Na obranu poľských baníkov
23. august 2005

26. júla sa 8000 baníkov presunulo do Varšavy. Prišli do Sejmu, poľského parlamentu, aby protestovali proti reforme dôchodkového systému, ktorý im momentálne umožňuje ísť do dôchodku po 25 odpracovaných rokoch. Počet odborov, ktoré sa do protestu zapojili bol najväčší od pouličných nepokojov z roku 2003.

Médiá vykreslili baníkov (ktorí boli roky v prvej línii bojov s vládnymi reformami) ako opité a nestále živly, ktoré sa uchyľujú k násiliu ako nástroju na presadenie svojich nezmyselných požiadaviek na úkor ostatných. Ak ešte pred pár rokmi pracujúci z iných odvetví (a ostatných regiónov krajiny) s baníkmi silne sympatizovali, dnes začína veľká časť populácie poslušne omieľať vyjadrenia vlády: že baníci sú nerentabilní, ich mzdy sú privysoké, majú nezmyselné privilégiá a hlavne, sú príťažou pre ekonomiku. Inak povedané, ostatní pracujúci nadobudli dojem, že baníci si žijú na ich účet.

Skutočnosť je ale celkom iná. Trh s uhlím je na tom v súčasnosti veľmi dobre. Pred pár rokmi sa tona uhlia predávala za 20 dolárov, dnes sa predáva za viac ako 60 (1). Dopyt, domáci aj zahraničný, je vysoký vďaka rastu stavebnej činnosti a výroby v Poľsku a vďaka dopytu z obrovského čínskeho trhu. A uhliarske spoločnosti, z ktorých väčšina ešte nebola sprivatizovaná, inkasujú rekordné zisky. Boli prekonané dokonca aj ich najoptimistickejšie odhady ziskov. Samozrejme, ekonómovia budú oponovať, že všetko toto bolo možné len vďaka redukcii pracovných síl o 40 % v posledných 10 rokoch (4), pričom v budúcnosti sa dá očakávať ďalšie zoštíhľovanie. A hoci je pravda, že trh s uhlím má svoje pravidelné cykly, analýzy predpovedajú uhliarskemu priemyslu ešte zopár dobrých rokov. (pozri nižšie predpovede KW na rok 2007.)

Čo sa týka baníkov, teoreticky existujú aj iné možnosti ako získať skorší dôchodok, napríklad zmena profesie po niekoľkých rokoch. Lenže v regióne niet na trhu takých pracovných miest, na ktoré by mohli baníci nastúpiť bez rekvalifikácie. Na riešenie tohto stavu by bolo potrebné sociálne zodpovednejšie myslenie a oveľa razantnejšie odmietnutie vekovej diskriminácie. Situácia na pracovnom trhu ale smeruje k najímaniu mladších a lacnejších pracujúcich aj na pracovné miesta vyžadujúce kvalifikáciu a na miesta vytvorené vládnymi programami, ktoré umožňujú zamestnávateľom obísť mnohé sociálne výdavky a vyplácať nižšie mzdy pre prvouchádzačov o prácu. Pre baníkov sa alternatívne zamestnanie javí ako vzdialený sen. A vlastne, keby boli ľahko dostupné iné zamestnania, menej ľudí by sa vôbec rozhodovalo pre prácu baníka...

Keď sa ľudia sťažujú na nafúkaných baníkov, často zabúdajú na to, že sú tu iné kategórie pracujúcich, ktorí majú výhody skorého odchodu do dôchodku. Napríklad, takí príslušníci policajného zboru. Alebo vojaci. (Majú právo na odchod do dôchodku po 15 rokoch služby s veľkorysými podporami na bývanie, zdravotnú starostlivosť a rekvalifikáciu.) Dokonca aj mnoho štátnych zamestnancov môže odísť do dôchodku skôr. A ja osobne cítim väčšie sympatie k baníkom...

Zoči-voči týmto faktom sa zrejme mení aj postoj verejnosti. Ľudia niekedy menia svoj tón a začnú sa správať prívetivejšie, hoci si stále myslia, že toto všetko sa platí z ich daní. Mienku nastolenú médiami možno len ťažko zmeniť. Ale otázka, ktorú by sme si mali klásť neznie, či by sme mali alebo nemali platiť za predčasný odchod do dôchodku, ale prečo baníci nemajú svoj podiel na ziskoch z tohto priemyselného odvetvia? Ak by bane spravovali kolektívy baníkov, vysoké zisky by sa mohli odvádzať do fondov na pokrytie výdavkov na predčasné dôchodky. V súčasnosti väčšina bohatstva z priemyslu nejde na platy, ale štátu ktorý ním vykrýva svoje dlhy a ako to už chodí vo viacerých štátnych podnikoch, na množstvo zbytočných položiek. Rozkrádanie štátnych zdrojov a obrovská nehospodárnosť ostáva veľkým problémom.

Situácia by sa nezlepšila ani privatizáciou podnikov. Baníci by pracovali len pre zisky spoločností, šéfov a akcionárov. Aj menší akcionár podnikajúci v oblasti uhliarskeho (a hutníckeho) priemyslu môže ľahko zarobiť dosť peňazí na skorší odchod do penzie. A sú to presne tí akcionári, a ironicky aj dôchodkové fondy mnohých ľudí, ktoré si vynucujú čoraz väčšie zefektívňovanie priemyslu, ktoré má negatívne ekonomické dôsledky na baníkov, no akcionárom prináša ich zisky.

Toto je súčasťou hororu, ktorý zažívame vďaka investorskému kapitalizmu; lepšia a finančne istejšia budúcnosť pracovníkov s našetreným kapitálom a dôchodkovými fondmi je zabezpečená vyhadzovaním ľudí, zmenšovaním nákladov a maximalizáciou ziskov korporácií. Ide o bludný kruh, z ktorého sa môžeme vymaniť len vtedy, keď z tohto priemyslu odstránime jeho hlavný hnací motív - profit.

Či už sú tieto finančné ťahanice v réžii súkromného alebo štátneho kapitálu, sú to baníci, o koho práci sa hovorí - v ich mene, ale nie v ich záujme. Nastal čas aby sme už prestali rozmýšľať nad tým, ako z baníkov dostať čo najviac tým, že ich necháme robiť čoraz viac, ale aby sme začali rozmýšľať nad tým, ako sa zbaviť štátnych a kapitalistických upírov, ktorí využívajú nás všetkých. Ak by si ľudia spravovali veci sami, potom by sa našli skutočné alternatívy aj pre fungovanie uhliarskeho priemyslu. Alebo by sa mohla na produkcii uhlia striedať väčšia časť populácie, takže nikto by nerobil v baniach viac ako niekoľko mesiacov.

Dobre situovaní mladí boháči pracujúci vo svojich oceľobetónových mrakodrapoch zabúdajú, že bez baníkov, farmárov a robotníkov z továrne by ich peniaze neznamenali nič. Je načase, aby sme sa zbavili ilúzií o schopných a vzdelaných pracujúcich, ktorých potrebujú tupí baníci, ktorí sa preto musia zmieriť so svojimi zlými pracovnými podmienkami. Koniec koncov my, všetci pracujúci, si nielen zaslúžime, ale aj môžeme vydobyť omnoho lepšie podmienky.

Laure Akai
(Autorka je členkou varšavskej skupiny Praga, súčasti poľskej Anarchistickej federácie)

(1) Rozdielne typy uhlia majú rozdielne ceny a mnoho záleží na konečnom spotrebiteľovi. Spoločnosť predáva viac ako 150 ton na jedného malého odberateľa.

(2) Aj keď existuje niekoľko súkromných baní, väčšina baní je súčasťou siedmich spoločností vo vlastníctve Štátnej pokladne. Snažia sa ich postupne skonsolidovať do dvoch spoločností, aby mohli byť úplne sprivatizované.

(3) Napríklad firma KHW, ktorá má 7 baní, zvýšila za prvých 6 mesiacov roku 2005 svoje odhady o 30 %, keď získala 86,4 milióna zlotých hrubého zisku (29 miliónov dolárov). Spoločnosť Kompania Weglowa (KW) ktorá je najväčšou uhliarskou spoločnosťou v EÚ, taktiež zaznamenala slušné zisky. Ich čistý zisk (presný hrubý zisk nie je známy) bol 121,9 milióna zlotých (viac ako 40 miliónov dolárov) za prvých päť mesiacov roku 2005. Minulý týždeň ešte štát podnik subvencoval v celkovej hodnote až 900 miliónov zlotých (300 miliónov dolárov). KW si stanovila cieľ mať v roku 2007 čistý zisk 1 miliardu zlotých, takmer o 400 % viac ako predpovedali koncom tohto roka. (Finančná správa KW, 22.07. 2005
http://www.kwsa.pl/index.php?m=9&ind=74 )

(4) Svetová banka sa samozrejme tiež podieľala na reštrukturalizačnom procese. Len v roku 2004 štát dostal od svetovej banky 300 000 miliónov dolárov na reštrukturalizáciu uhliarskeho priemyslu. Poľsko dlží Svetovej banke 5,9 miliardy dolárov. Cena za reštrukturalizáciu uhliarskeho priemyslu - 2 až 4 miliardy dolárov.

Preklad: Dalibor Neubauten
Úpravy: Michal Tulík

Pôvodne sa text objavil na diskusnom fóre alter-ee 27. júla 2005.
Video z protestu baníkov na http://www.obin.org/video/wawa/26-07-05-gornicy.mpg alebo http://wiadomosci.onet.pl/7988,film.rd a http://wiadomosci.onet.pl/7980,film.rd