Bez boja sa vyhrať nedá: družstvá pracujúcich sú zlá stratégia
23. máj 2021
Myšlienka, že družstvá stoja za našu pozornosť a úsilie, nie je zriedkavá v anarchistických ani ľavicových kruhoch. Pozerať sa na ne dá rôzne. Carmen Molinari, Lexi Owens a Robert Fontana z portálu Organizing Work si zvolili hľadisko strategické. Tvrdia, že družstvá nie sú inštitúcie, ktorými sa dá bojovať proti kapitalizmu, a všímajú si aj kontext odborového organizovania. Aké sú ich argumenty?
Marxistický ekonóm Richard Wolff v jednom zo svojich nedávnych podcastov Democracy at Work (Demokracia v praxi) presadzuje názor, že družstvá pracujúcich a odbory by mali spolupracovať na vytváraní lepších pracovných podmienok a vyhliadok, ktoré umožnia oslobodenie pracujúcich. Wolff tvrdí, že zatiaľ čo odbory vedia vyjednať lepšie podmienky pre pracujúcich u zamestnávateľov, družstvá pracujúcich sú konečným cieľom, pretože „pracujúci v nich už nemusia s nikým vyjednávať“.
Družstvá pracujúcich sú v ľavicových kruhoch populárne už dlho. Libertínsko-socialistická frakcia Democratic Socialists of America uvádza vo svojom stanovisku z roku 2018, že „kontrola pracujúcich nad pracoviskami sa dá rozvíjať len vytváraním a podporou firiem vlastnených pracujúcimi“ v spojení s odbormi a komunitnými výbormi (pozn. prekl.: v USA ide o ceztriedne mimovládne združenia ovplyvňujúce politiku na miestnej úrovni).
Pracujúci, ktorí spoločne vlastnia a prevádzkujú podnik, sa zbavujú útlaku a disciplíny, ktorú im nanútil zamestnávateľ, a zisky vkladajú priamo do rúk zamestnancov – takto nejako sa argumentuje pri tejto téme.
Podľa nás sú však družstvá pracujúcich často zbytočnou odbočkou od organizovania sa proti šéfom a ani masové družstevné hnutie nikdy nemôže ohroziť triedu zamestnávateľov.
Moc pracujúcej triedy vychádza z našej schopnosti zastaviť tok ziskov kapitalistov v ich firmách. Keď pracujúci zastavia prácu, môže zasiahnuť kapitalistickú logiku maximalizácie ziskov a presadiť svoje záujmy a požiadavky. Družstvá pracujúcich sa naopak dávajú na ústup pred triednym bojom a v skutočnosti zvádzajú pracujúcich k tomu, aby participovali na kapitalistickom systéme.
Svojrázni spojenci
Jedným z „úspešných príbehov“, na ktoré často poukazujú zástancovia družstiev, je Mondragon Corporation so sídlom v Baskicku na severe Španielska. Mondragon je jedno z najväčších družstiev pracujúcich na svete, ktoré malo v roku 2019 vyše 80 000 členov. V roku 2009 podpísalo dohodu s odbormi United Steelworkers (USW) o zakladaní družstiev pracujúcich v Spojených štátoch.
Mondragon vznikol koncom 50. rokov 20. storočia ako malý podnik vyrábajúci parafínové ohrievače. Dnes ho tvorí 257 spoločností v niekoľkých krajinách. Španielsko bolo v 50. rokoch stále v zajatí generála Francisca Franca, fašistického diktátora dosadeného európskou vládnucou triedou a nacistickým Nemeckom po neúspešnej španielskej revolúcii v roku 1936. Franco a jeho tajná polícia postupovali ako brutálni antikomunisti. Organizátori na pracoviskách boli bežne zatýkaní, mučení a vraždení. Francov režim rozdrvil odbory, najmä radikálnu CNT, čo viedlo k takmer úplnému kolapsu organizovania triedneho boja. Netoleroval nič, čo by mohlo predstavovať hrozbu, akou bola revolúcia z roku 1936.
A práve v tomto frankistickom období bol založený Mondragon, ktorý časom značne narástol. Francov režim v skutočnosti podporoval jeho rozvoj. Bol viac než rád, že skupina pracujúcich rozvíjala ľahký priemysel v zaostalom regióne Španielska. V roku 1965, uprostred rozmachu študentských a robotníckych protestov, odcestoval Francov minister práce do Baskicka, aby odovzdal „Zlatú medailu za zásluhy v oblasti práce“ zakladateľovi a vtedajšiemu riaditeľovi družstva Josému Maríovi Arizmendiarrietovi (pozri The Myth of Mondragon od Sharryn Kasmir, s. 86).
O niekoľko desiatok rokov neskôr, v roku 2013, bol Mondragon ocenený za „Odvahu v podnikaní“ novinami Financial Times, čím sa pripojil k takým firmám ako Amazon, Apple a FIAT.
Ako je možné, že marxistickí ekonómovia, ľavicoví revolucionári, odbory, finančné noviny a najdlhšie vládnuci fašista v 20. storočí môžu podporovať rovnakú vec?
Triedny boj... alebo kapitulácia
Myšlienka družstiev priťahuje pracujúcich aj radikálov, pretože všetci do istej miery veríme, že naše zamestnania by boli lepšie, keby sme veci spravovali sami. Čo iné je družstvo, ak nie kontrola nad vlastnou prácou a výrobnými prostriedkami? Nie je vari viac kapitálu na strane pracujúcich spôsob, ako postupne budovať socializmus?
Problém spočíva v tom, že družstvá neorganizujú a ani nemôžu organizovať pracujúcu triedu, aby bojovala proti vládnucej triede o bohatstvo a moc. Namiesto toho sa usilujú vytvárať a rozvíjať malý kúsok kapitálu mimo priamej kontroly veľkých priemyselníkov. Inými slovami, družstvá ustupujú od priameho boja medzi pracujúcimi a vlastníkmi, aby namiesto neho vytvárali pracujúcich-vlastníkov.
Práve preto bol Mondragon stráviteľný pre generála Franca. Vývoj Mondragonu je vlastne prípadovou štúdiou kolapsu a ústupu odborárstva založeného na triednom boji. Zakladatelia Mondragonu v skutočnosti zriadili družstvo po neúspešnom pokuse zlepšiť pracovné podmienky u predošlého zamestnávateľa. Namiesto organizovania pracujúcich s cieľom bojovať a víťaziť, sa z nich stali pracujúci-vlastníci, resp. drobní kapitalisti.
Takýto scenár je oveľa bežnejší, ako by sa zdalo. V poslednej dobe sa objavuje veľa kampaní za organizovanie sa na pracoviskách, ktoré degenerovali do crowdfundingových kampaní s cieľom založiť družstvá pracujúcich, keď zlyhali pokusy založiť odbory, obzvlášť v odvetviach s nízkym kapitálom, ako sú napríklad potravinárstvo alebo maloobchod.
Spomeňme napríklad kampaň odborov United Electricalworkers (UE) v malom reťazci kaviarní Augie’s v južnej Kalifornii. V júli minulého roka zamestnávateľ náhle zatvoril prevádzky v celkovo piatich oblastiach a prepustil všetkých pracujúcich po tom, čo vznikajúca odborová organizácia oznámila, že tam chce verejne pôsobiť. Odbory sa potom pustili do kampane zameranej na verejné zahanbenie zamestnávateľa a aktivity na sociálnych sieťach; pomerne rýchlo nasledovala GoFundMe stránka s cieľom nahradiť mzdy a získať počiatočný kapitál pre vznik družstva „Slow Bloom Coffee Cooperative“.
Bývalí pracovníci a pracovníčky House of Kava v Brooklyne si zvolili podobnú stratégiu. Keď ich zamestnávateľ prepustil za to, že sa snažili zorganizovať na pracovisku, založili si „nestály družstevný kava bar“ a následne sa spojili s ďalšími baristami a baristkami s bohatými skúsenosťami s organizovaním a pokúsili sa získať finančné prostriedky na otvorenie stálej družstevnej kaviarne.
Ďalším príkladom (opäť v súvislosti s odbormi UE) je tlačiareň Collective Copy v Amherste v štáte Massachusetts. Kampaň za založenie odborov a štrajk v polovici 80. rokov 20. storočia viedli k tomu, že zamestnávateľ podnik zatvoril. Zamestnanci a zamestnankyne potom oslovili „spojencov v komunite“ so žiadosťami o pôžičku na získanie počiatočného kapitálu pre šesťčlenné družstvo.
Výsledkom všetkých týchto prípadov je, že pracujúci a pracujúce sa neorganizujú u iného zamestnávateľa v odvetví, ale riadia malý podnik. A ľuďom sa to podsúva ako víťazstvo odborov. Ako je možné, že pre odbory s legendárnou minulosťou plnou triedneho boja (ako napríklad UE) je dnes spôsob, ako „vytvárať pracoviská, na ktorých pôsobia odbory“, práve zakladanie malých družstevných podnikov, a nie organizovanie pracujúcich, ktorí v odboroch ešte nie sú?
Kampaň Lusty Lady sa často propaguje ako príklad organizovania žien v sexbiznise. Koncom 90. rokov 20. storočia založili pracovníčky striptízového klubu v San Franciscu odborovú organizáciu v rámci odborov SEIU 790. Po štrajku v roku 2003 majiteľ podnik zatvoril. Ženy založili družstvo a pokračovali v činnosti. Veľmi rýchlo však medzi sebou začali súperiť o zákazníkov a snažili sa vylúčiť z podniku bucľatejšie a nebiele tanečníčky, pretože kvôli nim mali menej zákazníkov a menšie zisky – čo bol presne dôvod, prečo sa pôvodne postavili proti majiteľovi a založili odbory. Podnik Lusty Lady skončil v roku 2013 po neúspešnom pokuse o „komunitné financovanie“ s cieľom zaplatiť nájmy a dlhy.
Všetky tieto príklady majú spoločného menovateľa – odklon k družstevnému podnikaniu nastal po tom, ako zamestnávatelia zasadili odborom rozhodujúci úder. Keď však dochádza k presunu pracujúcich do družstiev, ide o premrhanú príležitosť pre odborové organizácie. V podstate takto prichádzame o naštvaných a skúsených organizátorov a organizátorky, keďže sa dostávajú mimo triedneho boja.
Keby všetci ľudia, ktorých vyhodili z práce za organizovanie, pokračovali namiesto toho v organizovaní na iných pracoviskách, s mentorskou pomocou odborov, mohli by spraviť oveľa viac pre zmenu v nejakom odvetví (aj keby išlo len o miestnu úroveň), ako v prípade, keď skončia v rutine prežívania v drobnom podniku.
Boj na súperovom ihrisku
Sen o družstvách pracujúcich sa opiera o myšlienku, že dokážu prežiť a konkurovať ziskovým podnikom vlastneným jednotlivcami alebo investormi. Družstvá pracujúcich „majú pod kontrolou výrobu“ v bezprostrednom slova zmysle, ale podliehajú rovnakej trhovej disciplíne ako kapitalistické podniky.
Väčšina družstiev existuje v odvetví služieb, teda v sektore s relatívne nízkym kapitálom (na rozbeh podnikania netreba veľa peňazí ani strojov), ale aj tak je v ňom ťažké prežiť, a to aj s investormi, pôžičkami pre malé podniky a spoľahlivým trhovým prostredím. Veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú založiť družstvá, nemá kapitál potrebný na to, aby podnikali so stratou niekoľko rokov, počas ktorých si budujú klientsku základňu alebo svoje miesto v odvetví.
Môžeme si položiť otázku, či vôbec niekedy bude existovať družstvo pracujúcich, ktoré dokáže získať dostatok kapitálu, aby mohlo konkurovať firme ako Boeing na trhu komerčných dopravných lietadiel. A aj keby také existovalo, čelilo by rovnakej realite, že v dôsledku trhovej disciplíny a tlaku konkurentov musia podniky v kapitalizme žmýkať svojich pracujúcich-vlastníkov, aby dosahovali vyššiu produktivitu. To znamená tlak na znižovanie miezd, neplatené nadčasy a väčšinu ďalších typických znakov námezdnej práce v kapitalizme. Pracujúci v Mondragone štrajkovali v posledných desaťročiach niekoľkokrát – tretina z nich (hlavne pracujúci mimo Španielska) sú priamo zamestnanci, nie pracujúci-vlastníci.
V jadre družstevníctva je vízia budovania niečoho, čo nakoniec zvíťazí v konkurencii s kapitalistickými firmami. Kapitalizmus však funguje vďaka vykorisťovaniu pracujúcich. Družstvá musia prežiť v rovnakom ekosystéme. Môžu získať morálnu pôdu pod nohami v porovnaní s kapitalistami tým, že budú menej hierarchické, férovejšie a spravodlivejšie v rámci svojich vlastníckych štruktúr, ale v skutočnosti sa vzdávajú politickej pôdy pod nohami tým, že sa vyhýbajú širšiemu boju o to, kde sa v našej spoločnosti prideľujú zdroje.
Väčšia základňa
Najväčšia moc pracujúcich spočíva v moci zastaviť, spomaliť alebo inak ovplyvniť výrobu, a tým dosiahnuť výdobytky. Ekonomické pohnútky družstva odrádzajú od akcií na pracovisku, pretože pracujúci majú v podniku vlastnícky podiel. Organizovaní pracujúci však dokážu prerušiť chod pracoviska, a tak dosiahnuť svoje požiadavky. Pri dostatočnom počte dokážu zastaviť celé odvetvie alebo aj ekonomiku. Základňou potenciálnych aktívnych členov a členiek odborov je celá pracujúca trieda. Jej moc pochádza z jej práce.
Po 65 rokoch vývoja má Mondragon takmer 100 000 členov a členiek. S výnimkou juhozápadu Francúzska a severovýchodného Španielska však zostáva maličkým hráčom. Väčšina družstiev pracujúcich pritom nikdy nedosiahne ani zlomok veľkosti Mondragonu.
Dvadsať rokov pred založením Mondragonu mali dva zväzy, ktoré viedli španielsku revolúciu (CNT-FAI a UGT) 1,6 milióna, resp. 1,5 milióna členov. Desaťročia predtým tieto a ďalšie odborové organizácie opakovane uskutočňovali generálne štrajky za zlepšenie pracovných podmienok a dosiahnutie politických požiadaviek, ako napríklad zrušenie monarchie. Počas revolúcie pracujúci a pracujúce kolektivizovali súkromné vlastníctvo en masse.
Družstvá sa považujú za akýsi pokus o predobraz toho, ako spravovať socialistickú ekonomiku. V istom zmysle však pracujúci v skutočnosti spravujú podniky „družstevne“ každý deň: každá partia na stavbe, zmena v kuchyni a oddelenie v domove pre seniorov funguje koordinovane v rámci výroby či starostlivosti o ľudí alebo v súvislosti so vstupnými zdrojmi, ktoré vyrobil alebo pripravil iný tím pracujúcich niekde inde, a keď skončia, nastupuje po nich ďalší tím pracujúcich. Už teraz vieme, ako spravovať ekonomiku, pretože to robíme každý deň; len sa musíme naučiť, ako bojovať proti zamestnávateľom (súkromnému vlastníctvu), aby sme ju spravovali pre nás a nie pre nich.
Odbory sú organizácie pracujúcej triedy, ktoré prinášajú celkom inú logiku, ako je trhová logika maximalizácie zisku. A robia tak prostredníctvom moci. Mocenský boj v jadre kapitalizmu sa nedá obísť tým, že sa úloha „pracujúceho“ a „majiteľa“ prekryje v určitom podniku v rámci ekonomiky, ktorá naďalej funguje v záujme generovania ziskov. Deliacu čiaru medzi „vlastníkom výrobného kapitálu“ a „niekým, kto nemá inú možnosť, iba pracovať za mzdu“ tvorí širší sociálny antagonizmus, proti ktorému musíme bojovať priamo.
Carmen Molinari, Lexi Owens a Robert Fontana sú členovia odborov Industrial Workers of the World (IWW). Ilustrácia: Emé Bentancur.
Preložené zo stránky Organizing Work
Zväz Priama akcia