NIE Kosovo, NIE Srbsko
5. apríl 2008
17. februára 2008 vyhlásili kosovskí politici nezávislosť Kosova a vytvorenie nového štátu. Reakciou boli nacionalistické zhromaždenia nielen v Srbsku, ale aj na Slovensku (v podaní neofašistov a stalinistov). Stalinistická demonštrácia sa konala v Bratislave znova 5. 4. 2008. Keďže nacionalizmus je podľa nás zbraňou mocichtivých a rozdeľuje spoločné záujmy ľudí kvôli odlišnej národnosti, pokúsime sa vysvetliť, o čo ide v prípade Srbska a Kosova.
Nový štát, nacionalizmus a medzinárodné záujmy
Prečo vlastne došlo k vyhláseniu nezávislosti? Kosovská elita využila vo svoj prospech zlú ekonomickú a sociálnu situáciu v Kosove (50% nezamestnanosť, ľudia prežívajúci len vďaka pašovaniu, zahraničným dotáciám a pomoci príbuzných žijúcich v zahraničí). Hnev obyvateľov nasmerovala proti Srbsku tvrdiac, že sa treba vymaniť spod jeho vplyvu a že v novom štáte sa budú mať lepšie. Využila aj stále čerstvé spomienky na režim podobný apartheidu, ktorý do extrému dohnala Miloševičova vláda. (Miloševič dokázal odvrátiť pozornosť od rastúcich sociálnych problémov tým, že sa sústredil na albánsku otázku. Albánci boli považovaní za občanov druhej kategórie a boli často prenasledovaní.)
Za vytvorením samostatného Kosova je snaha upevniť a posilniť postavenie kosovskej politickej a ekonomickej elity. Zvyčajne sa takýto ambiciózny politický projekt nemôže podariť len tak. Okrem vhodnej domácej situácie si vyžaduje aj patričnú medzinárodnú podporu. Tá v Srbsku funguje dvomi smermi. Jeden je línia USA a NATO (jednou z podmienok uznania nezávislosti je prítomnosť jednotiek NATO v Kosove) a touto líniou vedie svoje snahy kosovská politická reprezentácia a biznis. Druhou je ruská línia (prebiehajúca výstavba plynovodu smerujúceho z Bulharska do EÚ, odkupovanie strategických srbských podnikov atď.) a je to línia srbskej vlády. To, čo vlastne vidíme je stret dvoch mocenských záujmov. A od Srbov a Albáncov, a z bizarných dôvodov dokonca aj od ľudí na Slovensku prostredníctvom podpory nacionalistických demonštrácií, sa chce, aby sa postavili na jednu alebo druhú stranu. Každá však znamená, že drvivá väčšina populácie zostáva na tom rovnako – politici ostávajú, šéfovia ostávajú a ľudia sú presviedčaní, aby nechali svoje životy kontrolovať ich záujmami. Výsledkom nacionalizmu je vždy narastanie nenávisti medzi ľuďmi a mastenie si vreciek medzi politikmi a zamestnávateľmi.
Krehkosť nacionalizmu
Srbské politické strany a inštitúcie využívajú pre získanie sympatií fakt, že nealbánska populácia žije v Kosove v hrozných podmienkach (Srbi v Kosove sú pod neustálym dohľadom, majú obmedzenú slobodu pohybu, ich deti sa boja chodiť do školy, starých ľudí mlátia albánski nacionalisti atď.). Srbskí politici posilňujú nacionalistické nálady a tvrdia napríklad to, že vyhlásenie nezávislosti Kosova znamená krádež 15% „nášho územia“. „Naším“ myslia územie, z ktorého získavajú dane; nič iné to pre nich neznamená. Prokosovské a prosrbské pozície sú proste dve strany jednej mince nacionalizmu.
Srbská vláda po vyhlásení nezávislosti Kosova zorganizovala verejné protesty proti nezávislosti. Najväčší z nich sa uskutočnil 21. februára 2008 v Belehrade a zúčastnilo sa na ňom asi 250 000 ľudí. Nechýbali medzi nimi ani marginálne fašistické organizácie (v prvých radoch zhromaždenia pózovali fotografom napríklad členovia klérofašistickej organizácie „Obraz“). Všetko sa však vyvinulo inak, ako chceli politici. Ľudia prejavili nespokojnosť so svojou sociálnou situáciou a došlo k rozsiahlemu „proletárskemu nakupovaniu“. Tisíce chudobných ľudí zamierili do obchodov v centre Belehradu a bez toho, aby hľadeli na to, akej národnosti sú ich majitelia, si bez platenia zaobstarali nové oblečenie, obuv a ďalšie veci, ktoré si zvyčajne nemôžu dovoliť.
Vláda sa snažila zľahčovať počty ľudí, ktorí narušili jej predstavu o poslušných masách a nahlodali jej nacionalistickú politickú agendu, a vyzvala k nastoleniu poriadku. Čo sa teda dnes deje v Srbsku, štáte, ktorý máme podľa slovenských neofašistických aj stalinistických nacionalistov podporiť? Všetky zhromaždenia, ktoré nie sú priamo alebo nepriamo organizované vládou, sú zakazované. Vládna koalícia sa rozpadla a do ďalších volieb funguje tzv. „úradnícka vláda“ (vláda zložená z odborníkov v potrebných oblastiach). Výsledkom sú rastúce ceny potravín, elektriny, pohonných látok atď. Chystaná volebná kampaň bude ešte šialenejšia ako zvyčajne a Kosovo v nej bude určite jednou z hlavných tém.
Prokosovské akcie na Slovensku - propagačná kampaň stalinistov a neofašistov
Najprv sme tu mali marcové akcie v Bratislave a Banskej Bystrici (organizované ľuďmi okolo neofašistickej Slovenskej pospolitosti a stalinistického Socialistického zväzu mládeže). Ďalšiu protikosovskú demonštráciu organizovali opäť stalinisti (už vopred bolo jasné, že za podpory neofašistov). Na akcii nechýbali ani členovia Komunistickej strany Slovenska či konzervatívny klerikál Ján Čarnogurský. Pod maskou obhajoby medzinárodného práva, s riadnou dávkou primitívneho antiamerikanizmu a množstvom vylepených plagátov a dokonca niekoľkými billboardmi sa snažili zahrať na nacionalistickú strunu. Kritika (amerického) imperializmu, ktorá nestojí na internacionalistických základoch a nesmeruje proti kapitalizmu ako celku, však ostane vždy len nebezpečným nacionalizmom namaľovaným na červeno (alebo na hnedo). Logika „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ znamená akceptovať podporu jednej nacionalistickej skupiny proti inej.
Nacionalizmus znamená udržiavanie ľudí v postavení bábok plniacich ekonomické a politické záujmy ľudí, ktorí chcú moc. Ako postoj v mysliach ľudí môže byť veľmi krehký, ako ukázali udalosti v Belehrade. V jednej minúte môže byť človek „nacionalista“ a kričať prosrbské heslá, v druhej môže „kradnúť“ v srbských obchodoch. Počas druhej svetovej vojny robotníci v USA ovplyvnení vojnovou propagandou formálne akceptovali vlastenecké odborárske dohody o zákaze štrajkov počas vojny... Pritom však súčasne organizovali divoké štrajky! Podobné príklady ukazujú, že zladiť záujmy politikov a šéfov na jednej strane a pracujúcich ľudí na strane druhej je vždy problematické a darí sa to len manipuláciou. V skutočnosti sú tieto záujmy nezmieriteľné.
Naše NIE patrí nacionalizmu – srbskému, kosovskému, slovenskému, maďarskému, akémukoľvek... Spoločné záujmy pre nás vychádzajú z iných ako národnostných základov. Vychádzajú z nášho postavenia pracujúcich, ktoré je v každej spoločnosti špecifické,no jeho základ sa nikde nemení. Je to postavenie, ktoré automaticky plodí rozpor a záujmy protikladné k záujmom šéfov aj politikov. Sme za spájanie na základe našich záujmov. Nie na základe našich rozdielnych národností. Jedine tak môžeme ochromiť vojny a umelo vytvárané rozdiely, ktoré majú len jeden účel – hromadenie zisku a moci zo strany ľudí a skupín, ktorým sme v skutočnosti ukradnutí.
Nadia Hladká, Michal Tulík a Dalibor Neubaten