Libcom.org - tá pravá voľba na nete

27. december 2007

Žiadne dookola omieľané subkultúrne témy či utápanie anarchizmu vo voľnomyšlienkarstve a mládežníckom životnom štýle. Naopak, kopec tém súvisiacich s každodenným životom, ale aj históriou, teóriou a praxou. Bavíme sa o jednom z najkvalitnejších webov na svete venovanom predovšetkým anarchizmu, syndikalizmu a autonomistickému marxizmu. Tu je rozhovor s členom redakčného kolektívu, ktorý veľa hovorí aj o stave vecí u nás. Čítaj!

S Johnom Stevensom z redakcie libcom.org o Libcome a všeobecnom stave vecí diskutoval Wayne Foster. Publikované 20. júla 2007 na webe Libcomu.

Libcom.org je neustále rastúcim online zdrojom, ktorý sa snaží propagovať sebaorganizáciu pracujúcich prostredníctvom publikovania správ, teoretických textov a článkov o histórii. Počet návštev stúpol z 25-35 000 mesačne v roku 2005 na 110-170 000 v súčasnosti a registrovaných je 2 600 aktívnych používateľov. Stránka obsahuje vyše 7 000 článkov v podobe krátkych správ a celých kníh a nedávno došlo k veľkému upgradu. Web spravuje kolektív desiatich ľudí, vrátane Johna Stevensa.

John, zdá sa mi, že Libcom má užšie politické zameranie ako iné online zdroje. Minimálne v porovnaní s Indymedia, a-infos či infoshop. Na Wikipedia sa píše: „[Libcom je] tiež ovplyvnený špecifickými teoretickými a praktickými tradíciami anarchokomunizmu, sociálnej ekológie/komunalizmu, anarchosyndikalizmu, situacionizmu, autonomistického marxizmu, radového komunizmu a autormi ako Marx, Peter Kropotkin, Harry Cleaver, Murray Bookchin a Anton Pannekoek. Aj keď obsahuje texty z tradície marxizmu a anarchizmu, projekt je založený na pochopení a zmene sociálnych vzťahov, ktoré prežívame v každodenných životoch...“ Je toto vhodný opis? Prečo ste zamietli „nezávislý“ prístup, ktorý uprednostňujú neutrálnejšie zdroje?

Neviem, či presne rozumiem tomu „nezávislý“, ale áno, myslím, že opis z Wikipedie je presný. Sme revolucionári a komunisti, ale na revolúciu sa nepozeráme ako na nejaký cieľ niekde na konci tisícročia a komunizmus nepovažujeme za potenciálnu utópiu. Komunizmus je pre nás skutočným žijúcim vyjadrením vzájomnej pomoci, spolupráce, sebaorganizácie a odporu okolo nás každý deň. Snažíme sa podporovať, publikovať a propagovať tieto tendencie, keď sa s nimi stretneme.

Tým „nezávislý“ som myslel napríklad to, že Indymedia sa zvykne považovať za náhradu korporatívnej zaujatosti, pretože kombinuje akože objektívne správy a otvorený prístup na základe slobody slova (v rámci limitov). Aj iné stránky sa snažia poskytovať hodnotovo neutrálne spravodajstvo v rámci „hnutia“. Libcom presadzuje špecifický prístup na báze triedne orientovaných teoretických stanovísk, ktoré som spomínal vyššie. Máte redakciu, ktorá rozhoduje a vstupuje do diskusií na vašich fórach a drží sa revolučnej politiky a toto, podľa mňa, dosť odlišuje váš projekt od iných.

Hej, myslím, že je to tak. Naša stránka je čiastočne užšie zameraná ako Indymedia už len preto, že je menšia, a aj pole prispievateľov je oveľa menšie. Ale áno, máme jasne definované politické názory a vysokú úroveň politickej zhody v rámci nášho kolektívu. Veríme v naše myšlienky a chceme ich propagovať. Zároveň nechceme, aby naša stránka podporovala myšlienky, ktoré sú skôr vzdušnými zámkami či od reality odtrhnutými výmyslami a považujeme ich za kontraproduktívne pri budovaní sily pracujúcej triedy. Platí to nielen pre očividne reakčné myšlienky ako rasizmus či fašizmus, ale aj pre iné názory, ktoré sú stále populárne medzi „radikálmi“, ale ktoré podľa nás nie sú užitočné, ako leninizmus, nacionalizmus a podpora hnutí za národne oslobodenie či bezmyšlienkovitý aktivizmus atď.

Nezastávame myšlienku „spoločného veľkého stanu“ anarchizmu, najmä ak by sme ho potom mali zdieľať s mizantropickými antisociálmi, pedofilmi, zástancami primitivistických kultov o konci sveta a pod. Tiež sme sa chceli vyhnúť problémom, ktoré má mnoho verejných stránok, kde ľudia posielajú kopec príspevkov, ktoré nemajú žiadnu úroveň, ako sú konšpiračné teórie, antisemitské islamistické články, „národný anarchizmus“, „libertariánsky“ kapitalizmus a podobné sračky.

Sú politické pozície, na ktorých ste sa ako kolektív ešte nedohodli?

Sme mladý kolektív, všetci tak okolo 25, rozhodne si nemyslíme, že máme všetky odpovede. Existuje veľmi vysoká miera zhody, ale sú veci, o ktorých interne do istej miery stále diskutujeme. Ide najmä o úlohu politickej organizácie, antifašizmus, syndikalizmus a povahu odborov. A otázku Židov. Ha ha.

V Británii akoby dnes existovali dve protikladné libertariánske tendencie. Jedna nadväzuje na priame akcie ekoaktivistov z 90. rokov a na antikapitalistické hnutie a charakterizuje ju snaha robiť verejne viditeľné „akcie“. Orientuje sa na okraj spoločnosti. Druhá tendencia je viac teoretická, zdôrazňuje triedny boj a organizovanie sa na pracovisku. V súčasnosti sa nepodieľa na konfrontačných verejných akciách. K prvej by sme možno mohli zaradiť Dissent Network, Camp for Climate Action a Sack Parliament. K druhej Libcom? A ešte ďalšia otázka – prečo ty a tvoji kamaráti venujete toľko energie tejto forme politickej akcie?

Reflektujeme naše predošlé politické aktivity a naše skúsenosti z anarchistického hnutia. Pozreli sme sa na silné a slabé stránky vecí, ktoré sa ľudia snažia robiť a zvážili ich v kontexte našej situácie. Museli sme nájsť formu aktivity, ktorá by bola vhodná pre Britániu 21. storočia v čase nízkej miery triedneho boja.

Ako som už spomínal, sme mladí a sme si dobre vedomí toho, že väčšina našej generácie nemá žiadne skúsenosti s kolektívnym bojom. Dokonca ani s členstvom v odboroch či štrajkami. Úplne základné myšlienky solidarity, ktoré tu boli pred dvadsiatimi rokmi bežné, ako napríklad to, že neprekročíš líniu piketu, dnes kopec mladých pracujúcich nepozná (pozn. prekl. – picket je forma protestu podobnému štrajku, kedy sa protestuje napríklad pred bránami podniku či pred pracoviskom; kto prejde cez pomyselnú čiaru, stáva sa v podstate štrajkokazom).

Takže si myslíme, že je dôležité dostať von všetky informácie, ktoré sú k dispozícii, aby ľudia poznali predošlé aj súčasné boje pracujúcich, v ktorých sa kolektívnym úsilím snažili o zlepšenie svojich životov, pracovných podmienok a komunity.

To, v kombinácii so skutočnosťou, že v Británii neprebiehajú žiadne masové boje a že revolučné anarchistické myšlienky tu takmer neexistujú, znamenalo, že sme sa rozhodli, že najlepšie využijeme svoj čas, ak sa budeme venovať aktivitám súvisiacim s „propagandou“.. To znamená vydávať a zdieľať informácie, novinky a libertariánske komunistické myšlienky. (Mal by som spomenúť, že ľudia z kolektívu sa ako jednotlivci angažujú v iných aktivitách a politických skupinách ako Solidarity Federation, Antifa, atď.)

Niektorí sme sa pokúšali robiť tlačené materiály – pomáhali sme vydávať a editovať časopis Freedom, ale boli sme z toho frustrovaní kvôli povahe tohto média. Museli sme sa trápiť s dodržiavaním uzávierok a míňať hrozne veľa  energie len na spracovanie časáku, takže už neostal čas na propagáciu alebo predaj mimo súčasného okruhu čitateľov. V podstate sme teda každých 14 dní ďalej kázali už presvedčeným. A keď sme aj napísali nejaký dobrý článok, prečítalo si ho niekoľko sto predplatiteľov, ale to bolo všetko, už z neho nič neostalo.

Tým, že sme začali publikovať online, sme zásadne obmedzili náklady, zaujali obrovský počet nových čitateľov, zbavili sa tlaku uzávierok a dokázali to, že sa neustále pridávajú články. Použitie webu tiež znamená, že ľudia, ktorí nikdy nepočuli o nejakej anarchistickej publikácii, o ňu môžu zakopnúť na našej stránke – mesačne máme 54 000 kliknutí z googlu (plus 6 000 z iných vyhľadávacích stránok). Niektorí pracujeme v kancloch, čo je bonus navyše, lebo môžeme robiť na stránke a zároveň nás platia!

Aké je cieľové publikum? Do akej miery sa snažíte ovplyvňovať spektrum politickej činnosti, o ktorej hovorím vyššie? A do akej miery je to o širšej triede? Ako sa líšil a vyvíjal váš prístup k týmto dvom publikám?

Obsah je rozdelený na dva smery. Prvý a najdôležitejší je orientovaný na pracujúcich ľudí všeobecne. Druhý na ľudí, ktorí sa považujú za politických radikálov, aktivistov, socialistov alebo anarchistov.
Preto máme špeciálne formátované stránky s obsahom, kde všetky články musia spĺňať isté kritéria. Časti news (správy), thought (myšlienky), organise (organizuj sa) a history (história) obsahujú texty do 2 000 slov a sú zamerané na ľudí, ktorí sú už zbehlí v témach. Ide skôr o priblíženie historických osobností, akronymov, organizácií, myšlienok a udalostí, ktoré nie sú veľmi známe. Takmer všetky anarchistické médiá dnes berú priveľa vecí ako samozrejmosť a odkazujú na Španielsku občiansku vojnu, Kropotkina alebo skupiny ako CNT bez toho, aby ich vôbec priblížili. Chceme, aby ľudia lepšie chápali tieto veci, a preto na stránke máme glosár pojmov s úvodmi a články sa pokúšame čo najviac prepájať.

Politickým aktivistom je určená najmä knižnica a fóra. Tu sú pravidlá voľnejšie a knižnica obsahuje články tak, ako boli napísané, bez nejakých doplnení navyše.

Tým, že sme obsah zamerali najmä na pracujúcich, dúfame, že sa ľudia dozvedia o bojoch, ktoré prebiehajú (správy), bojoch, ktoré sa odohrali v minulosti (história), spôsoboch kolektívneho boja za zlepšenie našich životov (organizuj sa) a myšlienkach, s ktorými prišli pracujúci na základe vlastných skúsenosti, aby im pomohli v boji o lepší svet (myšlienky). Vo všeobecnosti dúfame, že ľuďom aspoň málinko ukážeme, že kolektívny boj a solidarita nevymreli, že tu sú stále, že pracujúci dokážu a aj zlepšujú svoje životy a podmienky pomocou kolektívnych priamych akcií.

Knižnica sprístupňuje dôležité teoretické texty a dokumenty, ktoré sa často strácajú tým, že menšie stránky prestanú fungovať. Máme tiež veľa pôvodných materiálov, ktoré sme my alebo naši prispievatelia úmorne skenovali. Dúfame, že posunú radikálov viac libertariánskym smerom, smerom orientovaným na triedny boj. A dúfame, že sa to stane aj vo fórach; že diskusiami a debatou predstavíme libertariánsko-komunistické myšlienky ako najkonzistentnejšie a najrozumnejšie pre zlepšovanie sveta. To je „propagandistický“ cieľ fór ako takých, aj keď „propaganda“ je druhoradá v porovnaní s tým, čo sa dá dosiahnuť zdieľaním informácií a prepájaním ľudí.

Neznamená to teda, že stránka je vzdelávacím zdrojom pre pracujúcich všeobecne a nástrojom prepájania tých pracujúcich, ktorí sa považujú za revolucionárov? Toto rozlíšenie akoby zahŕňalo skĺznutie do aktivistickej mentality (triedny boj tiež môže byť aktivizmom), kde revolučná aktivita sa sústreďuje na to, aby človek presvedčil ľudí, aby prijali nejakú ideológiu. Toto je v rozpore s komunizmom ako žijúcou, každodennou skúsenosťou vzájomnej pomoci a odporu.

S tým nesúhlasím, pretože pre nás je web našou kolektívnou aktivitou. Pritom sme zároveň zapojení aj do aktivít mimo neho, ktoré považujeme za súčasť našej „revolučnej činnosti“.

Čo sa týka „aktivizmu“, slovníková definícia je „Použitie priamej, často konfrontačnej akcie, akou je demonštrácia alebo štrajk, proti alebo v solidarite s nejakou kauzou." Toto je ok.

Snažíme sa vyhnúť situácii, kedy ľudia začnú byť posadnutí tým známym „robiť niečo“, aj keď to, čo robia, je zbytočné. Nie je možné vytvoriť masový boj z ničoho a nepodporujeme „aktivistizmus“, kedy sa robia elitárske „akcie pre akcie“, ktoré robia malé skupiny.

Je tu teda protirečenie voči komunizmu ako živému vyjadreniu odporu? Nemyslím si. Naše správy a články o histórii sa nekončia ako mnoho anarchistických textov štýlom „a preto by si sa mal stať anarchistom“. Poukazujú na udalosti, vysvetľujú, ako isté problémy vplývajú na pracujúcich, opisujú, čo sa s tým snažili urobiť a zvažujú, či sa im to podarilo alebo či zlyhali a aké poučenie si z ich skúsenosti môžu zobrať iní pracujúci. Podľa nás vedie kombinácia týchto skúseností logicky k prijatiu libertariánskeho komunizmu ako myšlienky, ale väčšina stránky je zameraná na povzbudzovanie a šírenie informácií o kolektívnych bojoch, v ktorých sa používa priama akcia – čo sú vyjadrenia žijúceho komunizmu.

Svoju politiku teda neskrývame a netvárime sa, že nie sme ozajstní revolucionári alebo komunisti, aby sme boli populisti. Po prvé, nebolo by to čestné a po druhé, myslíme si, že je dôležité propagovať myšlienku libertariánskeho komunizmu, pretože podľa nás je to najlepší spôsob ako môžeme my, ľudia z pracujúcej triedy, zlepšiť naše životy. Preto robíme toto všetko a v iných častiach našej stránky poskytujeme nástroje ďalším libertariánskym komunistom.

Snažíme sa tiež podporiť spájanie nie na základe ideológie, ale na základe vzájomného záujmu – podľa odvetvia, zamestnávateľa, lokality atď. V tejto oblasti robíme viacero vecí v podobe triedenia obsahu podľa regiónov, sektorov a tagov. Zatiaľ sme neiniciovali žiaden špecifický projekt týkajúci sa pracovísk, ale radi by sme to urobili v budúcnosti. Napríklad, ponúkli sme založenie diskusného fóra prepojeného zo starej stránky McDonalds Workers Resistance, ale oni mali nejaké problémy (myslím, že boli opití). Komunikovali sme so skupinami v boji, napríklad jeden zo štrajkujúcich v jadrovej elektrárni nám posielal pravidelné správy zo štrajku a my sme ich pomáhali editovať a snažili sa ich upraviť do prijateľnej podoby pre čitateľa.

Tieto fóra sa v poslednej dobe zlepšujú. Teraz sa vedie diskusia o sporoch súvisiacich s NHS (National Healthcare System), s poštou, s miestnymi samosprávami atď. Veľmi radi by sme sa ďalej vyvíjali týmto smerom.

Chápem, že väčšia časť stránky predstavuje zdroje, knižnicu informácií a viem, že knižnice nie sú nutne miestom, kde sa ľudia organizujú, ak teda nemáme na mysli knihovníkov. Úlohu Libcomu ste však charakterizovali ako niečo viac než len uchovávanie a šírenie informácií; je pre vás aj miestom spájania a organizovania sa. Nenamietam proti tomu, že sa držíte dôslednej teoretickej pozície. Naopak, ak táto pozícia trvá na tom, že komunizmus je výsledkom celej triedy a nie len ambíciou jej spolitizovanej časti, potom štruktúry a siete, ktoré sa snažíme budovať, musia byť o spájaní ľudí, ktorí sú si navzájom odcudzení, hoci zdieľajú rovnaké skúsenosti.
Okej, platformisti z iných kútov sveta môžu spolu debatiť online a môžeme to nazvať spájaním alebo organizáciou, ale oni by spolu hovorili, aj keby Libcom neexistoval a stále by to malo len málo spoločného so sebaorganizáciou našej triedy. Staré miesta, kde k tomu dochádzalo – verejné stretnutia, odborárske domy, spoločné obedné prestávky či miestna krčma – tieto miesta boli zrušené. Premýšľam, či celý internet a zvlášť Libcom dokáže prepojiť ľudí a umožniť organizáciu a spájanie medzi rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi zo susedstva alebo s rovnakou profesiou. Medzi ľuďmi, ktorí majú podobné problémy kvôli tomu, kde žijú a pracujú, a ktorí sa dokážu spojiť, začať riešiť tieto problémy a zmeniť náš svet.

Pokiaľ ide o miesta stretnutí, máš úplnú pravdu. Tieto miesta, minimálne v Británii, sú takmer nadobro preč, zvlášť v kontexte nejakého zmysluplného organizovania pracujúcej triedy. Istým spôsobom sú online zdroje pokusom vysporiadať sa so stratou týchto fyzických priestorov, no majú aj veľké výhody. Povaha netu znamená, že oveľa viac ľudí môže potenciálne komunikovať po celom svete. Môže sa stať, že by si nikdy nestretol niekoho z tvojho podniku na stretnutí na rohu ulice, ale online je tá možnosť väčšia. Pre pracujúcich z Walmartu by bolo oveľa ťažšie navzájom sa skontaktovať bez netu a ľudia môžu diskutovať napríklad na stránke www.retailworker.com.

Fórum „organise“ je v súčasnosti najlepším miestom pre ľudí, kde si navzájom môžu vymieňať skúsenosti. Takto už bolo využité v malej, no významnej miere. Nedávno nás požiadala jedna pracovníčka v zdravotníctve o radu ohľadom reštrukturalizácie na jej pracovisku, iný týpek zo zdravotníctva z Northamptonu vysvetlil, čo sa stalo na jeho pracovisku, keď došlo k podobnej reorganizácii. Ďalší človek z Londýna poslal niečo o štrajku proti reštrukturalizácii NHS v Manchestri a plagáty, ktoré tam videl, keď navštívil piket.

Ja si stále myslím, že zo stránky by mohlo mať úžitok viac jej návštevníkov, keby všetci viac písali o tom, v akej situácii sa sami nachádzajú. Bol by som rád, keby to tak bolo. Je to hanba, že tak veľa z „politiky“ sa odtrhlo od našich každodenných životov.

Hej, viem, že sa dosť snažíte vyhnúť politickej aktivite, ktorá je odtrhnutá od života, čo sa javí ako jedna z ambícií stránky. Ako vám to ide? A aké mate vzťahy so skupinami, ktoré vznikajú z tejto odtrhnutej činnosti?

V rámci dvoch širších vetiev súčasného anarchizmu, ktoré si spomenul, sme sa snažili zamerať obsah najprv špeciálne na „aktivististické“ typy, aby sme ich angažovali. Naše zoznamy (anarchistických skupín, skupín na báze priamej demokracie a súvisiacich priestorov, médií, atď.) boli nejaký čas naším hlavným úsilím. Rozhodli sme sa ale, že sa na to vykašleme. Zdalo sa nám hlúpe, aby sme robili zoznam britských libertariánskych skupín, s ktorými ani nesúhlasíme. Od tejto vetvy hnutia sme sa odtrhli už dávno predtým, zoznam sme teda zrušili. Diskusie s týmito skupinami aj tak často neboli veľmi produktívne. Istý čas dominovala na našich fórach debata o lifestylovom a sociálnom anarchizme, ale rýchlo sa ukázalo, že individualisti a primitivisti ju jasne prehrali, väčšina sa preto pobrala preč.

Teraz nemáme s touto časťou hnutia žiadne spoločné projekty či prepojenie a aj oni ako celok dosť utíchli a už nemajú taký vplyv ako kedysi. Myslím, že veľa ľudí môže skončiť tak, že sa bude snažiť napodobňovať týchto anarchistov, keď ich stretne. Je to akoby si si uvedomil, že si anarchista, potom niekoho stretneš, vidíš, čo robí a povieš si, že to by si mal/a robiť tiež. Väčšina z nás sa chytila do tejto pasce, keď sme sa po prvýkrát stali aktívnymi na poli anarchistickej politiky cez Anarchist Youth Network.

Sčasti vďaka tomu, že lepšie využívalo nové technológie ako net, malo aktivististické krídlo hnutia oveľa lepšie renomé ako sociálne anarchistické. Významnú úlohu v určovaní prístupu „anarchizmus-ako-hobby“ zohráva najväčšia svetová anglofónna stránka infoshop.org, čo je veľký rozdiel oproti anarchizmu ako metóde a tendencii za zlepšenie našich každodenných životov. Myslíme si, že sa nám podarilo zvrátiť to, pôvodne cez konfrontácie na našich fórach a teraz tým, že kladieme dôraz na libertariánske komunistické myšlienky. Tým, že sme najväčšou anarchistickou webstránkou v Británii, veľa anglicky hovoriacich anarchistov, ktorí sa snažia zistiť viac alebo nadviazať kontakt s ostatnými, tak robí cez nás.

Niekedy sa obávam dedičstva týchto konfrontácií, ktoré je vyjadrené v politike stránky. Napríklad, verejný záujem o ekologické problémy je teraz na vyššej úrovni ako predtým, no Libcom prináša len málo takýchto správ alebo debát. A keď komunisti tieto problémy neurčia ako svoj imperatív, potom sa zriekame oblasti diskusie a možných riešení v prospech lifestylerov a reformistických a (v narastajúcej miere) mainstreamových politikov. Myslíš si, že postoj stránky k environmentálnym otázkam je ovplyvnený tým, že sa na ne pozerá ako na oblasť, ktorá je vyčlenená pre aktivizmus posadnutý akciami?

To ani náhodou. Nevnímam environmentálne otázky ako oblasť pre aktivististov. Ako vravíš, dnes je „environmentalista“ už každý. Väčšina mainstreamových médií teraz dosť dobre informuje o environmentálnych problémoch a zdá sa, že zastáva čoraz tvrdšiu líniu. Kedysi stačilo, aby krajiny podpísali Kjótsky protokol a masmédiá boli spokojné. Teraz sa bežne spomína, že sú potrebné oveľa väčšie zníženia emisií, aby sme predišli katastrofickej zmene podnebia.

Médiá, samozrejme, nespomínajú pôvod problémov environmentálnej krízy – kapitalistický imperatív „rast alebo smrť“, nadvýrobu, znižovanie nákladov atď., aj keď často sa za vinníka označuje ropný priemysel – a často aj silný vplyv individualistickej spotreby. To znamená, že riešenia, ktoré navrhujú, nie sú založené na akcii pracujúcej triedy, ale na kupovaní organických produktov, recyklácii, odklonu od využívania uhlíka, nelietaní atď. Existujú aj časti korporatívnych médií ako New Scientist, ktoré informujú o environmentálnych problémoch veľmi dobre, oveľa lepšie ako to vôbec v najbližšej budúcnosti budeme vedieť my a sú tu aj mimovládky. Je potrebné propagovať komunistické myšlienky o životnom prostredí, ale pokiaľ ide o informovanie v správach na našej stránke, nie je to priorita (z dôvodov, ktoré som opísal).

Keďže je nás veľmi málo, musíme si určiť priority a namiesto toho, aby sme informovali nepresne o mnohých veciach, sa radšej sústredíme na jednu hlavnú oblasť a venujeme sa jej poriadne. Pre nás sú to boje pracujúcich – zvlášť tie sebaorganizačné. Ak by prišiel niekto, kto by sa chcel pravidelne venovať environmentálnym správam, bolo by to super. Napríklad ja osobne som sa začal zaujímať o politiku, lebo ma zaujala problematika zmeny podnebia a prvým článkom, ktorý sme dali do sekcie Everyday manifesto bol príspevok o životnom prostredí. Manifesto bude po úplnom dokončení jednou z našich najviac pretláčaných sekcií. Obsahuje našu analýzu environmentálnej krízy, jej príčin a naše názory na to, čo s tým môžeme robiť. Príčinou je podľa nás kapitalizmus a spôsobom riešenia je posilnenie organizácií pracujúcich najmä v environmentálne deštruktívnych odvetviach a vo všeobecnosti vo všetkých častiach spoločnosti. Keď píšeme o bojoch pracujúcich, považujeme ich za veľmi významne prepojené s touto problematikou.

Čo sa týka nedostatku debát, nuž, na našich fórach môže o životnom prostredí diskutovať ktokoľvek. Vo všeobecnosti tam však nie je veľa diskusií o politických otázkach na makro úrovni, skôr o menších veciach, s ktorými potenciálne dokážeme niečo urobiť. Vnímam to ako pozitívne znamenie, pretože veľká časť „ľavice“ sa sústreďuje na najnovšie veľké politické problémy ako vojna v Iraku, ktoré sa ovplyvňujú veľmi ťažko a úplne ignorujú širšie problémy kapitalizmu v našich každodenných životoch. Často len keď máme moc postaviť sa týmto malým veciam, dokážeme sa pohnúť k väčším problémom.

Si v tomto projekte už pár rokov, čo ťa na ňom doteraz najviac zaujalo?

Myslím, že to bolo informovanie o  pracovnom zákone francúzskej vlády (CPE), ktorý by dovoľoval šéfom prepúšťať pracujúcich pod 26 rokov bez uvedenia dôvodu. O tomto boji sme mali najobsiahlejšie info na svete v anglickom jazyku a preberali od nás Guardian, Washingon Post, BBC a ďalší.

Dostávame veľa e-mailov a príspevkov od ľudí, ktorí hovoria, že si cenia našu prácu, čo je vždy príjemné (a pár nepríjemných, ale aj tie sa nám páčia). Ako som spomínal, správy zo štrajku v jadrovej elektrárni boli skvelé. Aj to, že nejakí ľudia prišli na piket štrajkujúcich smetiarov v Londýne, lebo sa o tom dozvedeli cez naše fóra a zistili, že jeden zo štrajkujúcich vytlačil históriu iného štrajku smetiarov v Brightone z našej stránky a text rozdal svojim kolegom.

Cez fóra sme sa dostali do kontaktu s množstvom ľudí, ktorých by sme asi nikdy nestretli zoči-voči, čo bolo super, zvlášť s ľuďmi z Turecka, Japonska, Egyptu a Izraela. Aj to, že rozhovor, ktorý sme robili s jedným členom našej skupiny, bývalým „chlapcom na sex cez sms“, bol niekoľko rokov prvý v poradí vo vyhľadávaní v Googli pre kľúčové slová „sex text“, je dosť pôsobivé! (Aj keď sa stavím, že väčšina ľudí, ktorí si klikli, by boli dosť sklamaní, hlavne keby sa s Jackom stretli.)

Iný člen našej skupiny je študentom na univerzite a zistil, že texty z Libcomu má v povinnej literatúre na kurze, vrátane článkov o Maďarsku 56 a dokonca celého archívu o rase. Počuli sme o témach z fóra, ktoré sa vo veľkom čítali a dokonca tlačili a diskutovali na stretnutiach a stretli sme ľudí z celého sveta, ktorí nám hovorili, že čítali fóra a stránku.

Významné udalosti pre mňa boli aj prebiehajúce diskusie o sporoch vo verejnom sektore týkajúcich sa pošty, NHS, miestnej samosprávy a zamestnancov štátnej správy a chcel by som, aby Libcom vyzeral práve takto.

Ale pár pracovných dní mi osviežili aj niektoré príspevky vo fan fiction.

Najtrpkejší moment bol útok hackera, čo ochromilo celú stránku a trvalo mesiace, kým sme obnovili všetky údaje. Na druhej strane nás to nakoplo upgradovať celú stránku, lepšie ju zabezpečiť a vylepšiť systém.

Môžeš povedať viac o informovaní o protestoch proti CPE vo Francúzsku, o odozve a čo ste sa z toho naučili ako kolektív?

Protesty boli dosť inšpiratívne. A nám rozhodne ukázali, aký dopad môže mať náš projekt.

Ľudia diskutovali o prvých masových demonštráciách na našich fórach a pár ľudí, ktorí vedia po francúzsky, začalo posielať krátke preklady z francúzskych zdrojov, lebo v angličtine toho nebolo veľa.
Napadlo nás, že by sme mohli vytvoriť libcom blog venovaný CPE, kam by mohli čitatelia posielať takéto správy, lebo sa zdalo, že dôjde ku skutočnému výbuchu protestov. Oslovili sme dvoch hlavných po francúzsky hovoriacich čitateľov, Alibiho a Jefa Costella, a im sa ten nápad pozdával a povedali, že by radi prispievali, takže sme vytvorili infraštruktúru blogu (http://libcom.org/blog/cpe-france). Títo dvaja začali prispievať a my sme pridávali ďalší obsah a poskytli technickú pomoc.

Alibi robil základne správy z francúzskych mainstreamových médií a Indymedia a spracúval správy z každej minúty počas dní masových akcií a protestov. Jef napísal kopec príbehov a urobil aj veľa prekladov. Keď začali veci naberať na sile, náš blog sa stal veľmi rýchlo hlavným zdrojom v anglickom jazyku pokrývajúcim protesty a zaujal kopec čitateľov. Kontaktovali nás viacerí Francúzi a Angličania žijúci vo Francúzsku (vrátane jedného z pôvodných okupantov na Sorbonne) a začali písať pravidelné správy. Francúzske správy prekladali spočiatku Alibi a Jef, neskôr ďalší dobrovoľníci.

Vytvorili sme aj fotogalériu s tisíckami fotiek z demonštrácií, zhromaždení a okupácií. Pridali sme odkazy z blogu do článkov o histórii inde na stránke, o Francúzsku, o hnutí z roku '68 (o ktorom mainstreamové médiá informovali nepresne), banlieue riotoch z 2005, atď. Zároveň prebiehali diskusie na našich fórach.

Návštevnosť stránky narástla z 600 až 800 tisíc mesačne na vyše 1,6 milióna, Guardian dával automatický odkaz na náš blog pri každej ich správe o Francúzsku, spomínali nás aj vo Washington Post, robili sme rozhovor pre rádio BBC... Celá táto skúsenosť ukázala, čo môžeme naozaj dokázať a celý projekt stránky sme začali brať oveľa vážnejšie. Rozhodli sme sa prestať sa zapájať do pseudoargumentačných sporov v našich fórach a sústrediť sa na zháňanie poriadnych zdrojov.

Väčšina ľudí, ktorí pomáhali s blogom, po akciách odišla, ale máme na nich kontakty do budúcnosti…
Naučili sme sa veľa a máme novú štruktúru stránky. Obsah sa teraz dá oveľa ľahšie spájať, ako sme to robili pri blogu, lebo celá stránka je založená na tagoch, ktoré fungujú ako akési série blogov (pozri napríklad na tag o penziách).

Spýtam sa teraz dve veci, jedna je praktická, druhá, žiaľ, dosť hypotetická. Myslím, že stojí za to poznamenať, že Libcom je „dobrý“. Je to jednoduchá poznámka, no v tomto rozhovore by mohla byť ľahko prehliadnuteľná. Stránka dobre vyzerá a človek sa v nej dobre orientuje, odkazy fungujú, k článkom je zvyčajne nejaký obrázok a texty majú vo všeobecnosti vysokú kvalitu. Čo je zásadné, projekt má kontinuitu, je tu už niekoľko rokov. Aj keď sú aj iné príklady, radikálne publikovanie niekedy dáva prednosť obsahu pred estetickou stránkou. Pri Libcome sa estetika a politický cieľ zdajú byť neoddeliteľné.

Vďaka za komplimenty! Upgrade stránky stále prebieha, takže veci sa budú z pohľadu používateľa naďalej zlepšovať.

Ale hej, myslíme si, že estetika a dizajn sú dôležité. V prvom rade z praktických dôvodov, ako je ľahkosť používania a prístupnosť pre tých, ktorí majú problém so zrakom a v druhom rade preto, že ľudia si informáciu vážia viac, keď je podaná v pekne upravenej a atraktívnej podobe. Možno je to smutné, ale ľudia si skôr prečítajú a budú dôverovať článkom, ak sú na stránke, ktorá vyzerá dobre a nie ako nejaká stránka na geocities s obrovským textom po celej obrazovke a otrasnými farbami.

Veď sa stačí pozrieť na CrimethInc. Je to banda zle poobliekaných deciek, ktoré nechali školu, s politikou, ktorá stojí za hovno, ale majú veľmi dobré renomé, lebo vydávajú sexy vyzerajúce knihy a používajú kopec romantickej sub-situationistickej bítnickej grafiky. Triedny boj nie je tak „nudný jak sviňa“. Čo je nudné, je kopec médií a publikácií, ktoré sa triednemu boju venujú.

Moja hypotetická otázka sa týka toho, ako by sa Libcom mohol stať súčasťou hlavného sociálneho hnutia v Británii. Predstavme si situáciu generálneho štrajku; hromadné konfrontačné hnutie študentov, nezamestnaných a pracujúcich. Predstavme si, že pobočky Daily Mail boli vypálené. Že počas štrajku technikov v rádiách nenávidený Nicky Campell visí z posledného poschodia Broadcasting House. Že článok Georga Monbiota „Prečo protestujúci potrebujú globálny parlament (ideálne so mnou ako predsedom)“ nebude vydaný, lebo to pracujúci odmietnu. Ale predpokladajme, že revolta ešte nie je v revolučnom štádiu, kedy títo proletári začnú spravovať ekonomiku a médiá na základe sebaorganizácie.
V tejto situácii by mal kolektív Libcomu skúsenosť, technickú schopnosť a meno, aby sa stal rozhodujúcim zdrojom správ, diskusie a argumentácie. Bavili ste sa o Libcome v čase nízkeho štádia triedneho boja, ale ako vidíš jeho úlohu v čase intenzívneho boja?

Hmmm, je ťažké predstavovať si to. O takomto scenári sme veľmi nediskutovali, lebo v blízkej budúcnosti k nemu asi nedôjde. Ale samozrejme, mali by sme mať plán, lebo to je to, čo chceme!

Nezávislé médiá, ktoré by presadzovali konzistentnú working class líniu budú rovnako, ak nie viac dôležité v čase intenzívneho triedneho boja, ktorý si opísal. Myslím, že nejaký takýto scenár sa niekedy v budúcnosti naplní a že vďaka zosilneniu triedneho boja budeme mať viac ľudí, ktorí nám pomôžu so stránkou, a viac prispievateľov.

Naším cieľom je skvalitniť obsah Libcomu a zlepšiť schopnosť informovať v rôznych regiónoch a priemyselných odvetviach. Ak pôjdu veci so stránkou tak, ako plánujeme, budeme mať v ideálnom prípade v čase takéhoto otvoreného konfliktu dôležité skupiny ľudí v mnohých krajinách a v najvýznamnejších priemyselných odvetviach. Títo ľudia budú prispievať správami a analýzami prevažne zo svojho územia a odvetvia a Libcom bude dobré miesto, kam sa pozrieť na najnovšie boje v tvojej oblasti, odvetví či spoločnosti a ako sa veci vyvíjajú inde vo svete.

Počas udalostí, ktoré si opísal, sa budú veci diať z minúty na minútu a vďaka ľahkosti a rýchlosti používania budú fóra široko využívané ako miesto na diskusie o prebiehajúcich udalostiach a umožnia učiť sa od seba navzájom. Editori Libcomu a prispievatelia by mohli obsah príspevkov rýchlo dávať do podoby článkov pre menej častých návštevníkov.

Pracujúci, okupujúci svoje pracoviská, o tom môžu  napísať. Návštevníci, ktorí nesledujú stránku tak často a vedia o rôznych okupáciách alebo žijú v ich blízkosti, môžu napísať tiež. Iní používatelia stránky môžu priamo dávať rady a deliť sa o skúsenosti s okupantmi (napríklad poskytnutím odkazov na iné články na Libcome o podobných udalostiach v minulosti aj dnes) alebo ich môžu nepriamo poskytnúť ľuďom v danej lokalite. Tí by mohli navštíviť okupáciu s vytlačenými článkami a príspevkami z fóra a s vyjadrením podpory.

Bude tu mnoho iných webstránok s otvoreným prístupom, kde sa bude dať publikovať, kde budú môcť ľudia okamžite informovať o stave útokov polície na okupantov. Úloha stránky ako Libcom by potom mala ďalší rozmer. Mohli by sme koordinovať intervencie zo strany libertariánskych komunistov, aby sme sa pokúsili posunúť revoltu za brány okupovaných pracovísk, smerom k prevzatiu kontroly nad celou spoločnosťou a jej reorganizácii podľa našich predstáv. Myslím, že by sme toho mohli byť schopní rovnakým spôsobom, ako to robíme dnes – poskytovaním priestoru, v ktorom sa môžu ľudia kolektívne organizovať pomocou osobných zoči-voči stretnutí, piketov, spolutvorenia letákov atď. – len s o niečo vyššou rýchlosťou.

Podľa mňa majú politické myšlienky oveľa väčší okamžitý význam v situáciách tesne pred revolúciou. Dnešné nejasnosti, či anarchisti počas Španielskej občianskej vojny mali vstúpiť do vlády alebo či boľševici mali potlačiť kronštadtské povstanie sa zdajú byť dosť odtrhnuté od každodennej reality. V čase intenzívneho boja sa však otvárajú veľké príležitosti pre pracujúcu triedu, no aj možnosť ohromných omylov. Ak pracujúci nedokážu prejsť revolúciou, potom budeme čeliť obrovskej odvete v podobe masového zatýkania, mučenia, masakrov atď. „Tí, ktorí robia revolúciu na polovicu, si len kopú vlastný hrob.“ Myslím si, že sme sa mali možnosť poučiť z najhroznejších lekcií dejín a s pevnou politickou líniou v edičnej skupine dokážeme vzdorovať útoku autoritárskych „revolučných“ skupín, ktorý nutne príde, a to takým spôsobom, ktorý sa podľa mňa nepodarí mnohým iným otvorenejším prispievateľským či menej striktným stránkam. Veľa z nich môžu získať pod kontrolu potenciálne veľmi veľké a dobre organizované leninské strany alebo dokonca aj „anarchistické“ skupiny, ktoré budú chcieť zopakovať chyby minulosti a vrátiť pracujúcich späť k námezdnej práci.

A ako sa vyhnete zavedeniu nedemokratického centralizmu hierarchickej politiky?

No, my, naša skupina, sa riadime priamou demokraciou a nemáme hierarchiu. Samozrejme, monopol na informácie dáva skupine moc nad ostatnými, takže aj keď je nehierarchická, stále tam nejaká hierarchia pretrváva. Nemáme však monopol na žiadne informácie a ani sa o to neusilujeme – taká je povaha internetu.

To áno, ale chcem povedať... Viem, že jedna stránka nebude mať nikdy monopol na informácie v revolučnej situácii, tak ako Rupert Murdoch nemá monopol na informácie v kapitalistickej ekonomike. Ale sú tu jasné problémy ohľadom toho, ako chápe široko vážená a už vytvorená webstránka s širokým publikom svoju zodpovednosť umožňovať participáciu a byť demokratická. Jasné, že by som mohol vytvoriť stránku na geocities s veľkým textom a otrasnými farbami, ale problém stále ostáva. Je to, akoby sme vedľa The Sun chceli postaviť naškrabaný oxeroxovaný A5 leták.

Pravda. My sme demokratickí v tom, že všetky rozhodnutia o stránke tvoria demokraticky tí, ktorí ju spravujú. Ak by sa Libcom zväčšil, zväčšila by sa aj skupina, takže by tam bola zastúpená politika väčšieho počtu ľudí. Na stránke môže participovať hocikto tým, že pošle niečo na zverejnenie, bude písať do našich fór, pridávať veci do osobných blogov alebo do používateľského profilu. Ale čo sa týka stránky ako celku, nefetišizujeme „demokraciu“. Netvorili sme ju s tým, že ju budú spravovať všetci jej používatelia. Vždy na stretnutiach debatujeme o komentároch prispievateľov a snažíme sa veci meniť, aby vyhovovali tomu, čo ľudia žiadajú, ale nemyslíme si, že môžeme stránku otvoriť úplne. Ak by sme ju otvorili všetkým používateľom, dosť ľahko by sa mohlo stať, že by ju ovládli trockisti alebo možno aj fašisti. Ale tým, že spravujeme našu stránku demokraticky v rámci kolektívu, môžeme uviesť do praxe našu politiku a neustále obhajovať priamu demokraciu a rovnosť a byť proti hierarchii a nedemokratickým myšlienkam, akou je napríklad „demokratický centralizmus“.

Odpovede v rozhovore sú Johnovými osobnými názormi. Celý rozhovor si prezrel aj zvyšok skupiny a súhlasil s ním, aj keď odpovede ako také nemusia nutne vyjadrovať ich názory.
Rozhovor robil Wayne Foster pre Proletarians Against the General State of Things. Objavil sa aj v časopise Freedom, Anarchist News and Views.

Poznámka
Po informovaní o protestoch proti CPE vo Francúzsku sa ročné náklady na hosting servera zvýšili z £50 na £1 000. Všetko sa platí z členských príspevkov a darov od používateľov a podporovateľov. V roku 2007 chcú na stránke uverejniť sexy vyzerajúce letáky a nálepky a malá finančná podpora by im pomohla pokračovať a rozšíriť ich projekt. Ak chcete prispieť, navštívte http://libcom.org/notes/donate

Na Libcome vyhrabal, preložil, upravil a o poslednú otázku pôvodný rozhovor okresal Michal Tulík