miestnej úrovni uskutočnilo niekoľko aktívnych a dlhotrvajúcich environmentálnych protestov: proti skládkam, spaľovniam odpadu alebo ničeniu životného prostredia banským priemyslom vrátane ťažby uhlia. Nikdy však neviedli k silnému hnutiu na úrovni celej krajiny. Pokiaľ ide o boj proti atómovej energii a jadrovým elektrárňam, ktorý vyvrcholil v Sovietskom zväze a Rusku koncom 80. a v 90. rokoch 20. storočia, v súčasnosti sa takéto rebélie prakticky nekonajú.

Moiras: Demonštrácie ľudí v Rusku proti vojne pomáhajú ľuďom v Európe pochopiť, že na Ukrajinu neútočia Rusi, ale armáda štátu, ktorý vládne Rusku. Vidíme to v médiách v našich krajinách a vieme, že v Rusku boli v dôsledku demonštrácií zatknuté tisíce ľudí. Aký vplyv to má na ruský anarchizmus? Čo to bude znamenať pre slobodu prejavu a konania vo vašej krajine?

KRAS: Demonštrácie a rôzne iné akcie proti vojne neprestávajú od prvého dňa a konajú sa na dennej báze. Zúčastňujú sa na nich tisíce ľudí. Úrady ich zakazujú pod zámienkou „obmedzení proti šíreniu koronavírusu“ a brutálne rozháňajú. Celkovo bolo do 8. marca počas demonštrácií vo viac ako 100 mestách po celej krajine zatknutých približne 11 000 ľudí. Väčšine z nich hrozí pokuta od 10 000 do 20 000 rubľov (pozn. 81-162 EUR) za organizovanie „nepovoleného“ protestu. Sú však aj horšie obvinenia: 28 ľudí bolo obvinených z chuligánstva, extrémizmu, násilia proti úradom atď., za čo im hrozia tresty odňatia slobody na veľa rokov. Úrady očividne využívajú vojnu ako príležitosť na „utiahnutie skrutiek“ vnútri krajiny. Kritické médiá sú rušené alebo blokované. V oficiálnych médiách sa vedie hysterická vojnová kampaň. Bol prijatý zákon, podľa ktorého sa šírenie „nepravdivých informácií“ o činnosti armády a „diskreditácia armády“, ako aj kladenie odporu polícii, trestá až 15 rokmi väzenia. V parlamente je dokonca predložený návrh zákona, ktorý by umožnil posielať zatknutých odporcov vojny na front. Ľudí vyhadzujú z práce, študentov a študentky vylučujú z univerzít za protivojnové prejavy. Bola zavedená vojenská cenzúra.

V tejto situácii robí malé a rozdelené anarchistické hnutie v Rusku, čo môže. Niektorí ľudia sa zúčastňujú na protestných demonštráciách. Dvaja naši kamaráti už boli zadržaní a pokutovaní. Iní sa k týmto demonštráciám stavajú kriticky, keďže výzvy na ne často prichádzajú od pravicovej liberálnej opozície a často nie sú ani tak protivojnové, ako skôr proukrajinské (a niekedy dokonca v prospech NATO). Zostáva možnosť chodiť na demonštrácie so svojimi heslami a plagátmi (časť hnutia to tak robí) alebo podnikať malé, nezávislé a decentralizované akcie. Anarchisti a anarchistky píšu na steny protivojnové heslá, sprejujú graffiti, lepia nálepky a letáky, vešajú protivojnové transparenty. Je dôležité, aby sme ľuďom sprostredkovali náš osobitný a nezávislý postoj, ktorý je zároveň protivojnový, antikapitalistický, antiautoritársky a internacionalistický.“

Spracoval zväz Priama akcia

Súvisiace články:
Medzinárodný deň žien a vojna na Ukrajine