Kolektívne nie plneniu úloh mimo dohodnutej náplne práce

Koncom leta 2002 som sa dostal na prvý pohľad k zárobkovo dobre vyzerajúcej 1-2 dňovej brigáde. Išlo o lepenie etikiet na nápoje. Podstata: rozbalíš obal, vyberieš fľašu, zoberieš etiketu, nalepíš, fľašu zabalíš.

Pracovné podmienky vyzerali asi tak, že sme boli v akejsi veľkej garáži plnej paliet s fľašami. Čo sa zo začiatku zdalo znesiteľné, nás po chvíli začalo deprimovať. Museli sme si nájsť svoj flek na „stoličke“ (rozumej asi 30 cm vysoký štós papiera A4), hrbiť sa v malom priestore a uhýbať sa ostatným brigádnikom a brigádničkám, a k tomu sme ešte zistili, že aj keď sa roztrhneme, tak vlastne nezarobíme viac ako 30 Sk/hod. – len úplný idiot by nás v tejto situácii chcel vytočiť. Samozrejme, idiot na seba nenechal dlho čakať.

Problém

Už sme boli skoro hotoví, keď sme zistili, že chýbajú etikety k jednému druhu nápoja. Vtipálek, ktorý nám prácu pridelil, nám oznámil, že sú určite niekde na zemi, a že ich máme pohľadať. Nielenže sme za toto neboli platení, ale hľadať správne etikety na zemi posiatej obrovskou hromadou tisícok prázdnych papierikov nám všetkým skutočne zdvihlo žlč. Snažili sme sa navrhnúť, že ten, kto chce, nech to urobí. Pravdaže, za príplatok. Nezabralo a náš šéf zavolal svojmu šéfovi. Odpoveď znela okamžite nájsť etikety a nalepiť ich, inak nám nezaplatia. A že som sa ozval, vyhrážal sa mi vyradením z evidencie v agentúre.

Vtipkár teda odišiel, a my? V priebehu niekoľkých minút sme sa dohodli, že na prácu kašleme a že si ideme zapísať to, čo sme odrobili, a ostatné nás nezaujíma. Nech si tie etikety kľudne príde hľadať vtipkár alebo jeho boss. Asi dvanásti sme sa nasáčkovali do agentúry (pracovali sme v jej priestoroch a nie u klienta; išlo o výnimku z bežnej praxe agentúr). Zdesená pracovníčka pochopila, že snažiť sa nás odbiť nemá zmysel, volala šéfovi a ten tiež veľmi rýchlo pochopil.

Kto bojuje, neprehráva

Všetci brigádnici a brigádničky sme sa dohodli, že o týždeň prídeme po výplatu spoločne, a ak budú robiť problémy, všetci sa tam zas nahrnieme a potom prípadne zorganizujeme bojkot agentúry či inú formu akcie.

Väčšina z nás skutočne prišla. Zistili sme však len to, že náš spor sa ešte rieši, takže o týždeň.

O týždeň sme dostali bez problémov svoje peniaze, hoci sme sa obávali, že nás budú chcieť okašľať a tvrdiť, že niektorí brigádnici si nahlásili viac nalepených etikiet. Malo sa robiť 4 dni a už v druhý deň počet nahlásených etikiet prevyšovali počet všetkých, ktoré sa skutočne dali nalepiť (reálny počet fliaš). Náhodou sme sa dozvedeli, že agentúra to celý čas vedela a všetkým to zatajila! Pravdepodobne sa chystali počkať, kým všetko urobíme, a potom na nás vytiahnuť, že niektorí podvádzali a vykryjú to plošne – všetkým uberú, aby sa dodržal reálny počet. Po prepočítaní by sme teda nezarobili ani trápnych 30 Sk/hod.

Jedinou negatívnou vecou bolo, že agentúra mala dvoch „predákov“ z radov študentov a je možné, že sa vyvŕšila na nich (zobrala ich na zodpovednosť). Túto informáciu sa nám však nepodarilo potvrdiť a ani sme sa proti tomu už nevedeli spojiť.

Od slov a hnevu k akcii

Dojmy z okamžitého odporu drvivej väčšiny študentov sú samozrejme pozitívne. Len tak sa nevidí, aby sa hnev pracovníkov premenil na rýchlu priamu akciu. Na rozdiel od situácie zo staveniska spred roka, hrali teraz okolnosti do kariet študentom. Ešte sme boli všetci pokope a mohli kolektívne dohodnúť postup. Aj bez toho, aby sme si vymenili kontakty na seba, sme sa v deň výplaty skoro všetci stretli pred agentúrou.

Študenti možno sú mladí a neskúsení, ale sú aj odvážni.

Nenechaj so sebou na pracovisku zametať. Neobmedzuj sa na to, čo ti patrí podľa práva, žiadaj, čo ti patrí podľa teba. Postav sa na odpor, sabotuj, ber si, čo si myslíš, že ti nezaplatia, rob pomaly, nepracuj v prípade nízkej bezpečnosti a nedostatku nástrojov k normálnej práci, žiadaj občerstvenie, podpor priateľskú atmosféru na pracovisku. Je veľa spôsobov obrany, tak využi svoj elán a sviežeho ducha a uži si to!