Historické korene
Medzinárodná asociácia pracujúcich (International Workers Association – IWA/AIT) bola založená v Berlíne v roku 1922, no jej korene siahajú až do roku 1864 k organizácii známej ako Prvá internacionála. V Prvej Internacionále mali najväčší vplyv anarchisti a stúpenci Karla Marxa. Anarchisti boli silní najmä vo Francúzsku, Španielsku a Taliansku, podporovatelia Marxa v krajinách ako Nemecko a Anglicko. Spolupráca medzi nimi však netrvala dlho. Anarchisti sa postavili proti tomu, aby mal Sekretariát väčšiu moc; požadovali plnú autonómiu pre všetky sekcie. Marx sa za pomoci stúpencov v Internacionále rozhodol presadiť svoje. Následne došlo na Kongrese na základe falošných obvinení k vylúčeniu dvoch významných anarchistov, Michaila Bakunina a Jamesa Gulliama, a Sekretariát získal širšie právomoci.
Propaganda činom
Anarchisti opustili Internacionálu a po páde Parížskej komúny v čase kontrarevolučného protiľavicového teroru sa neúspešne pokúšali vytvoriť vlastnú. Internacionála aj anarchisti boli po rozkole oslabené, ich aktivity neúspešné a po niekoľkých rokoch ustali. Anarchisti boli v jednotlivých krajinách postupne zahnaní do podzemia. V odpovedi na teror šéfov zahájila menšia časť anarchistického hnutia ozbrojenú kampaň, počas ktorej bolo zabitých niekoľko kráľov, kráľovien, aristokratov a politikov. Táto stratégia sa označovala ako „propaganda činom“ a mala podnietiť mlčiace masy ku konaniu. Výsledok bol však celkom opačný.
Ľudia sa od anarchistov pre násilie odvrátili a tlač získala silnú zbraň na útok proti revolucionárom: zrodil sa obraz šialenca s bombou v ruke. Na prelome storočí bola väčšina anarchistov presvedčená, že je potrebný nový prístup. Začali vyzývať k návratu k verejnej, otvorenej činnosti medzi pracujúcimi. Ich novovytvorená stratégia dostala pomenovanie anarchosyndikalizmus.
Založenie MAP
V roku 1913 sa konal medzinárodný syndikalistický kongres v Londýne, ktorý mal za cieľ vybudovať pevnejšie vzťahy medzi existujúcimi syndikalistickými zväzmi a propagačnými skupinami. Kongresu sa zúčastnili delegáti z FVdG (Nemecko), NAS (Holandsko), SAC (Švédsko), USI (Taliansko) a ISEL (Británia), ako aj pozorovatelia: IWW (USA), CNT (Španielsko), FORA (Argentína) a CGT (Francúzsko). Žiaľ, kongres nedospel k žiadnemu záveru. Spísala sa iba deklarácia princípov a vytvoril sa informačný výbor, ktorý nemal dlhé trvanie. Do roka sa v Európe rozpútala prvá svetová vojna, čo znemožnilo komunikáciu medzi anarchosyndikalistami.
Po skončení vojny sa podmienky celkom zmenili. Rusko vyšlo z vojny sociálnou revolúciou, no za hranicami Ruska nebolo veľmi známe, že v skutočnosti sa moci chytili boľševici. Tí založili Tretiu internacionálu a pozvali do nej aj syndikalistov (išlo o tzv. Červenú internacionálu odborových zväzov, ČIOZ). Prestíž prvej „úspešnej“ revolúcie pracujúcich sa podpísala pod to, že mnohí syndikalisti zabudli na svoje pochybnosti voči „diktatúre proletariátu“. Na prvom kongrese ČIOZ v Moskve však rýchlo vytriezveli, keď zistili, že ich ruskí kamaráti sedia vo väzení a sú vraždení novou „vládou pracujúcich“ a jej tajnou políciou. Rozčarovaní z boľševikov sa rozhodli vytvoriť vlastnú medzinárodnú organizáciu.
Ustanovujúci kongres MAP sa konal v zime 1922-23 v Berlíne. Zúčastnili sa ho Regionálna federácia pracujúcich Argentíny (FORA) s 200 000 členmi, Priemyselní pracujúci sveta (IWW) z Čile s 20 000 členmi, Zväz syndikalistickej propagandy z Dánska so 600 členmi, Zväz slobodných pracujúcich Nemecka (FAUD) so 120 000 členmi, Národný sekretariát pracujúcich z Holandska s 22 500 členmi, Zväz talianskych syndikalistov (USI) s 500 000 členmi, Všeobecná konfederácia pracujúcich (CGT) z Portugalska so 150 000 členmi, Ústredná organizácia pracujúcich Švédska (SAC) s 32 000 členmi, Výbor na obranu revolučného syndikalizmu (odštiepený od CGT) z Francúzska so 100 000 členmi a Federácia bojujúcich Paríža s 32 000 členmi. Španielska CNT nemohla vyslať delegátov pre ostrý triedny boj, ktorý viedla proti diktatúre Prima de Riveru, no o rok do MAP vstúpila.
Počas 20. rokov 20. storočia MAP rástla. So Sekretariátom MAP komunikovali ďalšie zväzy a propagačné skupiny, napríklad z Mexika, Uruguaja, Bulharska, Poľska, Japonska, Austrálie, Južnej Afriky, Paraguaja a Severnej Afriky. Samozrejme, existovali aj iné syndikalistické zväzy mimo MAP, napríklad Regionálna organizácia pracujúcich Brazílie či IWW USA (ktorí sa čoskoro rozšírili do Kanady, Švédska, Austrálie, Južnej Afriky a Británie).
Revolúcia v Španielsku
V roku 1936 vyhral voľby v Španielsku Ľudový front – koalícia straníckych komunistov, sociálnych demokratov a liberálov. Nová vláda síce zaviedla len malé reformy, no na španielsku vládnucu triedu to bolo priveľa. V júli 1936 sa fašisti vedení generálom Francom pokúsili o puč. Vláda v Madride bola ochromená a keby nebolo anarchosyndikalistických pracujúcich zo CNT, fašisti by dosiahli ľahké víťazstvo. V Barcelone a ďalších mestách vyšli pracujúci do ulíc, obkľúčili kasárne a ozbrojili sa zväčša zastaranými zbraňami. Puč fašistov bol zastavený, začala sa španielska revolúcia a občianska vojna trvajúca do roku 1939.
V Katalánsku (severovýchod Španielska) mali anarchistické skupiny úplnú kontrolu. Väčšina majiteľov tovární utiekla, takže pracujúci ich začali spravovať sami. Boli vytvorené susedské výbory, ktoré distribuovali jedlo. Zorganizovali sa milície pracujúcich, ktoré vyšli do oblastí kontrolovaných fašistami. Na vidieku farmári skolektivizovali pôdu, ktorá dovtedy patrila niekoľkým bohatým veľkostatkárom. Boli založené slobodné komúny a prezident Katalánska ponúkol svoju rezignáciu v prospech CNT. V Madride však bol pri moci stále Ľudový front a Francovi fašisti kontrolovali takmer polovicu krajiny. CNT rozhodla, že antifašistická jednota je dôležitejšia ako šírenie revolúcie. Uvedomovali si, že potrebujú pomoc Ruska a západných demokracií, aby porazili fašistov, ktorí mali podporu Hitlera a Mussoliniho. Preto došlo k dohode s vládou v Madride, CNT vstúpila najprv do katalánskej a potom aj do federálnej a člen CNT Garcia Oliver sa stal prvým anarchistickým ministrom spravodlivosti.
Spojenectvo s Ľudovým frontom sa ukázalo ako osudový omyl. Západné demokracie odmietli pomôcť republikánskej strane, pretože viac než fašistov sa obávali revolúcie pracujúcich. Rusko poslalo nejaké zbrane, ale zariadili, aby išli spojencom komunistickej strany. Žiadosti anarchistických milícií o dodávku zbraní boli zamietnuté a milície sa nakoniec museli spojiť s Ľudovou armádou. Skolektivizované továrne a farmy sa rozpadli a komunistická strana už pripravovala tajné väzenia. Posledný odpor anarchistov sa prejavil v máji 1937, keď sa polícia pokúšala prevziať telefónnu ústredňu pod kontrolou CNT. Po niekoľkých dňoch pouličných bojov sa vedenie CNT rozhodlo ustúpiť. Občianska vojna trvala ďalšie 2 roky, ale revolúcia sa už skončila.
Úpadok MAP
Nástup diktatúr v 20. rokoch 20. storočia a druhá svetová vojna znamenali takmer úplný rozpad európskeho anarchosyndikalistického hnutia. Zo CNT sa stala exilová organizácia. Talianska USI, najväčší syndikalistický zväz na svete, bola aj napriek silnému odporu rozdrvená Mussoliniho diktatúrou. Súdne procesy s členmi FAUD v Nemecku znamenali smrť mnohých jej členov v koncentračných táboroch. Poľský zväz ZZZ so 130 000 členmi práve uvažoval o členstve v MAP, keď ho zničila nacistická invázia. Podobne ako syndikalisti v iných krajinách sa však nepoddal. Spoločne s Poľskou syndikalistickou asociáciou sa chopil zbraní v boji proti nacistom a v roku 1944 sa mu dokonca podarilo vydávať noviny s názvom Syndikalista. V Portugalsku, kde od 20. rokov vládla Salazarova diktatúra, dokázala portugalská CGT aj v roku 1938 naďalej udržiavať 50-tisícové členstvo v teraz už celkom ilegálnej, podzemnej organizácii. Nemohla však odolávať navždy. Podobný osud postihol holandskú NSV, francúzsku CGTSR a ďalšie zväzy vo východnej Európe a Latinskej Amerike.
V roku 1951 sa konal prvý povojnový kongres MAP vo francúzskom Toulouse. Už tu nebolo veľkolepé hnutie ako počas prvého kongresu. Zišli sa delegáti zväčša maličkých organizácií z Kuby, Argentíny, Španielska, Švédska, Francúzska, Talianska, Nemecka, Holandska, Rakúska, Nórska, Británie, Bulharska a Portugalska. Správa o podpore prišla z Uruguaja. Vyhliadky na obnovu anarchosyndikalizmu nevyzerali dobre. Vo východnej Európe zakázal nový stalinistický režim všetky štrajky a slobodné odbory. Ako zvyčajne, prvých poslali do väzenských táborov anarchistov. Situáciu na Západe zase charakterizovala výrazná finančná podpora USA a katolíckej cirkvi, ktorá skrotila odbory kontrolované kresťanskými a sociálnymi demokratmi. Za podpory Ruska došlo k rovnakému vývoju aj v prípade francúzskej CGT, talianskej CGIL a ďalších organizácií. Oslabená MAP nemala šancu bojovať o vplyv. Koncom 50. rokov MAP opustil švédsky SAC a v internacionále neostali nijaké fungujúce odborové zväzy. MAP prežívala iba ako zoskupenie malých propagačných skupín a exilových organizácií. Niektorí sa pýtali, či MAP vôbec prežije.
Obnova
Koncom 60. rokov sa však veci začali meniť k lepšiemu. Boje vo Francúzsku v roku 1968, „horúca jeseň“ v Taliansku v roku 1969, stovky triednych bojov na celom svete a všeobecná radikalizácia novej generácie pomohli MAP a jej členským organizáciám. V roku 1975 zomrel Franco a jeho režim sa rozpadol. CNT prekvitala. Počas niekoľkých mesiacov sa jej členstvo vyšplhalo z niekoľko sto aktivistov na vyše 200 000. (Neskôr došlo k rozkolu a CNT opustilo reformistické krídlo; dnes má organizácia okolo 6 000 členov.) Rast CNT podporil návrat anarchosyndikalizmu. Došlo k obnove starých sekcií, vznikali nové, no niektoré aj zanikli alebo vystúpili (napr. sekcia z USA, Česka, Bulharska, Japonska, Švajčiarska, Izraela...). V súčasnosti má MAP 14 sekcií a 4 organizácie označujúce sa za Priateľov MAP, pričom udržiava kontakty s rôznymi ďalšími organizáciami.
Upravené podľa článku http://libcom.org/history/international-workers-association