COVID-19: Zmeny v Zákonníku práce: Upracujeme sa na smrť?
2. apríl 2020
V NR SR sa dnes ďalej prerokúva vládny návrh zákona, ktorým sa okrem iného menia alebo upravujú aj niektoré ustanovenia Zákonníka práce. Zaujali nás hlavne dve, ktoré spolu súvisia:
1) Náhrada mzdy v prípade prekážky na strane zamestnávateľa
Vláda navrhuje, aby v prípade prekážky na strane zamestnávateľa spôsobenej rozhodnutím príslušného orgánu (napr. zatvorenie prevádzky zo strany hygieny) alebo v dôsledku mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu zamestnanec dostal náhradu mzdy v sume 80% jeho priemerného zárobku.
V súčasnosti pritom platí, že zamestnanec dostane náhradu mzdy v sume 100% priemerného zárobku. Výnimkou je situácia, keď má zamestnávateľ uzavretú písomnú dohodu so zástupcami zamestnancov, teda s odbormi, zamestnaneckou radou alebo zamestnaneckým dôverníkom (vtedy to môže byť menej, minimálne však 60%).
Vzhľadom na to, že prekážka je na strane zamestnávateľa, považujeme za nezmyselné, aby zamestnanec prišiel o 20% svojho príjmu. V súčasnosti navyše vláda avizuje, že zvyšných 80% zamestnávateľom preplatí štát. V budúcnosti zasa môže dôjsť k situácii, že prevádzka bude zatvorená vinou zamestnávateľa (napr. v dôsledku nevyhovujúcej hygieny) a zamestnanec, ktorý s tým vlastne nič nemá, aj tak dostane náhradu mzdy len v sume 80% priemerného zárobku.
2) Odpracovanie hodín strávených doma neskôr
Zamestnávateľ bude môcť zamestnancovi nariadiť, aby odpracoval čas, za ktorý dostával náhradu mzdy, a to až v rozsahu 400 hodín v priebehu nasledujúcich 12 mesiacov. Zamestnanec síce dostane mzdu, no hoci táto práca bude v podstate prácou nadčas nebude sa na ňu vzťahovať príplatok za nadčas.
Problém spočíva aj v tom, že 400 hodín znamená 2,5 pracovného mesiaca (50 klasických 8-hodinových pracovných dní). Keby ich zamestnávateľ nariadil všetky, zamestnanec by v priebehu 12 mesiacov musel odpracovať navyše približne 33 hodín mesačne, čo je pri 20 pracovných dňoch zhruba 1,65 hodiny denne. (Pri viaczmenných prevádzkach a nepravidelnom pracovnom čase môžu byť čísla iné, ale pre predstavu pracujeme s týmito.)
Druhý problém sa týka toho, že tento čas sa nebude započítavať do priemerného týždenného pracovného času. Ten je obmedzený a nesmie presiahnuť 48 hodín týždenne. Keď sa doň však tento čas nezapočíta, zamestnanec bude môcť (alebo skôr musieť) odpracovať aj 60 alebo viac hodín týždenne.
Netreba zabúdať, že zamestnávateľ má k dispozícii ešte aj klasické nadčasy (takisto v rozsahu maximálne 400 hodín ročne – 150 hodín môže nariadiť a ďalších 250 hodín môže využiť po dohode so zamestnancom), ktoré sú finančne zvýhodnené. V novele sa neuvádza, ktoré hodiny má zamestnávateľ použiť ako prvé. Logicky z toho vyplýva, že zamestnávateľ bude chcieť na zamestnancoch ušetriť, a tak najskôr využije 400 finančne nezvýhodnených hodín, a až potom (ak vôbec) klasické nadčasy.
Namiesto toho, aby zamestnávatelia po koronakríze najímali ďalších ľudí a znižovali nezamestnanosť, dostanú možnosť nútiť svojich zamestnancov, aby pracovali za 1,5 pracovníka, a to bez náležitého oddychu (a celkom by nás zaujímalo, ako chcú obísť v súčasnosti platné ustanovenia o nepretržitom dennom odpočinku...).
Vyzerá to teda tak, že ak aj nezomrieme na koronu, v pláne politických a ekonomických síl je upracovať nás na smrť. Ak sa chceme pred týmito zmenami chrániť, budeme sa musieť s našimi s kolegami a kolegyňami na pracoviskách viac rozprávať o tom, ako sa proti nim organizovať.
Zväz Priama akcia
Pôvodne publikované na FB:
https://www.facebook.com/Zvaz.Priama.akcia/posts/241178997285206