Bieda „verejného antifašizmu“
31. marec 2008
V stredu 19. marca sa v Košiciach uskutočnil pochod proti rasizmu a pravicovému extrémizmu. Išlo o ďalšiu z radu podobných akcií, ktoré sa u nás udiali za posledný rok. Všetky pritom mali spoločných niekoľko závažných negatívnych čŕt. Pokúsime sa preto zhrnúť priebeh, zmysel a význam predošlých demonštrácií. Závery nechávame na čitateľov a dúfame, že tento text podnieti otvorenú a kritickú diskusiu.
„VEREJNÝ ANTIFAŠIZMUS“ NA SLOVENSKU (2007-2008)
Bratislava (19. 1. 2007) – klikni pre report z akcie, klikni pre diskusiu o akcii
Bratislava (1. 2. 2007) – klikni pre report – zhodnotenie akcie, klikni pre report z akcie
Bratislava (12. 2. 2007) – klikni pre report z akcie, klikni pre report zadržaného účastníka akcie
Považská Bystrica (10.11. 2007) – klikni pre report z akcie (RTF), klikni pre diskusiu o akcii
Nitra (14.3.2008) – klikni pre report z akcie (RTF)
Košice (19.3.2008) – klikni pre report z akcie a jej zhodnotenie organizátormi (RTF)
Toto sú akcie, o ktorých vieme. Ak sme nejakú vynechali, budeme radi, ak sa niekto ozve a doplní ju. Pre ďalšie čítanie textu len dodáme, že bez prečítania všetkých odkazov z akcií a dôležitých diskusií odporúčame radšej ďalej nečítať (reporty nie sú dlhé a väčšinou sú písané pútavo).
Predtým, ako sa pokúsime zhrnúť spoločné znaky týchto akcií, je dôležité poznamenať, že pri úvahách sme vynechali akcie z 1. a 12. februára 2007 v Bratislave (dva pokusy „bratislavských antifašistov a antifašistiek“ znemožniť agitačnú akciu „Iniciatívy za slobodu slova“, za ktorou stála Slovenská pospolitosť). Dôvodom je ich špecifickosť a odlišnosť, minimálne čo sa týka formy (kritika obsahu by bola na dôkladnú analýzu antifašizmu ako takého, ktorú v tomto texte neprinášame v dôslednej podobe; všímame si skôr jeho „verejnú“ stránku), a väčšina komentárov, ktoré uvedieme, na ne neplatí. Taktiež sme preskočili akcie organizované priamo Ľuďmi proti rasizmu (ĽPR). Chceme sa zaoberať akciami iniciovanými a organizovanými zdola, mimo štátnych inštitúcií a mimovládnych organizácií.
Ak chceme hodnotiť vyššie uvedené akcie, je potrebné určiť si na základe čoho budú hodnotené. Náš pohľad vychádza z anarchistických pozícií. Pokúšame sa preto odpovedať na otázky ako: Čo sa akciami dosiahlo? Posilňujú antifašistov alebo neofašistov? Akú kultúru a prax budujú (t.j. aké medziľudské a „pracovné“ vzťahy, mentalitu, postoje, spôsoby robenia vecí a praktické činy podporujú, ako sa rozhoduje o aktivitách v skupine aktivistov)? Posilňujú antiautoritárske myšlienky a vzťahy? Poukazujú na systémové príčiny problému, teda idú ku koreňom problému – triednej podstate kapitalizmu a zastupiteľskej demokracie? Kde a ako to robia? Odmietajú posilňovanie moci polície a myšlienkové koncepty smerujúce k ešte represívnejšej spoločnosti (napríklad koncept extrémizmu)? Sú otvorené (seba)kritike alebo sa ju snažia zľahčovať?... Z týchto a podobných otázok vychádza naša analýza. Viaceré skutočnosti a kritické body sa objavili už v reportoch a hodnoteniach, mnohé aj v diskusiách.
NIEKTORÉ ZÁKLADNÉ A OPAKUJÚCE SA PROBLÉMY ANTIFAŠISTICKÝCH DEMONŠTRÁCIÍ („VEREJNÉHO ANTIFAŠIZMU“) NA SLOVENSKU (2007-2008)
1) Organizátori robili niečo podobné po prvýkrát
Všetko je raz po prvýkrát, to nemožno poprieť. Bolo by ale veľmi nešťastné, keby sme odsunuli bokom kritický pohľad na skutočne neúspešnú akciu takýmto zdôvodnením. Navyše, ak sa pozrieme na chronológiu akcií a diskusie, ktoré vyvolala jedna z prvých zásadne neúspešných demonštrácií (v januári 2007 v Bratislave), potom už nejde o žiadne „po prvýkrát“. Inými slovami, boli tu akcie, z ktorých sa dalo poučiť, žiaľ, nestalo sa tak. Prečo? Neinformovanosť o diskusiách a správach o priebehu a význame akcií asi nie sú jedinými príčinami...
2) Individuálne a emocionálne uspokojenie
Túžba mať radosť z toho, že „niečo robíme“, je veľmi silná a každý z nás chce urobiť niečo, čo bude mať význam. Chceme nejakým spôsobom konfrontovať tento systém a zabehnutý poriadok vecí a vyjadriť sa k problémom, ktoré pociťujeme. Ukázať, že sme tu a máme hlas. Toto nadšenie a vzrušenie pocítil asi každý, kto niekedy niečo také robil a aj my sami dobre vieme, aké je to skvelé. Emócie, nadšenie a vzrušenie sú ale vrtkavé záležitosti. Pri aktivizme je celá vec o to zložitejšia, že keď do niečoho dáme energiu a vášeň, máme potom väčší problém prijať kritiku a máme sklony k alibistickému ospravedlňovaniu významu nášho konania. Skôr máme sklon klásť väčší dôraz na našu túžbu (a sebecké masírovanie vlastného ega) ako na praktickú aktivitu. Inak povedané, prestávame kriticky zvažovať a ujasňovať si, čo chceme, aký to má zmysel, ako to asi bude vyzerať, aký je náš cieľ... Potom hrozí, že sa uspokojíme s výsledkami, ktoré sú v skutočnosti kontraproduktívne. Tvrdohlavosť a nekritickosť jednoducho do aktivizmu nepatria.
Niekedy je žiadna akcia lepšia ako v konečnom dôsledku bezvýznamná akcia. Zároveň je však dôležité zdôrazniť, že napríklad voľba vôbec nerobiť verejné protesty, neznamená nerobiť nič proti tomu, čo nás trápi!
3) Zloženie účastníkov akcií
Je nevhodné posudzovať ľudí podľa veku alebo výzoru, ale je dôležité chápať, že toto posudzovanie je súčasťou myslenia nielen ľudí „tam vonku“, ale aj nás samotných, ktorí sme aktívni. Priznať si tento fakt znamená urobiť krok vpred, pretože (okrem iného) dokážeme predvídať aj to, kto príde na akcie podobného typu. Vzhľadom na to, že verejné akcie sa organizujú väčšinou „pre médiá“, by sa na to malo prihliadať a zvážiť podobu a priebeh akcie.
Záverom môže byť buď robenie akcií menšieho typu, vynaliezavejšie, koordinovanejšie, prepracovanejšie alebo zacielenejšie (príklad - Bratislava, február 2007), alebo úplne upustiť od podobných akcií. Ide o kľúčovú otázku a každá voľba by mala byť dôsledne premyslená. Odmietnuť niečo len preto, že to môže na prvý pohľad vyzerať „netradične“, drasticky či neprijateľne, určite nie je tým najlepším prístupom.
4) Kult demonštrácie
Demonštrácia je verejnou akciou, ktorá má zviditeľniť istý problém alebo spoločný názor skupiny ľudí a zvýšiť jeho spoločenský význam. V skutočnosti je to ustálená a stereotypná forma protestu. V súčasných pomeroch má predvídateľný priebeh a dá sa ľahko zaškatuľkovať. Jej mediálny obraz zväčša nezávisí od snahy organizátorov a spoločenský dopad je veľmi limitovaný – zvyčajne veľmi malý až žiadny. Napriek tomu je medzi (antifašistickými) aktivistami stále rozšírená predstava, že prostredníctvom takýchto verejných akcií možno napomôcť k oslabeniu neonacistov v uliciach (ktorí sú často v silovej prevahe). Aj takto je podľa nás posilňované myslenie podceňujúce schopnosti sebaobrany proti nečakaným neonacistickým útokom. Okrem toho sú takéto akcie niekedy označované ako „priame akcie“. Chýba im však základ priamych akcií, teda konfrontácia s objektom protestu a citeľné riešenie momentálneho problému. Verejná antifašistická demonštrácia je zväčša protest pre protest bez priameho objektu protestu. Ide o nepriamu akciu bez konkrétneho cieľa. Býva skôr reakciou na medializáciu rôznych neonacistických aktivít a nie na každodenné, priamo pociťované problémy vo svojom okolí. K priamej konfrontácii s neonacistami počas akcií nedochádza.
Sú tu ale aj protidemonštrácie, ktorých funkciou je ochromiť alebo zmariť verejné akcie neonacistov a neofašistov (deje sa tak najmä v zahraničí, čo ale inšpiruje aj slovenskú scénu). Otázkou je, ako to má vyzerať v praxi? Fyzicky konfrontovať neonacistov? Je to možné? A ako to súvisí s masmediálnou prezentáciou a snahou nakloniť si na svoju stranu verejnosť? Kedy je názor „verejnosti“ dôležitý a kedy nie? Je vôbec dôležitý? Z doterajšieho sledovania protidemonštrácií sa dá povedať, že aj keď sa párkrát napadnúť neonacistov podarilo (napríklad v Čechách), nijako im to nezabránilo v ďalších verejných akciách a nie je vidieť ani žiadne citeľné oslabenie neonacistickej scény.
Špecifická je ale napríklad minuloročná pražská akcia k výročiu Krištáľovej noci, ktorá bola pomerne úspešná. Veľkú úlohu tu ale zohrala masmediálna hystéria, činnosť židovskej obce a v konečnom dôsledku aj niečo, čo sa označuje ako „občianska spoločnosť“ a neskôr výrazne aj polícia, teda represívna zložka štátu. Zmobilizovali sa politické špičky a zastupiteľská demokracia triumfovala protiústavným rozpustením akcie náckov.
Udalosti v Prahe mali negatívne dopady aj na niekoľko ďalších verejných prejavov – predovšetkým na počty zúčastnených a spôsobili demoralizáciu medzi viacerými neonacistami.
Ako sa pod to podpísala činnosť samotných antifašistov je ťažké posúdiť. Faktom je to, že antifašisti prispeli k rozšíreniu nie veľmi známych informácií o organizátoroch, k mobilizácii a k celkovej masmediálnej hystérii. Vyriecť ďalšie závery z poznatkov, ktoré máme, si však netrúfame.
Čo ale ostáva, je podľa nás udržiavanie predstavy o boji dvoch znepriatelených gangov, čo ešte viac zviditeľňuje neonacistov (masmédiá milujú strety...). Podstatným faktom je aj to, že náckovia musia nejako reagovať. Keď prídu o verejný priestor, je pravdepodobné, že časť z nich prejde k agresívnejším a ozbrojenejším formám boja. Je toto želaný stav, keď vieme, aké neúčinné pre získavanie sympatií sú demonštrácie? Možno kacírska myšlienka, ale zo strategického hľadiska minimálne na úvahu.
Dôsledky protidemonštrácií odhaľujú represívnu povahu štátu, čo je dosť zásadná vec pre antiautoritárske hnutie. Doteraz však tento aspekt nebol takmer vôbec využitý. Vo výsledku sa smerom (nielen) do antifašistickej scény naďalej podporuje dobrodružná fascinácia akčnými scénami, barikádami, ohňom, vytláčanými neonacistami či policajtmi. Veci, ktoré ľudí mimo scény v podstate vôbec nezaujímajú, nerozumejú im a chcú radšej byť bokom. Zo širšieho pohľadu (či nadhľadu) je to skôr o tom, že marginálna antifašistická scéna venujúca sa v podstate marginálnemu problému je tak ešte viac marginalizovaná (neofašizmus a neonacizmus je dnes skutočne marginálny a nie je sociálno-politickým hnutím, ale skôr subkultúrou, ktorá podľa nás nemá reálne šance stať sa takýmto hnutím a získať moc).
„Každý potrebuje to svoje pieskovisko, nech ho teda má“, asi tak nejak by sme mohli dnes označiť podstatu demonštrácií. Pre väčšinu z nich platí, že sú iba „2 minútami nenávisti“, ako ich poznáme z Orwellovho románu 1984. Pre štát a kapitál neškodné a niekedy aj želané, pre objekty protestu ignorovateľné a pár hodín (v lepšom prípade dní) po proteste si na ne už nikto aj tak nespomenie.
5) Extrémizmus – prázdny, no nebezpečný pojem – (nielen) pre antifašistov
Čo vlastne znamená antifašistická verejná akcia v širšom kontexte? Ak sa antifašisti priamo či nepriamo obracajú s riešením „problému neonacizmu“ na autority alebo akúsi abstraktnú „verejnosť“, sami si pod sebou pília konár. Dôvodom je koncept (proti)extrémizmu, ktorý neznamená nič iné, než pomalé ale isté posilňovanie represívnych systémov spoločnosti. V súčasnosti je koncept extrémizmu v procese pokusov o zavedenie do Trestného zákona (bok po boku s terorizmom...), pričom sa v ňom nezmyselne ocitajú napríklad aj antifašisti a anarchisti (ako tzv. „ľavicoví extrémisti“)! Tvrdenie, že problémom je len pravicový extrémizmus, je v skutočnosti vyjadrením schizofrenického postoja. Kto volá po potlačení pravicového extrémizmu, nevyhnutne volá aj po potlačení ľavicového extrémizmu. Oba pojmy sú súčasťou jednej koncepcie a nedajú sa žiadnym spôsobom od seba oddeliť. Nehovoriac o tom, že nech už bude „extrémizmus“ v zákone definovaný akokoľvek, jeho „neoficiálny“ emocionálny náboj je už teraz politicky výborne použiteľnou zbraňou. Pritom faktom je, že náckovia nie sú extrémisti. Sú to proste náckovia. Hovoriť iné znamená skresľovať skutočnosť. A to dosť nebezpečným spôsobom. Tu je len niekoľko z viacerých zásadných textov k problematike, ktoré veľmi dobre objasňujú, čo sa snažíme povedať, a podľa nás by mali byť súčasťou vedomostí každého antifašistu:
Vláda:
Legislatívny zámer zákona o boji proti terorizmu a extrémizmu
Nariadenie Ministerstva vnútra o postupe v oblasti boja s extrémizmom
Návrh koncepcie boja proti extrémizmu
Správa o boji proti prejavom násilia, intolerancie a extrémizmu
ĽPR:
(podľa nás veľmi nebezpečná) Petícia ĽPR žiadajúca Ministerstvo vnútra o zakročenie proti neonacizmu a extrémizmu
Priama akcia – MAP:
Vládny boj proti extrémizmu predstavuje spoločenskú hrozbu
Tlačovka Ľudí proti rasizmu a boj proti „extrémizmu“
Ako vyzerá „Spravíme poriadok so sopliakmi“ v praxi
Iné:
Extrémizmus ako mocenský nástroj – príklad s ekológmi 1 a 2
Hľadanie extrémistov po antifašistickej akcii v Ružomberku
6) Bezpečnosť
Na verejných akciách dochádza často k protiprávnej legitimácii účastníkov políciou (organizátorov zväčša nenapadne poučiť účastníkov o ich právach), ktorá takto dopĺňa databázy „extrémistov“, núti účastníkov odhaliť tvár, ak je zahalená (viac o tomto probléme sme písali tu) a došlo už aj k úniku policajných dát k neonacistom (v Bratislave). Akciu na mieste zväčša monitorujú aj viac či menej nápadní neonacisti. Nemenej dôležité je, že akcie s patetickým priebehom, aké sme mohli vidieť, ktorých zámerom bolo posilnenie antifašistického sebavedomia, mali s najväčšou pravdepodobnosťou skôr opačný účinok. Ak totiž predpokladáme, že mentalita náckov sa opiera najmä o kult sily, násilia a konfrontácie s názorovými oponentmi, potom sa môžeme domnievať, že nami analyzované akcie na Slovensku viedli skôr k posilneniu sebavedomia neonacistov. Pravdaže sebavedomie nemusí znamenať činy. Je ale jedným z významných predpokladov k potenciálnym činom. Najjednoduchšie sa to dá pochopiť tak, že sa teraz skúsiš vžiť do situácií, ktoré sú opísané v reportoch - predstav si, že si v pozícii nácka a náckov si predstav ako demonštrujúcich antifašistov. A potom sa spýtaj – koho posilňujú takéto akcie?
NIEKOĽKO VŠEOBECNÝCH ÚVAH
a) Čo znamená potlačenie fašizmu?
Potlačenie neofašizmu a neonacizmu znamená potlačenie istých autoritárskych sociálnych vzťahov a hodnôt. Prirodzene to znamená postaviť sa (aj fyzicky) ľuďom, ktorí presadzujú takéto vzťahy a hodnoty. Otázka ale znie – nezabúda sa trocha na autoritárske vzťahy a hodnoty v antifašistickej praxi? Tým nechceme otvárať podľa nás úplne zbytočnú a nezmyselnú otázku o tom, či antifašisti nekonajú proti náckom rovnako autoritársky či „fašisticky“. Skôr je to zamyslenie sa smerom do vlastných radov - k princípom, rétorike, myšlienkam, vzťahom, ktoré medzi sebou vytvárajú antifašisti (za zmienku stojí napríklad občas prezentovaný postoj, že antifašisti bojujú za slobodu celej spoločnosti, čo je výsostne autoritársky postoj...) atď.
b) Silná antifašistická tradícia - slabé východiská, ciele a princípy
Antifašizmus sa stal z celkom pochopiteľných dôvodov kultúrnou tradíciou, najmä medzi mladými. Pre veľa ľudí, ktorí chcú „niečo robiť“, prípadne byť „in“, sa boj proti „zlu“, ktoré kedysi prinieslo holokaust, stal lákavým fenoménom. Zvyčajne k tomu totiž netreba veľa – nemať rád náckov, byť v skupine ľudí s podobným názorom, občas nejaký verejný výstup či propagácia, prípadne plusom je vedieť sa biť. Niekomu to stačí, niekomu nie. Taký je stav antifašizmu dnes, a to nielen v (Česko)Slovensku. Čo to však znamená? Že je to v poriadku, lebo stačí byť proti fašizmu/fašistom a (aj fyzicky) potlačiť náckov? Bez potreby nejak vážnejšie riešiť politické východiská a princípy antifašizmu?
Veľký otáznik stojí aj za prezentovanými širšími cieľmi. Ak ide o odmietnutie fašizmu ako systému istých sociálnych vzťahov a hodnôt, čo je alternatíva? A aká je prax smerom k tejto alternatíve? Antifašizmus je priamou reakciu na fašizmus. Bez fašistov by neboli antifašisti, všakže. A čo keby skutočne neboli – kým by boli dnešní antifašisti? Aké hodnoty by uznávali, aké by mali ciele, čo by robili? Robia to tu a teraz? Robiť niečo v otázke antifašizmu totiž znamená zároveň položiť si otázku, akým spôsobom, akou formou, akým typom organizácie a či vôbec nejakou organizáciou.
V neposlednom rade to znamená mať aj teoretické východisko. Bez neho je prax len aktivizmom smerom „kam nás práve vietor zaveje“. Teoretické práce venované problematike fašizmu ale aj antifašizmu, popis stavu a perspektívy do budúcnosti – takto zameraná analýza zo strany antifašistov tu zatiaľ nie je.
Pýtame sa teda - je antifašistická scéna súčasťou antiautoritárskeho a antikapitalistického hnutia? Teda – je postavená na kolektívnom rozhodovaní, kde každý má hlas; kde sa neuplatňuje moc jedného nad inými; kde konanie tu a teraz je také, aby išlo príkladom pre konanie v budúcnosti podľa istých ideálov a zásad; kde nemá miesto heslo „účel svätí prostriedky“? A pýtame sa tiež, z akých dôvodov sa antifašistické skupiny prezentujú ako antiautoritárske (a antikapitalistické)? V čom konkrétne sú späté s triednym bojom, antiautoritárstvom a antikapitalizmom a ako tieto politické koncepty rozvíjajú a uplatňujú v praxi?
c) Fašizmus ako hrozba. Ale aká?
Dostávame sa k záverečnej myšlienke, ktorá v našej analýze zatiaľ nebola formulovaná otvorene – akou hrozbou je v skutočnosti fašizmus? Čo je tou hrozbou?
Často sa hovorí o rastúcich tendenciách hrozby neofašizmu. Veľakrát je tým myslená nie fyzická, ale predovšetkým politická hrozba (poukazovanie na ich rôzne verejné akcie a snahy získať politický vplyv). Domnievame sa, že toto je kľúčový omyl v antifašistickej analýze problému, ktorý má, samozrejme, svoje taktické a strategické dôsledky. Pri hlbšom zamyslení sa nad situáciou v posledných rokoch nevidíme žiadnu rastúcu hrozbu fašizmu. Skôr vidíme rastúcu medializáciu problému neonacizmu a neofašizmu. Vyjadrenia o rastúcej tendencii prichádzajú takmer vždy po medializácii rôznych prípadov a sú postavené výlučne na tejto medializácii. Inými slovami – nemajú žiadne reálne základy, pretože médiá program dňa umelo vytvárajú, neodrážajú skutočné trendy, čo je ale pravdepodobne každému čitateľovi jasné.
Fašizmus, či skôr agresívni neonacisti a neofašisti, sú predovšetkým fyzickou hrozbou. To považujeme za východisko akejkoľvek analýzy a vyvodzovania záverov. Politicky nemajú žiadnu šancu. Skutočnou hrozbou toho, čo sa dnes chápe ako fašizmus, je predovšetkým (neo)konzervatívna pravicová doktrína. Tá sa šíri bez ohľadu na to, či nejaká strana tvrdí, že je pravicová alebo ľavicová. Znamená výzvu pre antifašistov, ako to zapadá do ich zabehnutých myšlienkových postupov a čo dnes predstavuje skutočnú hrozbu „fašizmu“ v globálnej spoločnosti.
d) Antifašizmus v sieti zastupiteľskej demokracie a represívneho systému
Ako sa na jednom stretnutí v Bratislave vyjadrili nemeckí antifašisti – v Nemecku štát prevzal úlohy antifašistického hnutia, ktoré teraz hľadá priestor pre svoje uplatnenie. My dodávame – z toho vyplýva, že po vyše 20 rokoch aktivizmu sa antifašistická scéna dostala do bodu, v ktorom zastupiteľská demokracia prevzala podstatnú časť jej agendy, cieľov a úloh pri eliminovaní hrozby neonacistov v spoločnosti. Je toto cesta? Aby sa antifašizmus stal strážcom demokracie (asi netreba dodávať, že ruka v ruke s posilňovaním systému polície, súdnictva, väzenského systému atď.)? Čo znamenalo tých 20 rokov pre antikapitalistický a antiautoritársky potenciál údajne prítomný v antifašistickej scéne? Je to náhoda, že sa premrhal na budovanie niečoho, čo iba posilnilo štát? A predovšetkým - aký je význam, zmysel a cieľ antifašizmu pre ľudí, ktorí stoja (alebo to aspoň deklarujú) na antiautoritárskych a antikapitalistických pozíciách? Uznávame, že už sme trocha mimo témy a že táto otázka si žiada ďalšiu analýzu, predsa však sme chceli tieto súvislosti spomenúť.
ZÁVER
Nastal čas na kvalitatívne inú úroveň prístupu k verejným akciám a na vymanenie sa z nefunkčných a kontraproduktívnych stereotypov. A je najvyšší čas zamyslieť sa aj nad antifašizmom ako takým. Pochopiť celý tento problém si vyžaduje isté úsilie a viac než len kričanie „antifa“, či „smrť fašizmu“. Má na to dnešná slovenská antifašistická ako aj antiautoritárska scéna?
Michal Tulík a Dalibor Neubaten
PS: Ďakujeme viacerým českým a slovenským organizovaným aj neorganizovaným antifašistom a antifašistkám za cenné komentáre, ktoré nám poslali ešte pred uverejnením tohto textu. Dúfame, že tento text nezapadne prachom ako nejaký „ďalší článok na webe“.