Práca v mimovládnej organizácii – na čo si dávať pozor
13. júl 2012
Tento text je súhrnom skúseností bývalých zamestnancov jednej zo známych slovenských mimovládnych organizácií (MVO). Jeho cieľom je poukázať na niektoré bežné praktiky v treťom sektore, podeliť sa o skúsenosti s pracovným procesom a podmienkami s tými, ktorí o práci v tomto sektore uvažujú, prípadne ju momentálne vykonávajú. Text je písaný striedavo v jednotnom a množnom čísle, pretože opisuje individuálne aj kolektívne skúsenosti.
Zamestnaný v treťom sektore
Prácu v treťom sektore často vykonávajú čerství absolventi, prípadne študenti, či už ako dobrovoľníci, alebo na základe dohody o brigádnickej činnosti. Keď má človek 19-20 rokov a dostane zrazu ponuku robiť niečo, čo vyzerá nielen zaujímavo, ale aj prospešne pre spoločnosť, málokedy mu napadne riešiť pracovné právo alebo pracovné podmienky. Podľa mňa je to spôsobené aj tým, že človek má pracovať pre „väčšie dobro“ stelesnené organizáciou a myslí si, že musí robiť ústupky.
Ja som pôsobil v „mojej“ MVO päť rokov. K práci som sa dostal v podstate náhodou cez jeden vysokoškolský kurz, ktorého súčasťou bola povinná prax v MVO. V danej oblasti som mal viac poznatkov ako vtedajší zamestnanci, takže som dostal ponuku ostať tam aj po praxi, čo som prijal.
Keďže štúdium mi zaberalo veľa času, v prvých rokoch som pracoval iba v rámci dohody o brigádnickej práci študenta. Spočiatku to bola zaujímavá práca, ktorá ma motivovala, no neskôr som si začal uvedomovať a hlavne pociťovať niektoré problémy spojené s pôsobením v treťom sektore: pracovný čas, diéty, opakované škrty, meškajúce výplaty, problematický pracovný úväzok, neustále zmeny vo vedení – skrátka, pracovné podmienky vo všeobecnosti.
Keď som o týchto veciach diskutoval s bývalými aj terajšími zamestnancami rozličných MVO, ukázalo sa, že ide o bežnú prax. V „mojej“ organizácii boli síce špecifické pracovné podmienky a výraznejšia nestabilita, ale ani to nie je v sektore MVO veľkou výnimkou.
Financovanie, mzdy a ich vyplácanie
Drvivá väčšina MVO na Slovensku nemá vlastné zdroje a sú závislé od financovania tretej strany. Tou je najčastejšie Európska únia, štát, VÚC alebo mesto (obec), zahraničné alebo domáce nadácie, súkromní sponzori, prípadne 2% z daní z príjmu, ktoré možno MVO poukázať. Nejaké peniaze pochádzajú aj od členov alebo z darov, niečo sa vyzbiera na akciách, ale väčšinou ide o zanedbateľné sumy.
V našom prípade prichádzali financie najmä od zahraničných darcov (prostredníctvom medzinárodných projektov) a časť aj od domácich (cez nadácie, prípadne štátne projekty). Znamenalo to, že mzda priamo závisela od projektu, na ktorom človek pôsobil. Mzda ako aj celý rozpočet na daný projekt boli stanovené v zmluve a prakticky sa nedali zmeniť, pokiaľ sa nepodpisoval nový projekt. Väčšina práce spojená so samotným fungovaním MVO pritom nebola krytá z projektov, takže človek často pracoval na niektorých veciach zadarmo, pretože organizácia by inak nedokázala prežiť. Tieto činnosti zahŕňali napríklad správu kancelárie (keďže organizácia nemala plateného office manažéra), spoluúčasť na akciách organizácie mimo pracovného času, či prácu na reštrukturalizácii organizácie.
Hlavným problémom bola teda úplná finančná závislosť MVO od projektov a takmer nijaké vlastné financie. Z toho vyplývalo viacero vecí. Zamestnanec dostával mzdu za prácu vykonanú na „svojom“ projekte, ale veľakrát robil na viacerých projektoch naraz alebo organizoval aktivity, ktoré sa daného projektu netýkali. Všetko toto ostalo reálne nezaplatené, pretože sa odmeňovalo iba za prácu na jednom projekte.
Druhým problémom tohto spôsobu financovania a závislosti od tretej strany bolo, že pokiaľ meškali financie od darcu, jednoducho nebola výplata, keďže organizácia nemala vlastné zdroje. Robotu však bolo treba robiť stále, niekedy aj niekoľko mesiacov bez zaplatenia. Raz sa mi stalo, že peniaze prišli až päť mesiacov po odštartovaní projektu. V tom období som vážne zvažoval odchod, ale obával som sa, že keby som odišiel, skôr ako prídu peniaze, nikdy by som neuvidel svoju mzdu.
Ďalší problém nastal, keď sa skončil projekt a s ním odišlo aj financovanie – a teda aj mzdy. Človek vlastne prišiel o prácu a mohol buď odísť, alebo robiť zadarmo a pokúsiť sa nájsť si nový projekt, prípadne sa začleniť pod nejaký práve bežiaci. Ja som si vybral druhú možnosť a zároveň som zháňal nový projekt, čo sa mi však podarilo až po niekoľkých mesiacoch. Až vtedy som teda zohnal peniaze na moju mzdu. Dovtedy som nebol ničím krytý, a aj keď sa mi podarilo dostať nejaké peniaze za prácu na iných projektoch, bolo to oveľa menej, ako som mal dostať za reálne odpracovaný čas, pretože keď niekto pribudol na projekt uprostred jeho realizácie, dostal veľmi málo. Projekty totiž zvyčajne nemali v rozpočtových schémach priamo vyčlenené platy a muselo sa manipulovať s faktúrami, ktoré museli byť zakaždým iné, aby nevzniklo podozrenie z opakovanej činnosti. Ak bol niekto samostatne zárobkovo-činná osoba (SZČO), tak sa to samozrejme dalo fakturovať jednoduchšie, stále ale platilo, že človek po skončení projektu, keď nemal zatiaľ iný, strávil v práci aj tak 6-8 hodín denne, no peňazí dostal menej, ako by mal.
Raz sa nám dokonca stalo, že pol roka pred dokončením projektu, šéfka „minula“ projektové peniaze, takže nezostalo nič na činnosť a ani na mzdy pre mňa a môjho kolegu.
Dokopy som za päť rokov strávil mimo projektu alebo s meškajúcimi výplatami (čiastočne vďaka neschopnosti vtedajšej šéfky) vyše jeden rok. Vtedy som buď pomáhal na inom projekte za menej ako bola moja dohodnutá mzda, alebo som sa dostal do absurdnej situácie, keď som musel chodiť robiť rôzne menšie roboty, brigády, záhradné práce a iné drobné „fušky“. Každopádne, zhruba 50% mojej práce tvorili úlohy nesúvisiace s mojím projektom, resp. nešlo o prácu, za ktorú som bol priamo platený.
Čo sa týka výšky mzdy, v danej MVO som ju mal pod regionálnym priemerom (700€ mesačne ako SZČO). U ľudí, ktorí práve nastúpili alebo vykonávajú iba menšie, čiastkové práce (ktoré však vedia zabrať dosť času, napríklad písanie článkov, tvorba databáz atď.), je hodinová mzda na úrovni brigády (cca 3€). Stále pritom platí, že sa od človeka očakáva (a nútia ho k tomu aj okolnosti), že bude robiť aj iné veci, za ktoré nedostane nič.
Organizácia práce v MVO a systém grantov
MVO sú organizácie, ktoré vznikajú za účelom „vyplnenia diery“, ktorú nedokáže zaplátať štát alebo región. Dôvodom vzniku môže byť nedostatočná ochrana životného prostredia, minimálna starostlivosť o zanedbané zvieratá, rasizmus, medzery v drogovej politike a mnohé iné problémy, ktoré štát nepovažuje za prioritné alebo sa im jednoducho nemá záujem venovať. Chod každej MVO, ktorá chce byť nejakým spôsobom aktívna, si vyžaduje financie. Niektoré MVO sa spoliehajú na vysokú členskú základňu a existujú vďaka členským príspevkom. Organizácie zložené z niekoľkých expertov prežívajú vďaka grantom, o ktoré žiadajú jednotlivých darcov. Pridelenie grantu závisí iba od darcu, a preto je v záujme organizácie, aby mala „dobrý“ imidž a jej výstupy (vykonaná práca, či už manuálna alebo duševná) náhodou nekolidovali so záujmami darcu. Niekedy sa musíte rozhodnúť, či pôjdete proti svojim hodnotám, aby sa vaša výsledná práca darcovi páčila, alebo budete riskovať, že nabudúce grant nedostanete a ocitnete sa buď v období „ničoho“, alebo budete musieť organizáciu opustiť.
Pri práci „zadarmo“ som si uvedomil niekoľko dôležitých vecí. MVO svojim zamestnancom nedovoľuje kreatívne riešiť problémy, na ktoré sa zameriava ich agenda. Organizácie sú obmedzované darcami, ktorými sú často politické inštitúcie . V dôsledku toho je politicky zaťažené aj zmýšľanie a praktické konanie vedenia MVO, pretože len spolupráca s darcami umožní organizácii „prežiť“. Mnohé granty poskytujú ministerstvá alebo verejná správa, a teda je otázne, či ešte stále ide o „mimovládne“ organizácie.
Granty, ktoré nie sú poskytované ministerstvami alebo verejnou správou, pochádzajú najčastejšie od rôznych „politických“ nadácii (napríklad Nadácia Pontis alebo Nadácia otvorenej spoločnosti atď.), prípadne od nadácií, ktoré sú zriaďované veľkými firmami (napríklad Nadácia Orange, Nadácia SPP atď.). Keď darca, či už štátny, „politický“ alebo firemný, vypisuje grantovú výzvu, na základe ktorej sa môžu MVO uchádzať o financie, určuje nielen výšku poskytnutých financií, ale aj vlastné rámcové požiadavky na náplň a technické prevedenie projektu. Tie sa síce často v mnohom zhodujú s tým, čo by organizácia chcela robiť, no nie je to tak vždy. Napríklad počas nášho pôsobenia zobrala organizácia niekoľko projektov, ktoré boli buď mimo priamej pôsobnosti organizácie alebo mimo jej poľa expertízy, hlavne aby získala zdroje. V niektorých prípadoch darca povedal, že chce, aby niektoré aktivity prebehli konkrétnym spôsobom. A v neposlednom rade, každý darca vyžaduje , aby mal „jeho projekt“ jeho branding – teda logo a informáciu o podpore daného projektu. Takýmto spôsobom si na prácu vykonanú zamestnancami robí nárok nielen organizácia, ale aj darca, ktorý s konkrétnou prácou na projekte nemal nič spoločné, poskytol iba zdroje a projekt využije na vlastnú reklamu a sebapropagáciu. Darcovia sú v drvivej väčšine prípadov veľké inštitúcie, ktoré buď sledujú vlastný imidž („firemné“ nadácie), alebo nejaké politické ciele („politické“ nadácie pretláčajú do spoločnosti istú agendu alebo témy). Majú teda vlastné záujmy a na ich základe si vyberajú projekty a určujú podmienky, za akých ich podporia. Samozrejme, to obmedzuje organizáciu aj zamestnanca, ktorý sa vo svojej práci musí prispôsobiť nielen podmienkam v MVO, ale ešte aj záujmom ďalšej strany.
Treba tiež mať na pamäti, že pri ukončení projektu, ktorý grant zastrešuje, musia osoby zodpovedné za projekt vypracovať okrem účtovníctva (v „mojej“ MVO sme si nemohli dovoliť účtovníka/čku) aj záverečnú správu. Samozrejme, ide o štandardnú procedúru aj mimo tretieho sektora, ale grantové projekty v prípade štátnych inštitúcii, ktoré sú darcami, zadáva aj vyhodnocuje rovnaká inštitúcia, a v prípade, že jej výsledky nesedia (napríklad ukazujú v zlom svetle členov alebo politiku blízkych politických strán a podobne), môže sa rozhodnúť, že projekt opätovne nespustí. A keďže od poskytnutia/neposkytnutia grantu závisí mzda pracovníka, je v jeho záujme robiť projekty tak, aby získali kladné hodnotenie od darcov a aby sa zvýšila šanca, že projekt bude pokračovať aj v ďalšom období. Veľakrát preto človek vykonáva nezmyselné či nepraktické činnosti, ktoré neprinášajú požadovaný efekt.
Najhoršie však je, ak musí ísť proti svojim hodnotám, a také situácie nastali niekoľkokrát. Jedným príkladom bolo, keď sme na niektorých brožúrach a publikáciách museli používať logo darcu, s ktorým sa autori textu nestotožňovali, ale inak by brožúry nezaplatil. Inokedy sme museli na akciu pozvať takých hostí, akých si vyžiadal darca, hoci sami by sme ich tam nikdy nepozvali a nechceli sme ich tam. Inak by však neboli peniaze na akciu. Často sa aj mne stalo, že som bol tlačený do spolupráce alebo dialógu s takými jednotlivcami alebo organizáciami, ktorých aktivity som považoval v danej problematike za kontraproduktívne alebo neobhájiteľné.
Tieto riadky píšem aj preto, lebo viem, že mnohí ľudia idú do tretieho sektora s nadšením. Na začiatku som ho mal aj ja, ale keď som postupne spoznával pomery v treťom sektore, resp. v „mojej“ MVO, začalo vyprchávať. Dlhé čakanie v období „ničoho“ bolo ubíjajúce, a keď človeku začnú dochádzať peniaze, je čoraz nervóznejší. Môže si dopriať menej oddychu, lebo za ten sa tiež platí, a postupne sa dostáva do akejsi sociálnej izolácie, keďže polovicu dňa pracuje a druhú polovicu rozmýšľa, či si môže ísť dovoliť míňať peniaze alebo nie, keďže nevie, kedy príde ďalšia výplata.
Pracovné podmienky, diéty a iné výdavky
Táto časť sa týka v podstate výlučne MVO, v ktorej som pôsobil. Organizácia sa v tomto období sťahovala do lacnejších priestorov, lebo neboli peniaze na vysoký nájom v dovtedajších. Presťahovali sme sa do staršej budovy, s čím prišli aj problémy, hlavne veľmi slabé kúrenie. V zime sedel človek naobliekaný, v lete zase chýbala ventilácia. S kolegami sme vymýšľali rôzne dômyselné spôsoby ochladzovania vzduchu. V tomto boli nové priestory naozaj extrém. Druhý problém bol v neschopnosti a nezodpovednosti šéfky. Stalo sa napríklad, že tlačiareň v kancelárii nemala niekoľko mesiacov toner, lebo šéfka do kancelárie buď nechodila, alebo jej to bolo jedno. Veci som teda musel tlačiť inde, čo mi zbytočne zaberalo čas, a občas som musel tlačiť za svoje peniaze, lebo v danej chvíli neboli dostupné zdroje od organizácie. Najlepšie bolo, keď v kancelárii nebol takmer dva mesiace internet... Do kancelárie som vtedy chodil len ja, prípadne ešte jeden kolega. Z domu som pracovať nemohol a na moju prácu som potreboval pravidelný prístup na internet. Kým šéfka dokázala zaplatiť a vybaviť internet, sedel som na balkóne a chytal siete okolitých budov, inak by som prácu jednoducho neodviedol. Na druhej strane však bola neprítomnosť šéfky príjemná
pretože sa mi nikto nestaral do práce, no počas niektorých vyše 10-hodinových pracovných dní bola samota na pracovisku psychicky náročná. Aspoň minimálny osobný kontakt s niekým je v takejto situácii veľmi osviežujúci. Navyše mi tým skomplikovala prácu, pretože keď som od nej niečo potreboval, musel som jej volať alebo písať a všetko trvalo omnoho dlhšie.
St&a