Organizovanie sa proti šéfom a majiteľom bytov v praxi - fungovanie a úspechy SeaSol

12. január 2011

Kolektív portálu Libcom.org urobil v roku 2010 rozhovor s členom siete Seattle Solidarity Network (SeaSol), ktorý objasňuje históriu, postupy, úspechy, ale aj kritiku tejto organizácie. Základom práce SeaSolu je priama akcia, pomocou ktorej sa ľudia s problémom na pracovisku alebo v bydlisku usilujú s podporou aktivistov SeaSol vybojovať svoje požiadavky (ako naposledy v prípade Gladys). Podobným smerom sa usiluje uberať aj Priama akcia. Dúfame, že tento rozhovor povzbudí aj teba pri úvahách o možnostiach konkrétnej aktivity v tvojej lokalite.

Čo nám povieš o sebe?
Volám sa Matt, momentálne som nezamestnaný a bývam v Seattli, kam som sa pred šiestimi rokmi presťahoval z Anglicka. Členom Seattle Solidarity Network som od začiatku. Predtým som bol členom IWW v Seattli a rozličných anarchistických skupín, napríklad Anarchist Federation v Británii.

Môžeš nám v krátkosti predstaviť kolektív?
SeaSol je malá skupina pracujúcich a nájomníkov, ktorí si pomáhajú. Sústreďujeme sa na vybojovanie malých sporov so šéfmi a prenajímateľmi bytov vo veciach ako nevyplatené mzdy a nevrátené zálohy za bývanie. Organizujeme kolektívne akcie vo forme piketov a demonštrácií.

Koľko máte členov a odkedy ste aktívni?
Je trocha ťažké odpovedať na otázku, koľko nás je. Ak by sme mali hovoriť o oficiálnom počte členov, pričom členstvo sme zaviedli len nedávno, bolo by to zhruba šesťdesiat. Akcií sa bežne zúčastňuje desať až štyridsať ľudí a v zozname kontaktov máme okolo štyristo ľudí – odhadujem, že najmenej polovica z nich sa zúčastnila jednej alebo viacerých akcií. „Organizačný tím“ – ľudia, ktorí sa angažujú vo väčšej miere, venujú sa každodennej práci, napríklad reagujú na telefonáty a stretávajú sa s novými ľuďmi – tvorí zhruba tucet členov.

SeaSol začal svoju činnosť koncom roka 2007 a je čoraz silnejší.

Ako to začalo?
Dôvodom, prečo sme s tým my – malá skupina členov IWW a anarchistov zo Seattlu – začali, bola nespokojnosť s našou vtedajšou nečinnosťou. Sekcia IWW v Seattli bola príliš málopočetná a chýbali jej zdroje, aby sa dokázala organizovať na pracoviskách – maximálne sme mohli poskytnúť nejaké rady a postupy a podporiť pracujúcich, ktorí za nami prišli a zaujímali sa, ako sa dajú založiť odbory. Toto sú veci, ktoré sa dejú len príležitostne a zatiaľ neprerástli do cielenej náborovej odborovej kampane. Pokiaľ ide o mňa, bol som frustrovaný zo symbolických a neúčinných protivojnových a antiglobalizačných protestov a anarchistických propagačných skupín, ktorých aktivity sa len v malej miere týkali života väčšiny ľudí, vrátane môjho.

SeaSol bol na začiatku zmesou nápadov. Boli tu napríklad nápady vytvoriť mobilnú protestnú skupinu (tzv. flying picket – sieť ľudí, ktorí sa dokážu veľmi rýchlo zmobilizovať a uskutočniť protestnú akciu) alebo skupinu riešiacu jednotlivé spory formou priamych akcií v duchu OCAP. Niektorí členovia mali akú-takú skúsenosť s víťazstvom v spore týkajúcom sa nevyplatenia mzdy kamarátky, ktorú najali do reštaurácie na jeden deň, a potom jej povedali, že už ju nepotrebujú a nezaplatia jej, lebo pracovala „na skúšku“. Nabehli vo veľkom počte do reštaurácie a majiteľa donútili zaplatiť. Ďalší člen v tom čase spravoval webstránku a mailing list, kde informoval o štrajkoch v Seattli, takže sme ju použili na nový účel a použili aj jej meno.

Spočiatku sme nemali jasnú predstavu, čo budeme robiť, rozhodli sme sa však sústrediť na podporu bojov pracujúcich a nájomníkov tam, kde sa dali dosiahnuť okamžité pozitívne výsledky, a kde nehrozilo, že uviazneme v nejakej nekonečnej kampani. Zároveň sme chceli, aby to obohatilo aj nás do budúcnosti, keď sa sami dostaneme do sporu so šéfom alebo prenajímateľom bytov. Pripravili sme teda dva plagáty: „Problémy so šéfom?“ a „Problémy s prenajímateľmi? Kontaktujte nás.“ Rozlepili sme ich po celom Seattli, zopár ľudí sa ozvalo, a takto sa to vlastne začalo.

Ako to, že iné tradičnejšie organizácie (napríklad odbory) sa na niečo také nehodili?
Chceli sme to robiť sami, nie cez inú organizáciu. Kým by sme presvedčili inú skupinu, aby sa chytila tohto relatívne neznámeho prístupu, stratili by sme veľa času. Vytvoriť SeaSol ako samostatnú organizáciu mimo IWW dávalo zmysel z viacerých dôvodov – nemohli na nás použiť zákony o pomocných piketoch (tzv. secondary picketing, protesty u dodávateľov a odberateľov či v mieste bydliska zodpovedných osôb), nie všetci sme boli z IWW a mohli sme byť flexibilnejší. Okrem toho, rôzne byrokratické mimovládne organizácie a odbory boli pomalé, prípadne im robilo problém vôbec podporiť iniciatívy orientované na problémy nájomníkov v menších obytných jednotkách a boje na pracoviskách.

Akým problémom ste čelili na začiatku? Ako ste ich prekonali?
Ako som už spomenul, pôvodne sme nemali celkom jasnú predstavu, čo budeme robiť – kryštalizovala sa, až keď sme začali konať. Najskôr som mal skeptický postoj k nápadu s plagátmi. Nemyslel som si, že vyústia do ozajstných kampaní – ale zabrali. Jeden z prvých telefonátov bol od robotníka z lodeníc, ktorého štvali zlé pracovné podmienky a spokojnosť jeho odborového zväzu s touto situáciou na pracovisku. Stretli sme sa s ním a pripravili nejaké letáky, ktoré mal rozšíriť na pracovisku. Žiaľ, tento prístup nepriniesol výsledky. Jeho kolegovia nemali veľmi záujem a my sme akurát dostali nahnevaný telefonát od funkcionárov odborového zväzu z daného pracoviska. Nemali sme nejaký ucelený plán, ako uchopiť túto kampaň. Postupne sme zostavili súbor taktík a postupov. Pokračovali sme ďalej a dosiahli zopár víťazstiev v iných sporoch, vďaka čomu sme získali spojencov a uznanie ďalších skupín, čo boli veci, ktoré nám na začiatku chýbali.

S akými problémami ste sa stretávali?
Častým problémom bolo udržať ľudí, ktorí nás požiadali o pomoc, zapojených do kampane. Vždy hovoríme, že Seattle Solidarity Network nie je charita ani sociálna práca. Je to sieť vzájomnej pomoci, čo znamená, že očakávame, že ak ti pomôžeme v tvojom boji, ty pomôžeš ostatným v ich boji. Ľudia sa veľakrát angažujú a jeden-dva mesiace podporujú akcie na pomoc niekomu inému, ale potom o nich už nepočujeme. Avšak sú aj ľudia, ktorí nás pôvodne kontaktovali, aby sme podporili ich boj, a následne sa zaktivizovali a pridali k organizačnému tímu. Ďalší sa síce nezapojili do organizačných vecí, ale bojov iných ľudí sa zúčastňujú aj niekoľko mesiacov. Po zavedení členstva a ujasnení si, čo znamená byť členom SeaSol, sa ukazuje, že ľudia zostávajú aktívni dlhšie. Podľa mňa je samozrejmé, že niektorí ľudia odídu po víťazstve vo svojom spore – nemali by sme sa kvôli tomu trápiť.

Ďalší problém, na ktorý poukázal jeden z pôvodných organizátorov, je „demografická disparita“ medzi organizačným tímom a ľuďmi, ktorí nás často žiadajú o pomoc vo svojom spore. Teda, že jadro aktivistov sú väčšinou belosi, a ľudia s problémom sú zväčša z etnických menšín. Pre niekoho to môže byť prekážka pre ďalšie angažovanie sa v skupine. S tým však veľa nenarobíme. Môžeme len pokračovať v boji a ak budeme rásť, zaujmeme ľudí z rozmanitejších prostredí. K tomu podľa všetkého dochádza, keďže sa k nám postupne pridávajú ľudia, ktorých sme podporili v sporoch.

V prípade bojov na pracoviskách sme si u niektorých zamestnancov všimli jednu vec. Napríklad, keď uvidia piket pred reštauráciou, v ktorej pracujú, veria skôr tomu, čo im povie vedenie a rozhorčujú sa nad tým, že tam sme, lebo budú mať nižšie tržby a prídu o prepitné. Tento postoj sme úspešne prekonali tak, že robíme zbierky medzi demonštrantami, aby sme pracovníkom vynahradili straty z prepitného, a jasne im vysvetľujeme, že nie sme proti nim, ale proti ich šéfom. Toto musíme robiť aj naďalej a začať komunikovať s pracujúcimi ešte pred začiatkom kampaní.

Kedy ste sa viac rozbehli?
Vyše štyri mesiace po vylepení prvých plagátov. Náš prvý skutočný boj začal, keď nás kontaktovalo niekoľko ľudí žijúci v moteli Greenlake. Za tento „motel“ sa platilo na týždennej báze a dalo sa v ňom bývať dlhodobo. Bývali tam ľudia, ktorí si nemohli dovoliť kvalitnejšie lacné bývanie. Buď mali záznam v registri trestov, zlú povesť, v minulosti mali problémy s platbami za bývanie alebo si nemohli dovoliť zaplatiť klasickú úvodnú platbu na mesiac vopred a zálohu na fond opráv. Všimli si náš plagát a sťažovali sa na hrozné životné podmienky – pleseň, zatekanie, nefungujúce kúrenie atď. Zopár ľuďom sme zaklopali na dvere, aby sme zistili, aká je situácia, a následne niekoľko členov SeaSol a nájomníci zostavili zoznam požiadaviek a potrebných opráv. Dali sme dokopy niekoľko desiatok ľudí a s jedným z nájomníkov (žiaľ, ostatní sa veľmi báli, že budú vysťahovaní) sme sa vybrali do solídnejšieho hotela patriaceho rovnakému majiteľovi, kde sme list s požiadavkami odovzdali zmätenej recepčnej.

O niekoľko dní neskôr prešiel prenajímateľ všetky byty a uskutočnil potrebné opravy, pričom upozornil nájomníkov, aby sa nerozprávali s „tými komunistami“. To bol náš prvý významnejší úspech. Týmto sa však problémy v Greenlake neskončili. O niekoľko mesiacov neskôr nás kontaktovali znova, lebo ministerstvo zdravotníctva určilo motel na demoláciu. Nájomníkom hrozilo okamžité vysťahovanie, a keďže boli technicky vzaté iba krátkodobými nájomníkmi, nemali nárok na rovnakú právnu ochranu ako bežní nájomníci. Tentoraz boli ochotnejší bojovať ako skupina a vybojovali si príspevok na premiestnenie (každý vo výške trojmesačného nájmu), aby si mohli nájsť lepšie bývanie.

V akých bojoch ste sa angažovali?
Doteraz, teda od začiatku roka 2008, sme viedli najmenej 21 bojov. Zvíťazili sme v 17 z nich. V sporoch išlo o širokú škálu problémov od nevyplatených miezd po protiprávne vysťahovanie z bytu. Kompletný zoznam je na našom webe, kde sme informovali asi o každom boji, v ktorom sme sa angažovali – s výnimkou tých, ktoré sa ani nepodarilo naštartovať, prípadne sa vyriešili ešte predtým, ako sme zorganizovali nejakú akciu.

Na tomto videu je dobrý prehľad bojov z predošlých rokov. 


Aký typ akcií ste organizovali?
Každý boj sa začína „doručením žiadosti“ podobnej tejto. V početnej skupine sa objavíme pred kanceláriou alebo prevádzkou šéfa alebo prenajímateľa bytov. Človek, ktorého sa problém priamo týka, predá list s požiadavkami, kde sa uvádza, čo má šéf urobiť do istého termínu (jeden alebo dva týždne). Ide v zásade o prejav sily – pracujúceho alebo nájomníka podporuje veľká skupina ľudí – a varovanie. Šéf alebo prenajímateľ má na výber: buď sa hneď poddá, alebo bude mať neskôr problémy.

Ak máme šťastie, šéf alebo prenajímateľ sa vzdá pred vypršaním termínu. Ak nie, stupňujeme kampaň. Začíname v relatívne malých počtoch, potom zvyšujeme tlak – pridávame ďalšie typy akcií, konáme častejšie a vo väčšom počte. Našou hlavnou oporou je piket zhruba tuctu ľudí pred miestom, kde podniká náš nepriateľ. Ak ide o reštauráciu alebo nejakú predajňu, veľakrát je táto forma ekonomickou katastrofou, keďže počas našej prítomnosti klesnú tržby o polovicu alebo aj väčšmi. Ďalší spôsob je plagátová kampaň s cieľom odlákať potenciálnych nájomníkov, šéfa verejne strápniť rozdávaním letákov pred kostolom, kam chodí, alebo medzi jeho susedmi, kontaktovať dodávateľov alebo obchodných partnerov, telefonické a internetové akcie a ďalšie veci, ktoré nám napadnú. Kladieme dôraz na predstavivosť.

Aké máte kontakty s inými skupinami pracujúcich? (Z iných odvetví, krajín, politických skupín atď.)
Príležitostne spolupracujeme s Comité de Defensa del Trabajador z komunitného centra Casa Latina, ktorý patrí pod jednu miestnu mimovládnu organizáciu, no viac sa orientuje na priame akcie. Podporujeme sa v kampaniach a niekedy robíme spoločné akcie. Máme za sebou aj podporu štrajkov, podporili sme napríklad pikety počas nedávneho štrajku v Coca Cole. Plánovali sme podporiť kampaň za zníženie hypotekárnych sadzieb organizovanú bojovnou časťou odborov inštalatérov, ktorá sa však nakoniec nespustila. Kde sa dá, úzko spolupracujeme s IWW, nedávno sme napríklad robili solidárnu akciu v prospech novovzniknutého zväzu Jimmy Johns Workers Union.

Najnovší spoločný projekt je s IWSJ čo je skupina študentov a pracujúcich na University of Washington, v ktorej sa angažuje skupina radových členov pracujúcich ako školníci. V komunitách prisťahovalcov s nízkymi mzdami (kde majú dobré väzby) by chceli robiť podobné akcie ako SeaSol, a my by sme sa od nich radi naučili niečo o činnosti skupín zamestnancov na pracovisku. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.

Usilujeme sa podporovať a povzbudzovať vznik sietí solidarity na celom svete. Príkladom sú siete solidarity v Olympii, Tacome a Glasgowe. Vždy, keď môžeme, poskytujeme podporu a školenia novým skupinám. Sme v kontakte aj s centrami pracujúcich, ktoré majú niektoré spoločné črty so SeaSol, napríklad Lansing Workers Center, a prejavia záujem dozvedieť sa viac o výhodách takéhoto typu organizovania sa a vzájomných odlišnostiach.

Ak mám hovoriť za seba, pokúšam sa presvedčiť anarchistické skupiny a jednotlivcov o užitočnosti vytvárania sietí solidarity...

Ako by si odpovedal na kritiku, že malé víťazstvá sú fajn, ale nie sú modelom na presadenie sociálnej zmeny, keď na celom svete čelíme útokom na pracovné miesta, bývanie, verejné služby atď.?
Áno, boje sú skôr malého rozsahu a týkajú sa problémov jednotlivca alebo rodiny, prípadne malej skupiny pracujúcich alebo nájomníkov, ktorí už väčšinou odišli z daného zamestnania alebo podnájmu. Toto je hlavné obmedzenie našej momentálnej metódy organizovania sa. Nevidíme v tom však veľkú prekážku, pretože naším zámerom nie je obmedzovať sa navždy len na malé boje. Skôr ich vnímame ako prvé kroky na ceste k ambicióznejším projektom. V priebehu týchto bojov získavame skúsenosti, sebadôveru, členov, základňu podporovateľov, kontakty, meno atď. Máme v pláne zamerať sa aj na iné formy organizovania sa, napríklad pokiaľ ide o pomoc pri zakladaní a fungovaní skupín nájomníkov a pracujúcich – už teraz podnikáme prvé kroky v tejto oblasti. Náš prístup je flexibilný a experimentálny. Ja sa na tieto malé boje pozerám ako na priestor, kde si môžeme vyskúšať organizovanie sa vo sfére triedneho boja, odkiaľ sa môžeme odpichnúť k väčším, kolektívnejším a dlhodobejším projektom. Naše boje nie sú modelom na presadenie sociálnej zmeny ako takej, ale obsahujú kľúčovú prísadu potrebnú pre sociálnu zmenu vo veľkom – priamu akciu ľudí, ktorí sami čelia problémom.

SeaSol sa v istom zmysle prispôsobuje moderným podmienkam charakteristickým vysokou fluktuáciou a malými pracoviskami – ako raz povedal jeden náš člen: „organizujeme pracujúcich, nie pracoviská“. Každý pracujúci/a, ktorý/á vstupuje do SeaSol po probléme v starom zamestnaní, je oveľa lepšie pripravený/á postaviť sa prípadným problémom v novom zamestnaní. Sme organizácia bojovných pracujúcich s rozličnou pracovnou a bytovou situáciou. Pravdaže, životne dôležité je stále angažovanie sa v budovaní organizácie na špecifických pracoviskách a v komunite.

Tiež si si mohol všimnúť, že väčšina bojov sa týkala iba nápravy porušenia zákona zo strany prenajímateľa alebo šéfa. Je to preto, že ide o ľahký počiatočný bod a človek s problémom chce často iba vyriešiť to, že niekto porušil zákon. Vyhrali sme už ale aj niekoľko bojov, kde išli požiadavky ďalej ako len po zákon, až po to, čo nájomník alebo pracujúci považoval za správne a dosiahnuteľné riešenie problému. Musíme – a aj sa nám darí – ísť ďalej týmto smerom, teda smerom nanucovania našej vôle šéfom a prenajímateľom, kým sa úplne nezmení „čo je správne“ a inú spoločnosť si budeme vedieť nielen predstaviť, ale nám aj príde samozrejmá.

Myslíš si, že hrozí nebezpečenstvo, že na skupinu budú ľudia hľadieť ako na akúsi radikálnu charitu (prípadne sa ňou naozaj stane), ktorá je závislá od dobrovoľníkov, ktorí iba pomáhajú iným v skupine?
Ako som už povedal, ľuďom sa pokúšame objasniť, že SeaSol nie je nejaká charita či sociálna služba. Poskytujeme solidaritu, nie charitu. Človek alebo ľudia s problémom musia byť ochotní viesť svoj boj – osobne predávajú požiadavky šéfovi, zúčastňujú sa akcií počas kampaní, plánujú ich a súhlasia s tým, že podporia aj boje iných ľudí. Ak od nás čakajú, že všetko urobíme za nich a prestanú chodiť na stretnutia alebo akcie (bez dobrého vysvetlenia), boj nakoniec ukončíme. Toto je v protiklade k charite či sociálnej službe, kedy sa veci robia za pasívnych prijímateľov.

Do akej miery je SeaSol politicky otvorený? Označujete sa verejne za anarchistov?
Ako člen sa v SeaSole prezentujem ako anarchista (čo platí aj pre mnohých iných členov). SeaSol nie je anarchistická organizácia, ale je založená na princípoch vzájomnej pomoci, priamej akcie a priamej demokracie. Hoci všetci zakladajúci členovia boli anarchisti, prípadne mali k anarchizmu blízko, väčšina členov nimi nemusí nutne byť. SeaSol je však prostredím, kde je takmer každý otvorený anarchistickým myšlienkam, pretože sú logickým zovšeobecnením našej aktivity, ktorou je spoločný boj proti šéfom a prenajímateľom, kolektívne plánovanie aktivít, spoločné rozhodovanie o využívaní zdrojov a uvedomenie si, že spoločne máme moc.

Máš nejakú obľúbenú anekdotu alebo spomienku, čo sa týka organizácie?
Celkom som sa bavil, keď som videl, ako šéfov chytá úzkosť, keď veci nefungujú, ako chcú oni. Zvyčajne sú dosť sklamaní, keď zavolajú políciu a my nikam neodchádzame, keďže nerobíme nič nelegálne. Páči sa mi ich zmätený pohľad a panika, keď sa na miesto, ktoré považujú za súkromie, votrie skupina ľudí. Jedna zvlášť humorná spomienka je, keď mi riťolez majiteľa jedného hotela hrozil bejzbalkou, a potom na nás zavolal políciu. Nakoniec pred policajtmi priznal pokus o útok vražedným predmetom...

Čo ťa naučilo pôsobenie v skupine?
Veľa vecí. Viem, že v budúcom zamestnaní budem mať oveľa väčšiu odvahu postaviť sa vedeniu. Myslím, že sa viem lepšie organizovať na pracovisku. Predtým by som ani nevedel, kde začať. Bolo pre mňa veľkým uspokojením, keď som mohol v praxi aplikovať anarchistické myšlienky priamej akcie a solidarity a vidieť, že efektívne fungujú. Naučil som sa pozerať sa na veci takticky a strategicky. Naučil som sa zisťovať informácie o ľuďoch, proti ktorými sme protestovali, lepšie komunikovať a vytvárať väzby s ľuďmi. Okúsil som kolektívnu moc. Tieto skúsenosti výrazne posilnili mnohých z nás v SeaSole a dúfam, že to tak bude aj naďalej...

Aké lekcie si od vašej skupiny môžu zobrať ostatní pracujúci?
Že aj v týchto časoch porážky a ekonomického poklesu sa stále dá postaviť sa a vyhrať. Že anarchistické myšlienky fungujú v reálnom živote. Že kolektívna priama akcia týkajúca sa malých problémov je účinným počiatočným bodom pre ďalší boj...

Z libcom.org preložil Michal Tulík

Súvisiace články:
Ako vytvoriť skupinu venujúcu sa problémom na pracovisku a v komunite – nová brožúra NBZ
Najnovšie víťazstvo Seattle Solidarity v komunitnom spore 
Od januára nové tematicky zamerané stretnutia PA-BA
Štrajk nájomníkov bytov vo Varšave