Čo brániť na Ukrajine? Rozhovor s charkovským kolektívom Assembly
19. september 2022
Anarchistický kolektív Assembly (Zhromaždenie) poskytol 31. augusta rozsiahly rozhovor pre taliansky časopis Umanita Nova vydávaný FAI (Federazione Anarchica Italiana). Zhŕňa v ňom pol roka trvajúcu vojnu a jej dôsledky pre pracujúcu triedu a okrem iného tiež vysvetľuje, prečo „načúvanie miestnym hlasom“ nesmie prerásť do solidarity s ukrajinským štátom. S Assembly je v kontakte aj náš zväz. V prípade, že ich chceš podporiť konkrétnymi aktivitami na Slovensku, ozvi sa nám. Finančne ich môžeš podporiť cez tento odkaz.
Vzhľadom na nedostatok informácií o situácii v Charkove medzi talianskou verejnosťou, môžete nám povedať niečo o histórii vašej skupiny a jej mieste v lokálnej politickej dynamike?
Vo všeobecnosti sme sa naozaj zaktivizovali po 30. marci 2020 - hneď ako sa začalo ukazovať, že status quo sa konečne rozpadol. Začiatok globálnej pandémie nás prekvapil! Bolo nezvyčajné byť stále doma. Na niektorých pracoviskách našich kamarátov a kamarátok došlo k znižovaniu platov o 20 percent a ľudia mali strach z prepúšťania. Ale po niekoľkých týždňoch života v karanténe sme sa pustili do tvorby našej webstránky a pomocou nej sme začali hovoriť o akútnych sociálnych problémoch a pomáhať ľuďom spojiť sa a priamo si pomáhať počas krízy.
Uvažovali sme asi takto: ak aspoň 10 % obyvateľov nášho mesta rozumie napríklad systému verejnej dopravy lepšie ako primátor a mestská rada, načo potom potrebujeme ich administratívu? Nejako takto... Náš časopis (Zhromaždenie) sa čoskoro stal miestom, kde sa mierumilovne naladená časť sociálneho boja a sebaorganizácie mohla stretnúť s radikálnym podzemným prúdom, a jeho názov nadobudol reálny zmysel v praxi. Písali sme o udalostiach v uliciach, bojoch na pracoviskách a problémoch spojených s mestským rozvojom v našej metropole. Snažili sme sa tiež obnoviť historickú pamäť týkajúcu sa tradícií revolučných pracujúcich.
Od vypuknutia bojov sa náš časopis stal platformou na prezentáciu a koordináciu humanitárnych aktivít na princípe sebaorganizácie a takisto odhaľoval, ako z tohto masakru profituje miestna vládnuca trieda. A zatiaľ čo v minulom roku sme mali 20 až 30 tisíc návštev webstránky mesačne, od začiatku jari ich počet poskočil na 80 až 120 tisíc.
Počas konfliktu sa vám darí pokračovať v aktivitách. Ako sa to prejavuje v každodennej práci?
Našťastie alebo nanešťastie sme jediným anarchistickým kolektívom na Ukrajine, ktorého reputácia výrazne vzrástla počas týchto hrozných šiestich mesiacov. Pravdepodobne preto, že poskytujeme užitočné informácie pracujúcim v ich každodenných konfrontáciách so šéfmi a šéfkami alebo úradmi, a preto, že odsudzujeme oba bojujúce štáty. Agresor pácha otvorenú genocídu na všetkom ukrajinskom a „malá trpiaca demokratická obeť“ drží väčšinu obyvateľstva ako rukojemníkov, aby mohla ukazovať ďalšie krvavé zábery v zahraničí, keď opakovane žiada peniaze a okráda svojich poddaných všetkými dostupnými prostriedkami, zatiaľ čo do vládnej štvrte ešte nevletela ani jedna ruská raketa – tento náš postoj je blízky ľuďom, ktorí sa nemajú čím brániť v tejto bezútešnej diere bez jasnej budúcnosti. Lenže základný problém je, že podpora tohto postoja sa nepremieňa na túžbu študovať anarchizmus a šíriť jeho myšlienky – maximálna deideologizácia je tu typická aj pre dobrovoľníkov a dobrovoľníčky vyvíjajúcich aktivity zdola a ďalšie aktívne časti spoločnosti.
Kráter po ruskom raketovom útoku na Pavlovskom námestí v centre Charkova počas noci 27. augusta. Jeden z nás býva neďaleko.
A čo Zelenského vláda? Čítali sme o novej pracovnej legislatíve. Ako vplýva výnimočný stav na každodenný život?
Porážka vo vojne by pre Rusko znamenala určité politické zmeny (prinajmenšom palácový prevrat a možno aj rozpad na časti alebo čiastočnú stratu suverenity), no budúcnosť pre Ukrajinu vyzerá tak či tak veľmi pochmúrne. Dlho pred vojnou Zelenského nie bezdôvodne často prirovnávali k mladému Putinovi a v prípade víťazstva vo vojne môžeme skončiť v režime, ktorý nebude o nič menej diktátorský ako ten ruský. Veľmi výstižný je príklad z tohto mesiaca, keď Zelenský vyhlásil, že mužom neotvoria hranice, kým sa nezruší stanné právo, ignorujúc fakt, že ide o najrozšírenejšiu petíciu na jeho webstránke.
Pokiaľ ide o pracovnú legislatívu, je veľmi príznačné, že starosti si o ňu robia len ľudia v Európe. Najmenej polovica zamestnaných na Ukrajine totiž pracuje v neformálnom sektore a dokonca aj tí a tie s oficiálnymi zmluvami len zriedka počujú o dodržiavaní práv a istôt pracujúcich - všetko závisí od individuálnych dohôd.
A hlavne, pracujúcu triedu teraz trápia iné veci: spomínané razie v uliciach s cieľom doručiť povolávací rozkaz (najčastejšie vo východných a západných pohraničných regiónoch) a nemožnosť odísť z krajiny pre osoby podliehajúce vojenskej službe. Áno, petície majú len informačný zmysel, ide však o prvé pokusy ukrajinských pracujúcich vyjadriť vlastnú agendu na celoštátnej úrovni, aké si vôbec pamätáme. Keďže pouličné protesty teraz nie sú možné, využívajú jediný zostávajúci spôsob komunikácie s úradmi.
Len si predstavme, akí by boli ľudia na Ukrajine šťastní, keby sa tlak štátu oslabil v dôsledku kampane medzinárodného anarchistického hnutia. Ak by toto hnutie myslelo svoje protivojnové vyhlásenia vážne, už pred mnohými mesiacmi by sa organizovali masové demonštrácie pred ukrajinskými veľvyslanectvami za otvorenie hraníc. Nie je veľmi o čom hovoriť, veď ešte aj na Prvého mája ste si našli dôležitejšie veci na prácu. Zdá sa nám, že pomoc nemôžeme čakať od nikoho, a môžeme len hádať, koľko ukrajinských rodín ešte zomrie, pretože sa nechcú oddeliť. Čím sa líšite od politikov a političiek, keď vyhlasujete veci, ktoré nesplníte?
Jedinou masovou libertínskou štruktúrou, ktorej slová a činy išli ruka v ruke, boli EZLN. Krátko po invázii zaplnili ulice svojich obcí, bezvýhradne odsúdili túto agresiu, žiadali okamžitý odchod ruskej armády a zároveň neoznačili ukrajinský buržoázny štát za niečo principiálne lepšie. Išlo o symbolický protest, ktorý v Kremli asi ani nezaregistrovali, no EZLN zjavne urobili vo svojej horskej džungli všetko, čo sa dalo...
Existujú iné aktivistické alebo solidárne siete, s ktorými ste v kontakte a ktoré vznikli počas konfliktu a vykonávajú sociálnu prácu?
Samozrejme, a viac ako jedna. V prvom rade je tu náš veľký informačný partner - kanál na Telegrame s názvom „Subpoenas giving. Kharkov“ s takmer 75 000 odberateľmi a odberateľkami, ktorý vznikol koncom mája. Ľudia sa tam navzájom pohotovo upozorňujú, ak vedia o raziách na brancov a o iných nepredvídaných akciách policajných zložiek. Spolupracujeme aj s dobrovoľníckou organizáciou Build Help na rýchlej oprave domov poškodených ostreľovaním v chudobných oblastiach. Zúčastňujeme sa tiež na aktivitách Alternative Kharkiv (založený presne pred dvoma rokmi) a Kharkiv Loadstone založený asi pred mesiacom), kde diskutujeme o širších otázkach povojnového vývoja. Ide o neformálnu horizontálnu koalíciu osôb venujúcich sa urbanizmu, životnému prostrediu, architektúre a miestnej histórii. Snažia sa, aby bolo naše mesto decentralizovanejšie a menej sa zameriavalo na komerčné ciele. Koncom mája bola predstavená všeobecná koncepcia našej spoločnej vízie.
Pochopiteľne, tieto myšlienky budeme môcť začať skutočne realizovať až vtedy, keď útočníci prestanú každú noc ničiť mesto balistickými raketami a raketami kalibru 200 mm s kazetovou muníciou, keď chodia ľudia do práce - ak teda mesto dovtedy neskončí úplne vyľudnené -, ale už teraz máme isté úspechy. Charkovské úrady a na ne napojení developeri plánujú zbúrať historické budovy poškodené bombardovaním namiesto ich obnovy a postaviť tam komerčné objekty. Vďaka zásahu nás a našich čitateľov a čitateliek sa už podarilo jeden takýto pokus zastaviť (išlo o jeden z najstarších domov v našom meste, postavený pred takmer 200 rokmi). Situáciu musíme každý deň sledovať, pretože úrady a developeri sa spoliehajú na to, že poľavíme v ostražitosti.
Slnko a tieň sa stretávajú na mieste poznačenom kolíziou rozbitej histórie s rozbitou modernou neďaleko odvolacieho súdu v centre na miestach s revolučnými tradíciami, o ktorých sme písali v tomto článku.
Pokiaľ ide o solidaritu na medzinárodnej úrovni, to je úplne iná vec. Minulý rok vyzbieralo medzinárodné anarchistické hnutie zhruba za mesiac 5 000 eur pre afganských anarchistov a anarchistky. My sme dostali od kamarátov a kamarátok zo zahraničia 1 500 eur za pol roka. A to aj napriek tomu, že naša práca je verejne známa, zatiaľ čo v spomínanom prípade sa o činnosti tých ľudí pred emigráciou ani po nej nič nevie (hoci je pravda, že sme im prispeli aj my). Čo na to povedať?
Ako môžeme pomôcť prostredníctvom konkrétnej medzinárodnej solidarity s humanitárnou pomocou obetiam vojny?
Keďže okupanti počas obliehania pravidelne bombardovali kritickú civilnú infraštruktúru, najväčší problémom bude pre nás asi nadchádzajúca vykurovacia sezóna. V súčasnosti pripravujeme komunitné kúrenie v okrajovej priemyselnom štvrti na predmestí Charkova v dome človeka, ktorý s nami spolupracuje. Môžete podporiť tento projekt, ako aj nákup humanitárneho tovaru z miestnych fariem (aj keď túto možnosť sme v auguste pozastavili, pretože finančné prostriedky sú obmedzené a nevieme, ako dlho bude trvať vojna). Zapojte sa prosím do našej hlavnej zbierky tu: https://www.globalgiving.org/projects/mutual-aid-alert-for-east-ukraine/.
Aký máte názor na dezerciu a odpieranie vojenskej služby v ukrajinskej aj ruskej armáde?
Rozsiahle pokrytie protivojnového bojkotu, sabotáží a ďalších priamych akcií je hlavnou témou medzinárodnej rubriky v angličtine na našom webe od prvých dní invázie! Treba si tiež uvedomiť, že národná jednota Ukrajincov a Ukrajiniek okolo Zelenského moci sa opiera len o strach z vonkajšej hrozby. Protivojnové podvratné akcie v Rusku teda predstavujú nepriamu hrozbou aj pre ukrajinskú vládnucu triedu, a preto považujeme šírenie informácií o nich za internacionalistickú činnosť.
Do úvahy treba vziať aj fakt, že aj napriek tomu, že medzi oboma štátmi vo vojne neexistuje rozdiel z kvalitatívneho hľadiska, je tu rozdiel kvantitatívny: ak všetci ruskí vojaci prestanú bojovať, je po vojne, ak to urobia ukrajinskí vojaci, je po Ukrajine. Okupačná zóna sa začína 20 km od obchvatu nášho mesta a vieme, čo to znamená: „miznutie“ všetkých aspoň trocha aktívnych ľudí a doba kamenná pre zvyšok obyvateľstva. Zároveň sledujeme, že po tom, čo ruské vojská vo väčšine prípadov stratili útočný potenciál, začala sa prejavovať vlna sociálnej nespokojnosti aj na Ukrajine - o tom sme už hovorili.
Aký vplyv mala vojna na ukrajinské anarchistické a radikálne hnutia?
Niektoré skupiny jednoducho zanikli, ostatné - okrem nás - naďalej fungujú ako štátne jednotky, no ako politické organizácie (hoci na hony vzdialené anarchizmu) sú v skutočnosti mŕtve a podľa nás nemajú nijaké vyhliadky na oživenie. Treba poznamenať, že rôzni ukrajinskí anarchisti vstúpili do armády z rôznych dôvodov. Skupina Black Flag sa skôr snažila presadzovať anarchistickú agendu v armáde a širšom hnutí zameranom na obranu. Ich skúsenosti považujeme za cenné, aj keď boli neúspešní, čo sme predpokladali už v rozhovore z prvých dní vojny. Naopak, iní skôr chránia ukrajinský štát pred útokmi z anarchistických radov, preto k nim máme rovnako negatívny postoj ako k štátu ako takému.
Vo svojich prehláseniach svorne tvrdia, že nie sú za štát, ale len za ukrajinský ľud, no ani takúto jezuitskú rétoriku nedokážu používať revolučným spôsobom. Ak chcete pomáhať ozbrojeným silám, kde mnohí vojaci nemajú ani nepriestrelné vesty, nieto ešte inú muníciu - ok, pomáhajte im a nadviažte užitočné kontakty pre povojnové obdobie tak, ako Malatesta podporoval kubánskych povstalcov proti Španielsku a líbyjských povstalcov proti Taliansku... Ale prečo sa deje to, že zatiaľ čo Zelenského pravicoví oponenti sa nezdráhajú využiť každý prípad nespravodlivosti, aby podkopali dôveru v ukrajinské orgány, títo anarchisti akurát tak obhajujú záujmy ukrajinského štátu v libertínskych kruhoch? Kto nechce poslúchať nijakú vládu, nemá dôvod považovať takéto skupiny za skutočnú alternatívu k vláde. A kto miluje štát, nepotrebuje takúto schizofrenickú exotiku - pre nich sú tu bežné nacionalistické strany a hnutia.
Nemyslíme si, že by takáto aktivita radikálne zmenila situáciu: príklad Black Flag ukazuje, že akákoľvek revolučná agitácia v radoch ukrajinskej armády nemá v súčasnosti zmysel, pretože vojaci sú vo všeobecnosti spokojní so svojimi platmi, ktoré sú aj na európske pomery celkom solídne (100 000 hrivien alebo asi 2700 eur na fronte). Pritom väčšina ľudí na Ukrajine označujúcich sa za anarchistov neplánovala robiť ani to a okamžite splynuli s vládnucou triedou v jednom nacionalistickom impulze.
Medzitým sa počet osôb v ukrajinskej armáde blíži k miliónu a niekoľko desiatok bojovníkov pod čiernou vlajkou je kvapkou v mori, ktorá nedokáže demonštrovať nič iné, len vlastnú zbytočnosť a bezmocnosť. Avšak relatívny úspech Assembly v porovnaní s predvojnovým obdobím by tiež nemal vyvolávať ilúzie, že aspoň v jednom z regiónov Ukrajiny sú teraz anarchistické názory populárnejšie. Musíme byť pripravení na to, že politická situácia v krajine môže byť ešte veľmi dlho podobná situácii v Afganistane, Jemene alebo Somálsku a nič nemôže zaručiť rast vplyvu anarchizmu. Našou jedinou šancou je, že odmietneme koketovať s tými či onými autoritami alebo politikmi či političkami ako s „menším zlom“ a budeme voči nim všetkým v rozhodnej a bezpodmienečnej opozícii. V opačnom prípade budú masy čoraz viac vnímať anarchistov a anarchistky ako čudných klaunov, ktorým sa nedá rozumieť a ktorým netreba venovať pozornosť.
Pozostatky obytného domu na historickej Mironosickej ulici v centre mesta
Od niektorých kolektívov, ako napríklad bývalej Operation Solidarity a niektorých východoeurópskych Čiernych krížov, prišli medzinárodné výzvy, aby sme vyvíjali tlak na naše vlády, aby podporili ukrajinské ozbrojené sily. Odvolávali sa dokonca na prebiehajúce „spojenectvo“ medzi tamojším ľudom a štátom. Aký je váš názor?
Už spomínaní zapatisti na začiatku vojny správne poznamenali: „Veľký kapitál a jeho ‚západné‘ vlády sa stretli a premýšľali o situácii, dokonca o urýchlení jej zhoršovania. Po začatí invázie s napätím sledovali, či sa Ukrajina postaví na odpor, a kalkulovali, čo by mohli získať z jednotlivých možných výsledkov. Teraz, keď sa Ukrajina bráni, nadšene ponúkajú ‚pomoc‘, za ktorú budú neskôr očakávať odmenu.“ Západné vlády a vojensko-priemyselný komplex majú svoje vlastné finančné záujmy, ktoré nespočívajú v rýchlom víťazstve Ukrajiny, ale v predlžovaní vojny. V opačnom prípade by už na Ukrajinu dodali dostatok ťažkých zbraní a vojna by sa mohla skončiť už túto jeseň. Z čisto každodenného hľadiska by pre vás bolo pohodlnejšie, keby Západ opäť schoval hlavu do piesku, ako v prípade Čečenska a Sýrie. Keby ste tu žili čo i len jeden deň, pravdepodobne by ste naopak začali obviňovať úrady svojej krajiny z neustáleho zmierovania sa s botoxovým trpaslíkom, kvôli ktorému sa naše mesto každý deň stáva strelnicou bez akéhokoľvek trestu. V každom prípade je objektívnou skutočnosťou, že západné vedenie má záujem práve na postupnom oslabovaní svojho imperialistického rivala bez prílišnej ostrej konfrontácie.
Pokiaľ ide o spomenuté kolektívy, ich výlevy o „slobodnej Ukrajine, ktorá bráni celý civilizovaný svet“ sú príliš nudné na to, aby sme vôbec strácali čas ich analýzou. Ľuďom, ktorí si spoza hraníc robia toľko starostí o ukrajinskú demokraciu, môžeme len odporučiť, aby sa vzdali svojho európskeho/amerického občianstva, dali si žiadosť o povolenie na pobyt na Ukrajine a rýchlo sa sem presťahovali, aby si vychutnali slasti tunajšieho života!
Niečo iné sú však odporcovia a odporkyne vojny v Rusku a Bielorusku. Títo ľudia skutočne podstupujú obrovské riziko, aby zastavili tento masaker, a už len to stačí na to, aby sme im boli vďační. S výnimkou osôb z ultrapravicových kruhov (ktorých beztak nie je veľa), podporujeme takýchto ľudí bez ohľadu na to, či je ich postoj proukrajinský alebo internacionalistický.
Samozrejme, ak by nejakí ľudia chceli, aj našu agendu by vedeli označiť ako prospešnú pre buržoáznu triedu: masový odchod nahnevaných a nespoľahlivých proletárov a proletárok zabráni sociálnemu výbuchu na Ukrajine, ktorý je možný v prípade ďalšieho predlžovania vojny, a šéfovia a šéfky v Európe majú veľký záujem o lacnú ukrajinskú pracovnú silu. Kde sú však najpriaznivejšie podmienky pre štrajkové hnutie - vo vojnovej alebo mierovej krajine? A prečo nerozvíjať spoluprácu samostatne zárobkovo činných osôb v Európe za účasti migrantiek a migrantov z Ukrajiny?
Počuli sme aj výzvy na obranu „liberálnej demokracie“. Čo si myslíte o tomto koncepte a nakoľko je pre vás dôležitý koncept anarchizmu triedneho boja?
Zrejme hovoríte o ukrajinskom štáte, ak vám správne rozumieme. Takéto prehlásenia zvyčajne vychádzajú z porovnávania oblastí, ktoré kontroluje vláda, a tých, kde dochádza k totálnej devastácii, hladomoru a bielemu teroru na okupovaných územiach krajiny. Znamená však existencia jedného zločineckého gangu vyvolávajúceho menšie rozhorčenie v porovnaní s iným, že by kvôli nemu malo zomierať a skončiť zmrzačených státisíce ľudí a milióny ďalších prežívať na pokraji hladu so zatvorenými hranicami, zatiaľ čo padajú bomby? To si nemyslíme!
Prázdne okenice Paláca práce hneď vedľa charkovskej radnice
Ak porovnáme vládou kontrolovanú časť Ukrajiny s krajinami EÚ... Verte či nie, aj historické centrum typického ukrajinského mesta vrátane toho nášho môže byť oveľa menej obývateľné ako západné slumy. Nemáme tu čo brániť okrem trónov úradov a polí korporácií. Preto sa naši lídri tak boja slobodného odchodu z krajiny: vojenská služba na obranu plantáží oligarchie nie je pre mnohých vojakov niečo, po čom by naozaj túžili. Je to jediný možný príjem v takýchto podmienkach. Ukrajincov nenúti bojovať policajná represia, pretože tí, ktorí naozaj nechcú, sa môžu vyhnúť mobilizácii aj bez úplatkov. Zároveň však platí, že ekonomický nátlak je skutočne silný: napríklad v našom meste pripadá na jedno voľné pracovné miesto 19 uchádzačov/uchádzačiek...
Ako veľmi sú rodové a LGBTQ+ otázky dôležité v súčasných anarchistických a radikálnych hnutiach na Ukrajine?
V našej skupine existujú rôzne názory na túto otázku: niekto sa označuje ako feministka, niekto považuje túto tému na Ukrajine za natoľko zdiskreditovanú pravicou, že úplne stratila akýkoľvek revolučný potenciál. Pred vojnou bolo feministické a LGBTQ+ hnutie na Ukrajine úzko spojené s nacionalistickými, klerikálnymi a militaristickými kruhmi. Po 24. februári ľudia, ktorí podporovali rozšírenie služby v armáde aj na ženy atď., masovo utekali z Ukrajiny do európskych krajín, často ani nie susedných, a odtiaľ vyzývali do boja mužov, ktorí si nemohli dovoliť luxus slobodnej emigrácie. Čo bude ďalej s týmto hnutím? Netušíme. Naše aktivity sú v súčasnosti organizované na triednom a územnom základe, aj keď v prípade, že by sa objavili takéto iniciatívy a mali blízko k našim postojom, bolo by super s nimi spolupracovať.
Od niektorých kamarátov a kamarátok vieme, že nacionalistická rétorika dosť výrazne prenikla do ukrajinskej spoločnosti hlavne po rokoch 2013-14 a po anexii Krymu. Aký je súčasný alebo potenciálny politický priestor pre politický aktivizmus bez nacionalizmu?
Anarchia je mladosť sveta a mala by ju budovať v prvom rade mládež. Podobne ako v Taliansku, aj vo východnej Európe ide problém nacionalizmu ruka v ruke s vymieraním národa a jeho upadaním do senility. Ukrajina bola rovnako ako Rusko pred vojnou dlho krajinou alkoholikov, dôchodcov, úradníkov a policajtov, a keď sa bude dať slobodne emigrovať, pravdepodobne zažijeme aj odchod tých pracujúcich a inteligencie, čo tu ešte zostali (hlavne zo zničených regiónov). Existujú údaje, že od 24. februára sa na Ukrajinu dobrovoľne vrátilo zo zahraničia približne 100 000 mužov. Ale na druhej strane - zostanú tu aj po vojne? Ako vidíte, ukrajinská demografia vo všeobecnosti veľmi neuľahčuje šírenie libertínskych myšlienok.
Jedinou šancou na šťastný koniec by boli také obrovské investície Západu, Číny a Turecka, ktoré by umožnili nielen obnoviť to, čo bolo zničené, ale aj spôsobili hospodársky skok z predvojnovej úrovne, čo by prilákalo množstvo migrantov z globálneho juhu. Potom by bolo naozaj možné masové hnutie pracujúcich, revolučná situácia atď. Zatiaľ však neexistujú skutočné garancie, že dôjde k obnove toho, čo sme mali pred vojnou. Väčšinou ide o sľuby.
Možné sú určite aj medzietnické konflikty. Už v prvých mesiacoch našej práce sme však takmer výlučne podporovali protesty arabských a afrických študentov a študentiek proti snahám vymámiť z nich úplatky pri záverečných skúškach. Preto dúfame, že sa nám podarí nájsť spoločnú reč aj s novými ľuďmi zo zahraničia.
Chceli by ste na záver povedať ešte niečo taliansky hovoriacim anarchistom a anarchistkám?
Chápeme, že v Taliansku sa ľudia z Ukrajiny stretávajú s predsudkami a že ukrajinské komunity sú známe svojimi reakčnými názormi. Nikdy sa však nezmenia k lepšiemu, ak bude anarchizmus v Taliansku len peknou, no vyprázdnenou rétorickou figúrou. Agitujte medzi nimi, vzdelávajte ich, pomôžte im v boji proti ľuďom, ktorí ich zamestnávajú a prenajímajú im byty, kontaktujte nás, ak potrebujete pripraviť texty v ukrajinčine alebo ruštine!
Ak toto čítajú utečenci a utečenky z Afriky a Blízkeho východu, vieme, že veľa z vás pociťuje hnev, lebo ľudia utekajúci z Ukrajiny majú v Európe lepšie postavenie. Nezabudnite, že je to len polovica pravdy. Druhá polovica je, že bezpečnosť a príjmy sú tu porovnateľné s vašimi krajinami, zatiaľ čo životné náklady sú porovnateľné s Európou. Máme spoločné záujmy a musíme hľadať spôsoby, ako konať spoločne!
A tiež by sme chceli úprimne pozdraviť Olga Taratuta Solidarity Initiative vo Francúzsku, rádio Final Straw v USA, Enough 14 v Nemecku, 161 Crew v Poľsku, alasbarricadas.org v Španielsku, aitrus.info v Rusku a všetkých ľudí, ktorí nás čítajú, pomáhajú s prekladmi a poskytujú financie. Váš príspevok k našej práci je neuveriteľný a my sa snažíme robiť to najlepšie, čo v týchto podmienkach môžeme!
Nie hraniciam, nie národom! Mier do chatrčí, vojnu do palácov!
31. augusta 2022
Preložené z webstránky libcom.org
Súvisiace texty:
Ruská sekcia Medzinárodnej asociácie pracujúcich (KRAS) odpovedá na otázky týkajúce sa vojny na Ukrajine
Medzinárodný deň žien a vojna na Ukrajine
Podpor odbory Kuriér, ktoré v Rusku čelia represii zo strany režimu