Noviny Podaj ďalej - jazyk, anarchizmus a iné
29. december 2006
Ako spomienku na noviny Podaj ďalej a myšlienku, ktorá za nimi stála, prinášame rozhovor s ich bývalým redaktorom, ktorý vyšiel v 5. čísle časopisu Bieda ducha (2005). Text sa tiež venuje jazyku používanom v anarchistickej scéne, odborom, MAP a prináša kritický pohľad napríklad na LZ VLK, Štrajkový výbor študentov (ŠVŠ), či Ľudí proti rasizmu.
Rozhovor s redaktorom novín PODAJ ĎALEJ
1. Ahoj, si jeden zo spolupracovníkov na novinách Podaj ďalej. Tieto noviny sú podľa všetkého ojedinelé svojho druhu na Slovensku. Už v podtitule je napísané: Iný pohľad na naše každodenné životy. Môžeš uviesť v čom tkvie tá inakosť?
Východiská Podaj ďalej boli vysvetlené v prvom čísle, takže ja sa to skúsim iba trocha zasadiť do kontextu situácie v anarchistickom hnutí. Podaj ďalej je pokus o nový prístup k prezentácii alternatívnych myšlienok. Inakosť podľa mňa tkvie v dvoch veciach: v štýle, akým sa snažíme písať a v cieľovej skupine. Keď sme začínali s Podaj ďalej vychádzali sme práve zo stavu anarchistických publikácií v Československu, ktoré píšu spôsobom, ktorý sa niekedy ani nedá čítať a orientujú sa, podľa nás, príliš do seba, na publikum, ktoré už je politicky vyhranené. Nejde ani tak o zložité témy, ale skôr o spôsob, akým sú podávané.
Nemyslím si, že je OK štýl písania, pri ktorom začínam premýšľať, či som sa náhodou neocitol nejakým časovým transportérom na začiatku 20. storočia. A nemyslím si, že je OK, keď anarchizmus, ktorý je tak jednoduchou vecou - zosumarizovaním ľudských nádejí a pokusov o rovnosť v dejinách ľudstva – sa zrazu stáva bežným ľuďom nezrozumiteľný. Veď si sám spomeň, keď si pred pár rokmi čítal nejakú anarchistickú tlačovinu, či si tomu rozumel. Ja teda kopec veciam vôbec nie. A problém je, že na toto akosi autori týchto tlačovín už zabudli.
Niekedy mám pocit, akoby čitatelia najprv mali absolvovať 4 semestre histórie a politológie... Alebo sa autori uzavreli do anarchistického geta natoľko, že im nejde o zaujatie ďalších ľudí alebo že si myslia, že tí ľudia nejak vždy prídu, veď však zo subkultúr sa vždy niekto začal zaujímať o politiku a asi stačí, keď to tak bude aj naďalej. Na druhej strane, rád by som vyzdvihol napríklad Přímou cestu, ktorá síce nie je písaná štýlom Podaj ďalej, ale tam je vidieť, že kladú dôraz na každodenný život a snažia sa písať “ľudsky”.
Pokiaľ ide o tú cieľovú skupinu, na ktorú sa orientuje Podaj ďalej, ona v podstate ani neexistuje. Články sa snažíme vyberať čo najpestrejšie, aby oslovili všetky možné kategórie ľudí. Aj prvé aj druhé číslo bolo šírené v uliciach miest kolportérskym spôsobom. Otázku cieľovej skupiny a inakosti si možno veľmi ľahko domyslíš, keď ti dám taký príklad: skús ísť na ulici rozdávať akýkoľvek iný výtvor anarchistického hnutia a sleduj, čo sa stane. A teraz nechaj voľný tok svojim úvahám, čo všetko ťa pri tejto myšlienke napadne, hehe.
2. V najnovšom čísle 2 sa pomerne veľa priestoru venuje odborovému organizovaniu. Spomínate Konfederáciu odborových zväzov (KOZ), Nezávislé kresťanské odbory Slovenska (NKOS), Základnú odborovú organizáciu Papier z Ružomberka (ZOOP), nemecké IG Metall, Írsky odborový zväz (SIPTU). Vo všetkých zväzoch kritizujete centralizované riadenie a koncentráciu moci v rukách odborárskych bossov, predákov, všakpravda. Naopak, vyzdvihujete radových členov a aktivity radových členov, ktorý bojujú za svoje požiadavky nehierarchicky. Mohli by byť nehierarchické odbory alternatívou pre zamestnancov a zamestnankyne pri žiadostiach o väčšiu výplatu, proti prepúšťaniu a iných sociálnych bojoch?
Odpoveď je ľahká – áno. Hocijaké odbory ti môžu vybojovať vyššie mzdy a sociálne výhody. O tom odbory sú, všakže. Čo je ale komplikovanejšie je problém moci. Akonáhle umožnia ľudia vo svojich organizáciách vznik štruktúr, ktoré vedú k centralizácii moci a rozhodovania, je to recept na niekedy pomalšie, inokedy rýchlejšie, ale v podstate isté ničenie nehierarchie a kolektívneho rozhodovania. A do toho ešte zasahujú faktory ako kariérizmus, akceptovanie zamestnávateľov ako partnerov a ekonomického rastu ako modly a držanie sa zuby-nechty vyjednávaní namiesto priamych akcií. Táto téma je na dlho a čiastočne sa jej venujeme aj v článku o konflikte v SCP Ružomberok v Podaj ďalej č.2. Tak či onak, odbory sú organizáciami, ktoré môžeme kritizovať, ale podstatné je ukázať, že môžu vyzerať aj inak.
Odbory od začiatku boli dôležitým hráčom v sociálnych hnutiach. Je v nich obrovský potenciál pre učenie sa ako si riadiť svoje životy sami v oblasti ekonomiky a to nielen z hľadiska cieľa (a čo je dôležitejšie, nielen z hľadiska ekonomiky!), ale predovšetkým z hľadiska prostriedku. Účastnia sa množstva konfliktov a čo je najtypickejšie, účastnia sa konfliktov, ktoré sú v spoločnosti jedny z najkľúčovejších, lebo sa týkajú práce. A keďže žijeme v spoločnosti, kde platí, že keď nepracuješ je to skoro to isté ako rozsudok smrti, nevenovanie pozornosti téme odborov predstavuje významné ochudobnenie našich pohľadov na svet a jeho zmenu. Tam, kde sa človek účastní konfliktu spoločne s ďalšími ľuďmi po svojom boku (vrátane v a najmä v odboroch), tam sa učí hodnotám. A spoločenská zmena bez zmeny hodnôt znamená hrozbu novej totality.
Aj v anarchistickom hnutí sa mi niekedy zdá, že ľudia nechápu to premostenie medzi TU a POTOM, že tam niečo musí byť a že to niečo musí byť masové a že si to vyžaduje isté hodnoty. Mám pocit, že kopec ľudí to proste nerieši a anarchizmus majú len za nejakú peknú myšlienku a partiu kamarátov. Zmena ale nepríde, keď sa budeme trikrát denne modliť ku knižočkám Kropotkina a zapíjať si pravidelne na Bakunina... Hodnoty sú spoločenský výtvor, kolektívny. Napríklad, čo je pre mňa veľmi silná inšpirácia a argument je príklad argentínskej fabriky Zanon. Aj keď ľudia odignorujú kopec literatúry napríklad o španielskej občianskej vojne, kde tento proces zmeny hodnôt bol nevyhnutnou podmienkou revolúcie, myslím, že na príklade Zanonu to zapne každému:) Dokument o boji v Zanone, ktorý máme na CD, je skutočne veľmi silný a som si istý, že veľa ľuďom zmení pohľad na anarchizmus. Hoci paradoxne, nemá s anarchizmom priamo nič spoločné.
3. V tiráži Podaj ďalej 2 (PD) je uvedené, že PD vydávajú Priama akcia a ČSAF. Priama akcia je slovenskou sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP). MAP tvoria členskou základňou riadené odborové zväzy a iniciatívy zo 17 krajín sveta. MAP bojuje na poli ekonomickom, sociálnom, kultúrnom a antimilitaristickom. Jej aktivity sa odvíjajú od základnej myšlienky tejto asociácie, a to nahradenie kapitalizmu a štátu slobodnou federáciou združení pracujúcich. Ako silné je MAP v spomenutých 17 krajinách? Zaznamenali členovia a členky MAP úspechy na pracoviskách vďaka odborovému organizovaniu?
Uf, toto je ťažká otázka. Jednotlivé sekcie sú natoľko rôzne čo sa ich činnosti, úspechov a problémov týka, že aj nejaké zovšeobecnenie asi bude problémom. Navyše, MAP má ďaleko k ideálnemu stavu a niektoré sekcie, vrátane Priamej akcie, vyvíjajú síce množstvo zaujímavých aktivít, ale veľakrát o nich kvôli jazykovej bariére a vyťaženosti aktivistov ostatní nevedia. Čo si ja spomínam, tak viem o úspechoch predovšetkým zo Španielska (CNT-MAP), kde sa to týka najmä vyhratých štrajkov a bojov za znovuzamestnanie prepustených kolegov (napríklad, minulý rok v Tomares a tento rok v Seville, kde oba trvali vyše 100 dní). Tam tie úspechy sú. Za úspech by sme mohli označiť napríklad aj generálne štrajky, ktoré spoluorganizovala USI-MAP v Taliansku (proti asociálnej politike a militarizmu). Keď sa pozrieš na webstránky týchto a ostatných sekcií, sú tam informácie, ktoré hovoria o ich bojoch, ale niekedy máš problém správne preložiť už nadpis. Je to veľká škoda a priestor pre navrhovanie zlepšení, lebo práve príklady úspešných bojov sú veľakrát veľkým povzbudením pre ľudí s podobnými problémami. Každopádne, MAP dnes považujem za najsilnejšiu anarchistickú konfederáciu. A hoci má svoje chyby, bez jej pomoci by v celosvetovom hnutí neexistovalo skutočne obrovské množstvo projektov, vrátane samotného Podaj ďalej... Toto si dnes, mám pocit, uvedomuje veľmi málo ľudí.
4. V druhom čísle sa venujete aj vysokoškolským študentským štrajkom. Tento materiál považujem za nedostatočný. Najmä z toho dôvodu, že v príspevku autor vynechal podstatné informácie a organizovaní odporu zdola napr. v meste Trnava, kde študenti blokovali dopravu. Poskytnuté informácie v trošku užšom znení sa dajú vyčítať aj v denníku SME. (odpovedať nemusíš, nie si autor)
Hehehe, ja osobne si myslím, že ten článok je v PĎ2 navyše, takže čo si budeme hovoriť... Čo mňa ale mrzí viac, je to, že tam nevyšlo nič kritické ku Štrajkovému výboru študentov, čo je dôležitá kapitola v slovenskom sociálnom hnutí. Ale čo narobíš, keď toho voľného času nie je toľko, koľko by sme chceli. Myslím, že jednou z požiadaviek anarchistov by malo byť, aby mal deň aspoň 48 hodín, hehe.
5. Viem, že si spočiatku spolupracoval so ŠVŠ. Na rozdelení mali vplyv osobné rozpory alebo skôr ideologické, politický postoj?
Do ŠVŠ som sa zapojil s niekoľkými anarchistami zhruba 2-3 mesiace po jeho vzniku a v podstate okamžite potom ako sa o ŠVŠ začalo hovoriť. Páčilo sa mne a myslím aj ostatným, že tam bol duch priamej demokracie a diskusie. Boli tam typy s Che Gueavrom na tričku, či ľudia okolo, našťastie už neexistujúceho REVO, ale pokým tam nepchali svoje skupiny a ideológiu, dalo sa celkom konštruktívne tvoriť. Napríklad, demo z 5. mája 2004 sme zorganizovali za neuveriteľné 2 týždne! A to ako prebehlo bol skutočne veľký zážitok. Žiaľ, myslím si, že práve po ňom došlo k problémom. Väčšina ľudí zo ŠVŠ ho totiž hodnotila ako obrovský úspech (a aktivite ŠVŠ pripisovali podiel na odmietnutí nového VŠ zákon).
Po deme bola otázka – čo ďalej? Jedni chceli spoluprácu s politickými stranami, proti čomu sme sa ostro postavili a bolo dosť namáhavé presvedčiť ostatných, že to je zlá forma vedenia boja, ale nakoniec sme sa zhodli. Aby som to skrátil, zo ŠVŠ som odišiel niekedy v jeseni, kedy som videl, že pojem "štrajkový výbor” v tej skupine už nemá reálny obsah a že na štrajk nie je ani vôľa ani sily. Tiež som videl, že stále viac sa prejavujú snahy niektorých členov budovať si na ŠVŠ svoju politickú kariéru. Čiže pre mňa boli tými dôvodmi jednak to, že bolo jasné, že štrajk nebude a že som mal pocit, že sú tam osobné záujmy. Nemal som sily na to, aby som sa snažil nejak to zmeniť a už som nemal ani chuť to meniť, lebo zmysel ŠVŠ sa pre mňa vytratil. Navyše, v tom čase ma oveľa viac zaujímal konflikt v SCP a snažil som sa angažovať skôr tam, lebo som si myslel, že toto zmysel má a že je to niečo jedinečné.
Tie rozpory neboli nutne osobné, i keď je jasné, že ja som si myslel svoje o niektorých ľavicových totalitároch zo ŠVŠ a oni určite niečo o mne (alebo o nás, anarchistoch). Nešlo však o otvorený ideologický konflikt, lebo ŠVŠ nemal byť o ideológii a myslím, že nikdy skutočne ani nebol. Ani po tom, ako nechali na svojej akcii rečniť napríklad poslanca z KSS alebo keď chodili na zasadania do parlamentu. Ľudia v ŠVŠ boli tak názorovo pestrí, že o nejakej ideológii sa asi nedá hovoriť. Pre mňa bol odchod zo ŠVŠ čisto môj osobný postoj. Už som necítil zodpovednosť za ŠVŠ ani k ŠVŠ a necítil som ani to známe “ŠVŠ ťa potrebuje”...
6. Novému lesnému zákonu, kalamite v Tatrách, tiež venujú noviny veľký priestor. Je fajn, že Podaj ďalej vyšlo na obnovenom papieri. Čerpáš aj zo zdrojov Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. To znamená, že do istej miery majú tvoj rešpekt. Skús krátku analýzu tohto združenia zo svojho pohľadu alebo z pohľadu Priamej akcie, neviem, čo je dôležitejšie.
Myslím, že výsledky činnosti VLKov si zaslúžia rešpekt bez ohľadu na to, že ide o autoritársku organizáciu. Majú za sebou viacerých odborníkov na problematiku lesov a preto považujem aj niektoré ich materiály za odborne kvalitné a hodné použitia. VLK si dlho udržiaval takú tú kamarátsku povahu, v ktorej je dôvera a priateľstvo dôležitým spájajúcim prvkom. Čo vidím v poslednom období ale podľa mňa ukazuje, že vo VLKu sa stále viac centralizuje rozhodovanie a jeho stratégia sa začína stále viac odkláňať od využívania priamych akcií k snahe o získanie pozície serióznych partnerov za rôznymi vyjednávacími stolmi.
Myslím, že priame akcie dnes vnímajú skôr ako niečo, čo by im ublížilo pri dosahovaní svojho cieľa – zachovania čo najväčšieho počtu prirodzených lesov. A to aj za cenu obetovania istých menších plôch iných vzácnych lesov O týchto veciach sa samozrejme nehovorí. Hoci som tým trošku zaskočený, myslím, že tento vývoj sa dal očakávať a v podstate tu ide o to isté ako som spomínal pri otázke o odboroch – ak prestaneš klásť dôraz na rozhodovanie bez hierarchie je takmer isté, že skončíš nejak takto. Čo nie je isté je len to, ako dlho ti to potrvá...
7. Teraz trošku odbočíme. V Bratislave sa udiali túto jar brutálne útoky zamaskovaných neonacistov. Prečo sa to stalo, treba byť solidárny s obeťami? Všimol si si asi, že časť náckov si vytvorila politickú stranu Slovenská pospolitosť. Táto skupina tiež kritizuje imperialistickú vojnu USA, kritizuje EÚ a dokonca prehlasuje rovnosť všetkých svojich členov. V čom je rozdiel oproti napr. Priamej akcii?
Najlepšie, čo je povedať o útokoch z jari je asi nehovoriť o nich nič. Dôvody sú myslím dosť jasné... Pokiaľ ide o Slovenskú pospolitosť, to, čo si napísal je pomerne bežné politika neonacistov a neofašistov – populizmus.
Porovnávať Priamu akciu s politickou stranou (akoukoľvek) je zbytočné, lebo ide o dva úplne odlišné typy organizácií s úplne odlišnými filozoficko-politickými východiskami a diametrálne odlišnými cieľ