„Ilúzie netreba živiť, ale ničiť.“ Rozhovor s Vadimom Damierom o situácii v Rusku, ľavici a anarchosyndikalizme

18. apríl 2021

Vadim Damier je historik a aktivista zväzu KRAS (MAP Rusko). V rozhovore pre časopis Egalite (fb.com/editorialegalite) odpovedal na otázky o situácii v Rusku, radikálne ľavicovom hnutí, jeho problémoch, vyhliadkach a alternatívach. Vadim je autorom a spoluautorom mnohých publikácií na tieto témy, pričom niektoré vyšli aj v českom preklade a dajú sa objednať v Nakladatelství Anarchistické federace alebo (s nemilou prirážkou) aj v slovenských kníhkupectvách. Odporúčame.
 

    • Aká je podľa teba pozícia krajín Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ; medzivládna organizácia deviatich post-sovietskych štátov, pozn. prekl.) vo svetovom kapitalistickom systéme a ako sa táto pozícia odráža v podobách vládnutia týchto štátov?

Dobrá otázka. To, čo vidíme v bývalom „Zväze“, alebo v „šestine“, ako niekedy hovorím, nie je vo svete výnimkou, aj keď niektoré javy a trendy sa samozrejme vyskytujú častejšie a výraznejšie. Kapitalizmus je naozaj „svetový systém“, v ktorom existuje „centrum“ a „periféria“. Krajiny bývalého „Zväzu“ sú z hľadiska miesta v globálnom kapitalizme nepochybne „perifériami“ či „semi-perifériami“. Ich ekonomická funkcia spočíva v poskytovaní prírodných surovín a lacnej pracovnej sily. Čo nevylučuje existenciu ďalších faktorov, ktoré komplikujú celkový obraz.

Po prvé, korporácie v týchto krajinách (a hlavne v Rusku) fungujú ako nadnárodné korporácie a v niektorých prípadoch sú veľmi vplyvné aj v iných krajinách „periférie“, ako aj v kapitalistickom „centre“. Príkladom sú ruské ropné a plynárenské spoločnosti.

Po druhé, rolu superveľmoci si v rámci regiónu bývalého „Zväzu“ nárokuje ruský štát. Snaží sa ako taký presadiť a dosiahnuť, aby konkurencia na svetovej scéne (vrátane mocností kapitalistického „centra“) uznala, že má na to právo. Každopádne z hľadiska jeho ekonomických nedostatkov a periférnej funkcie súvisiacej s orientáciou na prírodné zdroje je v situácii, keď môže konať len ako menej podstatný partner v prebiehajúcich procesoch formovania nových imperialistických blokov či „centier moci“ vo svete, hlavne v porovnaní s USA a Čínou.

Takáto politická a hospodárska úloha „post-sovietskeho“ regiónu v kapitalistickom svete nepochybne ovplyvňuje aj charakter štátnej moci. Ďalším faktorom je, že vo všetkých týchto krajinách vzišla vládnuca trieda z niekdajšej sovietskej vládnej nomenklatúry a techno-byrokracie. To znamená, že tieto štáty „šestiny“ zaviedli viac či menej autoritárske či poloautoritárske oligarchické režimy, pre ktoré sú zároveň typické extrémne neoliberálne opatrenia v sociálnej oblasti.
 

    • Akou evolúciou prešli myšlienky a prax post-sovietskeho ľavicového hnutia od konca 90. rokov 20. storočia dodnes?

V prvom rade treba povedať, že ľavicové hnutie v tomto regióne trpelo vrodenými chorobami. Ľavicová opozícia v ZSSR vždy čelila silnej represii a odlišovala sa od trendov bežných v rámci vývoja radikálne ľavicového zmýšľania v zahraničí. Preto tu máme pôvodné... takpovediac „malomeštiactvo“, „domáckosť“, ideologický miš-maš a pokusy znovuobjaviť koleso. U mnohých stále pretrvávajú ideologické prežitky KSSZ (Komunistickej strany Sovietskeho zväzu), leninizmus, autoritárske a štátno-kapitalistické smerovanie... Ďalšou chorobou ešte zo sovietskych čias je neschopnosť sformulovať a vziať si za svoje principiálne pozície v sociálnych bojoch. Videli sme, ako väčšina „novej ľavice“ v čase Perestrojky vystupovala ako liberálna opozícia, a po rozpade ZSSR sa zas väčšina ľavice stala partnerom tej či onej frakcie vládnucej triedy v boji o moc (spájala sa napríklad s liberálnou opozíciou v témach boja za „slobodné voľby“ a „demokraciu“).

Čo sa týka zmien v priebehu posledných 20 rokov... V skratke: situácia ľavice sa nijako nezlepšila, ale zhoršila. K starým chorobám pribudli nové. Ľavičiari v 90. rokoch nemali v spoločnosti ideovo-kultúrnu hegemóniu, no spoločenská situácia (na jednej strane šok z dôsledkov trhových reforiem a na druhej strane ešte čerstvé spomienky na negatívne vlastnosti sovietskeho neostalinizmu) aspoň otvorila, prinajmenšom teoreticky, možnosti a priestor pre hľadanie akejsi ľavicovej alternatívy. Aj preto sa v 90. rokoch prejavil záujem mládeže o netradičné ľavicové a anarchistické myšlienky. Dnes je to iné. Nové generácie si viac zvykli na súkromno-trhový kapitalizmus a berú ho ako jediný možný stav, ktorý sa dá zlepšiť po vzore idealizovaného až imaginárneho „Západu“. Zničiť ho je podľa nich nemožné a utopické. Na reálie stalinizmu a štátneho kapitalizmu sa už však nespomína tak často, mládež toto nezažila a veľa o tom nevie. Výsledkom je, že jedna veľká skupina mladých chodí na Navaľného mítingy, a druhá sa pridáva k leninistickým skupinám.

Evidentné sú aj dôsledky procesov budovania kapitalistických národov v post-sovietskych krajinách. V otázke nacionalizmu v tej či onej podobe nastala v podstate politická zhoda, čo platí z veľkej časti aj pre ľavicu. Kým v 90. rokoch 20. storočia „nová ľavica“ a anarchisti (na rozdiel od stalinistov) odmietali patriotické témy a problematiku, v 21. storočí niektorí marxisti, „antifa“ aj anarchisti začali presadzovať myšlienku, že patriotizmus by sa nemal prenechávať krajnej pravici.

Chýbajúcu vlastnú tvár a postavenie post-sovietskych ľavičiarov v Rusku zvýrazňujú aj udalosti po prevzatí politickej moci v 90. rokoch. Keď sa moc dostala z rúk vtedajšej liberálnej frakcie vládnucej triedy do rúk súčasnej konzervatívnej frakcie, začali mnohí ľavičiari v nových podmienkach považovať za hlavného a bezprostredného nepriateľa nie kapitalizmus ako taký, ale hlavne konzervatívny režim, a nadobudli naivnú nádej, že zmena k lepšiemu nastane vtedy, keď tento režim príde o svoju moc.

A posledný bod, ktorý sa nedá nespomenúť: v súlade s tradičným „malomeštiactvom“ post-sovietskej ľavice vidíme horlivé a nekritické napodobňovanie posledných výkrikov módy vo svetovom ľavicovom hnutí, pričom ide o také prvky, ktoré sa vo svete často stretli s kritikou a revíziou. Za posledné desaťročia sa tak do ruského ľavicového prostredia dostali rôzne politiky identít, post-kolonializmus a podobné trendy so sklonom vidieť triednu problematiku, triedny boj a sociálno-ekonomické aspekty vykorisťovania ako „zastaralé“, „nedôležité“ či „druhoradé“ problémy.

Jednostranná orientácia mnohých ľavičiarov na uprednostňovanie ochrany záujmov takých či onakých medzitriednych vrstiev, segmentov, „utláčaných národov“, „utláčaných rás“ či hierarchických spoločenstiev v rámci kapitalizmu atď. oslabuje možnosti pre budovanie solidarity pracujúcej triedy a uvedomovanie si vlastných záujmov, a teda aj myšlienku, že je nutné zbaviť sa kapitalizmu, štátu a celkovo akejkoľvek hierarchie.


    • Prečo „nová ľavica“ v Rusku a SNŠ považuje dosiahnutie demokracie západného typu za prvý krok na ceste k socializmu?

Aj v tomto prípade je príčin viacero. V prvom rade ide o zidealizovanú predstavu politickej demokracie ako systému vlády. Nezabúdajme, že diskusia o tejto téme sa vedie už od rozpadu Prvej internacionály. Pre nás, anarchistov, je demokracia takisto „kracia“, forma vlády človeka nad človekom. A tam, kde je vláda, nemôže byť ani sloboda, ani skutočná rovnosť (keďže odmietame hierarchiu), ani solidarita. V starogréckej polis sa možno ešte dalo hovoriť o priamom riešení problémov všetkých prítomných na všeobecnom zhromaždení. V súčasnosti je demokracia mýtus. Naším ideálom je všeobecná samospráva, pri ktorej ľudia samotní priamo riešia problémy života a práce, či už spoločne alebo individuálne. Ak sú ľudské potreby a túžby v područí zastupiteľských vzťahov politických inštitúcií vlády (pričom je jedno, či sú alebo nie sú volené), dochádza k potláčaniu týchto potrieb a túžob.

Okrem toho, ani najviac „rozvinutá“ zo súčasných demokracií vo svete sa neštíti používať najbrutálnejšie represívne nástroje a potláčanie práv a slobôd, keď sa cíti ohrozená. Inými slovami, demokracia ako forma vlády je v podstate fikciou. Ako správne poznamenal Marcuse, sloboda vybrať si pána nemení nič na tom, že tu stále sú páni a otroci, vládcovia a podriadení.

Predsa však platí, že väčšina ľavičiarov, ktorí nečerpajú z anarchistickej tradície, si naozaj myslí, že zastupiteľská demokracia je možnou alternatívou. Navyše na rozdiel od anarchistov neveria v možnosť bezprostredného prechodu k spoločnosti bez štátov a tried. Už od čias Prvej internacionály si myslia, že prechod k budúcej slobodnej spoločnosti je možný len v postupných fázach: najprv vybojovanie „demokracie“, potom vybojovanie politickej moci, následne „prvé štádium“ novej spoločnosti, akýsi kompromis s elementmi tej starej, a až nakoniec v nejasnej a nedohľadnej diaľke „komunizmus“.

Ďalšia príčina súvisí v podstate s chápaním pojmov. Asi nebude nikto popierať, že občianske a ľudské práva (takzvaná „negatívna sloboda“) poskytujú vhodnejšie podmienky pre činnosť ľavicových síl a sociálnych hnutí. V histórii anarchosyndikalistických zväzov v rôznych krajinách by sa určite našlo nemálo príkladov štrajkov proti represívnym zákonom, zákazom odborovej činnosti či združení pracujúcich atď. Bojovať proti tomuto všetkému je logické. No je nebezpečnou ilúziou myslieť si, že „negatívne slobody“ sú skutočne garantované volebným systémom zastupiteľskej vlády. Tá je možno pri svojich činoch menej arogantná a cynická, no ani zďaleka nie vždy. Ak bude musieť niektoré slobody preložiť na druhú koľaj alebo zrušiť, vždy si nájde spôsob, ako to spraviť. Preto hovoríme: slobody áno, demokracia ako forma vlády nie, pretože ako vláda nie je v ničom lepšia ako diktatúra. Sme jednoznačne za slobodu zhromažďovať sa, demonštrovať, združovať sa v odboroch a iných organizáciách atď. No nikdy nebudeme podporovať kampane za „slobodné voľby“, v ktorých si otroci volia pánov. Ilúzie netreba živiť, ale ničiť.
 

    • Čo, okrem znárodňovania veľkých firiem a korporácií, môže „nová ľavica“ ponúknuť post-sovietskej spoločnosti v politickej a hospodárskej sfére?

Predovšetkým, môže a mala by presadzovať alternatívu v podobe samosprávnej spoločnosti koordinovanej zdola – vo veciach politických i ekonomických. To znamená, že by sme nemali hlásať znárodňovanie, čiže zoštátňovanie hospodárstva, ale zospoločenšťovanie, skutočné zospoločenšťovanie. Výroba a služby patriace spoločnosti by nemali byť riadené „v jej mene“ štátom, keďže nemôže hovoriť za celú spoločnosť. Mali by ju riadiť pracujúci v daných výrobných prevádzkach a službách, koordinovane so spotrebiteľmi a obyvateľmi.

Preto je nevyhnutná všeobecná sebaorganizácia zdola na pracoviskách aj v bydliskách. Vyrásť môže len z konkrétnych a každodenných sociálnych a ekonomických bojov. Práve na takejto sebaorganizácií by mala pracovať„nová ľavica“. Z nej by v budúcnosti mohli vyrásť štruktúry „protimoci“, ktoré by nahradili štát a kapitalizmus.

 
    • Môžu antimilitaristická, ekologická a feministická agenda položiť základy pre rozvíjanie triedneho boja?

Nemyslím si, že by naozaj mohli „položiť základy“, ak pôjde o samostatné a do seba zahľadené hnutia. Keď sú totiž izolované od všeobecnejších sociálnych a ekonomických problémov, majú tendenciu posilňovať ilúzie o spoločných záujmoch utláčaných a utláčateľov, ktorých spájajú práve ekologické či feministické témy, problematika rovnoprávnosti menšín atď. Podľa mňa má skôr zmysel integrovať takéto „neekonomické“ témy do sociálno-ekonomických bojov, a tým zdôrazniť dôležitosť všestrannej opozície voči akejkoľvek dominancii a hierarchii.
 

    • Ako hodnotíš skúsenosti z lokálnych protestov v Rusku a SNŠ za posledné roky (ekologické tábory, štrajky prekarizovaných pracujúcich, boje za „slobodné voľby“)?

Je určite dobré, keď sa spoločnosť začína prebúdzať. Žiaľ, rozsah odporu výrazne zaostáva za reálnymi výzvami, pred ktorými stoja vykorisťovaní a podriadení ľudia. Protesty „zdola“ zaostávajú za triednym bojom „zhora“.

Názorným príkladom sú boje proti dôchodkovej reforme v Rusku v roku 2018. Ako v zrkadle sa v nich odrazili všetky limity súčasných protestov. Aj prorežimná tlač priznala, že keby do ulíc vyšli milióny ľudí, proti ktorým boli reformy namierené spôsobom nevídaným od 90. rokov, vláda by im musela ustúpiť.

Je naozaj hanba, keď na akciu za právo a možnosť vybrať si vládcu, prezidenta či zastupiteľa, prídu desaťtisíce až stotisíce ľudí, no keď ide o boj za vlastné bezprostredné a každodenné záujmy (napríklad dostupnosť liekov či zdravotnej starostlivosti), protestujú len stovky, v lepších prípadoch tisícky ľudí.

Čo sa týka štrajkov, síce k nim dochádza, ale len zriedka. Neprebiehajú ktovieako radikálne a netrvajú veľmi dlho. Zodpovednosť za tento stav je možné pripísať žalostnému stavu odborového hnutia... Nejde však výlučne o „post-sovietsky“ problém.
 

    • Prečo je tak veľa ľudí v post-sovietskom priestore pripravených podporiť politické, ale nie sociálno-ekonomické boje?

Na jednej strane je to dôsledok naivnej a iluzórnej viery v demokraciu ako systém vlády. S tým súvisí aj viera v príchod „čestného politika“, čiže „dobrého panovníka“. Z časti ide aj o dôsledok presvedčenia, že neexistuje iná možnosť, len diktatúra alebo demokracia. Do istej miery s tým súvisí aj názor, že veci sa dajú meniť len „zhora“ a nie „zdola“. Veľa ľudí si myslí, že je možný akýsi „čistý“, „čestný“, „neskorumpovaný“ a „civilizovaný“ kapitalizmus, aký je podľa nich na vysnívanom „Západe“.

No a nakoniec je tu ešte jeden celkom triviálny dôvod. Je jednoduchšie vystupovať proti režimu a vláde ako proti vlastnému nadriadenému či zamestnávateľovi na pracovisku. Pri veľkých „politických“ protestoch sa človek dokáže stratiť v dave. Problém nastane, len keď bude mať veľkú smolu a niečo sa mu stane. V prípade sociálno-ekonomických protestov na pracoviskách navyše hrozí, že človek príde o zamestnanie a zostane bez prostriedkov nevyhnutných na prežitie.

 
    • Akým spôsobom môže súčasná post-sovietska ľavica úspešne bojovať s autoritárskym štátom a buržoáznym kapitalizmom?

Predovšetkým by mala podporovať sociálne a ekonomické boje, boje za každodenné potreby a záujmy pracujúcich ľudí, bežných ľudí, na pracoviskách, v komunitách, na školách atď. Skôr či neskôr by sa ukázalo, že pracujúci stoja proti systému ako takému, ak sa organizujú nehierarchicky a samosprávne.

 
    • Prečo podľa anarchistov leninistická teória „postupných krokov“ v súčasnej situácii nestačí?

V prvom rade podľa nich nepostačovala nikdy. Veľká ruská revolúcia (1917-1921) sa nezačala vďaka Leninovi, a to ani v prípade februárovej, buržoázno-demokratickej revolúcie, ani v prípade októbrovej, socialistickej revolúcie. Socialistické prvky sa však objavovali už vo februárovej revolúcii, vo forme robotníckej a roľníckej samosprávy a hnutia za zospoločenštenie. Revolúcia naberala na sile najmenej do jari roku 1918, jedna jej fáza pokračovala druhou, no socialistická samospráva ani náhodou nevzišla zo štruktúr buržoáznej demokracie, skôr s nimi viedla boj na život a na smrť.

O to viac je preto nepochopiteľné, ako sa chcú dostať k socializmu ľudia, čo veria v „buržoázno-demokratickú fázu“ budúcej revolúcie v Rusku. Žeby videli nejakú alternatívnu sebaorganizáciu pracujúcich, ktorá prerastie v samosprávu a „protimoc“? Zaujímalo by ma, ako na to prišli a na akej planéte žijú, keď si myslia, že hnutie za „čestné voľby“ a výmenu jedného za druhého, tretieho či štvrtého vládcu, môže viesť k uvedomeniu a v istom momente príde fáza, keď nebude treba meniť zlé za horšie a hľadať „dobrých panovníkov“? Alebo sú leninisti toho názoru, že po jednom či niekoľkých takýchto „zlyhaniach“ bude „ľud“ sklamaný a prestane „stúpať na hrable“? Ale ako na to prišli? Veď predsa vyzývaním k boju za posilnenie ilúzií o demokracii a „čestnom kapitalizme“ nijako neprispievajú k prekonaniu týchto ilúzií. A ak chceme, aby sa sociálne hnutie rozvíjalo – pričom sociálna revolúcia je najvyššou formou sociálneho protestu –, treba sa držať vlastnej logiky a nepopierať samých seba.
 

    • Aká je anarchosyndikalistická alternatíva k post-sovietskemu kapitalizmu dneška?

Naša alternatíva je všade rovnaká. Dá sa zhrnúť slovami „odpor – sebaorganizácia – samospráva“. Všetko sa môže začať v malom. Čoraz viac ľudí bude pociťovať nielen nespokojnosť s existujúcim poriadkom, ale aj túžbu klásť odpor voči neustálemu tlaku kapitálu a štátu na ich životné záujmy. Je možné a celkom pravdepodobné, že pracujúci budú spočiatku hľadať riešenie v tradičných metódach nepriamych akcií (obracanie sa na vládu, politikov, strany, zákonodarcov, súdy atď.) a v obvyklých byrokratických štruktúrach (byrokratické odbory, mimovládne organizácie atď.). Len skúsenosť im ukáže, že sa na ne nedá spoliehať. Prehry a sklamania ich presvedčia o potrebe konať samostatne. Situácia sa začne tu a tam vymykať spod kontroly strán a byrokratov a priebeh bojov ukáže, že tam, kde pracujúci konajú prostredníctvom suverénnych všeobecných zhromaždení a používajú metódy priamych akcií, prichádza aj úspech. Tak sa v priebehu bojov vyskytnú prvky sebaorganizovania sa – všeobecné zhromaždenia a delegáti, ktorí sa im zodpovedajú. Najprv taký prístup nemusí mať dlhé trvanie. Každopádne, skôr či neskôr sa ľudia zvyknutí na boj môžu presvedčiť, že stabilnejšia a nezávislá sebaorganizácia je nevyhnutná, lebo má systematickejší a trvácnejší charakter.

Napríklad, stretnutia pracujúcich z nejakej firmy či obyvateľov sídliska sa nemusia prestať konať po vyriešení alebo zmiernení takého či onakého konkrétneho sporu, ale môžu pokračovať (napríklad s cieľom dohliadnuť na ďalší vývoj situácie bez spoliehania sa na politických „predstaviteľov“). Dôležitú úlohu v rozširovaní takéhoto prístupu a iniciatív by mohli a mali zohrať aktivisti agitujúci za samosprávu v rámci bojov a odkrývajúci nedostatky a klamstvá zastupiteľského systému, na ktorom sa zakladá všetka existujúca moc. Len vtedy, keď budú ľudia opakovane sami organizovať vlastné boje, začne vznikať istejší základ pre procesy skutočnej prestavby a obnovy spoločnosti. a zároveň sa budú formovať a rozširovať anarchokomunistické myšlienky a sila.

Úloha sociálnych revolucionárov pritom nie je len vzbudzovať v ľuďoch vzdor voči existujúcim štruktúram vlády a kapitálu, ale aj trvať na tom, že iba sústavná a samostatná aktivita a nakoniec aj odstránenie štátu, moci a súkromného majetku, môže vyriešiť vážne problémy ľudstva, raz a navždy vykoreniť príčiny a predpoklady pre utrpenie, chudobu, krízy, vojny a katastrofy.

Inými slovami, tieto autonómne štruktúry by sa nemali zhodovať len na tom negatívnom, ale aj na tom konštruktívnom. Nielen na tom, čo je potrebné odstrániť, ale aj na tom, čo je nevyhnutné vybudovať. Len vtedy, keď sa zárodky sebaorganizácie a samosprávy rozšíria v dostatočnej miere, môže vzniknúť stav, v ktorom bude dochádzať k neustálemu zhromažďovaniu skúseností a takmer každý štrajk a každý protest bude prejavom stále jasnejšej tendencie prekonávať hranice a limity existujúceho systému. V takejto situácii sa budú čoraz častejšie a systematickejšie konať všeobecné zhromaždenia a revolučné akcie. Revolučné sily sa potom budú môcť stať skutočnou výzvou pre celý súčasný poriadok a vytvoria samosprávne štruktúry, ktoré zrušia štát a kapitalizmus.

To znamená, že nič nie je vopred dané. Neveríme v automatickosť „pevne daných a nemenných“ ekonomických či sociálnych zákonov. Ide len o príležitosť podmienenú aktivitou ľudí samotných. Iná cesta však jednoducho neexistuje.
 
Otázky kládol Aleksandr Migurskij
Vyšlo vo februárovom čísle časopisu Egalite (str. 108-117)
Online zverejnené na webstránke KRAS (MAP Rusko): https://aitrus.info/node/5656

Preložil Imre Szabó