Ondrej Sokol: Ako som vozil Nórov (recenzia)
25. máj 2018
Ondrej Sokol sa narodil v roku 1980 v Trenčíne. Študoval prekladateľstvo a tlmočníctvo, no po zrušení fakulty začal pracovať ako šofér pre Dopravný podnik Bratislava. Po štyroch mesiacoch skončil v Nórsku, kde, ako sám vraví, je práca rozmanitá a každý deň ho nasrdí niečo nové. Málokto sa rozhodne napísať knihu o tom, čo robí, a asi ešte menej ľudí to dokáže urobiť aj zábavne. Presne to sa však Ondrejovi podarilo.
S ľahkosťou a suchým humorom nám približuje výhody a úskalia práce vodiča autobusu v zahraničí, a zároveň uvádza na scénu postavičky šoférov aj cestujúcich, aké dobre poznáme aj z „našej“ MHD. Vďaka tomu môžeme lepšie pochopiť rezignovanosť vodičov a ich vzťah k cestujúcim (označovaným pojmom „substrát“).
„Prestane ma baviť sedieť za volantom a prebehnem ku kolegovi v autobuse za mnou, či náhodou nevie niečo viac. Nevie. Situáciu berie s kľudom. Keď sa mu sťažujem, že dispečing nám nič nepovie a ja netuším, či mám ľudí posielať na metro alebo na električku, flegmaticky pokrčí ramenami, odhryzne si z chlebíčka a povie: ‚Ja ich posielam do piče.‘“ (str. 190)
Už po niekoľkých riadkoch je jasné, že bude zábava. Pre autora je typický humor, ktorý nazývame „workerský“: drsný, priamočiary, „občas“ aj politicky nekorektný. Výbuchy až záchvaty smiechu a úsmev na tvári však dokáže vystriedať aj slza v oku.
Irónia je Ondrejovou silnou stránkou. Nevyhýba sa jej ani pri porovnávaní autobusovej dopravy na Slovensku a v Nórsku, prístupu vedenia, reorganizačných a reštrukturalizačných opatrení, postojov k dodržiavaniu Zákonníka práce atď.
„Pozorovaním som došiel k záveru, že existuje priama úmera medzi množstvom žvástov o tom, akí sú zamestnanci pre firmu dôležití a nenahraditeľní, a správaním sa dotyčnej firmy k personálu ako k dobytku. Ak vidíte na webovej stránke svojho potenciálneho zamestnávateľa korpospeakové frázy typu „našich zamestnancov si vážime a rešpektujeme ich“, „uvedomujeme si, že naši zamestnanci sú náš najcennejší kapitál“ alebo „bez našich zamestnancov by sme nikdy nedosiahli pozíciu lídra na trhu“, čo najrýchlejšie utekajte. A ak ponúkajú „adekvátne a motivačné ohodnotenie“, radšej si na odchode skontrolujte peňaženku.“ (str. 150)
Ocenili sme tiež humorné poznámky na adresu väčšiny slovenskej politickej scény. Menej už jeden či dva zbytočné sexistické komentáre, ktoré však našťastie netvoria gro knihy.
Podstatným motívom knihy, hoci nie vždy explicitným, je práca ako poslanie a potešenie na jednej strane a znechutenie z nej na strane druhej. Ondrej sa bráni rezignácii, ale rokmi si stále viac uvedomuje, že musí myslieť viac na seba.
„Na moje námietky bolo odpovedané, že ak to neodjazdím ja, zostane spoj nevykonaný. Dnes sa s nostalgiou usmievam nad časmi, keď na mňa citové vydieranie a apel na profesionálnu hrdosť zaberalo. Moje cynické, substrátom zocelené dnešné ja by ho poslalo niekam.“ (str. 44)
Časť knihy je samozrejme venovaná aj príhodám z ciest – či už po trasách autobusových liniek alebo po prírodných a kultúrnych skvostoch Nórska.
„Skôr či neskôr sa odoberiem domov nastálo a nechcem dopadnúť ako spolugastarbeiteri, ktorí za dlhé roky v jednej z najkrajších krajín sveta nikdy nevybočili z trasy práca – ubytovanie – supermarket s najlacnejším pivom – kostol, kde majú poľského farára.“ (str. 160)
Ako „ekonomický migrant“ opisuje, ako musia zahraniční pracovníci v Nórsku znášať xenofóbne komentáre, a hoci sme mali pocit, že napríklad pri opise pobytu v Osle sa im nevyhol ani on sám, väčšina jeho vyjadrení je veľmi jasná (pobavili aj trefné poznámky na adresu ĽSNS).
„Zatiaľ čo na nórskych vodičov si miestna mládež dovolí, cudzincov sa boja, pretože všetci Východoeurópania sú násilní kriminálnici a možno aj kanibali. Pri krátkej diskusii schválne zvýrazňujem každé jedno r, aby som znel viac ako hollywoodske klišé zlého Rusa („Máš prrobljem, malčik? Ja urrrobiť, aby ty už ňjikdy njemal prrrobljem!“) a pohrávam sa s paralyzérom (viac na efekt, než že by som veril v nejaký reálny účinok) a rýchlo sa zhodneme, že najlepšie bude, ak počká na čerstvom vzduchu hodinku na ďalší spoj.“ (str. 52)
„Nakoniec nevydržím, zahodím hrdosť a odbehnem do neďalekej kaviarne, kde ma súcitný majiteľ – podľa reči Austrálčan – pustí na služobné vécko. Neskôr mi postaršia Arabka, ktorej som povedal, že tu už stojím vyše dvoch hodín, prinesie veľký pohár s kávou. Takmer sa rozplačem.“ (str. 191)
„Na druhej strane musím povedať, že ešte vždy sa počas piatkovej a sobotňajšej noci cítim bezpečnejšie v Osle než na Obchodnej ulici v Bratislave.“ (str. 197)
„Ibrahim, ktorého striedam, sa spoza volantu neponáhľa. Má čas, svet je gombička a platia mu rovnako bez ohľadu na to, či mešká alebo ide načas. A viete čo? Takýto prístup je jediná správna reakcia na nereálne jazdné doby. My Slováci sa naháňame. Stresujeme. Kurwapitchujeme. Afričania majú všetko na háku. Sú si dobre vedomí toho, že majú iba jedno zdravie, a na rozdiel odo mňa nebudú mať o pár rokov žalúdočný vred veľkosti detskej päste.“ (str. 201)
Kniha neponúka nijakého hrdinu pracujúcej triedy. Nijakého sme ani nečakali a v nijakého vlastne ani neveríme. A možno práve vďaka tomu sa tak dobre číta :)
Ako som vozil Nórov vyšlo vo vydavateľstve Eruditio v roku 2018.
Recenzovali Michal Tulík a Nadia Hladká