Medzinárodná asociácia pracujúcich (MAP) od roku 1860 po súčasnosť
21. február 2008
Na nasledujúcich riadkoch predstavíme históriu anarchistickej internacionály MAP od jej počiatkov v 60. rokoch 19. storočia, cez jej vrchol, kedy mala niekoľko miliónov členov, až po úpadok a súčasnú obnovu.
Historické korene
Medzinárodná asociácia pracujúcich (International Workers Association – IWA/AIT) bola založená v Berlíne v roku 1922, ale jej korene siahajú až do roku 1864 k organizácii s podobným názvom, známej ako Prvá internacionála. Najväčší vplyv mali v Prvej Internacionále anarchisti a stúpenci Karla Marxa. Anarchisti boli silní najmä vo Francúzsku, Španielsku a Taliansku, podporovatelia Marxa zas v krajinách ako Nemecko a Anglicko. Spolupráca medzi nimi však netrvala dlho. Anarchisti sa postavili proti tomu, aby mal sekretariát väčšiu moc; požadovali plnú autonómiu pre všetky sekcie. Marx sa za pomoci podporovateľov v Internacionále rozhodol pomocou úskokov presadiť svoje. Na Kongrese plnom jeho zástancov boli na základe falošných obvinení vylúčení dvaja významní anarchisti, Michail Bakunin a James Gulliame, a sekretariát získal širšie právomoci.
Propaganda činom
Anarchisti opustili Internacionálu a po páde Parížskej komúny v čase kontrarevolučného teroru voči ľavici sa neúspešne pokúšali vytvoriť vlastnú. Internacionála aj anarchisti boli po rozkole oslabené. Ich aktivity boli neúspešné a po niekoľkých rokoch ich ukončili. Anarchisti boli v jednotlivých krajinách postupne zahnaní do podzemia. V odpovedi na teror šéfov zahájila menšina anarchistického hnutia ozbrojenú kampaň, počas ktorej bolo zabitých niekoľko kráľov, kráľovien, aristokratov a dlhoročných politikov. Táto stratégia bola označená ako „propaganda činom“ a mala podnietiť mlčiace masy. Výsledok bol však úplne opačný.
Ľudia sa od anarchistov odvrátili kvôli násiliu a tlač získala silnú zbraň na útok proti revolucionárom: zrodil sa obraz šialenca s bombou v ruke. Na prelome storočí bola väčšina anarchistov presvedčená, že je potrebný nový prístup. Začali vyzývať k návratu k otvorenej a verejnej činnosti medzi pracujúcimi. Stratégia, ktorú vytvorili, sa označuje ako anarchosyndikalizmus.
Založenie MAP
V roku 1913 sa konal medzinárodný anarchosyndikalistický kongres v Londýne, ktorý mal za cieľ vybudovať pevnejšie vzťahy medzi existujúcimi syndikalistickými zväzmi a propagačnými skupinami. Na kongrese boli delegáti z FVdG (Nemecko), NAS (Holandsko), SAC (Švédsko), USI (Taliansko) a ISEL (Británia). Z pozorovateľov sa kongresu zúčastnili IWW (USA), CNT (Španielsko), FORA (Argentína) a CGT (Francúzsko). Žiaľ, kongres nedospel k žiadnemu záveru. Spísala sa iba deklarácia princípov a vytvoril sa informačný výbor, ktorý nemal dlhé trvanie. Behom roka bola Európa zatiahnutá do prvej svetovej vojny, čo znemožnilo komunikáciu medzi anarchosyndikalistami.
Po skončení vojny sa podmienky úplne zmenili. Rusko vyšlo z vojny sociálnou revolúciou, no za hranicami Ruska nebolo veľmi známe, že v skutočnosti sa moci chytili boľševici. Keď založili Tretiu internacionálu, pozvali do nej aj syndikalistov (tzv. Červená internacionála odborových zväzov). Aura a prestíž prvej „úspešnej“ revolúcie pracujúcich sa podpísala pod to, že mnohí syndikalisti zabudli na svoje pochybnosti voči „diktatúre proletariátu“. Na prvom kongrese ČIOZ v Moskve ale rýchlo vytriezveli, keď zistili, že ich ruskí kamaráti sú držaní vo väzeniach a strieľaní novou vládou „pracujúcich“ a jej tajnou políciou. Rozčarovaní z boľševikov sa rozhodli vytvoriť vlastnú medzinárodnú organizáciu.
Ustanovujúci kongres MAP sa konal v zime 1922-23 v Berlíne. Účastnili sa ho Regionálna federácia pracujúcich Argentíny (FORA) s 200 000 členmi, Priemyselní pracujúci sveta (IWW) z Čile s 20 000 členmi, Zväz syndikalistickej propagandy z Dánska so 600 členmi, Zväz slobodných pracujúcich Nemecka (FAUD) so 120 000 členmi, Národný sekretariát pracujúcich z Holandska s 22 500 členmi, Zväz talianskych syndikalistov (USI) s 500 000 členmi, Všeobecná konfederácia pracujúcich (CGT) z Portugalska so 150 000 členmi, Ústredná organizácia pracujúcich Švédska (SAC) s 32 000 členmi, Výbor na obranu revolučného syndikalizmu [odišli zo CGT] z Francúzska so 100 000 členmi a Federácia bojujúcich z Paríža s 32 000 členmi. Španielska CNT nemohla vyslať delegátov kvôli ostrému triednemu boju, ktorý viedla pod diktatúrou Primo de Riveru. Rok na to však do MAP vstúpila. Počas 20. rokov MAP rástla.
Ďalšie zväzy a propagačné skupiny komunikovali so Sekretariátom MAP. Išlo najmä o krajiny ako Mexiko, Uruguaj, Bulharsko, Poľsko, Japonsko, Austrália, Južná Afrika, Paraguaj a Severná Afrika. Fungovali samozrejme aj iné syndikalistické zväzy mimo MAP, ako napríklad Regionálna organizácia pracujúcich Brazílie či IWW v USA (ktorí sa čoskoro rozšírili do Kanady, Švédska, Austrálie, Južnej Afriky a Británie).
Revolúcia v Španielsku
V roku 1936 vyhral voľby v Španielsku Ľudový front - koalícia straníckych komunistov, sociálnych demokratov a liberálov. Nová vláda síce zaviedla len malé reformy, no na španielsku vládnucu triedu to bolo priveľa. V júli 1936 sa o puč pokúsili fašisti vedení generálom Francom. Vláda v Madride bola ochromená a keby nebolo anarchosyndikalistických pracujúcich zo CNT, fašisti by dosiahli ľahké víťazstvo. V Barcelone a ďalších mestách vyšli pracujúci do ulíc, obkľúčili kasárne a ozbrojili sa zväčša zastaralými zbraňami, ktoré našli. Puč fašistov bol zastavený a začala sa španielska revolúcia a občianska vojna trvajúca do roku 1939.
V Katalánsku (severovýchod Španielska) mali teraz anarchistické skupiny plnú kontrolu. Väčšina majiteľov tovární utiekla, takže pracujúci ich začali spravovať sami. Boli vytvorené susedské výbory, ktoré distribuovali jedlo. Zorganizovali sa milície pracujúcich a vyšli do oblastí kontrolovaných fašistami. Na vidieku farmári skolektivizovali pôdu, ktorá dovtedy patrila niekoľkým bohatým veľkostatkárom. Boli založené slobodné komúny a prezident Katalánska ponúkol svoju rezignáciu v prospech CNT. Pri moci však bol stále Ľudový front v Madride a Francovi fašisti kontrolovali takmer polovicu krajiny. CNT sa rozhodla, že antifašistická jednota je dôležitejšia ako šírenie revolúcie. Vedeli tiež, že potrebujú pomoc Ruska a západných demokracií, aby porazili fašistov, ktorí mali podporu Hitlera a Mussoliniho. Preto vytvorili dohodu s vládou v Madride. CNT vstúpila najprv do katalánskej vlády a potom do federálnej a Garcia Oliver sa stal prvým (a dúfajme posledným) anarchistickým ministrom spravodlivosti.
Spojenectvo s ľudovým frontom sa ukázalo ako osudový omyl. Západné demokracie odmietli pomôcť republikánskej strane konfliktu, pretože viac než fašistov sa obávali revolúcie pracujúcich. Rusko poslalo nejaké zbrane, ale zariadili, aby išli spojencom komunistickej strany. Žiadosti anarchistických milícií o dodávku zbraní boli zamietnuté a milície sa nakoniec museli spojiť s Ľudovou armádou. Skolektivizované továrne a farmy sa rozpadli a komunistická strana už pripravovala tajné väzenia. Posledným odporom anarchistov bol máj 1937, kedy sa polícia pokúšala prevziať telefónnu ústredňu, ktorá bola pod kontrolou CNT. Po niekoľkých dňoch pouličných bojov sa vedenie CNT rozhodlo ustúpiť. Občianska vojna trvala ďalšie 2 roky, ale revolúcia už skončila.
Úpadok
Nástup diktatúr od 20. rokov a druhá svetová vojna znamenali takmer úplný rozpad európskeho anarchosyndikalistického hnutia. Zo CNT sa stala exilová organizácia. Talianska USI, najväčší syndikalistický zväz na svete, bola aj napriek silnému odporu rozdrvená Mussoliniho diktatúrou. Súdne procesy s členmi FAUD v Nemecku znamenali smrť mnohých jej členov v koncentračných táboroch. Poľský zväz ZZZ so 130 000 členmi práve uvažoval o členstve v MAP, keď bol zničený nacistickou inváziou. Podobne ako syndikalisti v iných krajinách sa však nepoddal. Spoločne s Poľskou syndikalistickou asociáciou sa chytil zbraní v boji proti nacistom a v roku 1944 sa mu dokonca podarilo vydávať noviny s názvom Syndikalista. V Portugalsku, kde od 20. rokov vládla Salazarova diktatúra, dokázala portugalská CGT aj v roku 1938 naďalej udržiavať 50-tisícové členstvo v teraz už úplne ilegálnej a podzemnej organizácii. Nemohla však odolávať navždy. Podobný osud postihol holandskú NSV, francúzsku CGTSR a ďalšie zväzy vo východnej Európe a Latinskej Amerike.
V roku 1951 sa konal prvý povojnový kongres MAP vo francúzskom Toulouse. Už to nebolo veľkolepé hnutie ako pri prvom kongrese. Zišli sa delegáti väčšinou už len maličkých organizácií z Kuby, Argentíny, Španielska, Švédska, Francúzska, Talianska, Nemecka, Holandska, Rakúska, Nórska, Británie, Bulharska a Portugalska. Správa o podpore prišla z Uruguaja. Vyhliadky na obnovu anarchosyndikalizmu nevyzerali dobre. Vo východnej Európe zakázal nový stalinistický režim všetky štrajky a slobodné odbory. Ako zvyčajne, prví, ktorí boli poslaní do väzenských táborov, boli anarchisti. Situáciu na Západe zase charakterizovali veľké subvencie USA a katolíckej cirkvi, ktoré skrotili odbory kontrolované kresťanskými a sociálnymi demokratmi. Za podpory Ruska sa rovnaká politika udiala v prípade francúzskej CGT, talianskej CGIL a ďalších. MAP nemala šancu v oslabenej pozícii bojovať o vplyv. Koncom 50. rokov MAP opustil švédsky SAC a neostali tu už žiadne fungujúce odborové zväzy. Prežívala len ako zoskupenie malých propagačných skupín a exilových organizácií. Niektorí sa pýtali, či MAP vôbec prežije.
Obnova
Koncom 60. rokov sa však veci začali meniť v prospech MAP. Boje vo Francúzsku v roku 1968, „horúca jeseň“ v Taliansku v roku 1969, stovky triednych bojov na celom svete a všeobecná radikalizácia novej generácie pomohli MAP a jej členským organizáciám. V roku 1975 zomrel Franco a jeho režim sa rozpadol. CNT prekvitala. Behom pár mesiacov sa jej členstvo vyšplhalo z niekoľko sto aktivistov na vyše 200 000. (Neskôr došlo k rozkolu, kedy odišlo reformistické krídlo; dnes má CNT okolo 6 000 členov.) Rast CNT vrátil anarchosyndikalizmus späť na program dňa anarchizmu. Došlo k obnove starých sekcií, vzniku nových, ale niektoré sekcie aj ukončili činnosť, alebo vystúpili (napr. v USA, Čechách, Bulharsku, Japonsku, Švajčiarsku, Izraeli...). V súčasnosti má MAP 13 sekcií a 3 organizácie pod označením Priatelia MAP, pričom kontakty udržiava s rôznymi organizáciami v mnohých ďalších krajinách.
Upravené na základe článku na webstránke http://libcom.org/history/international-workers-association