Nezapočítanie odpracovaných hodín a naša reakcia

Letné prázdniny sú pre veľa študentov z chudobnejších rodín príležitosťou zarobiť si na školu a na užitie si leta. Zohnať však v lete brigádu na viac dní či týždňov cez študentské agentúry nie je také ľahké. Kým sme sa s kamarátom po asi 2 týždňoch neistoty dostali k dlhšie trvajúcej brigáde, zažili sme 3 dni na stavbe (dnešný Aupark), ktoré vyústili do sporu o vyplatenie plnej výšky odpracovaných hodín.

Pred nástupom nás kamaráti upozorňovali, že jeden z nadriadených má v obľube zapisovať menej hodín za odrobenú prácu a prenášať vlastné povinnosti na brigádnikov. Našťastie, prvé dva dni nebol prítomný a my sme dostali náhradníka. Prvý deň nerobil problémy a my sme v dobrej viere prehliadli to, že hodiny nám nezapísal v daný deň, ako mal. Druhý deň bol podobný s tým, že večer sme si prišli overiť, či počet hodín, ktoré sme odpracovali, sedí so zapísanými.

Náhradník začal kľučkovať, že vraj nemá právomoc zapísať hodiny, že to urobí vedúci, za ktorého len zaskakuje. Zatiaľ sme sa s nevôľou dohodli na počte hodín, ktoré boli síce okresané asi o 10-20 minút, ale vzhľadom na to, že sme sa domnievali, že ako brigádnici sa nemáme veľmi ako brániť, sme to prehltli a opäť v dobrej viere počkali do ďalšieho dňa. Po jeho odpracovaní som zašiel po papiere potrebné pre študentskú agentúru. V kancelárii náhradníka mi bolo povedané, že vzhľadom na nesplnenie pracovných úloh sa väčšine brigádnikov za dva odpracované dni sťahujú minimálne dve hodiny. Okamžite sa strhla veľká hádka, ktorá ale nikam neviedla. Otočil som sa a tresol dverami.

Po ceste som stretol ďalších brigádnikov, ktorí boli na odchode a oznámil som im, čo sa stalo. Padlo zopár nadávok, ale zdalo sa, že viac ako hnev z toho nebude. V šatni/unimobunke čakal na správy kolega z Priamej akcie a posledný brigádnik, ktorý na stavenisku ešte zostal. Spoločne sme sa vydali do kancelárie šéfa, kde došlo k ešte vášnivejšej výmene názorov ako predtým. Po niekoľkých minútach sme ju ukončili s odhodlaním nenechať to len tak a zorganizovať protiakciu. Keď sme odchádzali, nadriadený sa zjavne zľakol našej nespokojnosti a slov o protiakcii. Zakričal za nami, aby sme sa vrátili a šli s ním k ďalšiemu šéfovi. Skúsili sme, čo to prinesie. Zbytočne. Po asi minúte nezmyselnej konverzácie sme definitívne odišli.

Dôvodom nezapísania odrobeného počtu hodín malo byť nesplnenie úlohy, ktorú sme dostali. Naša mzda sa však odvíjala od odpracovaných hodín, nie od plnenia pracovnej normy. Firme navyše zúfalo chýbalo náradie, takže aj keď bolo čo robiť, niekedy sa jednoducho nedalo, čo bol problém šéfov, nie náš. Zaujímavé bolo, že nám bolo povedané, že na druhý deň už bol dostatok náradia a že aj keď nám pomáhal voz, ktorý prenášal extrémne ťažký materiál (našou prácou bolo napĺňanie kontajnerov odpadom), tak sme splnili „len“ normu. Komické bolo aj tvrdenie, že u agentúry nás objednali ako celok, z čoho vyplýva, že keď sa niekto (podľa nich) fláka, sme za to zodpovední všetci. Hold, keď príroda rozdávala rozum, niekto asi chýbal...

Ešte je dobré dodať, že školenie o bezpečnosti pri práci sa nekonalo (len sa podpísal papier), že pri práci v prašnom prostredí a špine sme mali žalostný nedostatok ochranných prostriedkov a že na dané pracovisko po tomto podvode nastúpila len drvivá menšina zo skupiny asi 17 brigádnikov.

Ako sme konali

V prvej chvíli nám napadlo medializovať náš problém. Nazdávali sme sa, že pre médiá by to v lete mohla byť zaujímavá story. Prinajmenšom sme sa aspoň chceli informovať, či niekto počas leta alebo v danej chvíli nechystá reportáž/článok o brigádujúcich študentoch. Takéto veci zvyknú zastrašiť, čo sa do istej miery potvrdilo aj v našom prípade. Tieto naše prvotné úvahy sme časom obohatili o ďalšie možnosti.

Snažili sme sa dať dokopy čo najviac brigádnikov, ktorí s nami vtedy pracovali, aby sme protest viedli všetci spolu, čím by sme mali väčšie šance na úspech. To sa však nepodarilo a nakoniec sme zostali v podstate dvaja až piati.

Pripravili sme protestný plagát, ktorý sme chceli vylepiť v okolí internátov a študentských agentúr a ktorým sme v prvom rade chceli na základe našej skúsenosti morálne podporiť študentov, ktorí prežívajú podobné krivdy a chceli by sa spojiť a niečo s tým robiť. Chceli sme, aby sa bojkotovala práca pre firmu, ktorá podvádza a aby študenti videli, že sa dá postaviť proti.

Uvažovali sme aj o akciách namierených proti zahraničnému investorovi stavby (keďže sme mohli počítať s podporou členských sekcií Medzinárodnej asociácie pracujúcich), pretože je oveľa účinnejšie tlačiť na hlavného šéfa ako na firmy pod ním či na agentúru. Nakoniec sme si však nevybrali ani jednu z týchto foriem protestu.

Ako sme dopadli

Keď sme do agentúry doniesli potrebné papiere a oznámili, čo sa stalo, povedali nám, že sa to pokúsia vyriešiť. Neskôr sme sa dozvedeli, že nič nové nám nemôžu povedať, pretože je to už v rovine jednania šéfa firmy a šéfa agentúry. Výsledok sme sa dozvedeli v deň výplaty – všetci brigádnici dostali namiesto 45 Sk/hod. sumu 50 Sk/hod.

Niektorí z nás dostali presne toľko, koľko by dostali, keby sa im započítali skutočne odpracované hodiny. Aj keď sme konali impulzívne, určite to bolo oprávnené a zdá sa, že sme tým vytvorili istý tlak. Nepodarilo sa nám však okamžite reagovať a dať dokopy všetkých brigádnikov, s ktorými by sme išli kolektívne za šéfom a pripravili plán ďalšieho postupu. Namiesto vylepenia plagátov sme radšej čakali, či sa situácia po našom odchode zlepší (po asi 2 týždňoch dostali brigádnici nového šéfa, ktorý už nemal praktiky svojho predchodcu, no kým sa tak stalo, niekoľkí študenti ešte boli podvedení). Zvýšená hodinová mzda bola nejasným víťazstvom, lebo podľa toho, čo sme sa dopočuli, všetci brigádnici pred nami i po nás dostávali 50 Sk/hod. Boli sme skutočne výnimkou, alebo nám pri ponuke brigády omylom povedali, že je za 45 Sk/hod.? Ďalší problém bol, že sme si stále celkom neverili a mali obavy z možných dôsledkov našej akcie. Hoci teoreticky nám bolo jasné, že so sebou nesmieme nechať zametať, v praxi to fungovalo inak. Ako plynuli dni, nedokázali sme sa ubrániť pocitu rezignácie a zmierenia sa s vecou.

Zamyslenie na záver

Viaceré informácie sa nám nepodarilo overiť, preto je ťažko zhodnotiť túto skúsenosť. Bez ohľadu na pozitíva či negatíva, je treba vnímať ju v širšom kontexte. Urobili sme, čo sme v danej chvíli vnímali ako nutné – tí, ktorí sme zostali na stavenisku, sme sa postavili za svoju vec. Nezostali sme ticho, nehundrali sme, nesťažovali sa do prázdna. Boli sme neskúsení, nikdy sme nepočuli o tom, že by nejakí brigádnici riešili svoj problém (čo neznamená, že sa tak nestalo!), takže sme mohli iba improvizovať a pokúsiť sa aplikovať praktické skúsenosti, o ktorých sme mali povedomie z iných sporov na pracoviskách, najmä v zahraničí. Tie sa však netýkala problémov v študentských agentúrach. V dobe, keď internet ani mobily neboli takou samozrejmosťou ako dnes, sme sa nemali veľmi o čo oprieť. Sami sme museli vymyslieť, čo ďalej. Táto brožúra vznikla čiastočne aj kvôli tomu, aby sa v podobnej situácii ako my neocitli ďalší ľudia zamestnaní cez študentské agentúry. Nemyslíme si, že sme boli prví, kto sa pokúsil vyriešiť svoj problém, pravdepodobne sme ale prví, kto sa o ňom pokúša informovať ďalších ľudí. Pointou však nie je biť sa o zásluhy, ale poukázať na to, že keby sme v roku 2001 mali k dispozícii takýto text, keby sme videli, že niekto sa pokúsil pred nami o niečo podobné ako my, že sa na niekoho môžeme obrátiť minimálne o radu... tak by celá naša skúsenosť možno dopadla inak. To platí nielen pre brigádnických zamestnancov, ale pre pracujúcich ako celok. Deliť sa o skúsenosti zo sporov znamená posúvať budúce spory na novú úroveň. Dôkazom toho je hneď nasledujúca skúsenosť zo sporu, ktorého sa zúčastnil jeden z brigádnikov z tohto sporu o rok neskôr.