14. februára sa v Štrasburgu uskutoční zasadanie Európskeho parlamentu. Okrem iného sa bude zaoberať aj tzv. Bolkesteinovou smernicou. Na tento deň sú zvolané viaceré demonštrácie. Ako sa Smernici dotýka pracujúcich a aké môžu byť jej dôsledky približuje článok Laure Akai z poľskej Anarchistickej federácie.

Bolkesteinova smernica: sociálny dumping a medzinárodný protest

Zdá sa, že hnutie pracujúcich dnes stojí pred novým problémom, proti ktorému môže začať medzinárodnú mobilizáciu: Smernica o službách na medzinárodnom trhu, známa ako  Bolkesteinova smernica. Smernica, ktorá povedie k odstráneniu bariér poskytovania služieb  medzi členskými štátmi, je najčastejšie kritizovaná pre jej “zásadu krajiny pôvodu”. Krajinou pôvodu sa tu myslí niektorý zo štátov EÚ, v ktorom je firma zaregistrovaná. Takáto firma nielenže bude môcť poskytovať služby v inom štáte, ale aj najímať zamestnancov z krajiny jej pôvodu, aby vykonávali tieto služby v zahraničí. Avšak, zamestnanci budú spadať pod jurisdikciu krajiny pôvodu, teda krajiny, v ktorej je firma registrovaná. Je tu obava, že firmy použijú tento zákon, aby využili neprotestujúcich pracujúcich a nižšie environmentálne štandardy v krajinách, kde sú normy voľnejšie. Tým by sa spustil hon, za čo najnižšími štandardmi.

Lisabonská stratégia a erózia sociálneho modelu

Záujmy obchodu a pracujúcich sa budú biť, pokiaľ bude ťahúňom obchodných praktík snaha po zisku. Tak ako sa snažia investori, výrobcovia a zamestnávatelia presadiť čo najnižšie pracovné výdaje, aj pracujúci, najmä tí z “rozvojových” krajín a oblastí s nízkymi príjmami, sa snažia vybojovať si vyššie mzdy. Na druhej strane, tí, ktorí žijú v bohatších regiónoch, dúfajú, že si udržia svoju úroveň bohatstva a odvrátia tak ďalšiu eróziu svojej životnej úrovne.

Keďže zničenie kapitalizmu je ako voľbu ochotných navrhnúť stále menej a menej ľudí, sú nám ponúkané biedne scenáre, z ktorých každý zápasí s vážnymi problémami, ktorým sa nedá vyhnúť. Niektorí hovoria o národnom protekcionizme a vysokej miere štátnych intervencií do ekonomiky. Iní prijímajú globalizáciu ako nevyhnutnosť a navrhujú, aby sme odpovedali tým, že sa staneme “konkurenčnými”. A potom sú tu takí, ktorí sú nerohodní a dúfajú, že nájdu nejaké kompromisné riešenie. Snažia sa presadzovať globálnu konkurencieschopnosť, ale požadujú aj vysokú mieru protekcionizmu, aby sa uistili, že štát (a hlavne korporácie) nebudú musieť čeliť sociálnej revolúcii.

Práve v tomto kontexte je Európska únia, v ktorej sú niektoré z najbohatších krajín sveta, konfrontovaná s ekonomickou a politickou realitou nielen globalizovaného sveta, ale aj zvýšeného počtu občanov, ktorí sa nachádzajú vnútri jeho samotných hraníc.

Vláda, ktorá lipne na “sociálnom modeli” je v skutočnosti v pozícii akýchsi hercov v divadle, pretože, aj napriek politickému pluralizmu v EÚ, sa dávno upísala zničeniu tohto modelu v prospech modelu, ktorý je viac hnaný ziskom a schopnosťou konkurencie.

Čo sa týka budúcnosti pracovných síl v EÚ, Lisabonská agenda sa už dlhšie považuje za vhodný plán. Hnutie pracujúcich a ľavica premeškali budíček; niektorí túto stratégiu dokonca privítali.(1) Vďaka kapitalistickému jazyku zmieru, uisťovania a upokojovania ju mnohé hnutia vôbec nepochopili: obdobia nezamestnanosti sú prezentované ako atraktívne “kariérne zlomy” a odchod z práce sa stáva “slobodou”. Flexibilita práce je potrebná pre “vytváranie pracovných miest” a “sociálne partnerstvo” znamená, že s odborovými predákmi vyjednajú pomalý, ale istý úpadok tvojich pracovných podmienok. Potom spíšu nejaký zákon o “ochrane zamestnancov”, ktorý ťa síce ochráni pred istými nepríjemnosťami – ale pred nevyhnutným posunom smerom ku globálnemu boju o prežitie v konkurencii určite nie.

Bolkestein

Ak bol teda jazyk Lisabonskej agendy skutočne tak zle pochopený, že nespustil žiaden alarm, pozornosť niektorých ľudí zaujala aspoň Bolkesteinova smernica. V súvislosti s ňou došlo k masovým protestom a vo viacerých krajinách dnes prebiehajú rôzne kampane.

Žiaľ, debata sa niekedy vedie v duchu xenofóbie a protekcionizmu. Vyvstáva niekoľko otázok. Predovšetkým, čo ľudia navrhujú namiesto smernice a ako EÚ vyrieši problém rozdielov v oblasti práce bez tejto smernice.

Prvý aspekt Bolkesteinovej smernice (sloboda sídla) je v obchode diskutovaný už 30 rokov a stal sa čiastočne realitou po zavedení Registračného formulára európskej spoločnosti (SE) v roku 2004. Spoločnosť registrovaná a pracujúca mimo “svojej” krajiny (krajiny, kde má fyzické sídlo), môže vďaka “SE” zmeniť miesto svojej prevádzky bez toho, aby musela ukončiť svoju činnosť v danej krajine a bola nútená sa opätovne zaregistrovať v inej (novej). Problém sídla má viacero obmedzení, vrátane kapitálových, preto sa zatiaľ veľmi nevyužíva aj na úrovni väčšiny samostatne hospodáriacich podnikateľov, z ktorých mnohí sú obmedzení aj úpravami v oblasti uznania odbornej kvalifikácie a pod.

Možnú zlatú baňu však v skutočnosti predstavuje zásada krajiny pôvodu. Zamestnávateľom by umožnila vyhnúť sa takým otravným veciam, ako sú napríklad miestne minimálne mzdy.

Zástancovia Smernice pravdaže rýchlo namietajú, že krajina môže zaviesť viaceré obmedzenia. Článok 17-19 umožňuje vládam okrem zavádzania výnimiek pre oblasti ako poštové, zavádzanie ďalších obmedzení z dôvodov naliehavých záujmov verejného zdravia, verejnej bezpečnosti, verejnej politiky alebo z environmentálnych dôvodov. Inými slovami, tieto ekonomické “slobody” môžu byť selektívne regulované členskými štátmi.

To samozrejme neznamená, že vlády sa automaticky podujmú zavádzať obmedzenia, hoci je pravdepodobné, že v niektorých oblastiach ich použijú (hlavne tam, kde môžeme vidieť silné protekcionistické tendencie alebo odpor veľkých a radikálnych odborov).

Takéto opatrenia však nie sú riešením základných problémov mzdovej disparity na globálnej, ani európskej úrovni.

Zástancovia Bolkesteinovho návrhu tiež poukazujú na jeden z predpokladov smernice – uskutočnenie určitej harmonizácie v EÚ v strategických oblastiach. Inými slovami, tvrdia, že ak sa štandardy v istých oblastiach zosúladia, je vylúčené, aby došlo k tomu, že krajina pôvodu sa stane nástrojom zneužívania nižších štandardov. O konkrétnych krokoch harmonizácie sa však akosi mlčí. Najčastejšie sa o nej hovorí v súvislosti s vymáhaním pohľadávok, ochranou spotrebiteľov, účtovnými normami a zdravotnou starostlivosťou. A aj keby sa napríklad posledná menovaná mohla zdať istou garanciou, skúsenosť z EÚ ukazuje, že harmonizačné normy v niektorých krajinách vedú k  ešte nižším štandardom.(2)

Jednou z oblastí, v ktorej by mohla nastať revolučná zmena je mzdová harmonizácia. Napríklad, vytvorenie minimálnej mzdy a priemyselných noriem platných pre celú EÚ. (Dôvodom, prečo minimálna mzda pre celú EÚ sama o sebe nie je riešením a prečo by museli byť zavedené priemyselné minimá, je napríklad to, že dnes môžeme nájsť vyučené sestričky a asistentky z Poľska, ktoré pracujú na severe Anglicka za minimálnu mzdu, ktorá nespĺňa žiadne priemyselné normy, je značne vykorisťujúca a stále ťahá mzdy dole.) Toto však eurokrati a pravdepodobne ani niektoré časti organizovaného hnutia práce nikdy nenavrhnú, pretože určite predpokladajú, že by bolo nutné buď znížiť štandardy, alebo niektorým pracujúcim s nízkymi príjmami odstrániť jedinú motiváciu, ktorú ľudia mali, aby ich najímali.

Žiada sa teda opýtať , aké riešenia sa navrhujú? Kontrolovaná migrácia na trhu práce je politickým riešením de rigueur. Je to však riešenie jednostranné a predstavuje základné popretie zásady slobody pohybu. Jednostranné je to preto, lebo celý čas počúvame, ako “krajina X potrebuje kvalifikovaných ľudí atď.” alebo že “nepotrebuje” niečo iné. Druhá strana mince odzrkadľuje mocenský vzťah, v ktorom si bohatšie krajiny takých ľudí (napríklad kvalifikovaní lekári a inžinieri) môžu dovoliť, zatiaľ čo chudobné krajiny trpia únikom mozgov. Nakoniec, skutočnosť, že sme svedkami úniku mozgov a nedostatku pokroku v otázke miezd a životnej úrovne v jednej krajine, problém iba zhoršuje.

Mnohí anti-Bolkesteinisti pri tejto otázke mlčia. Podobne ako rané hnutie “proti globalizácii”, dúfajú, že prilákajú veľké skupiny nespokojných do koalície. Čo sa im aj darí. Výzvy na “chránenie” pracujúcich sa zdajú byť ušľachtilé, no rada by som vedela, kto a čo sa podľa nich stane tou ochrannou silou (aj keď už teraz viem, že štát). Tiež by ma zaujímalo, ako presne má byť chránený sociálny model? Posilnením pracovných štandardov a reguláciou reálnych miezd v celej EÚ alebo zablokovaním pracovného trhu a trhu služieb pre cudzincov? Alebo očakávajú, že vláda zavedie opatrenia, ktoré podporia obchod v EÚ takým spôsobom, ktorý zachová vysoké pracovné náklady pre biznis?

Radikálna perspektíva

Keď vidíme, že nejaká iniciatíva sa snaží podkopať postavenie priemerného pracujúceho, mali by sme na ňu zaútočiť, pretože každý ďalší ústupok kapitalizmu znamená väčšiu konsolidáciu jeho moci. Je preto úplne prirodzené protestovať s heslami ako “Zastavme Bolkesteina”. Avšak, ako väčšina kampaní orientovaných len na jednu problematiku, víťazstvo je obmedzené, pretože všetko, čo je možné docieliť je, že zabránime prepuknutiu problému. Nezbavíme sa ho. Navyše, je viac než pravdepodobné, že ak táto smernica neprejde, prídu s niečím iným, aby sa pokúsili dosiahnuť rovnaký cieľ. Týmto cynizmom nechcem ľudí odradiť. Skôr mi ide o širší prístup a víziu.

V rámci politiky protestu môžeme často nájsť aktivistov, ktorí vyzývajú k “ochrane” a “právam”. Spočíva to na predpoklade, že je tu nejaký orgán, či už národný štát alebo zahraničná inštitúcia, ktorej v prvom rade záleží na dobre spoločnosti a nie za záujmoch kapitálu. Táto ilúzia sa stáva stále viac desivo naivná. Zarábanie a záujmy kapitálu sú pevne zabudované vo vláde. Okamihy, kedy štát hrá sociálneho ochrancu, sú činmi lacného PR z verejných financií, na ktoré sme pracovali a zarábali. Navyše, opozícia voči smerovaniu k nižším štandardom môže vzniknúť len vo vzťahu k moci a bohatstvu spoločnosti; niektoré národné štáty majú v tomto ohľade jednoznačnú nevýhodu (divadlo  známe ako “ochraňovanie vlastných subjektov”).

Veľa ľavičiarov má predstavu o prechode štátu z pozície agenta moci a zmocnenca kapitálu do pozície sociálneho ochrancu a garanta. Hoci sa to javí ako dôležité zlepšenie v súvislosti s jeho úlohou, je tu aj iná perspektíva – zbavenie štátu jeho funkcií a nahradenie ho samosprávou pracujúcich a medzinárodným federalizmom. Základný princíp, slobodná spoločnosť, by predpokladal rozličné mechanizmy, ktoré by eliminovali materiálnu depriváciu a disparitu a predovšetkým, elimináciu príčin nerovnosti. V tomto článku nie je možné predstaviť základnú kostru takejto slobodnej spoločnosti, som však presvedčená, že kľúčom k vytvoreniu akejkoľvek budúcej spoločnosti založenej na spoločenskej rovnosti je zbavenie kapitálu a štátu ich moci.

Medzinárodné hnutie pracujúcich (v tomto prípade európske), by podľa nás nemalo tlačiť politikov k ďalším prázdnym sľubom, alebo sa snažiť o neprijatie Smernice. Skôr by sa malo pokúsiť o iný spôsob mobilizácie. Namiesto pochodovanie vo vopred naplánovaných demonštráciách, kde sme len jednotlivcami v niekým vedenom dave, by sme oveľa viac privítali, keby si pracujúci vyskúšali význam vlastnej aktivity, sebaorganizácie a vzájomného prepojenia. Nevidíme zmysel v snahe dostať za rokovací stôl  odborových predákov a funkcionárov štátov a byrokratov EÚ, ani v diskusiách medzi nimi samotnými. Podľa nás je zmysel v takej mobilizácii, kde bežní pracujúci ľudia rozhodujú o stratégii činnosti a kde existuje horizontálna organizácia. Nie angažovanie sa v hnutí riadenom zhora nadol, ako keby nás trebalo pred niečím chrániť. Pokiaľ ide o možnosti medzinárodnej grassroots koordinácie a priamej akcie, diskusia musí začať v oveľa väčšom rozmere a s vyhliadkou slobodných a revolučných možností.

Týmto sa obraciame na rovnako zmýšľajúcich ľudí a organizácie, aby vyjadrili opozíciu voči Bolkesteinovej smernici z oveľa radikálnejšej perspektívy a aby v rámci tejto kampane propagovali revolučnú víziu sebaorganizácie a samosprávy. Zastavenie Bolkesteina nestačí. Rovnako ako zastavenie kapitalizmu.


Poznámky
(1) Ministri práce tvrdia, že flexibilita práce môže koexistovať s vysokou mierou sociálnych istôt. Niektorí odborárski lídri akoby tragicky nepochopili podtext Agendy a uverili, že ochráni sociálny model.
(2) Je viacero príkladov, spomeniem iba potravinové normy. V niektorých oblastiach potravinovej výroby sme mohli vidieť, že po akceptovaní noriem EÚ v Poľsku sa zistilo, že niekedy sú oveľa nižšie ako dovtedy platné miestne normy, najmä čo sa týka objemu povolených aditív do potravín.











Diskusia

Vitajte v diskusii k článku. Cieľom diskusie je navzájom sa deliť o svoje pohľady na tému, skúsenosti a nejasnosti.
Ďakujeme, že v diskusii komunikujete s úmyslom konštruktívnosti, vzájomnej pomoci a úcty. Všetka komunikácia, ktorá ma iné ciele, bude presunutá tam, kam patrí - do smetného koša.

Pridaj pr?spevok

Meno:
Mail:
T?ma:
Pr?spevok: