Kup si svou revoltu – recenzia
25. jún 2013
Už po prečítaní prvých desiatok strán tejto knihy od dvojice autorov Heath a Potter som si povedal, že vzhľadom na zaujímavé myšlienky, ktoré sa dotýkajú aj našich pomerov, si zaslúži recenziu. Autori na takmer 400 stranách analyzujú tzv. kontrakultúrne hnutie. Ústrednou myšlienkou knihy je tvrdenie, že kontrakultúra vo svojich rôznych prejavoch, počnúc hnutím hippies v 60. rokoch cez punkovú subkultúru až po „culture jamming“(subverzívna taktika v antikonzumeristickom sociálnom hnutí, odhaľujúca prejavy nadvlády ukryté v mainstreamovej kultúre a jej inštitúciách) v 90. rokoch, konzumentskú ideu kapitalizmu nijako nenapáda a neoslabuje, ale práve naopak, posilňuje. 
Heath a Potter tvrdia, že snaha o odlíšenie je motorom dnešného sveta. Podporiť kúpou myšlienku sweatshop free topánok (sweatshop free je označenie produktov, pri ktorých výrobe neboli porušované práva zamestnancov, ktorí navyše dostali „spravodlivú“ mzdu) je síce sympatické, ale kapitalizmus to nijako neohrozuje. Naopak, ruka v ruke napríklad so subkultúrnym spôsobom obliekania, takáto činnosť iba kopíruje logiku kapitalistického systému. Vytvoril sa nový typ spotrebiteľa – „rebela“, ktorý potrebuje nakupovať oblečenie presne podľa svojich predstáv, aby sa odlíšil od „stáda konzumentov“.
Autori však tvrdia, že tovarový konformizmus u väčšinovej populácie nefunguje a na mnohých príkladoch dokazujú, že úsilie o odlíšenie sa prejavuje na rôznych úrovniach aj mimo subkultúr. Takisto platí, že mnohé tzv. podvratné veci dokáže kapitalizmus komodifikáciou „spracovať“ a vyvrhnúť v nevinnej forme, takže preň nie sú nebezpečné. Príklad priamo z knihy: „... krajne podvratné veci; fajčenie, dlhé vlasy u mužov, minisukne, punková hudba, rap, tetovanie, grafity, piercing, roztrhané oblečenie, číro, armádne topánky atď. Dnes väčšinu z toho vidíme v priemernom videoklipe Britney Spears.“ Alebo ešte jeden príklad – tričko s Che Guevarom, symbolom revolúcie pre ľavicu, sa dnes dá kúpiť aj na jarmoku.
S myšlienkami kontrakultúry sú prepojené aj spôsoby vyjadrovania protestu, zameriavajúce sa na alternatívno-kultúrny protest a zdôrazňujúce aspekt zábavnosti, čo je však skôr kontraproduktívne. Ako píšu autori, veľa ľudí zvolí radšej takúto zábavnú formu „boja proti systému“, ako by sa mali niekde stretnúť a riešiť „nudnú“ odborovú politiku. S nástupom kontrakultúry dostali nálepku vážnosti rôzne bizarnosti a nezmysly (alternatívna medicína, ezoterika, ufológia atď.), ktoré idú proti „mainstreamu,“ pričom ich primárnym motívom je predaj a teda finančný zisk (opäť v mantineloch logiky kapitalizmu).
V knihe sa vyskytujú ďalšie zaujímavé myšlienky, napríklad veľmi dobre napísaná obhajoba potreby organizovať sa a mať pravidlá prospešné pre všetkých, čo sa v antiautoritárskom hnutí niekedy považuje za niečo negatívne.
S autormi v mnohých veciach nesúhlasím, ale mojím cieľom nie je podať ucelenú kritiku ich diela. Naopak, chcel som sa zamerať práve na podnetné myšlienky, ktoré v knihe detailne rozoberajú a pre ktoré sa oplatí si ju prečítať.
Kritizovať možno najmä to, že Heath a Potter vo viacerých momentoch skĺzavajú do obhajoby kapitalizmu a presadzujú či obhajujú kroky parlamentnej sociálno-demokratickej politiky. Takisto som niekoľkokrát nadobudol pocit, že pri kritike či miernom zosmiešňovaní nevysvetlia, prečo je daná myšlienka, resp. prístup zlý, a často nenavrhnú vlastné riešenie. Koniec koncov, autori samotní v reakciách na kritiku priznali, že isté pasáže argumentačne dostatočne nepodložili.
Cieľom tejto recenzie je aj snaha o určité zamyslenie sa nad tým, akým smerom vyvíjame našu vlastnú činnosť ako jednotlivci či v rámci antiautoritárskeho hnutia. Možno súhlasiť s autormi, že zhruba 50 rokov kontrakultúrnej revolty politicko-ekonomický systém, proti ktorému sa snažíme bojovať, nijako neoslabilo, ba naopak – absorbovaním týchto prvkov do svojich štruktúr dokázal vytvoriť ilúziu slobody. Otázka znie, či nie je lepšie smerovať energiu a aktivity inam. Nie k individualistickému uspokojovaniu svojho ega cez také či onaké (ne)nakupovanie, vizáž alebo stravovanie, ale k riešeniu konkrétnych problémov v práci, v škole či komunite, čím vzniká kultúra a prax hmatateľne prispievajúca k spoločenskej zmene.
Henrich Galický