Priama akcia je solidárny zväz pracujúcich,
ktorý sa sústreďuje na riešenie problémov
na pracovisku a v komunite, a na organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky
pracujúcich na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP), ktorá v súčasnosti združuje zväzy a skupiny z 19 krajín sveta.



O kríze a kapitalizme: Rozhovor s profesorom Andym Klimanom (1. časť)

8. december 2008

Andrew Kliman je profesorom na katedre ekonómie Pace University. Venuje sa otázkam ekonomického rastu, makroekonómie, peňazí a bankovníctva, verejných financií, genderu, rasy, triedy atď. Koncom októbra poskytol rozhovor pre kolektív The Commune z Británie. Ide o jednu z mála naozaj podnetných analýz krízy a jej dôsledkov pre pracujúcich. Okrem iného sa pozastavuje aj nad výzvou, pred ktorou stojíme počas krízy. V prvej časti rozhovoru Kliman rozoberá príčiny krízy a udržateľnosť kapitalizmu. Druhá časť sa viac týka dôsledkov a perspektívy pre pracujúcich.

Niektoré novinové titulky opisujú súčasnú krízu aj ako „kolaps“ systému. Ako by ste súčasnú krízu charakterizovali Vy?

Ku kolapsu zatiaľ nedošlo. Ak by k nemu došlo, určite by ste ho postrehli. Ale určite je tu riziko kolapsu finančného systému, a teda kapitalistického systému ako takého. Nebezpečenstvo bolo najvážnejšie v druhej polovici septembra pred schválením záchranného balíčka vo výške 700 miliárd dolárov od americkej vlády, ale pretrváva doteraz.

Kríza je krízou „dôvery“. „Dôverou“ sa tu nemyslí len nejaký všeobecný optimizmus ohľadom budúcnosti kapitalizmu, ale dôvera veriteľov, že peniaze, ktoré požičali, sa im vrátia. Ak je táto dôvera otrasená, tak ako teraz, požičiavaniu je koniec. Ale výroba a obchod sú závislé od pôžičiek – úverov. Nielen od úverov na otváranie nových tovární, obchodov a úradov a nákup ďalšieho vybavenia. Tiež úverov, potrebných na prosté prežívanie podnikov zo dňa na deň – na vyplatenie miezd pracujúcim, nákup materiálu, zásob atď.(1) Takže akékoľvek „zaškrípanie“ vo finančnom sektore má vplyv aj na takzvanú reálnu ekonomiku.(2) Ak by dôvera bola vážne otrasená a došlo by k panike na finančných trhoch – od čoho sme v septembri evidentne neboli veľmi ďaleko – a hrozba tejto paniky by pretrvala dlhší čas, tak už o žiadnych ďalších pôžičkách nebude reč.(3) Reálna ekonomika by sa v krátkom čase úplne zasekla a zastavila. To by bol kolaps.

Austrálsky predseda vlády označil krízu za „jasné zlyhanie extrémneho kapitalizmu“. Súhlasíte s ním?

No, bubliny a ich praskanie sú v kapitalizme neustále sa opakujúcimi javmi. Nielen v „extrémnom“ kapitalizme, ale v kapitalizme ako takom. Bezprostrednou príčinou tejto krízy bolo, samozrejme, prasknutie bubliny na trhu s nehnuteľnosťami v USA a rapídny prepad cien nehnuteľností. Od konca povojnového boomu, konkrétne od polovice 70. rokov, došlo k masívnemu zadlžovaniu, aby sa umelo zvýšila spotreba, čo malo zmierniť niektoré efekty relatívneho prepadu ekonomiky.(4) Ale explózia dlhov viedla k ďalším a ďalším bublinám - napríklad k technologickej bubline „dot-com“ (5) – a k ich nevyhnutnému prasknutiu. Zadlžovať sa rýchlejším tempom, ako je tempo rastu skutočne vytvorenej novej hodnoty, jednoducho nie je cestou k dlhodobo udržateľnému „ekonomickému rastu“. (6)

Podtónom slovného spojenia „extrémny kapitalizmus“ je myšlienka, že regulovaný kapitalizmus bude úspešnejší ako kapitalizmus voľného trhu. Pozrime sa  napríklad na krízu úspor a pôžičiek v USA spred dvoch desaťročí. Tisícky „Savings and Loans“ spoločností (7) skrachovalo a vláda musela vynaložiť stovky miliárd dolárov, aby zaplátala straty veriteľov (tých, ktorí do spoločností vložili kapitál). Táto kríza bola krízou regulovaného kapitalizmu. S&L spoločnosti boli výrazne regulované; úroky, ktoré vyplácali veriteľom za vložené úspory, ako aj úroky, ktoré dostávali za poskytnutie hypotéky, určovala vláda. Ale keď v druhej polovici 70. rokov začala rásť miera inflácie (8) (a stojí za povšimnutie, že regulovaná keynesiánska politika (9) tomuto špirálovitému rastu miery inflácie nedokázala zabrániť), úrokové miery mimo tohto regulovaného systému vystrelili nahor. V dôsledku toho začali ľudia vkladať svoje peniaze inam ako do S&L spoločností. Tie boli nútené začať ponúkať výhodnejšie úroky za vklady – dokonca vyššie ako tie, ktoré dostávali za poskytovanie hypoték. To spôsobilo, že boli neustále v strate. Preto musel americký Kongres čiastočne upustiť od regulácie a umožniť S&L spoločnostiam zvýšiť úroky za poskytované hypotéky. No ak chceli spoločnosti dosiahnuť solventnosť, museli poskytovať čoraz riskantnejšie pôžičky. Mnohé z nich neboli nikdy splatené a nakoniec celé odvetvie doslova skolabovalo.(10)

Hlavnou slabinou tvrdenia, že regulovaný kapitalizmus je v niečom lepší ako kapitalizmus voľného trhu, je jednoduchý fakt, že v konečnom dôsledku kapitalizmus nikdy nemôže byť regulovaný. Toto nedávno potvrdil Joseph Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny a bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky. V polovici septembra napísal článok, v ktorom navrhoval celý rad nových regulácií a zákonov. V závere však pripustil: „Tieto reformy nezaručia, že nepríde ďalšia kríza. Vynaliezavosť ľudí na finančných trhoch je ohromujúca. Nakoniec vždy nájdu spôsob, ako preľstiť akékoľvek prijaté obmedzenia.“ S týmto postrehom celkom súhlasím.

Stiglitz pokračuje: „Ale tieto reformy zaručia, že sa zníži pravdepodobnosť ďalšej krízy a ak k nej dôjde, jej následky budú miernejšie, ako by boli bez nich.“ Toto, samozrejme, nedáva zmysel. Ak nakoniec finančné trhy naozaj preľstia akékoľvek prijaté obmedzenia, tak potom každá ďalšia kríza bude presne taká istá, ako by bola bez obmedzení. O nových zákonoch a reguláciách možno povedať, že môžu prinajlepšom oddialiť ďalšiu krízu alebo sťažiť trhom cestu k prekonaniu obmedzení. Navyše odďaľovanie kríz znamená podporu umelého rastu, s ktorým prichádza nadmerné zadlžovanie. Takže konečný negatívny efekt po prasknutí bubliny je o to väčší.

Vy a niektorí ďalší marxisti, ako napríklad Istvan Meszaros, tvrdíte, že kapitalizmus sa nikdy celkom nespamätal z krízy v 70. rokoch. Toto je v kontraste s ideológiou New Labour, podľa ktorej sme v období bezprecedentného „ekonomického rastu“ či dokonca definitívneho konca obdobia periodicky sa opakujúcich kríz (obdobia „boomov a kríz“). Ak v 70. rokoch nedošlo k obratu k lepšiemu, tak potom k čomu?

Nechápem, ako môže niekto popierať, že kapitalizmus sa nedokázal celkom spamätať z krízy v 70. rokoch, keďže žiadny taký boom ako po období Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny už nenastal. Od začiatku 50. rokov do roku 1973 rástol celosvetovo hrubý domáci produkt (HDP) na osobu zhruba o 3% ročne. Toto tempo rastu bolo viac-menej stabilné počas celého obdobia. Ale od roku 1974 do roku 2003 – posledného roku, ktorý som ešte analyzoval, a to podľa údajov Angusa Maddisona (11), HDP na osobu rástol iba zhruba polovičným tempom a iba o niečo viac ako tretinovým tempom, ak nezapočítame Čínu. Opäť nejde o žiadny trend, ale o dlhodobý útlm rastu HDP na obyvateľa, ktorý dosahoval oproti obdobiu povojnového boomu len asi tretinovú úroveň.

Nedávno som na svojej stránke uverejnil jednotlivé výpočty, desaťročie za desaťročím, pretože tento prepad HDP nie je všeobecne veľmi známy. Nie je taký známy, ako by mal byť.

Počas obdobia po roku 1974, samozrejme, došlo k niekoľkým krátkodobým cyklickým zlepšeniam. Niektoré z nich dostali prívlastok „boom“, ako napríklad „Clintonov boom“ v 90. rokoch v USA. Ide však len o iný názov pre „dot-com“ boom, ktorý, ako sa ukázalo, bol bublinou, ktorá praskla. Žiadny z týchto cyklických obratov k lepšiemu nezvrátil dlhodobý prepad rastu HDP. To je celkom jasné z čísel, ktoré som uviedol. Neviedli k obdobiu výraznejšieho rastu, ktorý by bol udržateľný v dlhodobejšom horizonte. Áno, vždy sa dá pohodlne žiť na dlh – ale len dočasne, kým nepríde čas zúčtovania. A ten príde vždy. V konečnom dôsledku je rast v kapitalizme vždy predurčený a limitovaný rastom hodnôt vo výrobe. V žiadnom prípade ho nemôže prevýšiť.

Čo sa týka tvrdenia, že cykly „boomov a kríz“ sú už za nami, je to jednoducho nezmysel. Ak to, čím sa práve brodíme, nie je vážna kríza, tak čo to potom je? Prechádzka ružovou záhradou?

Vlády zasiahli, aby podržali banky; polo-znárodňovanie [v Británii] v podaní Gordona Browna je vyhlasované za medzinárodný model. Budú takéto kroky stačiť?

Neviem. A neviem o nikom, kto by vedel. Viackrát počas krízy od leta minulého roku sme boli svedkami vládnych zásahov, ktoré potláčali krízu dôvery. Ale len dočasne, kým prišli ďalšie šokujúco zlé správy. Standard and Poor's, jedna z hlavných ratingových agentúr (12), prišla pred pár týždňami s vyhlásením, že záchranný balíček vo výške 700 miliárd dolárov by mal stačiť, keďže sa použije na rekapitalizáciu bánk. Inými slovami, pokryje ich straty a umožní im poskytovať pôžičky. Fed taktiež začal poskytovať pôžičky na trhu s obchodovateľnými cennými papiermi v snahe vyrovnať nedostatok krátkodobých obchodných pôžičiek zo strany bánk a finančných inštitúcií.(13)

Tieto a ďalšie súvisiace opatrenia sú krátkodobými záchrannými krokmi. Ich účelom je potlačiť krízu dôvery a zabrániť úplnému zmrazeniu poskytovania krátkodobých pôžičiek, ktoré by mohli pokojne spôsobiť kolaps finančného systému a stiahnuť so sebou ku dnu aj reálnu ekonomiku. Nie je v ich silách ani ich účelom zachrániť americkú alebo svetovú ekonomiku pred recesiou. Pochybujem, že by mohli recesiu skrátiť alebo zmierniť.

Hlavným problémom finančného sektora je, že finančné inštitúcie v USA a kdekoľvek inde sú veľmi zadlžené. Nové peňažné infúzie do finančného systému ich pravdepodobne zachránia pred kolapsom a možno na nejaký čas pokryjú straty. Nevyhnutne však musí dôjsť k „rozpoznaniu“ zdroja týchto strát a rozsiahle požičiavanie sa musí začať scvrkávať. Rast finančného sektora závisí od splátok, ktoré sa mu vrátia z požičaných prostriedkov. Tieto splátky používa na splácanie vlastných dlhov. Takže keď sa ukáže, že veľká časť týchto pôžičiek je problematická, finančný sektor sa musí „stiahnuť“ a požičiavať si menej.

Pokiaľ ide o kapitalistické krízy, Marx písal o tendencii k postupnému poklesu miery zisku [zamestnávateľov, firiem, podnikov] . Dá sa doložiť, že v období pred vypuknutím finančnej krízy zaznamenávala Veľká Británia veľmi prudký pokles miery zisku. Niektorí však tvrdia, že tento aspekt Marxovej teórie nemá s krízou nič spoločné.

S tým vôbec nesúhlasím. Jedným z problémov je, že niektorí marxistickí ekonómovia sa spoliehajú na miery ziskov uvádzané v systéme národných účtov (14), ktoré do strát nezapočítava zníženú hodnotu aktív.(15) Ak meriame zisk bežným spôsobom, potom v prípade, že podnik investoval 10 miliónov libier do projektu, ktorý má teraz hodnotu iba 4 milióny, sa jeho zisk zníži o 6 miliónov libier v momente, keď si túto stratu „uvedomí“. Ale v systéme národných účtov sa to nezohľadňuje. Ak meriame zisk bežným spôsobom, môžeme rozhodne povedať, že sme práve svedkami veľkého poklesu miery zisku. Uvedomujem si, že ste povedali „pred vypuknutím finančnej krízy“, kým ja hovorím o „práve teraz“. Ale v tom nie je žiadny rozpor. Straty tu boli aj skôr – skutočná hodnota aktív spoločností klesla skôr, ako boli straty „zanesené“ do účtovníctva, a možno aj skôr, ako sa znížila ich trhová cena, aby odrážala ich ozajstnú hodnotu.

Práve tu vstupuje do hry Marxova teória postupného poklesu miery zisku. Hodnota tovarov má kvôli technologickému pokroku tendenciu systematicky klesať, lebo ich výroba je čoraz lacnejšia. To spôsobuje pokles ich cien alebo prinajmenšom zníženie miery rastu ich cien. Takže na úrovni ekonomiky ako celku vidíme, že prílev novej hodnoty má vo vzťahu k prílevu novej výroby (v zmysle fyzicky vyprodukovaných tovarov) tendenciu klesať. Je pravda, že vládne výdavky a politika ľahko dostupných úverov zo strany centrálnej banky môžu byť na nejaký čas oporou pre nominálny prílev novej hodnoty, ale tento systém nanútenej expanzie iba vytvára bubliny, ako napríklad dot-com bublinu alebo bublinu na trhu s nehnuteľnosťami. Pretože rast výdavkov je vyšší ako zodpovedajúci prílev novej hodnoty, nie je dlhodobo udržateľný a bubliny nevyhnutne praskajú. Napríklad v USA sa od začiatku roku 2000 do konca roku 2005 zdvojnásobil počet hypotekárnych pôžičiek, kým príjmy, ktoré sú len iným pomenovaním pre novovytvorenú hodnotu, narástli o menej ako 35%. Príjmy teda evidentne nestačili na splácanie hypoték, čo spôsobilo obrovský prepad cien hypoték a cenných papierov krytých hypotékami.

Mnohí Marxovi kritici vrátane mainstreamových marxistických ekonómov by namietli, že aj hodnota kapitálových aktív klesá – tiež vďaka technologickému pokroku - a že toto ziskovosť zvyšuje. Technologický pokrok teda údajne zvyšuje mieru zisku, nemá tendenciu ju znižovať. Chcú nás presvedčiť, že ak podnik investoval 10 miliónov libier do projektu, ktorý má teraz hodnotu len 4 milióny a ročne vynesie 1 milión libier zisku, miera zisku je 1 milión k 4 miliónom (25%), a nie 1 milión k 10 miliónom (10%). Ale čo sa raz stalo, nemôže sa zmeniť. Áno, hodnota aktív klesá, ale hodnota, ktorá do nich bola investovaná v minulosti neklesá, nemôže klesať.

Títo ekonómovia tento jednoduchý fakt buď nepochopili, alebo sa tak aspoň tvária. Nesprávne určujú investované hodnoty – namiesto hodnoty skutočne investovanej v minulosti používajú znížené hodnoty aktív – a potom vyhlasujú, že Marxov zákon poklesu miery zisku je vnútorne nekonzistentný a preto neplatný! Myslím, že tvrdenie, že Marxov zákon „neplatí“ pre súčasnú krízu, pramení sčasti či úplne z mýtu o jeho vnútornej nekonzistentnosti. Inými slovami, podľa nich v súčasnej situácii neplatí preto, lebo je ako taký nesprávny, a teda nemôže „platiť“ nikdy.

Viem, že táto otázka je zložitejšia. Snažil som sa ju tu len čo najlepšie zhrnúť v skratke. V mojej knihe Znovuobjavenie Marxovho „Kapitálu“: vyvrátenie mýtu o nekonzistentnosti ( Reclaiming Marx‘s “Capital”: A Refutation of the Myth of Inconsistency) ju rozoberám oveľa podrobnejšie a dúfam, že aj jasnejšie a uspokojivejšie.

Z webu The Commune preložil Dalibor Neubauten.
Poznámky pod čiarou Nadia Hladká.

Druhú časť rozhovoru tu.

_______________________________________________________________
(1) Mnohé väčšie firmy si v súčasnosti berú krátkodobé (aj dvoj- či trojdňové) úvery napríklad na výplaty zamestnancom.

(2) V ekonomickej teórii sa rozlišuje medzi reálnou a symbolickou ekonomikou. Zjednodušene povedané, reálna ekonomika predstavuje ťažbu a spracovanie surovín, výrobu tovarov a poskytovanie služieb, zatiaľ čo symbolická ekonomika je tvorená bankovým a poisťovacím sektorom, kde sa okrem bežných transakcií realizujú aj špekulačné obchody.

(3) V tejto chvíli (koniec novembra) sa obmedzenie poskytovania úverov stalo realitou.

(4) Pokiaľ ekonomika čelí recesii a kríze, typickým opatrením vlády býva zníženie úrokových mier. To vedie k „zlacneniu peňazí“ – peniaze sa dajú požičať za menší poplatok (menší úrok), a teda ľudia aj firmy si požičiavajú viac. Cieľom tohto zadlžovania sa je podpora spotreby (u ľudí) a investícií (u firiem), pričom spotreba a investície sú dve zo štyroch zložiek hrubého domáceho produktu (HDP). Ďalšími dvoma zložkami sú vládne výdavky a čistý export krajiny (vývoz – dovoz). Vďaka zlacneniu úverov a vyššej miere zadlžovania sa teda v konečnom dôsledku dochádza k rastu HDP, čiže k hospodárskemu rastu. Takto vyvolaný rast však podľa Klimana nie je udržateľný.

(5) Investičná bublina v podstate znamená nákup či predaj veľkého množstva určitého tovaru za ceny, ktoré sú výrazne vyššie ako hodnota tohto tovaru. DOT-COM bublina, o ktorej je reč, je investičnou bublinou v sektore informačných technológií. Na prelome tisícročia boli do IT firiem investované veľké peniaze, čo spôsobilo rast cien ich akcií. Tento rast však nebol v súlade s rastom hodnoty týchto firiem, a preto v roku 2001 došlo k prasknutiu bubliny.

(6) Kliman pravdepodobne poukazuje na fakt, že rýchle zadlžovanie sa spôsobuje vyššiu spotrebu, ktorá vedie k rastu cien a vzniku bublín. Tieto bubliny neskôr nevyhnutne prasknú a umelý rast, ktorý bol zadlžovaním sa dosiahnutý, teda nie je udržateľný.

(7) S&L spoločnosti sú typom finančnej inštitúcie rozšírenej v USA a Veľkej Británii. Prijímajú finančné vklady (úspory) a poskytujú hypotekárne pôžičky. Veritelia majú často na základe svojich vkladov hlasovacie práva a môžu rozhodovať o chode spoločnosti.

(8) Miera inflácie predstavuje medziročné zvýšenie cenovej hladiny (čiže cien tovarov a služieb) v ekonomike, a vyjadruje tiež znehodnotenie meny.

(9) J. M. Keynes bol významný anglický ekonóm, ktorý obhajoval zásahy štátu do ekonomiky, tvrdiac, že štát dokáže zabraňovať tzv. „zlyhaniu trhu“ v rôznych oblastiach.

(10) Dôležité je rozlišovať medzi kreditnými úrokmi, ktoré S&L spoločnosť dostáva ako odmenu za poskytnutie pôžičky, a debetnými úrokmi, ktoré platí tým, ktorí do nej prostriedky vkladajú. Zvyčajne sú vyššie úroky, ktoré spoločnosť dostáva, čo zabezpečuje jej zisk. V S&L spoločnostiach však došlo k opačnej situácii, a to spôsobilo ich problémy. Vláda potom síce uvoľnila reguláciu, aby sa situácia upravila, no zjavne nie dostatočne, keďže S&L spoločnosti mali naďalej problémy so solventnosťou (schopnosťou splácať vlastné záväzky), ktoré spôsobili kolaps celého odvetvia.

(11) Angus Maddison je uznávaný ekonóm anglického pôvodu a je emeritným profesorom na Ekonomickej fakulte Gröningenskej univerzity.

(12) Úlohou ratingových agentúr je hodnotiť kvalitu rôznych cenných papierov, pričom berú do úvahy najmä výnos a riziko.

(13) Jednoducho to znamená, že Fed (americká centrálna banka) začal poskytovať aj krátkodobé pôžičky priamo firmám, čo je neobvyklé.

(14) Cieľom systému národných účtov je priniesť číselnú predstavu o hospodárstve krajiny. Zaoberá sa meraním celkovej výroby v ekonomike, čiže hodnotou vyrobenou v hospodárstve za určité obdobie. Jedným z hlavných cieľov systému národných účtov je aj rozdeľovanie tejto hodnoty, tzv. národného dôchodku.

(15) Zníženie účtovnej hodnoty aktív nastáva v prípade, že došlo k poklesu ich trhovej hodnoty, a teda údaj v účtovníctve je nepresný. Príkladom môže byť akcia, ktorej hodnota na trhu poklesla, čo treba zohľadniť v účtovníctve.













Diskusia

Vitajte v diskusii k článku. Cieľom diskusie je navzájom sa deliť o svoje pohľady na tému, skúsenosti a nejasnosti.
Ďakujeme, že v diskusii komunikujete s úmyslom konštruktívnosti, vzájomnej pomoci a úcty. Všetka komunikácia, ktorá ma iné ciele, bude presunutá tam, kam patrí - do smetného koša.

Pridaj pr�spevok








 
ODPORÚČAME



(píš s diakritikou)

SPRÁVY

Najnovšie číslo Kapitálu aj s naším článkom o štrajkoch v školstve
13.03.2020 Redakcia časopisu Kapitál nás požiadala o príspevok k téme neposlušnosť a výsledkom je osobne ladený článok našej členky. „V rokoch 2012 a 2016 som sa ako učiteľka na jednom z bratislavských gymnázií zúčastnila protestov a štrajkov v školstve. Štrajk v roku 2012 sa stal jedným z najznámejších vyjadrení nespokojnosti pracujúcich v novodobých dejinách Slovenska. Zároveň bol predzvesťou štrajku v roku 2016, ktorý sa dá bezpochyby označiť za bezprecedentný prejav nezávislosti od klasických odborov.“

(Ne)voliť nestačí – Po voľbách sa nič nekončí
26.02.2020 Už o niekoľko dní sa na základe výsledkov volieb začne vytvárať koaličná vláda a my si vypočujeme, že teraz treba čakať. Najprv na prvých sto dní, ako je zvykom, potom do polovice volebného obdobia, a napokon na ďalšie voľby. Štátne inštitúcie a firmy budú robiť všetko preto, aby v novej situácii čo najefektívnejšie presadili svoje záujmy cez vlastné organizácie a kontakty. A my zatiaľ (znova) prestaneme existovať.

(Ne)voliť nestačí – Voliť či nevoliť? O čom sú voľby
18.02.2020 Pozastavme sa na chvíľu ani nie tak nad odpoveďou na túto otázku, ale nad tým, ako uvažujeme v období pred voľbami a ako vlastne funguje zastupiteľská demokracia.

Otvorené stretnutie v deň volieb – program akcie
17.02.2020 S blížiacim sa termínom predvolebného otvoreného stretnutia v Bratislave aktualizujeme jeho program.

(Ne)voliť nestačí - Organizovanie sa
11.02.2020 V práci aj v bežnom živote riešime problémy väčšinou bez toho, aby sme sa nejako špeciálne organizovali. Keď chceme na niečo poukázať alebo sa niekoho zastať, vieme to urobiť v podstate hocikedy. Stačí trocha zdravého rozumu a odvahy. Je však veľa problémov, ktoré sa dajú len ťažko vyriešiť bez skutočnej organizácie a plánovania.

Otvorené stretnutie so zväzom Priama akcia v januári
04.01.2020 V otvorených stretnutiach pokračujeme aj v novom roku. Jedno už máme naplánované na deň volieb vo februári, no stretneme sa aj v januári. Naposledy (v novembri) boli výsledkom stretnutia tri aktivity (článok o štrajku pracujúcich proti klimatickej zmene, účasť na klimatickom štrajku a solidarita s protestmi v Čile). Dúfame, že praktický presah budú mať aj ďalšie stretnutia. Vidíme sa v sobotu 18. januára o 16:00 v komunitnej obývačke Bystro. Viac o stretnutiach sa dozvieš nižšie.

Zväz CNT-Tarragona hlási úspech po desiatich mesiacoch v spore
21.12.2019 Po desiatich mesiacoch sa 13. decembra dohodou skončil spor s predajňou tabaku Estanco Nº 2 de El Vendrell. K dohode došlo bez súdneho sporu a zapojenia právnikov. Rozhodli priame akcie.

Nálepky (Ne)voliť nestačí sú tu!
22.11.2019 Chceš podporiť túto myšlienku vo svojom regióne? Ozvi sa, pošleme!
Budú k dispozícii aj na otvorenom stretnutí v Bystre v BA už túto sobotu od 16:00. Viac info: nájdeš tu.


Otvorené stretnutie so zväzom Priama akcia v novembri
09.11.2019 Po hodnotnom prvom stretnutí minulý mesiac bude v novembri ďalšie. Pokračujeme v našej snahe o diskusie a spoločné aktivity ľudí, ktorým je blízky triedny prístup. Diskusie vychádzajú z potrieb a záujmov ľudí na stretnutiach a zámer je, aby mali praktický presah. Vidíme sa v sobotu 23. novembra o 16:00 v komunitnej obývačke Bystro. Viac o stretnutiach sa dozvieš nižšie.

Rozšírme myšlienku „(Ne)voliť nestačí“ do regiónov!
28.10.2019 V rámci príprav na aktivity, ktorými chceme rozšíriť myšlienku „(Ne)voliť nestačí“, by sme radi znova zdôraznili, že sa chceme vyhnúť naťahovaniu sa o to, či voliť alebo nevoliť. Nájdu sa hlasy, ktoré tvrdia, že treba voliť napríklad preto, aby sa do parlamentu nedostali neofašistické tendencie. Ide o veľmi dobrý príklad, na ktorom sa pokúsime vysvetliť pointu kampane. Viac informácií o plánovanej kampani, do ktorej sa môžeš zapojiť, nájdeš tu.

(Ľavicová) žurnalistika – skúsenosť s redakciou blogu Pole
22.10.2019 Seriózna žurnalistika by mala byť bez ohľadu na politickú orientáciu korektná. Očakáva sa, že človek, ktorý chce o niečom písať, si tému nielen vopred naštuduje, ale bude tiež vnímavo pristupovať k poznámkam „respondentov“. Platí to pre klasické články aj pre rozhovory. Teda malo by. Naša skúsenosť s redakciou blogu Pole bola iná.

Fotoreport z klimatického štrajku v Bratislave (20. 9. 2019)
20.09.2019 K dnešnému protestu na Námestí slobody sme sa ako organizácia vyjadrili stanoviskom zverejneným na webe, ale aj osobnou účasťou na mieste v rámci „tmavozeleného“ bloku, ktorý pochodoval za veľkým transparentom kolektívu Bod obratu „Zmeňme systém, nie klímu“.

Zväz SolFed vybojoval spoločne s pracovníkom hotela dlžnú mzdu
08.05.2019 Bývalému pracovníkovi v kuchyni dlhoval hotel Harbour v Brightone 3 odpracované dni, zmluvnú odmenu (prepitné a bonus) a peniaze za nevyčerpanú dovolenku. Celková dlžná suma presahovala 1000 libier.

Kapela Železná kolóna vydáva nový album „Každý deň píšeme dejiny“
30.04.2019 Po 12 rokoch a opäť symbolicky na 1. mája vychádza nový album Železnej kolóny s názvom „Každý deň píšeme dejiny“. Digitálnu verziu s piatimi songmi je možné vypočuť/stiahnuť si na bandcampe a youtube.

Výstava plagátov „Zyeme čokoľvek“
24.04.2019 Solidárny zväz Priama akcia a komunitná obývačka Bystro pozývajú 1. mája o 18:00 na komentovanú prehliadku výstavy provokatívnych PLAGÁTOV KOLEKTÍVU HOGWASH, v ktorých sa tvorcovia snažia nájsť rozdiely, ale hlavne spojitosti medzi súčasnou spoločnosťou a režimom pred rokom 1989.

Ďalšie>>
Vlastníci servera a domény priamaakcia.sk nezodpovedajú za obsah zverejnených príspevkov a nemusia sa s nimi stotožňovať.
Log in