Názory, ktoré nás otravujú (č. 1-4)
6. marec 2021
„Názory, ktoré nás otravujú“ je séria krátkych komentárov k vyjadreniam, ktoré sme počas koronakrízy zachytili v našom okolí a na sociálnych sieťach. Publikovali sme ich v priebehu minulého roka na našom FB a teraz ich zhŕňame aj na webe. Ide o súčasť našej kampane „Koronakríza: Nie sme na jednej lodi!“. Viac info: https://priamaakcia.sk/kategoria/koronakriza/
Blud č.1 - FIRMY SÚ DÔLEŽITEJŠIE AKO PRACUJÚCI
A preto má byť pomoc od štátu pre ne prvoradá... Niektorí ľudia považujú zamestnávateľov za „chlebodarcov“. Zaujímalo by nás, kto by im ten chlieb dal, keby nebolo pracujúcich so svojou schopnosťou pracovať. Lebo vlastniť či manažovať nie je práve recept na prípravu chleba. Bez pracujúcich by firmy nemohli nič vyrábať ani poskytovať služby. No naopak, bez vlastníkov a manažérov to možné je. Kto je teda dôležitejší?
Blud č.2 - PRACUJÚCI BY MALI MAŤ REZERVU NA NIEKOĽKO MESIACOV
Keď je zle, je ľahké znížiť sa k moralizovaniu a vyvyšovaniu. Neponižujme seba ani iných takýmito postojmi. Je veľa domácností, ktoré si rezervu nemajú z čoho vytvárať. Okrem toho, chceme sa zabávať, cestovať, žiť. Chceme to dopriať aj našim deťom a rodinám. Pracujeme (ak nám to situácia dovoľuje) a poskytujeme tejto spoločnosti výsledky našej práce. A hoci žijeme vo svete plnom bohatstva, pre mnohých je to svet chudoby, utrpenia a prežívania z ruky do huby. A to aj vtedy, keď pracujú. Ak máme nutkanie moralizovať, skúsme ho nabudúce nechať vyprchať a zatiaľ popremýšľajme, či je toto svet, ktorého princípy stojí za to brániť. A neodpustíme si ironickú poznámku - kde sú rezervy toho obrovského množstva zamestnávateľov, čo už po pár dňoch začali vyfňukávať, že ak to takto pôjde ďalej, vydržia maximálne dva-tri týždne?
Blud č.3 – NAJPRV SKÚS PODNIKAŤ, A POTOM SA SŤAŽUJ
Takto absurdne niekedy reagujú šéfovia a šéfky, keď ich berieme na zodpovednosť za praktiky, ktorými poškodzujú životy iných. Nechcú, aby sme ich kritizovali, keď robia svinstvá. Radšej by boli, keby sme brali na zodpovednosť ľudí či inštitúcie, na ktoré ukážu prstom. Nemali by sme naletieť na ich emocionálne vydieranie a názory, ktoré sú v náš neprospech.
Teraz jeden príklad na ilustráciu. Gastro sektor sa v dôsledku pandémie objektívne ocitol vo veľkých problémoch. Od pracujúcich sa teraz očakáva, že buď to pochopia a budú trpezlivo čakať, ako sa situácia vyvinie, alebo sa pridajú na stranu zamestnávateľov vystupujúcich proti vláde. Takmer vôbec sa však nehovorí o pracovných a životných podmienkach ľudí v gastre - minimálna mzda ako štandard, obchádzanie zákonov zamestnávateľmi, nevyplácanie miezd (vrátane práce počas skúšobnej doby, dovoleniek, nadčasov atď.) alebo protiprávne prepúšťanie. Spájať sa je potrebné, ale za spoločné záujmy. S ľuďmi, ktorí nás zamestnávajú, nie sme na jednej lodi. Neboli sme na nej pred pandémiou, nie sme na nej počas pandémie a skús hádať, či na nej budeme po pandémii.
Táto debata má však ešte jeden rozmer – nejde len o kritiku škodlivých praktík šéfov a šéfok, problémom je totiž samotné zamestnávanie. Zamestnávať znamená žiť z práce iných ľudí a mať moc (zákonnú aj psychologickú) rozhodovať o ich živobytí a životoch. A to nám nepríde okej.
Blud č.4 - VLÁDA VIE NAJLEPŠIE, ČO ROBIŤ
Štvrtý blud začneme trocha inak ako predošlé. Názor, že vláda vie najlepšie, čo robiť počas pandémie, už dnes asi nie je veľmi rozšírený. Naďalej však prevláda všeobecná predstava, že nejaká vláda musí byť a rozhodovať v mene celej spoločnosti.
Zdravý rozum hovorí, že v prípade pandémie by to malo znamenať, že vláda bude konať na základe poznatkov a odporúčaní odborníkov a odborníčok. Dáva to zmysel. Aká je však realita? Všetko sa prispôsobuje potrebám ekonomiky, hlavne veľkým firmám, ktoré vytvárajú najväčší podiel HDP. Odborné odporúčania sa akceptujú skôr čiastočne a nesystematicky. A zatiaľ... ľudia zomierajú.
Vo všeobecnosti si myslíme, že o fungovaní spoločnosti by mali rozhodovať ľudia kolektívne na čo najnižšej úrovni – teda na úrovni komunít a pracovísk – bez zásahov štátu a snahy bohatých a mocných udržať si svoje postavenie. V časoch pandémie by sme potom mohli naozaj vychádzať z odborných odporúčaní a rozhodovať sa podľa toho, čo je v danej situácii najlepšie pre všetkých.
A to najdôležitejšie – v spoločnosti, ktorá nie je založená na kapitalistickej výrobe, ale na plnení potrieb ľudí, by sme sa nemuseli báť, že nebudeme mať čo jesť alebo prídeme o strechu nad hlavou. Nevyhnutná výroba a služby by zostali zachované a prípadné lockdowny a iné prísne epidemiologické opatrenia by prichádzali na základe našich vlastných rozhodnutí z úrovne komunít a pracovísk. Chápali by sme ich ako zmysluplné pre život a ľahšie by sa aj dodržiavali. 
Zväz Priama akcia