Práca navyše – odmietam!
Brigádovala som s kamoškou v Tescu, boli sme dokladať tovar cez Index Nosluš. Všetko bolo v poriadku, práca jednoduchá, síce za euro päťdesiat na hodinu, ale nemohli sme si vyberať. Porozdeľovali nás na jednotlivé oddelenia, my sme schytali textil, čomu sme sa tešili, lebo sme nemuseli nosiť ťažké veci ako napríklad desaťkilové balenia v drogérii a tak. Lenže práca môže byť v pohode, no keď raz dostaneš drbnutú šéfku, tak čo z toho. Prišla si nás vyzdvihnúť, ani nepozdravila, hneď zavelila, choďte tam, spravte toto, atď. Asi jej sudičky vštepili názor, že všetci brigádnici sú iba banda lenivých smradov, ktorí chodia na brigády a robia ľuďom zle. Bola to jedna z mojich prvých brigád, tak som si myslela, že to asi tak chodí a nemám nárok niečo žiadať, prípadne sa sťažovať. Robili sme predpísaných deväť hodín, čo nám kázala. V rámci možností v pokoji a bez poznámok, čo ma stálo veľa úsilia.
Na začiatku sme jej povedali, dokedy robíme, a ona vyhlásila, že keď budeme odchádzať, máme prísť za ňou a ona nám podpíše pracovné lístky. Tesne pred koncom brigády sa doslova vyparila, bolo tam ešte veľa roboty, tak sme sa snažili pracovať čo najrýchlejšie, chceli sme to dokončiť. O šiestej sme mali končiť, ona nikde, ešte prešli dve predavačky okolo a zahlásili, že treba povynášať odpad a upratať za sebou. Tak som im povedala, že sme mali končiť pred desiatimi minútami a že ideme domov. Prekvapene na mňa kukli, že čo som si to dovolila povedať. Ja som im len slušne vysvetlila, že by sme rady popratali, ale kázali nám robiť iné veci a že naša pracovná doba sa už skončila (šéfka si to mala vypočítať tak, aby sme stihli aj upratať).
Len prikývli, pomohli nám nájsť šéfku, ktorá nám neochotne podpísala lístky. Jasné, že nepripísala tú polhodinu, ktorú sme tam boli navyše, a odišla, ani nepozdravila. Bola som však rada, že som v sebe našla odvahu a odmietla urobiť prácu navyše.