Podnik bez ľudskej budúcnosti

Podnik bez ľudskej budúcnosti
19. január 2006

Mať zamestnanie ešte neznamená mať aj dôstojný a spokojný život. Dôkazom toho je aj nasledujúci rozhovor, ktorý bol robený pre noviny Podaj ďalej. Nahliadni s nami do zákulisia firmy OLDRATI, ktorá ťaží z ľudskej biedy a zlej sociálnej situácie na východe Slovenska.

Oldrati Slovensko je spoločnosťou s.r.o. zaoberajúca sa výrobou výrobkov z gumy a plastu, výrobou a predajom filtrov na čistenie vzduchu, olejov, pohonných hmôt a odlučovačov. Vyrába zariadenia na filtráciu vôd, úpravy vôd a plynu pre všetky priemyselné, potravinárske a zdravotnícke aplikácie.

Je dcérskou spoločnosťou Oldrati Guarnizioni Industrialy s.p.a. so sídlom v Taliansku. Od roku 2004 pôsobí v priestoroch bývalého chemického závodu Chirana v Humennom. Ktovie ako dlho a kde všade hľadala miesto pre spustenie výroby, ale nevybrala si zle. Východ Slovenska je po sociálnej i finančnej otázke na tom zo všetkých regiónov najhoršie. Veľká nezamestnanosť a zlé platové podmienky sú veľkým lákadlom pre firmy s praktikami, akými sa prejavuje Oldrati.

Firma teda svoj ťah urobila, ale čo na to zamestnanci?

Prinášame rozhovor s jedným z nich, ktorého praktiky zamestnávateľa donútili po šiestich mesiacoch, aj kvôli následnému prepusteniu, zmeniť pracovné miesto. Opustil jeden z popredných podnikov na Slovensku, ktorý svojími neľudskym prístupom demotivuje zamestnancov a vidí v nich len ďalšie ľahko nahraditeľné súčiastky, ktorých hlavne na východnom Slovensku je ešte stále neúrekom.
Na jeho žiadosť neuvádzame jeho meno.

Pracoval si v podnikou, ktorý nie je verejnosti príliš známy, a ktorý používa svojské praktiky voči svojim zamestnancom. Mohol by si opísať, čo ťa viedlo zamestnať sa práve vo firme OLDRATI a aké pracovné podmienky určuje vedenie svojim zamestnancom?

Predtým, než som sa zamestnal v OLDRATI SLOVENSKO, pracoval som tri štvrte roka v Českej republike. Robota nebola zlá, ale, samozrejme, lákalo ma to domov. Doma je doma. Keďže pracovných ponúk je u nás na východe poskromne, prijal som nakoniec možnosť pracovať vo firme, o ktorej som už predtým čo to počul. A neboli to kladné zvesti. Napriek tomu ma po príchode do fabriky v prvý deň, keď sa nás s ešte jedným potenciálnym zamestnancom ujal vedúci výroby, čakal menší šok. Hneď pri vstupe nám totiž oznámil, že vo firme sa pracuje bez prestávky! Bez akejkoľvek prestávky osem hodín! V hluku veľkých lisov, v smrade z roztavenej gumy, vo vysokom tempe určenom nezmyselne vysokými normami. Človek, ktorý chce ísť na záchod, musí požiadať majstra, aby ho zastúpil, rýchlo vykonať potrebu a ponáhľať späť, pretože majster je len jeden na zmenu, má svoju robotu a robotníkov je na zmene cca dvadsať. Jesť sa dá len pri plnom chode lisu – to keď človek stíha – raz zakusiť a robiť, a tak dokola, jeden rožok jesť aj pol hodiny. V lete panovali v halách kruté horúčavy, keď v jeden z takýchto horúcich dní, kedy tam zavesili teplomer, ten nameral 42,7^oC! Ešte ráno po nočnej na ňom bolo 36,1^oC! Na druhý deň ho radšej vedenie odstránilo. Pochopiteľne, pre robotníkov z toho žiadne úľavy nevyplynuli. Len sme asi tri dni dostali po jednom litri stolovej vody. Norma je norma, tá nepustí...
A to nehovorím o talianskych mechanikoch s IQ hojdacieho koníka, ale s veľkým egom. Veľakrát nechýbalo, aby sa kvôli nim strhla v práci bitka. O platoch je škoda sa zmieňovať, len tak pre ilustráciu – za 25 odpracovaných dní, z toho dve soboty a jeden štátny sviatok – cca 12 000 hrubého. Bežný mesiac tak okolo 10 – 10,5 tisíc. Hrubého, samozrejme.

V dnešnej spoločnosti sa čoraz viac podnikov obracia týmto smerom. Nehostinné podmienky pre zamestnancov či nízke platy, dnes nie sú žiadnou zárukov plnohodnotného života nás, obyčajných ľudí. Čo myslíš, prečo je to tak?

Podľa mňa firmy ako je Oldrati sem v žiadnom prípade neprišli rozvíjať ľudský potenciál nás obyčajných ľudí, dať nám solídne zamestnanie a platové podmienky, ale naopak využiť čo sa dá, ľudí vyžmýkať na doraz, spraviť z nich polootrokov, dať im výplaty, ktoré sú ledva na prežitie a to všetko v rámci dosiahnutia čo možno najväčšieho zisku a potom sa presunúť smerom na východ za lacnejšou pracovnou silou. Dokiaľ budú u nás objektívne ľudia nútení za takýchto podmienok pracovať, každý z iných dôvodov a vláda proti tomu niečo neurobí, takéto firmy tu budú pribúdať. Ale je toto naozaj dobré? Jasné, vláda vyhlási o koľko percent sa zase znížila nezamestnanosť, ale za akú cenu. Niekedy je to fakt ako vo feudalizme.

Z minulosti i súčasnosti poznáme mnoho rôznych praktík, ako sa zamestnanci postavili svojmu zamestnávateľovi a rôznymi spôsobmi sa im vďaka priamým akciám podarilo opätovné navrátenie slobodnejšej práce do svojích životov. Nemálo prípadov sa odohralo i tu na Slovensku. Aký je tvoj názor na takúto formu protestov, čo si myslíš o podobných aktivitách vo vašom podniku?

Myslím si, že všetko je to o osobnej odvahe každého jednotlivca, ako na nás vplývala výchova v rodine, v škole, je to o tom, akí sme. V dnešnej neľahkej dobe, keď hlavným meradlom úspechu sú peniaze, panuje v ľuďoch strach, boja sa prepustenia, boja sa ozvať, dnes je pán zamestnávateľ. Podobným príkladom je aj nízka účasť vo voľbách, ľudia si myslia, že zvolením toho, či onoho poslanca alebo župana zvolia zase len ďalšieho zlodeja a podvodníka a tak nejdú voliť, rezignujú (o tom, či je súčasný model parlamentnej demokracie a volieb správny a spravodlivý, by sa dalo veľa diskutovať). Niečo takéto sa deje aj v podnikoch ako je Oldrati, každý sa bojí ozvať, že tým aj tak nič nedosiahne, len sám seba odpíše a tak väčšina rezignuje a po čase si zvykne. Ale ako som už povedal, všetko je to osobnej statočnosti. Viem, že v Oldrati vedenie záležitosti priveľmi odbojných pracovníkov riešilo prepúšťaním. Keď si niečo chceli nájsť, tak si našli.

Strach spolupracovníkov tkvie často krát na rôznych situáciách. Sú nimi rodiny, strata zamestnania najmä v chudobnejších regiónoch. Existuje podľa teba nejaká cesta ako zmeniť tento nepriaznivý vývoj pre väčšinu pracujúcich ľudí?

Tak toto je pre mňa ťažká otázka, netrúfam si vyniesť nejaký jednoznačný záver. Ja osobne to riešim tak, že keď som niekde už naozaj veľmi nespokojný a ide mi to už „hore krkom“ a momentálne nie som vo finančnej kríze, jednoducho odídem. Samozrejme, som slobodný, bezdetný, bývam u rodičov, pre mňa je to relatívne jednoduché. Naozaj nezávidím ľuďom, ktorí sa musia postarať o svoje rodiny, platiť nájomné a všetko okolo toho. Čiastočným riešením by bolo bojkotovať výrobky firiem, ktoré porušujú etické kódexy, osobne rád by som takýto zoznam privítal a k bojkotu sa pridal. Inak skutočne neviem, ako by sa dala situácia zvrátiť.

Aké máš plány do budúcnosti a čo by si odkázal čitateľom novín Podaj ďalej, z ktorých sú mnohí v podobnej situácii ako ty?

No, čerstvá novinka aj pre mňa je, že už takejto pracovnej situácii nie som. Pred zhruba týždňom, keď som sa vrátil z maródky, zapríčinenej ťažkou monotónnou prácou, mi strčili pod nos papier s výpoveďou. Teda, konkrétne sme to spolu vyriešili skončením pracovného pomeru dohodou. Ja som nenamietal – kde ma nechcú, nepchám sa. Naopak, konečne je tejto drine koniec. Ešte mi nadôvažok pritakli dvojmesačné odstupné, takže fráza „teraz to bolí menej“ neplatí – teraz to nebolí vôbec.
Mám teraz dosť času porozmýšľať, čo ďalej, určite si nabudúce lepšie preverím firmu, v ktorej budem chcieť pracovať, aby som neskončil v dravých rukách neseriózneho zahraničného (ale aj domáceho) investora.