Príspevok Priamej akcie do diskusie o štrajku v školstve
11. február 2013
Štrajk, ktorý vlastne ani štrajkom nie je, požiadavky, z ktorých vlastne nebola splnená ani jedna. Taký je nie veľmi príjemný začiatok roka 2013 pre pracovníkov v školstve. Avšak namiesto toho, aby sme sa sústredili na to, ako sa rok začína, pokúsime sa zhodnotiť doterajší priebeh štrajku a pouvažovať, čo ďalej. Na otázku, v akej situácii sa nachádzame, odpovedáme ako ľudia, ktorí sa do štrajkových aktivít sami zapojili a viacerými spôsobmi ich podporili (pozri [ŠTRAJK BLOG]).
Krátka rekapitulácia
Rok 2012
13.9. – Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku (OZ PŠaV) organizuje jednodňový výstražný štrajk za zvýšenie miezd pracovníkov v školstve a viac financií do sektora.
26.11. – OZ PŠaV vyhlasuje časovo neobmedzený štrajk.
28.11. – OZ PŠaV „pozastavuje“ časovo neobmedzený štrajk. „Dôvodom prerušenia celozväzového štrajku je, že predstavitelia vlády SR začali dňa 27. 11. 2012 rokovať so štrajkovým výborom o dôvodoch a cieľoch štrajku, najmä o skvalitnení vzdelávania a dofinancovaní školstva.“ (Zdroj) Štrajk odmieta ukončiť Odborová organizácia na Gymnáziu na Ul. Ladislava Sáru v Bratislave (OO GLS).
30.11. – Pracovníci OO GLS organizujú demonštráciu. Po nej sa koná stretnutie zástupcov z viacerých bratislavských škôl, ktoré sa dohodnú, že od ďalšieho týždňa začnú štafetový štrajk.
3.12. – Začína sa štafetový štrajk.
10.12. – Na stretnutí učiteľov a riaditeľov z takmer 80 škôl v Bratislave padá návrh neuzavrieť polročné vysvedčenia. Tento krok neskôr podporia kolektívy zamestnancov na približne 15 školách. Ďalšie školy v Bratislave ani v iných mestách sa však nepridávajú, a tak sa z realizácie tohto návrhu v januári oficiálne upúšťa.
11., 13. a 14.12. – OZ PŠaV organizuje „štafetové“ protestné zhromaždenia v ôsmich slovenských mestách.
13.12. – Parlament prijíma Zákon o štátnom rozpočte, ktorý počíta s navýšením platových taríf učiteľov základných a stredných škôl o päť percent a nepedagogických zamestnancov o totožnú sumu avšak nie tarifne, ale cez normatívy.
19.12. – Predstavitelia vlády podpisujú so sociálnymi partnermi a predstaviteľmi verejnej správy kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre verejnú a štátnu správu na rok 2013. OZ PŠaV sa rokovaní odmietli zúčastniť. Pre štátnych a verejných zamestnancov (vrátane zamestnancov v školstve) to znamená napríklad kratšiu pracovnú dobu ako stanovuje Zákonník práce, dlhšiu výmeru dovolenky o jeden týždeň, príspevok na dôchodkové sporenie a tvorbu sociálneho fondu, či príspevok na odchodné vyšší o jeden mesiac oproti Zákonníku práce.
21.12. – Končí sa štafetový štrajk. Formou štrajku, protestov a prerušení bežnej výučby sa doň každý deň zapojila aspoň jedna škola, spolu približne 20 škôl z Bratislavy, Trenčína, Púchova, Myjavy a Banskej Bystrice. Niekoľko akcií organizovali aj samotní žiaci.
Rok 2013
7.1. – Nové školské odbory (NŠO) začali zbierať podpisy za vyhlásenie štrajku 13. marca 2013 počas Testovania 9 a písomnej maturitnej skúšky z cudzieho jazyka. (Zdroj)
10.1. – Štrajkový výbor OZ PŠaV opäť posunul prípadné nátlakové akcie prinajmenšom do konca marca výmenou za účasť na vypracovávaní vízie pre systémové zmeny v školstve. „Ak zverejnená vízia bude obsahovať zapracovanie požiadaviek zväzu, pre ktoré vyhlásil štrajk, štrajkový výbor štrajk skončí. V opačnom prípade štrajkový výbor rozhodne o ďalších krokoch na presadenie požiadaviek zväzu.“ OZ PŠaV zároveň uviedol, že sa nezapojí do štrajku pripravovaného NŠO. (Zdroj)
5.2. – OZ PŠaV a ďalšie organizácie vyzvali vládu k systémovému riešeniu problémov vo financovaní a odmeňovaní v školstve. Dokument obsahuje šesť bodov a pripúšťa racionalizáciu siete škôl a školských zariadení. Vychádza tým v ústrety zámerom vlády, ktoré počítajú s prepúšťaním. Zároveň ide o jeden z krokov, ktorý môže prispieť k ďalšej privatizácii v sektore školstva.
V novom roku sa uskutočnili aj stretnutia organizátorov štafetového štrajku, ktorí diskutujú o ďalších krokoch.
Situácia, v ktorej sa nachádzame
Ak aj niekto pred Vianocami 2012 vkladal nádej do OZ PŠaV, po januárovom rozhodnutí štrajkového výboru je jasné, že odbory nemajú záujem mobilizovať k štafetovému ani inému štrajku. Prešli k svojej tradičnej agende a aktivite. Podarilo sa im vykorčuľovať z nepríjemnej činnosti, akou je pre nich mobilizácia k nátlakovým akciám, ktorá netvorí bežnú súčasť ich fungovania. A vláde sa podarilo prísť s nápadom, ako odbory nasmerovať tam, kde ich chce mať – za rokovací stôl, kde môže ľahšie ignorovať ich požiadavky.
Radikálny návrh prišiel v novom roku od NŠO. Vyzvali k zberu podpisov za štrajk 13.3. s podmienkou, že ho vyhlásia, ak získajú viac ako 50 percent podpisov zamestnancov v školstve. NŠO však tento návrh predstavili pomerne narýchlo a navyše ho veľmi nedokomunikovali, takže je otázne, nakoľko bude úspešný. Faktom však je, že plán NŠO výrazne podkopalo vyhlásenie OZ PŠaV, že treba počkať do konca marca. Aby to nestačilo, NŠO sa sami oslabili vyjadrením v médiách, že po necelých 2 týždňoch (k 20.1.) majú 130 (!) podpisov.
Hoci o krokoch pracovníkov v školstve aktívnych v štafetovom štrajku sa hovorí menej, potešujúce je, že sa naďalej usilujú o hľadanie účinných foriem nezávislého organizovania sa, aby mohli v budúcnosti lepšie presadzovať svoje požiadavky.
Po neúspechu štrajku OZ PŠaV sa mnohí zamestnanci v školstve pýtali a pýtajú, na čo sa zamerať v boji za dosiahnutie požiadaviek. Odpovede sa pochopiteľne rôznia. Našu sa pokúšame sformulovať na nasledujúcich riadkoch.
Kde nájsť silu?
Podľa nás tam, kde sme ju našli v novembri 2012, tam, kde je a bude vždy – nie v odboroch či politických stranách, ale v spoločnom konaní pedagogických aj nepedagogických pracovníkov. Odbory zostali počas štafetového štrajku na viacerých miestach skôr bokom. Hoci mnohí zamestnanci boli ich členmi, rozhodovalo sa na stretnutiach pracovníkov škôl, pričom bolo jedno, kto je alebo nie je v odboroch.
Mnohí zamestnanci škôl, či už odborári, alebo neodborári, kritizujú „neschopnosť“, „nekompetentnosť“ či „zradu“ odborov a naznačujú, že treba (opäť) nové vedenie. Podľa nás však dôvodom (ne)konania vedenia zväzu nie je to, že v ňom sedia „zlí“ ľudia. Príčinu treba hľadať skôr v povahe samotných odborov, pre ktorú sú príznačné napríklad:
- Hierarchická štruktúra a rozhodovanie. Základné organizácie síce môžu byť viac radikálne, no pre vyššie úrovne v organizačnej štruktúre odborov to neplatí. Neprekvapí teda, že dochádza k takým absurdnostiam, ako je tlmenie aktivity vlastných členov.
- Stratégia mať čo najviac členov bez ohľadu na to, či sú aktívni alebo pasívni. Odbory sa usilujú dokázať zamestnávateľovi, že sú legitímni zástupcovia pracujúcich. Legitímnosť znamená mať veľa členov. Koľko z nich je aktívnych nehrá významnú rolu.
- Chápanie samých seba ako sociálnych partnerov, dôraz na vyjednávanie a postavenie v právnom rámci. Odbory vznikli ako obrana pracujúcich pred dôsledkami kapitalizmu. Keďže požiadavky pracujúcich sú vždy väčšie, ako chcú zamestnávatelia akceptovať, výsledkom je boj. V prvej polovici 20. storočia položili mnohé vlády a zamestnávatelia základy právneho a ideologického rámca, ktorého účelom je určiť pravidlá tohto boja, a zároveň ho oslabiť. Výsledkom je koncept sociálneho partnerstva, ktorý je základným princípom dnešných odborov. Jeho charakteristickou črtou je úsilie o kolektívne vyjednávanie, ktoré má zabraňovať otvorenému konfliktu medzi pracujúcimi a kapitálom, resp. štátom. Takýto rámec pôsobenia odborov však oslabuje účinnosť akcií pracujúcich, pretože poskytuje druhej strane dostatok času na prípravu. Napríklad štrajk o uzavretie kolektívnej zmluvy je možné vyhlásiť až po vyše 60 dňoch od predloženia prvého písomného návrhu kolektívnej zmluvy, pričom ďalších 30 dní môže trvať konanie pred sprostredkovateľom (a v špecifickom prípade ďalších 15 pred rozhodcom). V samotnom vyjednávaní má však zamestnávateľ oveľa väčšiu moc ako pracujúci. Takéto odbory teda musia pôsobiť v prostredí, ktoré ich núti konať istým spôsobom. Musia pristúpiť na profesionalizáciu a vyňať odborárov z pracovného procesu na školách a urobiť z nich platených funkcionárov, ktorí budú vyjednávať. Ako vyjednávači musia následne zohľadňovať záujmy zamestnávateľov a celkový „stav ekonomiky“. Výsledky, ktoré mnohokrát vyvolávajú nespokojnosť, sú teda dôsledkom štruktúrnych skutočností, nie morálnej slabosti konkrétnych vyjednávačov či „zrady“.
Uvedené riadky netreba v žiadnom prípade považovať za plnohodnotnú analýzu. Tá by zabrala oveľa viac miesta, čo nebolo naším zámerom. Vidieť však, že problém je systémový. Keby bol na mieste odborových funkcionárov ktokoľvek z nás, robil by zhruba to isté čo súčasné vedenie.
Ak chceme dosiahnuť podstatné zmeny, nemali by sme sa spoliehať, že naše problémy za nás vyriešia odboroví funkcionári. Svoje úsilie by sme mali zamerať na organizovanie sa na vlastnom pracovisku a rozvíjanie kontaktov s kolegami z iných škôl.
Odbory – áno, alebo nie?
Dnes má približne 120 000 pracovníkov v školstve na výber členstvo v týchto odborových zväzoch:
- Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy (OZ PŠaV). Rovnako ako väčšina odborových združení na Slovensku je pokračovateľom odborov z minulého režimu pôsobiacich do roku 1990 v rámci Revolučného odborového hnutia (ROH). Na svojej stránke uvádza vyše 53 000 členov.
- Nové školské odbory (NŠO). Vznikli v roku 2012 v dôsledku nespokojnosti s (ne)činnosťou OZ PŠaV. V súčasnosti majú cez 500 členov.
- Zväz pracovníkov školstva a vedy Nezávislých kresťanských odborov (ZPŠaV NKOS). Ako názov napovedá, ide o organizáciu s jasnou hodnotovou profiláciou. Počet ich členov nie je známy.
Okrem toho existuje štvrtá možnosť, nezávislé odborové organizácie na jednotlivých školách. Momentálne je jedinou Odborová organizácia Gymnázia na Ul. L Sáru v Bratislave. Vznikla v roku 2011 po rozpustení základnej organizácie OZ PŠaV na škole v dôsledku nespokojnosti s týmto odborovým zväzom.
Keď sa pozrieme na vyjadrovanie zástupcov jednotlivých odborov, rozdiely medzi uvedenými zväzmi sa zdajú byť obrovské. Keď si však všimneme ich stanovy, organizačnú štruktúru a ciele, nájdeme výraznú podobnosť a mnohé identické prvky – byrokratické tendencie, platení funkcionári, dôraz na sociálny zmier či partnerstvo s politickými stranami atď. (Výnimkou sú do istej miery nezávislé odbory na jednej škole, čo je dané najmä tým, že nie sú súčasťou väčšej štruktúry.)
S členstvom v odboroch je to ako s členstvom v akejkoľvek organizácii, ktorá má za cieľ zastupovať ľudí a nekladie si ako podmienku vstupu systematickú aktívnu účasť. Radový člen v nich môže akurát veriť zástupcom, ktorých niekedy vôbec nepozná. Nemá reálnu možnosť kontrolovať dianie a zasahovať doň rovnako ako hocikto iný. Väčšina členov je pasívna, nevidí zmysel v aktivite a nemá dobré podmienky rozvíjať mobilizačné a organizačné zručnosti. Výsledkom je začarovaný kruh, kde členská základňa kritizuje vedenie a vedenie zasa členskú základňu za slabú aktivitu.
Ale... Nedá sa poprieť, že tam, kde existujú odbory, môžu mať zamestnanci viac výhod. Aj keď sa situácia líši od pracoviska k pracovisku, na školách sa odborom zvyčajne darí napríklad vyriešiť si prácu na doma bez nutnosti zostávať v škole. Mnohí riaditelia túto výhodu bez odborov neakceptujú. Toto je jeden (určite nie jediný) konkrétny a praktický dôvod, prečo si myslíme, že je lepšie odbory na pracovisku mať ako nemať. No očakávať, že pôjde o organizácie s aktívnymi členmi, podľa nás nie je na mieste. Aj preto k odborom necítime nevraživosť, sú proste nastavené a budované tak, že sa od nich nedá očakávať iné, ako to, čo vidíme.
Myslíme si však, že pracujúci (a je jedno v akom odvetví) môžu byť aktívni a dosahovať zlepšenia svojich podmienok aj inak ako prostredníctvom odborov. Alternatívou môžu byť odvetvové skupiny či siete fungujúce v rámci jednej lokality alebo celej krajiny, ktoré združujú aktívnych pracovníkov. Pre ne by nebolo dôležité získavanie čo najviac členov, ale rozvoj sebaaktivity a sebaorganizácie. Takáto forma organizovania môže v kľúčových situáciách zohrať dôležitú rolu. Potvrdil to aj štafetový štrajk, počas ktorého sa zamestnanci škôl organizovali na podobnom základe.
Súvislosti
Štrajk nás naučil veľa. Napríklad to, že situácia a okolnosti sa dokážu meniť náhle a úplne nečakane. V priebehu niekoľkých hodín môže byť nejaká aktivita už neaktuálna a neúčinná. Štafetový štrajk sa stal obrovským morálnym víťazstvom a posolstvom do budúcnosti vďaka okolnostiam, za akých vznikol. Dnes sú podľa nás tieto okolnosti iné, no stále vyžadujú konkrétne akcie, ktoré dajú pocítiť vláde, že sú tu požiadavky, ktoré musí splniť (a že je neprijateľné splniť ich formou racionalizácie, teda tak, že na ne doplatia samotní pracovníci školstva).
Lenže opäť sa dostávame k jadru – skutočná sila na vytvorenie dostatočného tlaku je na úrovni jednotlivých pracovísk. A aktivita na nich by sa mala odvíjať od jasnej mobilizačnej vízie a budovania organizačných schopností ľudí. Výsledkom by totiž mala byť ešte jedna vec, ktorú sme doteraz nespomenuli – sebavedomie. To sa získava v boji, v zdieľaní skúseností z boja a učení sa zručnostiam. Bez sebavedomia sa môže pod štrajk podpísať aj všetkých 120 000 zamestnancov v školstve, no skončíme rovnako ako v novembri – veľmi rýchlym ukončovaním štrajku na jednotlivých školách.
O možnostiach organizovania sa v školstve sme diskutovali už v minulosti. Koncom septembra 2011 sme publikovali text, v ktorom sme sa venovali aj širším súvislostiam práce v tomto sektore. Myslíme si, že ani po roku a pol nestratil na aktuálnosti. Pripájame ho sem, pretože tvorí časť mozaiky, bez ktorej by nám unikol celok.
„Prípadný štrajk určite nevyrieši všetky naše problémy. Školstvo totiž nie je iba o platoch, skoršom odchode do dôchodku či kreditovom systéme. Hoci nepochybne ide o dôležité témy, zažívame aj iné problémy – preplnené triedy, tlak na znižovanie počtu učiteľov, reformy osnov, príprava nových a nových časovo-tematických plánov výučby a školských vzdelávacích programov, problémy s rozvrhom, nedostatok učebníc a pomôcok, problémy s ďalším vzdelávaním učiteľov, tlak riaditeľov a rodičov na známky, nezmyselné pravidlá o dozore, ktoré človeku v podstate bránia ísť na toaletu, posúvanie povinností z vedenia na učiteľov a pod. Nezahrnuli sme ani problémy nepedagogických zamestnancov, ktorí sa cítia byť odsunutí bokom a neformulujú svoje požiadavky, čo je pravdepodobne hlbší problém vyplývajúci z rozdielnej náplne práce (nie sú priamou súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu), ktorú vykonávajú v školstve, ako aj dôsledok činnosti školských odborov. A nezmienili sme sa ani o vzťahu nadriadení – podriadení. Veľa riaditeľov a riaditeliek teraz síce stojí na strane zamestnancov (vďaka nim mohlo prísť na protestné zhromaždenie toľko ľudí bez toho, aby za to museli bojovať), no práve ich nariadenia idú počas bežného chodu školy často proti nám a vyvolávajú našu nevôľu. Všetko sú to témy, ktoré si vyžadujú väčšiu pozornosť.
Školský systém je nastavený zle. Školy, ako ich poznáme dnes, slúžia skôr na „odkladanie“ detí, keďže rodičia musia chodiť do práce. Učitelia sa musia pridŕžať záväzných dokumentov, ktoré sú do veľkej miery odtrhnuté od reálneho života. Najdôležitejšou úlohou škôl je pripraviť človeka, aby sa mohol predať na trhu práce (aj keď ani to sa veľmi nedarí). Nie sú miestom, kde by sa rozvíjala osobnosť a schopnosti človeka, čo by prispievalo k rozvoju spoločnosti ako celku.
Okrem toho školstvo nejestvuje odtrhnuté od iných sfér spoločenského života. Čelí dôsledkom premeny štátno-kapitalistických vzťahov za bývalého režimu na voľnotrhové, kapitalistické vzťahy. Dalo by sa povedať, že je to ako z blata do kaluže a výchovno-vzdelávací systém, ktorý by skutočne pomáhal v rozvíjaní jednotlivca aj spoločnosti, podľa nás nie je možný ani v blate, ani v kaluži.
Do toho všetkého v súčasnosti vstupujú aj úsporné opatrenia súvisiace s globálnou finančnou krízou. Zdôrazňuje sa nám, že nemôžeme dostať, čo žiadame. Jedno je však veľmi zaujímavé – odmietli sme akceptovať tvrdenia, že na splnenie našich požiadaviek nie sú peniaze, a tým sme zároveň odmietli podriadiť naše potreby logike voľného trhu. Či už si to uvedomujeme alebo nie, je to niečo, čo bude mať historický význam aj pre ďalších nespokojných pracujúcich.
Aj po prípadnom štrajku ostane v školstve množstvo problémov, ktoré bude treba riešiť. Môžeme o nich diskutovať, formulovať požiadavky a bojovať za zlepšenie podmienok na úrovni jednotlivých škôl. Toto vyhlásenie sme napísali predovšetkým preto, aby sme zdôraznili, že na otázku „čo ďalej?“ podľa nás existujú odpovede. Nechceme, aby naša iniciatíva, na ktorú môžeme byť po rokoch pasivity a nezáujmu naozaj hrdí, vyprchala alebo sa utlmila kozmetickými zmenami. Radi by sme preto podnietili k úvahám a konkrétnym činom našich kolegov a kolegyne z radov pedagogických aj nepedagogických pracovníkov.“
Priama akcia
Viac o aktivitách Priamej akcie v súvislosti so štrajkom:
[ŠTRAJK BLOG]
Niekoľko úvah k prípadnému štrajku v školstve - vyhlásenie učiteľov z Priamej akcie
Základné východiská Priamej akcie