Čo sa dialo 12.2. na Námestí SNP

13. februára 2007

Čo sa dialo 12.2. na Námestí SNP

13. február 2007

Dvanásteho februára 2007 sa na námestí SNP v Bratislave odohralo predstavenie so zaujímavým dejom a ešte zaujímavejším obsadením... Prinášame preto stručnú rekapituláciu deja, udalostí a hlavných aktérov, z ktorých niektorí tento deň obzvlášť zažiarili.

AKTÉR ČÍSLO JEDNA: Iniciatíva za slobodu slova
„Milovníci slobody slova“ (asi netreba rozoberať, že sloboda slova by bolo prvé, čomu by v prípade uchopenia moci povedali „dovidenia!“) sa rozhodli dať si v tento deň už druhé verejné stretnutie. Pravdepodobne preto, aby zachránili zvyšky hrdosti, ktorú im pošliapali antifašisti, keď prekazili ich pokus o verejný happening pred dvomi týždňami. Tentokrát informáciu o zhromaždení zverejnili až v sobotu večer (a len pre poriadok - akcia bola nahlásená 5. februára a mesto o nej neinformovalo na vývesnej tabuli) - niekto tu mal zrejme strach z možných reakcií... a asi vedel prečo...

AKTÉR ČÍSLO DVA: Bratislavskí antifašisti a antifašistky
O tom, že to milovníci slobody slova idú v uliciach Bratislavy opäť skúsiť, sme sa dozvedeli krátko pred polnocou 12. februára. Behom necelých dvadsiatich hodín sa nám podarilo rýchlo sa zorganizovať a pripraviť protiakciu. Hoci sme boli tentoraz vzhľadom na okolnosti v menšom počte, predsa sme sa vďaka rýchlej mobilizácii dokázali znova postaviť fašistom a ukázať, že im nesmieme nechať priestor len tak.
Na námestí to vyzeralo asi takto:

ZÁPLETKA: Antifašisti a antifašistky sa snažia narušiť fašistickú demonštráciu
Krátko po štvrtej sme sa sformovali pod Námestím SNP do kompaktnej skupinky, rozvinuli transparenty a vyrazili na námestie ukázať fašistom, čo si o ich demonštráciách myslíme. Hoci nás bolo počtom málo, nálada v skupinke bola skvelá. Ulicou sa niesol hluk píšťaliek, rapkáčov, bubna a, samozrejme, našich hlasiviek. Po nástupe na námestie sa na nás okamžite upriamila pozornosť všetkých senzáciechtivých novinárov a polície (nič nové pod slnkom), ktorá sa nám razantne postavila do cesty a začala nás legitimovať. Kým nás legitimovali, boli sme vďačnou potravou pre novinárske fotoaparáty a okolo sa pristavilo veľa okoloidúcich zvedavcov. Až na pár dôchodcov, ktorí sa oddelili od hlúčika „vlastencov“ pod sochami na námestí, boli reakcie ľudí zväčša kladné a vyjadrovali nám svoju podporu. Pozitívny ohlas mali aj naše letáky, ktoré sa medzitým rozdávali okoloidúcim.
Teraz však na chvíľu odbočme k hviezdam popoludnia.


HVIEZDA ČÍSLO DVA – Starosta Starého Mesta, pán Andrej Petrek
Na pánovi starostovi a jeho postupe môžeme pekne vidieť, kde sú hranice boja proti fašizmu pomocou paragrafov. Prvé zhromaždenie fašistov 1. februára bolo zakázané. Nielenže protiprávne, ale vyprovokovalo reakciu fašistov. V podstate ich pán starosta a spol. iba povzbudili, aby si dávali lepší pozor pri formulovaní nahláseného účelu zhromaždenia . Čo také zásadne odlišné tam napísali tentoraz, sa nedozvieme, ale podľa znenia správy publikovanej na fašistických stránkach, sa nezmenilo vôbec nič - iba pribudol protest proti potláčaniu slobody slova. Pán starosta si teraz prišiel osobne pozrieť, ako vyzerá sloboda slova v podaní fašistov... a musel byť spokojný. Nestál ani na strane antifašistov, ani na strane fašistov, ani na strane polície. Stál na strane zákona. To mu nemožno zazlievať. A tu sa vraciame opäť k pôvodnej myšlienke – zákon nemôže fašizmus nikdy poraziť. Fašizmus vznikol v demokracii a dokonca sa aj demokraticky dostal k moci. A dnes sa v demokratickom zriadení šíri bez toho, aby sa mu dokázali bežní ľudia postaviť. Prečo? Pravdepodobne preto, že sme zvyknutí, že to za nás všetko vyrieši práve zákon, štát, polícia... A prirodzene, kto by si pomyslel, že dnes má ešte fašizmus nejakú šancu dostať sa k slovu. Žiaľ, zdravý rozum vraví jedno, realita je iná – fašizmus svoje miesto v slovenskej spoločnosti má, a má aj priestor na šírenie. Má aj hranice? Určite, ale nie je nimi zákon ani polícia, ale angažovanosť každého z nás. Vždy, keď fašisti vystrčia hlavy zo svojich krčiem a internetových diskusií, musia pocítiť, že tu ich agresívne a nebezpečné názory nemajú miesto!
Ale späť na Námestie SNP...

GRADÁCIA DEJA: Námestie patrí podľa polície fašistom, antifašisti tam nemajú čo hľadať!
Potom, čo sa príslušníci polície dostatočne pokochali našimi občianskymi preukazmi a zapísali si naše údaje, sme sa pohli do stredu námestia. Už po pár metroch sa medzi nás a námestie postavil kordón policajtov s tým, že na námestie nesmieme. Keď sme sa spýtali prečo, príslušník polície odpovedal, zrejme prvým, čo ho napadlo: „Lebo ste z námestia vykázaní!“ Doteraz nám nie je jasné, čo to bolo za nezmysel. O ničom takom, ako právomoci polície vykazovať ľudí z námestí sme nikdy nepočuli (pozor, nepliesť s policajnou výzvou na rozchod – tá má celkom inú formu) zvlášť, ak uvážime, že sme sa šli zúčastniť mestom povoleného zhromaždenia za slobodu slova. Na naše otázky, ktože nás to vykázal a prečo, nám už neodpovedali... Aspoň nie verbálne. Odpoveď, ktorú sme dostali, pasuje políciu do pozície suverénnej hviezdy popoludnia.

HVIEZDA ČÍSLO JEDNA – Policajný zbor SR
Namiesto odpovede na otázku, kto nás z námestia vykázal, k nášmu hlúčiku pribehlo niekoľko príslušníkov poriadkovej polície, ktorí zdrapli štyroch celkom náhodne vybraných ľudí a odvliekli ich do policajného auta a odviezli na policajnú stanicu (pustili ich po 5 hodinách). Reagovali sme posadaním si na zem, aby polícia neodviedla ďalších ľudí. Zostali sme takto niekoľko minút. A aký bol dôvod počínania polície? Neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa. Pri takomto obvinení to väčšinou býva tak, že žiadna výzva ani nie je vyslovená, a ak aj áno, potom vôbec nespĺňa zákonom stanovenú normu. V pondelok si polícia zvolila prvú možnosť – žiadnu výzvu. Ako ľahko sa oháňa mocou... Poriadková polícia, ktorá nás počtom asi trojnásobne prevyšovala, potom stála medzi nami a námestím. Dozerali na to, aby nám ani nenapadlo narúšať nechutné divadielko o pár desiatok metrov ďalej, kde niekoľko pomätencov pod sochou partizána rozbaľovalo transparent, označujúci prezidenta fašistického štátu za martýra slobody. Nám ostatným nezostalo nič iné, ako stáť tam, kde sme boli, a aspoň hlukom prekaziť „pietnu chvíľku“ skupinke desiatich nazi-skinheadov a niekoľkých dôchodcov.

Čo sa teda vlastne stalo v pondelok 12.2.? Bez zbytočných omáčok poďme k faktom.

Po prvé – Prečo došlo k zadržaniu ľudí z protidemonštrácie? Ako sa neskrývane vyjadril jeden z policajtov - dostali rozkaz niekoho zbaliť. Kohokoľvek. Opäť starý byrokratický scenár – treba vykázať činnosť.

Po druhé – Pokračuje snaha kriminalizovať antifašizmus. Podľa niektorých je tvrdenie (že štát sa snaží kriminalizovať ľudí, ktorí sa stavajú proti fašizmu - a to aj nenásilnými spôsobmi) zveličené.. Predsa nikto by nemohol nazvať ľudí, ktorí sa v pondelok postavili fašistom, extrémistami (kto by potom boli ľudia, ktorí sa proti fašizmu postavili počas druhej svetovej vojny a pred ňou...). To dá rozum. Žiaľ, zdravý rozum opäť hovorí niečo celkom iné, než realita. Faktom je, že polícia bola v prípade zadržaných ľudí zvedavá hlavne na ich vzťah k „hnutiu antifa“ a iným „extrémistickým skupinám“, na mená, kontakty, miesta domnelých sprisahaneckých stretnutí atď.

Po tretie – Zásah polície nebol primeraný okolnostiam. Je to jasné každému, kto videl zábery v televízii alebo bol na mieste. Odtrhnúť od skupinky dvadsiatich ľudí štyroch z nich, keď pred nimi stojí línia robocopov – to môže za primeraný zásah považovať len... no... netušíme kto. Tak sa vraciame k bodu č. 1.

ZÁVER:
Začnime antifašistami. Hoci sme neboli početní, predsa sa nám podarilo dať najavo, že fašistom nesmieme dať priestor „len tak“ . Čo urobila polícia? Odchytávala si antifašistov. Médiá? Opäť dačo na oživenie správ z domova, aspoň si prišli na svoje niekoľkosekundovým akčným záberom, v ktorom polícia pakuje antifašistov do auta. Čo urobil starosta? Prišiel dohliadnuť na zákonnosť fašistickej propagandy. A čo si urobil/a ty?...

Antifašisti a antifašistky z Bratislavy