29. júl 2007
Členovia Solidarity Federation (SF-MAP) z Bristolu sa v roku 2005 angažovali v konflikte v dobrovoľníckom sektore. Aj keď tam nikto z nich nepracoval, poznal ich jeden zo zamestnancov, ktorý ich skontaktoval. Pracujúci mali zmluvy na dobu určitú alebo dokonca žiadne zmluvy, pričom náplň práce určovala rada riaditeľov (zvyčajne, a aj v tomto prípade, rada nedostáva mzdu, keďže byť v nej sa chápe ako vec spoločenskej prestíže a záujmu o dianie okolo seba).
V jeden deň všetci zamestnanci dostali oznam o prepúšťaní z dôvodu nadbytočnosti a bolo im povedané, že budú musieť znova požiadať o prijatie, ale plat bude nižší, zmenia sa pracovné podmienky a bude sa požadovať iná kvalifikácia. Pre nich to znamenalo, že buď by prišli o prácu, alebo by si za daný plat nemohli dovoliť v nej zostať. Keďže boli nespokojní, jeden z pracujúcich oslovil miestneho člena SF. Zvolalo sa stretnutie miestnych anarchistických aktivistov, ktorí sa angažujú v bojoch na pracoviskách. Zamestnanec im vysvetlil, aká je situácia a spoločne prišli s pár nápadmi, návrhmi a podporou. Jeden z prítomných aktivistov, ktorý pracoval v rovnakom sektore, bol nakoniec pozvaný na stretnutie všetkých, ktorých sa problém týkal.
Dlho sa diskutovalo o tom, čo by chceli urobiť a konkrétne nápady sa potom preberali do hĺbky. Anarchistický aktivista tiež priblížil názory, ktoré zazneli na prvom stretnutí. Týkali sa možností ako sa zorganizovať a prejsť do útoku. Rozprával o svojej skúsenosti z podobného pracoviska, kde sa podieľal na vytvorení odborového zväzu, čím sa snažil podporiť návrhy týkajúce sa vhodnej taktiky. Bristolská skupina SF tiež kontaktovala členov SF z iných regiónov, ktorí mali skúsenosti s podobnými prípadmi a dala im kontakt priamo na ľudí v Bristole. Všetko toto dopomohlo k vypracovaniu plánu akcie.
Pracujúci požiadali o stretnutie s vedením. Predtým hlasovali o tom, či vstúpia do okamžitého štrajku a okupácie alebo nie, o čom prebehla dlhá diskusia. Na všeobecnom stretnutí sa tesnou väčšinou rozhodlo, že nevstúpia do štrajku. Niektorí sa ho obávali kvôli zlým skúsenostiam z minulosti, iní nemali žiadne skúsenosti z konfliktov a boli nervózni z tak dramatického vývoja udalostí. Keďže hlasovanie neprinieslo rozhodné stanovisko, rozhodli sa zvoliť inú taktiku a tiež hromadne vstúpili do odborov T&G a požiadali predáka miestnej pobočky, aby sa zúčastnil stretnutia s vedením.
Keď sa objavila delegácia z vedenia, ocitla sa na stretnutí, na ktorom očakávala možno jedného alebo dvoch ľudí. Namiesto toho pred ňou stáli všetci pracujúci, predák odborov, zoznam požiadaviek, zoznam porušovaní predpisov od každého zamestnanca, zoznam porušení zákona o bezpečnosti a zdraví a správe fondov a pripomenutie represie voči zamestnancom, ktorí v minulosti informovali o praktikách vedenia. Jednou z požiadaviek bolo okamžité uznanie odborovej organizácie na pracovisku, ktorú spísali za podpory SF.
Vedenie pristúpilo na požiadavky a zástupcovia vyzerali byť šokovaní silou, s akou sa im postavili a ako dobre sa pripravili. Spočiatku mali strach z odborového byrokrata. Až do chvíle, kedy začal navrhovať ústupky bez dohody s pracujúcimi, za čo si vyslúžil ich veľké opovrhnutie. Povedali mu, aby sklapol. Delegácia vedenia potom zutekala.
Nasledujúcim krokom bolo obvolanie a oslovenie toľkých priateľov, koľko sa len dalo, aby predstierali, že sú „členmi“ tejto organizácie (v Británii platí, že členovia „vlastnia“ organizáciu, že „moc“ je v rukách akcionárov, ak to máme prirovnať ku klasickej firme) a zvolali výstražné stretnutie. Rada vedela, že by to viedlo k jej zosadeniu, preto všetci jej členovia rezignovali a už ich nikto nikdy nevidel ani o nich nepočul.
Výsledkom tohto konfliktu bol trvalý pracovný pomer pre všetkých, istejšie postavenie, dohoda, ktorá uznáva a dáva významnú moc hromadným stretnutiam zamestnancov a nová rada, ktorá má prísne určené, kto je za čo zodpovedný. 1:0 pre pracujúcich.
Keď sme s pracujúcimi hovorili o rok neskôr, povedali, že vtedy mali vstúpiť do agresívnejšej odborovej organizácie, nie do T&G. Boli však nesmierne hrdí na to, čo dosiahli. A prinajmenšom sa im teraz zdá ako „to správne“ skôr kolektívna akcia a imaginácia, ako hľadanie útočiska v zákonoch, keď už je človek prepustený...
Z časopisu Direct action č. 38 (jar 2007) preložil Michal Tulík