„...píšeme vlastnú históriu a budujeme svoju triednu identitu“

12. august 2024

V apríli vyšiel v mesačníku Kapitál rozhovor s naším zväzom, ktorý teraz publikujeme aj na našom webe a FB. Dozvieš sa v ňom viac informácií o našom prístupe k riešeniu problémov na pracoviskách či zapájaniu sa do širších sociálnych bojov a štrajkov. Obsiahlo sa venujeme nášmu postoju ku klasickým odborom a sociálnemu dialógu z anarchosyndikalistických a antikapitalistických pozícií, a spomíname aj náš prístup k problematike moci.

Na úvod sa, prosím, v skratke predstavte.

Priama akcia je zväz pracujúcich ovplyvnený anarchosyndikalistickými myšlienkami a praxou. To znamená, že keď riešime problémy na pracoviskách, snažíme sa, aby každý spor viedol nielen k víťazstvu, ale aj k tomu, aby bol školou sebavedomia a budoval kultúru solidarity a sebaorganizácie. S tým súvisí aj spôsob, akým sa organizujeme – nemáme orgány, v ktorých by sa mohla koncentrovať moc, teda predsedníctvo, výkonné výbory a podobne, čím sa vyhýbame jej vzniku a zneužitiu. Takýto spôsob organizácie je nám najsympatickejší a vyjadruje aj našu širšiu predstavu o samosprávnej spoločnosti bez kapitalizmu a štátu, založenej na napĺňaní potrieb všetkých ľudí.

Z hľadiska súčasného spoločenského statusu quo odmietate, respektíve sa kriticky staviate voči koncepcii sociálneho dialógu a inštitútu kolektívneho vyjednávania. Prečo?

Odpoveď je vlastne ukrytá v samotnej otázke. Sociálny dialóg má za cieľ udržať sociálny zmier, teda spoločenský status quo. Byť v odboroch klasického typu môže zmierniť zlé postavenie pracujúcich, no nepovažujeme to za dôvod na spokojnosť – dnes a ani do budúcna. Problémom je, že sociálny dialóg je v podstate politický boj – len v inej aréne, v ktorom sa stále počíta s pracujúcimi ako s viac-menej pasívnou masou. Konanie sa od nich očakáva hlavne vtedy, keď treba podporiť rozhodnutia prijaté na vyšších priečkach odborovej hierarchie, prípadne, keď je na pracovisku zúfalá situácia a treba založiť základnú organizáciu alebo vyjednať novú kolektívnu zmluvu.

Sociálny dialóg a status quo sú vzájomne prepletené aj tým, že sa rozhoduje na základe toho, čo považujú odborári a odborárky na tripartitných rokovaniach za „reálne“ alebo „možné“. Pochopiteľným dôsledkom je kultúra pasivity členskej základne, ktorá sa prejavuje neochotou participovať na fungovaní odborov, nezáujmom organizovať sa u neorganizovaných, očakávaním, že mobilizovania sa chytia ľudia z odborov, čo sú na to „povolaní“ (a tu a tam aj platení). Niektoré odbory tieto problémy skúšajú tematizovať a riešiť, ale podľa nás ide o štrukturálny problém klasického odborárstva ako takého, s ktorým sa nedá veľa spraviť.

Navyše história hnutia pracujúcich je plná výdobytkov, ktoré sa dosiahli inak ako podávaním si rúk so zamestnávateľmi a vládou. Problémom sociálneho dialógu je, že v skutočnosti akceptuje, že kapitalizmus a štát sú tou organizáciou spoločnosti, ktorá dokáže naplniť potreby ľudí na planéte. Nedáva priestor na zásadné zmeny, len na požadovanie drobných ústupkov, a to doslova naveky. Takže keď sa niečo vyjedná, či veľmi ojedinele vyštrajkuje, stačí, povedzme, ďalšia kríza alebo inflácia a môže sa začať odznova.

Na druhej strane, prebiehajúce štrajky reflektujete, analyzujete, napríklad štrajk vo Volkswagene v roku 2017 a ďalšie. Aký v nich vidíte zmysel?

Každý štrajk si vyžaduje veľké úsilie a stojí za preskúmanie. Predsa len vyjadruje túžbu ľudí niečo zmeniť a aj preto sme viaceré štrajky podporili. V bojoch pracujúcich všeobecne sa snažíme hľadať aspekty, ktoré sú nám najbližšie: sebaorganizácia, vlastná aktivita „radového členstva“ a podobne. Všímame si však  aj slabé stránky bojov, neúspechy či výskyt mocenských vzťahov.

Napríklad počas hromadných výpovedí zdravotných sestier z Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) Nemocnice Andreja Leňa v Humennom v roku 2008 sa ukázalo, aké dôležité je ubrániť sa pred psychologickým vydieraním zo strany vedenia nemocnice. Túto tému sme neskôr rozvíjali aj na našich stretnutiach a hľadali sme možnosti účinnej obrany. Dnes vďaka tomu vieme, ako sa napríklad lepšie pripraviť na vyjednávanie či ako lepšie zvládať náročné situácie na pracoviskách.

Rovnakým spôsobom pristupujeme aj k vlastným sporom, ktoré tiež dôkladne rozoberáme, diskutujeme o nich a snažíme sa lepšie pripraviť na tie nadchádzajúce. Zdieľať skúsenosti z viac aj menej úspešných bojov však považujeme za dôležité nielen preto, aby sme sa inšpirovali do budúcnosti a vyhli predošlým nedostatkom, ale aj preto, že takto píšeme vlastnú históriu a budujeme svoju triednu identitu.

V minulosti ste dokonca aktívne vstúpili do prebiehajúceho štrajku či súvisiacich demonštrácií, ako bol napríklad učiteľský štrajk v roku 2012. Čo za tým bolo?

Dôvod nášho záujmu o štrajky v rokoch 2012 a 2016 bol dvojaký. Bola v nich aktívna jedna z našich členiek, takže udalosti sme prežívali pomerne intenzívne a takpovediac v priamom prenose. Zároveň išlo o bezprecedentné akcie pracujúcich v histórii Slovenska z hľadiska sebaorganizácie. Nemali sme nijaký špecifický zámer, len sme sa ako organizácia aj jednotlivé osoby snažili prispieť k úspešnému boju. V roku 2012 sme spravili k štrajku blog, informovali sme o dianí, vyjadrovali štrajkujúcim morálnu podporu na protestných akciách aj online a skoordinovali sme solidárne aktivity v zahraničí, hlavne zo strany zväzov Medzinárodnej asociácie pracujúcich. Napriek tomu, že štrajk nedosiahol splnenie požiadaviek, autonómny charakter učiteľských akcií považujeme za mimoriadne cenný.

Skúsenosti našej členky s týmito štrajkami publikoval aj Kapitál v texte Učíme sa neposlušnosti, vydanom v marcovom čísle z roku 2020.

Hoci odbory vnímate kriticky, navštevujete aj odborárske demonštrácie s vlastným „blokom,“ ako naposledy v októbri 2022.

Tento „blok“ bol skôr výnimkou, aj keď je pravda, že sme za tie roky boli na mnohých odborových demonštráciách. Zúčastňujeme sa vtedy, keď máme čas a vidíme v tom zmysel. Na akciu KOZ sme prišli, pretože v danom roku došlo k dôležitým udalostiam v OZ KOVO aj KOZ ako takej, ktoré by sme očakávali, že znepokoja aj ľudí obhajujúcich klasické odborárstvo. Náš názor na politiku a aktivity KOZ sme vyjadrili na transparentoch a v letáku, ktorý sme rozdávali, a po akcii sme sa k protestu vyjadrili aj na webe.

Neoznačujete sa síce priamo za odbory, dokonca ani za anarchosyndikalistické odbory, no vychádzate z tejto tradície. Aký na to máte dôvod?

Dlhšie sme zvažovali, ako v skratke vyjadriť to, že sa považujeme za politicko-ekonomickú organizáciu, ktorá má s klasickými odbormi spoločnú len myšlienku zlepšenia sociálno-ekonomickej situácie pracujúcich. Iná je vnútorná štruktúra organizácie aj stratégia a z hľadiska politickej vízie nie sme ani apolitická, ani sociálnodemokratická organizácia, čo je zvyčajne prípad klasických odborov. Bežne pritom hovoríme, že sme anarchosyndikalistický zväz. Kapitalizmus nielen kritizujeme, ale hovoríme aj o tom, ako by mohla vyzerať spoločnosť bez neho, čo má samo osebe zásadný politicko-ekonomický rozmer. Označovať sa ako odbory nám prišlo nevhodné a momentálne nemáme ani zväzy pôsobiace na jednotlivých pracoviskách, preto sme sa priklonili k oveľa širšiemu pojmu. Slovo zväz je spojené s organizáciami pracujúcich, no nemusí nutne znamenať, že ide o klasické odbory. Ako zväz teda chápeme združenie tvorené pracujúcimi a presadzujúce záujmy pracujúcich.

Primárne sa teda venujete problémom na pracoviskách.

Áno, zameriavame sa primárne na problémy na pracoviskách, najčastejšie ide o nevyplatené mzdy. Venujeme sa však aj ďalším témam, ktoré považuje za dôležité členstvo zväzu aj ľudia, ktorí chodia na naše otvorené stretnutia. Rozoberáme dôsledky klimatickej krízy na pracujúcich a ako by sme mohli v tejto súvislosti prakticky konať. Všímame si boje kvír ľudí a solidárne sa ich snažíme podporovať. Za dôležité považujeme aj neformálne stretnutia v prírode a rôzne formy sebavzdelávania. Naším cieľom je zamerať sa skôr na menší počet tém a ísť viac do hĺbky. Vyvíjať kontinuálnu činnosť, v ktorej vidíme dlhodobý zmysel, hoci niekedy sa výsledky dostavia až po rokoch.

Orientujete sa na priame akcie, štrajky sú na Slovensku právne regulované a ako organizácia momentálne ani štrajk vyvolať nemôžete. Zvyknete postupovať bez ohľadu na to, čo dovoľuje zákon. O čom vlastne je koncepcia „priamej akcie“?

Je určite dobré poznať zákony, ale kľúčové je vedieť vyvinúť nátlak. Veľa ľudí totiž potrebuje každé euro z výplaty. Nemajú čas a často ani skúsenosti a prostriedky na to, aby si vôbec vybojovali, čo im dovoľuje zákon. A už vôbec nie cez súdy. Je množstvo problémov, ktoré klasické odborové zväzy neriešia a v ktorých dokážu anarchosyndikalistické organizácie relatívne rýchlo uspieť priamymi akciami.

Priama akcia znamená, že konáme priamo proti zdroju problému – bez sprostredkovania, bez spoliehania sa na tretie strany, súdy, štátne orgány či odborové štruktúry. Zároveň to znamená, že o akciách rozhodujú ľudia, ktorých sa problém týka. Tí sa sporu aktívne zúčastňujú. Nekonáme za nich, ale spoločne s nimi.

Môžete uviesť konkrétny príklad?

Keď začíname spor o nevyplatenú mzdu a odovzdávame list s požiadavkami, nie je to tak, že by sme problém prenechávali právnikom či právničkám, ani nepíšeme list za danú osobu. Naopak, list pripravuje primárne osoba, ktorej nebola vyplatená mzda, a spoločne potom ideme fyzicky za zamestnávateľom. Takáto taktika funguje a okrem priameho riešenia (vyplatenie peňazí) má aj širší rozmer, ktorý súvisí s anarchosyndikalizmom – prináša zážitok vlastného úspechu, sebavedomia a pomáha budovať solidárne väzby a kultúru do ďalších bojov.

Inak, pokiaľ ide o legálne štrajky, na ich zvolanie nie je nevyhnutné mať oficiálne odborové zväzy, čo sme mohli vidieť aj v prípade štrajku v školstve. A nepodceňovali by sme ani divoké štrajky alebo menej formálne formy boja, ku ktorým podľa nás na pracoviskách dochádza, len sa to dozvedáme skôr v menšom okruhu známych ako masovo.

Aké spory vediete najčastejšie, respektíve s akými problémami ste pracujúcim pomohli?

S prosbou o pomoc s problémom na pracovisku sa nám ozýva veľa ľudí, no najviac sme sa zatiaľ venovali takým, ktoré by sa dali súhrnne označiť ako nevyplácanie miezd.

Vo februári tohto roka sme napríklad uspeli v spore o dlžnú mzdu, ktorý potvrdil, že aj keď sa niečo dosiahne súdnou cestou, neznamená to automaticky, že rozsudok sa aj zrealizuje. Istá strojárska firma dlhovala pracujúcim veľké sumy peňazí a cez rôzne právne finty podnikala ďalej s prísľubom pracujúcim, že peniaze vyplatí. Prešli dva roky a sľuby zostali sľubmi. Bývalý pracovník sa preto rozhodol spoločne s naším zväzom ísť do sporu a týždeň po odovzdaní listu dostal svojich dlžných vyše dvetisíc eur na účet ešte predtým, ako sme zorganizovali verejnú kampaň. Rovnaký scenár bol aj v predošlých sporoch.

To však nutne neznamená, že šéfovia a šéfky sa vždy poddajú v obave z priamych akcií. Aj preto pri každom spore plánujeme s pracujúcimi sériu priamych akcií ešte pred odovzdaním listu a určite sa nespoliehame na to, že postačí jeho odovzdanie. Zo všetkých sporov tiež postupne zverejňujeme aj hodnotenia na našom webe, aby sa mohli inšpirovať ďalší ľudia. Úplne podrobne sme sa o všetkom spojenom s prípravou a vedením sporov venovali aj v publikácii Ako sme si poradili s problémami v práci: Spory zväzu Priama akcia v rokoch 2015-2019.

Aké ďalšie problémy riešite?

Napríklad, ako sa zachovať, keď je niekto terčom sexistických či rasistických komentárov, ako reagovať na tlaky na zvýšenie produktivity či zmeny v pracovnej náplni či čase a nerozhádať sa pri tom s kolegami a kolegyňami, ale naopak vytvárať väzby založené na podpore. To je len zopár príkladov problémov, s ktorými zápasíme každý deň na svojich pracoviskách a ku ktorým sa snažíme pristupovať ľudsky aj anarchosyndikalisticky.

Ako vnímate problematiku triedneho vedomia, najmä v slovenskom kontexte? Dokážu ho klasické odbory podporovať a v danom duchu mobilizovať pracujúcich?

Otázne je, či sa o niečo také usilujú. Koncepcia triedy bola navyše dlhé desaťročia devalvovaná dianím pred rokom 1989 a následne sa do popredia dostal koncept sociálneho dialógu. Rozprávať o triede zrozumiteľným jazykom, aby to nepôsobilo odstrašujúco (v kontexte štátneho socializmu či diktatúry jednej strany, teda konceptmi, ktoré odmietame), je stále výzva aj pre nás. Ak to klasické odbory z tohto dôvodu neskúšajú, chápeme to, ale skôr si myslíme, že o triede a triednych vzťahoch nehovoria z iných dôvodov. Sem-tam sa možno dočítať o nejakej kritike dôsledkov kapitalizmu, ale nie kapitalizmu samotného. Nedá sa im to však zazlievať, lebo klasické odbory nie sú o politike, a teda ani ich členstvo nerieši politické témy v rámci odborov.

Koncept triedneho vedomia je však nie úplne jednoznačná téma a do veľkej miery je spojený nielen s praxou, ale aj jazykom. Mnohým ľuďom dnes možno pripadá bizarné, že napríklad slovo kapitalizmus sa stalo celospoločensky použiteľným a akceptovateľným až niekedy po finančnej kríze 2008/2009. Všeobecne sa však pri komunikácii navonok prikláňame k používaniu bežného jazyka namiesto politologickej terminológie.

V industrial relations literatúre sa v kontexte revitalizácie odborov diskutuje aj o takzvanej „militantnej menšine“. V posledných dekádach absentuje prepájanie rôznych skupín pracujúcich a aktivistov. V minulosti zohrávala „militantná menšina“ dôležitú rolu. Prinášala do odborov bojovnosť, dynamiku a pomáhala pri organizovaní a zápasoch na pracoviskách či v komunite. Stotožňujete sa s takýmto prístupom?

Ak pod „militantnou menšinou“ chápeme bojovnejšie radové členstvo, tak to považujeme za kľúčové aj v bojoch, ktoré sa odohrajú v budúcnosti. Problémom v našej kultúre je, že aktívnejšie osoby sa často dostávajú do líderských pozícií, vstupujú do politických strán či komunálnej politiky. To nepovažujeme za inšpiratívne. Podobné problémy vidíme aj pri komunitných sporoch, ktoré sú navyše často ceztriedne, spájajú podnikateľské subjekty a ľudí v lokalite, takže v nich ťažko nájdeme odmietanie moci či hierarchických vzťahov, nieto ešte kapitalizmu či štátu.

„Militantná menšina“ sa dá chápať aj tak, že sa niekto niekde zamestná s cieľom viesť tam spor či štrajk. Tento prístup, hoci môže byť cenný z hľadiska analýzy rôznych odvetví, nám však nie je sympatický a veľakrát pôsobí ako nejaké dobrodružstvo.

„Militantnou menšinou“ môže byť aj nejaká forma „entrizmu“ do odborov. Poznáme antikapitalistické organizácie, ktoré túto taktiku využili v rôznych situáciách, ale náš prístup je skôr taký, že akceptujeme, ak chce niekto byť zároveň v odborovej organizácii tradičného typu a povzbudzovať na pracovisku solidárne a bojovné vzťahy. Nie však s nejakou „straníckou“ agendou, ale v duchu organizovania sa bez ohľadu na to, či kolegyne a kolegovia v odboroch sú alebo nie, a bez ohľadu na odborové štruktúry na pracovisku. Inými slovami, pointa nie je pomáhať odborom, aby boli „bojovnejšie“, ale budovať orgány pracujúcich, ktoré budú mať vlastné záujmy nezávislé od odborových štruktúr. Takými orgánmi samozrejme nemusia byť ani anarchosyndikalistické zväzy, no na rozdiel od klasických odborov majú podľa nás väčšiu tendenciu podporovať takéto nezávislé orgány.

Vzhľadom na štrukturálne zmeny povahy práce sa objavujú hlasy, ktoré navrhujú prekonať klasické výskumné rámce, kde tvoria odbory ako inštitúcia stred pozornosti. Hovorí sa o nových typoch alternatívnych či mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú témam práce a v niektorých momentoch už aj preberajú prvky z tradičnej odborárskej agendy. Ako sa vy ako aktér pôsobiaci na tomto poli vnímate?

Páčia sa nám aktivity kolektívov pracujúcich na Slovensku aj v zahraničí, ktoré otvorené vystupujú nielen proti kapitalizmu, ale aj proti mocenským vzťahom a zastupiteľskej demokracii. Takých však nie je veľa. Viac je skôr takých, ktoré sa síce označujú ako ľavicové či antikapitalistické, no v praxi v nich pôsobia mocenské štruktúry, vykorisťovanie a atmosféra autoritárstva. Poznáme aj spory proti ľavicovým kolektívom alebo „družstvám“, v ktorých dochádzalo k nevyplácaniu miezd či k sexistickému a kvírfóbnemu správaniu. Kým je na pracovisku mocenská štruktúra, bude sa tam vykorisťovať bez ohľadu na to, nakoľko ľavicové je vedenie.

Spolupracujete aj s inými organizáciami či kolektívmi pri riešení problémov na pracoviskách?

Najbližšie máme k anarchosyndikalistickým zväzom združenými v Medzinárodnej asociácii pracujúcich, ktorej súčasťou je aj náš zväz. Tiež sme v kontakte aj s množstvom neorganizovaných ľudí, s ktorými si navzájom pomáhame. V poslednom čase sa snažíme rozvíjať kontakty v regiónoch a organizovať otvorené stretnutia okrem Bratislavy, Trnavy a Košíc aj v menších mestách. Cieľom tejto snahy je, aby sa čo najviac ľudí organizovalo pri riešení problémov na pracoviskách.