Nízka mzda? Nízky výkon, nízke tempo práce a niečo na pamiatku so sebou!
Menej ako 60 Sk neberiem! Tak som sa rozhodol v roku 2006 a držal som sa toho na ďalších brigádach. Raz mi ponúkali pásovú robotu vo fabrike za 56 Sk. Chvíľku som váhal, lebo z tej fabriky ešte nemám pracovnú skúsenosť, ale prešlo ma pokúšanie nových dimenzií a išiel som radšej inde za vyššiu mzdu.
Robili sme chodník. Keď som skoro ráno prišiel na rozkopanú ulicu, nebolo tam nikde nikoho a márne som hľadal šatňu. Prezliekať sa dalo iba vonku, v nejakej starej záhrade. Ešteže nemám nič proti prírode...
Potom prišiel šéf aj s dvoma majstrami, obaja boli mladší odo mňa. Dôvod na slabú pracovnú morálku, ktorú podporil aj chaos v riadení celej stavby spôsobil, že dlhočizné (platené:)) prestoje hriali silnejšie ako novembrové slniečko.
Boli sme traja brigádnici a našou úlohou bolo odkopať trocha štrku od plastových rúrok v ceste a potom chodník znova doplniť. Z mladého majstra sme si veľa nerobili. Raz chcel priniesť papier na zapálenie čohosi. Poslal prvého brigádnika, ten mu priniesol vlhké noviny, druhý mu doniesol pokrčený kúsok, ktorý mu šmaril na zem, namiesto do nastavených rúk, a ja som sa vyhovoril, že sa mi nechce a neviem, kde noviny sú. Zašívali sme sa až do konca brigády, ale však za 60 Sk na hodinu ani nebolo potrebné sa trhať, motivácia je nízka.
Že sú oblasti na Slovensku, kde by sa za 60 Sk na hodinu potrhali? Ale prečo by som mal byť spokojný s tým, že niekde vykorisťujú brigádnikov a brigádničky za 40 Sk (alebo menej) na hodinu?!? Tých mojich šesťdesiat, čo to je za peniaze? Veď som si zarobil ani nie 500 Sk za 8 hodín + plus cesta autobusom na pracovisko. Peniaze miniem, ani neviem ako. Ceny sú vysoké, mzdy nízke, z výkladov a reklám sa škeria pre študentov nedostupné spotrebné tovary.
Väčšina z nás si hľadá cesty ako sa zžiť s pracoviskom pri čo najmenšej námahe. Obhajcovia zamestnávateľov tomu hovoria „skazená pracovná morálka.“ My, pracovníci, to považujeme za prirodzenú súčasť systému, v ktorom sme nútení pracovať pre zisky druhých. K práci v takomto systéme neodmysliteľne patrí nielen úsilie udávať si vlastné pracovné tempo, ak sa dá, ale aj zabávanie sa, či branie si vecí z pracoviska domov. Ide o naše živobytie, keď sme na krku rodičom, ktorí makajú, aby nám zaplatili školu. Prečo nepomôcť? Čoskoro sa ocitneme v ich koži s rovnako obmedzenými sociálnymi istotami. A istoty budú o to menšie, o čo menej proti zhoršujúcim sa pracovným podmienkam budeme vystupovať.