Hromadná výpoveď ako taktika v boji za zvýšenie miezd - príklad zdravotných sestier v Humennom
5. február 2009
V lete 2008 zdravotné sestry z Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) Nemocnice Andreja Leňa v Humennom využili hromadnú výpoveď ako formu akcie na dosiahnutie svojich požiadaviek. K 31. augustu 2008 sa rozhodli ukončiť svoj pracovný pomer pre nesplnenie požiadaviek ohľadom navýšenia platov. 27. augusta 2008 sa dohodli s vedením a zostali pracovať na oddelení. Nad tým, čo sa udialo pred augustom a čo sa dialo po akcii sestričiek až do dnešných dní, sa zamýšľame v tejto malej analýze. Spor humenských sestričiek považujeme za jednu z dôležitých epizód boja pracujúcich na Slovensku, ktorá môže byť užitočná pre iné, budúce konflikty.
Východná časť Slovenska je známa menšou možnosťou zamestnať sa a nižšími mzdami v porovnaní napr. so západným Slovenskom. Aj v takejto situácii sú ale možnosti, ako zlepšiť svoju situáciu. Záleží však aj od toho, v akom sektore človek pracuje, akú pozíciu zastáva, akú má kvalifikáciu a pod.
Nemocnica Andreja Leňa v Humennom
Nemocnica zamestnáva 635 ľudí a pôsobí ako nezisková organizácia. Jej zakladateľom je Spoločné zdravotníctvo a.s., čo je spoločný podnik Prešovského samosprávneho kraja (s 34%-ným podielom) a spoločnosti Svet zdravia (so 66%-ným podielom), ktorá patrí finančnej skupine J&T.
Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) zamestnáva 23 sestier. 17 z nich má špecializáciu (ukončené externé pomaturitné vzdelanie na SZU v Bratislave – jediného poskytovateľa tohto druhu vzdelania na Slovensku), 3 sú bakalárky bez špecializácie, 2 sestry sú bez špecializácie. Špecializačné štúdium sa nerobí v dennej forme a pre sestričky teda znamená značnú záťaž. Dá sa povedať, že štúdium prebieha v spolupráci s nemocnicou a jej súhlasom (zamestnávateľ poskytuje náhradu mzdy). Všetky výdavky spojené so štúdiom si hradia sestry samy.
Spor o mzdy
Sestričky spočiatku vyčkávali na sľubované zvyšovanie platov. To sa však podozrivo odďaľovalo, preto sa rozhodli požiadať o zvýšenie miezd ešte pred kolektívnym podaním výpovede, a to ústne aj písomne. Stretli sa však len s aroganciou a odmietnutím (presúvaním termínov stretnutí), preto sa rozhodli pristúpiť k priamejšiemu kroku – vlastnej kolektívnej výpovedi. Takýmto spôsobom chceli pritlačiť na vedenie, pretože nahradiť celé jedno oddelenie nemocnice je nemožné. Dvojmesačná výpovedná lehota plynula, vedenie však bolo ticho, tvárilo sa, že nič sa nedeje, a snažilo sa zohnať náhradu. Prvotná bojovná nálada sestričiek sa tým oslabovala a začala na ne doliehať mierna demoralizácia. Vedenie sa rozhodlo začať vyjednávať až dva dni pred vypršaním výpovednej lehoty, kedy si zavolalo vrchnú sestru a ponúklo zvýšenie miezd.
Víťazstvo s otáznikmi
Od 1. septembra mali mať sestry po tejto akcii podľa článku z novín (RTF tu) pridané k platom podľa odpracovaných rokov a zaradenia od 500 do 4 000 Sk (16,6 – 132,8 €). Sestra s praxou do 20 rokov dostane v priemere o 3 000 Sk (99,581 €) viac. Podľa vrchnej sestry OAIM tým čiastočne dosiahli „to, o čo nám išlo. Od januára sa pripravuje nová kategorizácia odmeňovania.” Rozlišovať sa bude na základe vzdelania a náročnosti práce sestier, čo má riešiť koncepcia pripravovaného mzdového predpisu.
Článok ďalej uvádza, že sestry „pristúpili na princíp pripravovaného systému odmeňovania a požiadali o vzatie do pracovného pomeru po uplynutí výpovednej doby“. Podľa riaditeľa nemocnice má tento nový systém riešiť tvorbu miezd a odmien zamestnancov v celej nemocnici. „Mzdový predpis jasne určí tvorbu tarifného platu a príplatkov, ktoré tvoria mzdu v zmysle Zákonníka práce a bude súčasťou novej kolektívnej zmluvy." Otázka je, čo si máme predstaviť pod „sestry pristúpili“?
Ďalšia vec je, že nový systém odmeňovania zatiaľ nikto nevidel. Odbory v tej dobe neobdržali žiaden návrh, takže nikto nevedel, ako bude vyzerať. Slovami ekonóma, riaditeľa nemocnice Miroslava Mela: „... ide len o zmeny v tej časti mzdy, ktorá spolu s nárokovateľnými príplatkami tvorí celkovú hrubú mzdu."
Podľa jednej zo sestier je záverom ich úsilia minimálny úspech. Síce si trocha prilepšili, no nedosiahli ani jednu z pôvodných požiadaviek. V posledný deň pred uplynutím výpovednej lehoty sa konalo stretnutie, na ktoré boli prizvaní aj lekári oddelenia, a po vzájomnom kompromise sa stanovila výška mzdy na 17 000 Sk. Sestry sa rozhodli prijať túto ponuku s podmienkou, že od januára 2009 bude platiť nová platovka, ktorá bude zohľadňovať predložené požiadavky. Koncom januára však stále len čakajú, a teda nemajú dôvod cítiť sa ako víťazky.
Podpora v spore a obavy
Najviac podpory dostali sestričky od Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek (SKSAPA), resp. jej prezidentky Márie Lévyovej. Tá sa s nimi skontaktovala po ich prvej akcii, ktorú videla v televízii. Pomoc mala podobu napríklad ďalšej medializácie. Hoci SKSAPA nie je organizáciou stavanou na riešenie takýchto konfliktov, pomoc od SKSAPA vyznela pre sestry veľmi kladne a povzbudivo. Ďalšia podpora vo forme listov a telefonátov prišla z ostatných nemocníc a odborových zväzov. Dňa 25. augusta 2008 v 35. čísle na strane 3 (PDF) uverejnili Podvihorlatské noviny solidárny text s názvom Operačné sestry podporujú kolegyne z OAIM. Okrem iného sa v ňom píše: „Škoda len, že v týchto chvíľach nedokážeme nahlas a otvorene svoje kolegyne z OAIM podporiť, ale iba ticho obdivujeme tie, ktoré ako prvé vykročili na neľahkú cestu za niečím lepším.“ Tieto slová hovoria veľa o situácii strachu a nedostatku sebadôvery v prípade problémov. Či sa podarí prekonať túto prvotnú fázu premýšľania najmä o rizikách, ktoré boj prináša (napríklad strata zamestnania v prípade neúspechu), záleží predovšetkým od spoločnej komunikácie a určenia spôsobov, akými sa dá bojovať. Tiež to vyžaduje vysporiadať sa s prípadnou miernou väčšinou alebo podstatnou menšinou, ktorá by mohla byť v otvorenom konflikte hrozbou. Opäť je to ale otázka komunikácie a spoločných zhromaždení. Veľa priamych akcií sa rodí zo situácie nedôvery vo vlastné sily, ktorá sa však odhodlaním môže zmeniť.
Príklad z Karlových Varov
V januári tohto roku vyústil konflikt v inom zdravotníckom zariadení v Karlových Varoch do hodinového štrajku. Spomíname ho preto, lebo s humenským sporom má niektoré spoločné črty a ukazuje, že problémy v zdravotníctve majú medzinárodný rozmer (žiaľ, zväčša bez medzinárodnej solidarity a zdieľania skúseností). Spoločná bola taktika hromadnej výpovede a čiastočne aj solidárna podpora iných pracujúcich - karlovarskí zdravotníci zažili solidárnu demonštráciu, na ktorú prišlo 1000 ľudí, a humenské sestry podporili kolegyne článkom v novinách. V oboch mestách bola snaha manažmentu zlomiť odpor zamestnancov úsilím o zamestnanie väčšej skupiny nových ľudí. V oboch prípadoch boli zamestnávatelia neúspešní. Odlišné boli akcie v tom, že mali iné požiadavky a že vo Varoch postupovali sestry a lekári spoločne. Chronologický priebeh hlavných udalostí popisujeme v tomto RTF súbore.
Situácia v januári 2009
Vedenie v októbri 2008 všetkým sestrám z OAIM navýšilo platy na 17 000 Sk. Niektoré si teda polepšili viac, iné menej. Ani teraz však nepovažujú svoju akciu za víťazstvo a nie sú spokojné s výsledkom. Dôvodom je skutočnosť, že dorovnanie do 17 000 Sk je cez pohyblivú zložku mzdy, čo znamená, že o ňu môžu hocikedy prísť. V druhej polovici januára mali prebehnúť prvé stretnutia odborových vyjednávačov a vedenia nemocnice. Konkrétne návrhy odborov sestry zatiaľ nepoznajú.
Čo priniesol konflikt v humenskej nemocnici pre sestry a ostatných pracujúcich
V krátkych bodoch by sme chceli zhrnúť, na čo podľa nás konflikt v humenskej nemocnici poukázal a akú skúsenosť prináša do budúcnosti nielen pre sestričky, ale pre bojovných pracujúcich celkovo:
• Boje za zásadné zlepšenia vždy boli a budú spojené s priamymi akciami. Patria sem aj hromadné výpovede. Každá forma priamej akcie má svoje výhody aj nevýhody. V tomto prípade je nevýhodou to, že šéfovia získavajú príliš veľa manévrovacieho priestoru a hlavne času na vyriešenie problému.
• Dosiahnutie vlastných požiadaviek môže vyžadovať aj prehry. Akcie sestier z OAIM ukázali, že keď si pracujúci stoja za svojím, dokážu využiť svoju špecifickú situáciu a hlavne, ak sa odhodlajú k ráznejším akciám, potom sú ich šance na úspech vyššie. Tým, že na Slovensku nemáme skúsenosti (či možno skôr zdieľané informácie) s podobnými akciami, nemali z čoho čerpať a vychytať slabšie miesta a metódy vedenia konfliktu. Nejde tu o nejaké osobné alebo kolektívne zlyhanie. Dosiahnutie požiadaviek môže byť dlhší proces boja poznamenaný aj neúspešnými akciami. Navyše je realita kapitalizmu taká, že zamestnávatelia skôr či neskôr zaútočia na dosiahnuté výdobytky, a to predovšetkým pri výlučne ekonomických požiadavkách. Aj napriek tomu, že sa nedá povedať, že by sestry vyhrali, oni samotné vedia, že niečo urobili. Slovami jednej z nich: „Sme prvé sestry, čo sa zjednotili.“ A to vôbec nie je zlý začiatok.
• Pre úspešné akcie väčších rozmerov sú potrebné vhodné organizačné štruktúry. Organizovanie sa podľa priemyselných odvetví bez ohľadu na profesiu je podľa nás cestou, ktorá má väčšiu šancu na úspech (presadzujú to napríklad anarchosyndikalistické zväzy - podrobnejšie sa ich konkrétnym malým aj väčším bojom venujeme napríklad v publikáciách Zápisky z triednych bojov a Anarchosyndikalizmus v praxi). Stačí sa pozrieť na opakovaný problém na železniciach v súčasnosti, kde tucet odborových zväzov, ktoré tam pôsobia, má obrovské problémy dohodnúť sa, a jednotlivé odbory sú voči sebe až nevraživé.
Spôsob organizovania sa je zvlášť dôležitý pre presadenie požiadaviek všetkých nespokojných zamestnancov na pracovisku. V prípade nemocníc sa jedná o všetkých pracovníkov počnúc upratovacím personálom a končiac odbornými lekármi.
Odborové zväzy pritom nie sú jedinou organizačnou štruktúrou, ktorá dokáže doviesť konflikt k úspechu. Často je to práve naopak - stratégiou nekonečných vyjednávaní, prípadne medziprofesných konfliktov, ho skôr potláča. Bez ohľadu na zapojenie odborov si každý boj vyžaduje iniciatívu ľudí, ktorých sa problém priamo dotýka. Je preto nevyhnutné, aby sa všetky záležitosti preberali a aby sa rozhodovalo na všeobecných zhromaždeniach všetkých pracujúcich, nielen odborárov.• Pasívna solidarita teraz sa môže stať neskôr aktívnou. Vyjadrenie pasívnej podpory (napríklad vyhlásením pre masmédiá) od ľudí, ktorí nie sú priamo zapojení v spore, má nesporne dôležitý morálny význam. Aj strana, ktorá je v konflikte, aj strana, ktorá je pasívna, však dobre vie, že toto nestačí. Dôležitosť pasívnej solidarity je podľa nás v tom, že je pasívna len relatívne, dočasne. Považujeme ju skôr za počiatočný bod pre nadviazanie bližšieho kontaktu oboch strán, zlepšenia komunikácie a rozvíjania vzájomnej jednoty v aktuálnom boji, prípadne v bojoch budúcich (jednej alebo druhej strany).
• Boj zamestnancov v zdravotníctve presahuje ich pracovisko. Keď došlo k výpovediam, vedenie nemocnice reagovalo sebavedomo. Naznačovali, že si poradia, zamestnajú iné sestry, dokonca poslali tri sestry na školenie do nemocnice vo Svidníku. Tento krok vyznieva pomerne zvláštne aj pre laika (ako možno za pár týždňov získať na školení kvalifikáciu pre takéto povolanie?!). Zdá sa teda, že vedenie sa skôr s pozoruhodnou istotou spoliehalo na to, že sestry neodídu. A pritom hrozilo zatvorením oddelenia ARO, čím chcelo vyburcovať nátlak na sestričky od iných zamestnancov či pacientov. Táto forma psychologického vydierania je dobre známa práve v zdravotníctve, kde ide o životy a kde sa automaticky počíta s tým, že v prípade vzniku problémov budú obviňovaní pracujúci a nie tí, ktorí sú skutočne zodpovední. Toto vydieranie je podstatnou brzdou v aktivizovaní zamestnancov v sektore zdravotníctva a je potrebné sa voči nemu postaviť nie z pozície defenzívy, ale ofenzívy. Netreba čakať, až niekto vytiahne takýto argument proti protestujúcim. Debata na túto tému by mala byť jednou z kľúčových, pretože môže pomôcť pri budovaní jednoty a solidarity v konkrétnom boji a jej výsledky prinášajú dôležité závery pre zamestnancov na ďalších problémových pracoviskách nielen v zdravotníctve.
• Skúsenosť. Sestry si vyskúšali, aké je viesť spoločný boj bez toho, aby ho priamo organizovali odbory či nejaká iná organizácia. Zároveň zistili, na aké situácie boli pripravené lepšie a na ktoré horšie a aké výhody oproti nim malo v spore vedenie. Vzhľadom na to, že drvivá väčšina sporov na pracovisku u nás prebieha skôr v rovine verbálnych prejavov nespokojnosti, prípadne menších a skôr individuálnych sabotáží, je každá skúsenosť z kolektívnej akcie veľmi cenná. Je to skúsenosť pre pracujúcich ako celok, nielen pre ľudí z pracoviska, ktorí sú v spore so zamestnávateľom.
Nemali by sme zároveň zabúdať, že tento spor presahuje humenskú nemocnicu aj z pohľadu zamestnávateľov. Je to možný návod pre všetkých šéfov, ako riešiť problémy so zamestnancami. Záleží, do akej miery sa o ňu môžu podeliť a aké majú medzi sebou styky. Otázka je vždy, kto bude šikovnejší a dokáže sa organizovať pohotovejšie a účinnejšie.
Na záver
Konflikt v Humennom určite nie je jediný, ktorý sa na Slovensku odohral v poslednom čase. Je skôr len jedným z mála, ktorý sa dostal na stránky masmédií. Väčšie či menšie spory sa odohrávajú neustále. Žiaľ, existuje len malá potreba informovať sa o nich. Radi by sme to zmenili a povzbudili zdieľanie skúseností z takýchto sporov.
Daniel Drevený, Michal Tulík
(PA-Západ, PA-Bratislava)
e-mail: priamaakcia(zavináč)priamaakcia(bodka)sk
Spracované na základe diskusií v rámci Priamej akcie a zdrojov pochádzajúcich z OAIM, médií a od Kolektivně proti kapitálu.