Prvý máj 2007 v Bratislave
2. máj 2007
Prvý máj. Väčšine ľudí sa vybavia socialistické pochody, pionieri, iskričky a zväzáci, lepšie zajtrajšky, zborové výkriky a more, more červenej... Táto predstava sa však môže stať minulosťou, a to kvôli faktu, že prvého mája 2004 vstúpilo Slovensko do Európskej únie. (Tým nechcem naznačiť, že sa namiesto do červena zladíme do modra a namiesto Internacionály sa naučíme Schillerovu Pieseň na radosť...) Skôr som mala na mysli to, čo sa dialo tento rok.
Bratislava, prvý máj, verejné zhromaždenie, ktorého účelom je v deň sviatku práce, pri príležitosti výročia vstupu Slovenska do EÚ, protestovať proti praktikám a forme Európskej únie, proti vstupu Turecka do EÚ a islamizácii Európy. Celkom zaujímavá zmena. Ako ľahko sa sviatok pracujúcich mení, najprv na maškarádu Komunistickej strany a teraz na príležitosť na neofašistickú demonštráciu. Azda to nie je nejaký nebezpečný precedens.
Prvomájová neofašistická demonštrácia (divné slovné spojenie, nie?) sa teda týkala EÚ. Alebo sa aspoň mala týkať. Celé sa to začalo približne o 14-tej hodine pred Prezidentským palácom na Hodžovom námestí. Zhruba 40 neofašistov a členov Slovenskej pospolitosti, Slovenskej jednoty a bohviečoho ešte sa zoradilo do zástupu a vytasilo vlajky. Potom sa naši drahí spoluobčania vybrali na ohlásený a povolený pochod. (Treba dodávať, že v meste postávalo viac policajtov ako demonštrujúcich?) Sprievod zišiel po Poštovej, na chvíľu sa mi stratil z očí, no potom som ho objavila v uliciach Starého mesta. Okolo prechádzajúci turisti vyzerali pomerne šokovane (asi čakali skôr červených ako týchto). Keď nám teda naši neofašistickí spolubratia spravili „dobré meno“, vrátili sa na Námestie SNP. (Rozmýšľam, či si mohli vybrať aj nevhodnejšie miesto na prejavy, ako námestie venované bojovníkom proti fašizmu. Asi nie. Na to treba talent...) Rúči mládenci sa zoradili (chcela som napísať, že do zástupov, no toľko ich zase nebolo), starší si posadali na lavičky, a mohlo sa začať. Striedajúci sa rečníci boli dojemní. Vzduchom lietali hrozivé slovné spojenia typu „islamizácia Európy“, „odlišná kultúra“, „budeme nútení prispôsobiť sa im“ a „hostia vo vlastnej krajine“. Potom sa to však celé (nečakane!) zvrhlo. Rečníkom sa stala neslýchaná vec – odbočili od témy! A to celkom markantne. Ani sme sa nenazdali, a počúvali sme tirády o Slovenskom štáte, o monsignorovi Jozefovi Tisovi a o tom, aký blahobyt a poriadok vládol v tomto štáte v rokoch 1939-1945... Nič, čo by sme už predtým nepočuli. Prejavy boli vkusne predelené nevkusným kvázi-spievajúcim imitátorom Karla Kryla. Ale texty mal vtipné. Dokonca aj rečníci sa zaskveli niekoľkými výrokmi. Spomeniem aspoň zopár:
(z textov piesní)
„že vám nič nie je sväté pri túžbe po moci,
povedzte svojim deťom, že sú len otroci“ (toto znie celkom antiautoritársky, myslíte, že na to majú copyright? :D)
(znova pieseň)
„že do úst sypú si vagóny medu“ (no kam sa hrabe Hviezdoslav?)
(typické)
„Kamaráti, na stráž!“ (Odpoveď jedného z antifašistov „Nestraš!“ pohla dokonca aj policajtov, ktorí sa dovtedy držali viac-menej bokom a dokonca si zo zhromaždenia robili srandu. Dotyčného chalana postrašili výrokom „Provokuješ?“)
Milý ujo zo Slovenskej jednoty začal svoj príhovor takto: „Ďakujem vám (neviem za čo, ale potlesk to nebol), vzácni potomkovia slávnych našich predkov“. Potom mu to však už išlo horšie:
„najviac významnejší“ (nó, veď nie všetci národovci musia ovládať slovenskú gramatiku)
„naučiť sa žiť a umrieť v národe“ (mohli by začať ponúkať nejaké kurzy)
„viete sa kultúrne chovať a nedávate návnadu, aby vás zbytočne šikanizovali“ (ďalší novotvar)
Istý kresťanský funkcionár zasa poznamenal:
„[Jozef Tiso je] obľúbený prezident, ktorého nám, tým, ktorí sme vtedy žili, zo srdca nik nevytrhne“
Blysol sa aj týmto:
„O Slovenskom štáte nemá nikto právo povedať, že bol fašistický... (To by sme si nikdy nedovolili!) Môže nanajvýš povedať, že režim bol fašistický... (Ahááá...) Ale nebol! Nebol! ... Ani Nemecko nebolo fašistický štát.“
Zaklincoval to zase šansoniér, a to týmto kúskom svojho nepochybne brilantného textu:
„Jak voda v záchodovej mise,
krúti sa človek v kompromise...“
Po takejto dávke humoru a múdrych slov mal už asi každý dosť, a tak sa demonštrácia postupne rozišla. Veď už bolo aj načase. O chvíľu by totiž drahí rečníci asi rozosmiali aj tie za nimi stojace kamenné sochy.
Nadia