„To preto, lebo mi podávaš také hovno!“
16. september 2007
Na začiatku augusta som si zohnal brigádu. 80,- na hodku, išlo o prácu brigádnika na stavbe. Na nasledujúcich riadkoch sa dozvieš moju osobnú skúsenosť, ako som si krátil dlhé chvíle, ako sa majster skoro dolámal a kadečo iné...
Ráno som vstával poväčšinou o 6:10, dal som žene a dieťaťu pápá, aby som na siedmu bol na šatni. Ešte som si kúpil dajaké raňajky v obchode a bicyklom šup hore do kopca do budovy, kde sme mali šatňu. Prezliekol som sa do montériek a do bot. Vyzliekal som sa z nich tak pred 17:00 väčšinou, aby som šiel preč po 10 hodinách.
Budúca administratívna budova a výrobná hala, na ktorých sme pracovali, sa nachádzajú na kraji mesta neďaleko železnice v priestoroch bývalého JRD. Prácu zadeľoval šéf, objednával betón, materiál (napr. kombidosky) a nástroje, ale väčšinou všetko riešil aj s majstrom (nazvem ho papamajster). Naša partia okrem štyroch majstrov mala dvoch brigádnikov. Vo výrobnej hale sa snažili rozkazovať minimálne dvaja šéfovia (môj kohút a ešte jeden). Na pokračujúce práce sa podchvíľou chodili pozerať ľudia, ktorí vystúpili z drahších áut, boli navoňavkovaní a fotili si našu prácu.
Na šatni sme síce boli už o siedmej (no ja som zvyčajne nejakú minútku meškal, mal som celý čas zle nastavené hodiny na mobile :), ale na stavbu sme sa neponáhľali. Raňajky, cigaretka, prechádzka po sklade, debata, aké náradie bude treba. Ja som nič nerozumel, keďže sa bavili po maďarsky, takže som len čakal, čo mi dajú do ruky. Ešte zapnúť rádio, postálo sa chvíľu a začalo sa tak 7:30. Intenzívne sa pracovalo, keď bol materiál, nástroje, počasie a my v poriadku. Keď chýbal materiál, papamajster zatelefonoval šéfovi, a čakali sme (prestoj) alebo sa našla iná práca.
Keď bolo zlé počasie, tak sme si buď dali pršiplášte alebo sme sa schovali a čakali kým prejde dážď. Samozrejme, občas bolo treba sa napiť vody, najesť sa, zapáliť cigaretku, ísť na záchod, porozprávať sa o elektronike, autách, dievčatách, rodine, zážitkoch z minulých robôt. Potom tu bola aj činnosť, nazvime ju, „tváriš sa, že robíš“. Prosto, prechádzaš sa a hľadáš robotu, povyťahuješ z dosky klince, potom ju odložíš, hľadáš inú, urobíš to isté, a to aj dve hodiny. Mne sa niekoľko hodín darilo zbierať po stavbe drevo, ktoré už na nič neslúžilo, to som nanosil na kopu a neskôr naložil cez pracovnú dobu a odviezol starkému, nech má v zime čím kúriť.
Stavba sa dosť často upratovala, pravidelne piatky slúžili na túto činnosť, prenášali sa hranoly a iné veci z miesta na miesto, čiže produkcia malá, ale kilojouly sa míňali. Ako brigádnik som čakal na robotu, ktorú mi pridelí papamajster alebo som sa šiel zašívať so zbieraním dreva. Po pridelení práce si bolo treba prispôsobiť pracovisko. Ak sa dá nemusím si predsa ničiť chrbát zohýbaním sa nad robotou, keď si môžem spraviť stôl a strávim tým istý čas...
Konflikty som mal dva. Prvý raz, chceli mi dať (šéf aj majster) natierať dosky s farbou, ktorá si vyžadovala pri práci používať rukavice a okuliare. Rukavice by aj boli, no okuliare som v sklade nenašiel, tak som povedal papamajstrovi, že bez nich to robiť nebudem, lebo mám alergiu a chemikália mi môže ublížiť. Povedal som, že s okuliarmi robotu urobím. Telefonoval som šéfovi, nedvíhal mi. Papamajster mu zavolal a rozprával sa s ním, výsledok bol ten, že šéf povedal niečo v zmysle, že som kokot a robotu dali robiť druhému brigádnikovi. Pred odmietnutím práce som premýšľal či sa na to vyjebať a natierať to opatrne alebo povedať svoju požiadavku. Po odmietnutí som mal dobrý pocit. Po telefonáte zmiešané, trocha aj obavy, neistota, no konflikt sa medzi mnou a šéfom už nestupňoval.
Iné to bolo vo vzťahu k papamajstrovi, ktorého bol druhý brigádnik vnuk a aj miláčik. Predpokladám, že dajako nemohol prehrýzť moje občasné zašívanie sa, pomalšiu prácu a neviem ešte čo všetko a rozprával sa so mnou štýlom: „Hej, dones toto!“ Vrcholom by som označil situáciu, kedy mi kázali (nielen on, ale v podstate celá partia aj s brigádnikom, lebo pracovali všetci na streche a ja jediný dole), aby som im nosil dosky. Dosky som doniesol a podal hore. O dve sekundy sa papamajster ostro ozval: „To čo podávaš, do piči, aké desky, tesári po tom majú chodiť!“ No, vedel som ja na čo dosky majú slúžiť a jaké vybrať?! Maďarsky nerozumiem a na stavbe sa proste nevyznám. Potom som im podal so slovami: „Tieto sú dobré, páni veľkomožní?“ novú dosku. O minútu sa ale pod papamajstrom prelomila jedna lata a on skončil zachytený na skrížených doskách, pod sebou tri metre a tvrdý betón. „To preto, lebo mi podávaš také hovno!“, bola jeho reakcia. V podstate som nijak nereagoval, nemalo to zmysel, o deň som už mal končiť, zhrabnúť výplatu a ísť navždy preč.
Jeden deň som mal tú česť robiť s týpkom, s ktorým som prebral toľko, čo s ostatkom za celé tri týždne. On vlastne pracoval s tou partiou tiež a priznal sa mi, že sa cítil počas troch mesiacov veľmi izolovaný kvôli jazykovej bariére. V ten deň sme spolu betónovali a porozprával mi, že pracoval aj v baniach, v Handlovej a vo Veľkom Krtíši. Tu pracoval na stene, priamo ťažil uhlie. Baňa bola mokrá, čo v praxi znamená, že pracuješ v daždi. Bolo to pred vianočnými sviatkami niekedy 97/98, kedy im na účet miesto riadnej výplaty prišlo 1000 korún. Ranná smena (robilo sa od 6:00) sa rozhodla celá, že nesfárajú do bane. Prišiel riaditeľ a povedal, že on za to nemôže, že banky mu nechcú dajakú faktúru vyplatiť, ale že do 24 hodín to vyrieši. Baníci sa teda rozhodli v ten deň sfárať. Do riaditeľovho limitu sa však nič nestalo. Na druhý deň zišiel po novom sfáraní do bane odborový predák a povedal chlapom, že ak chcú pohnúť s touto vecou, tak musia zostať dole a on že sa o ostatné postará. Celá smena na všetkých úsekoch sa rozhodla zostať dole a predák zavolal Markízu a potom šiel za riaditeľom jednať. Taktiež chlapom vybavil jedlo a nápoje. Ďalšia smena, ktorú riaditeľ nepustil dole, aby sa mu tam nehromadili chlapi, sa poskladala baníkom na cigarety. Nálada bola dobrá dole, chlapi spali, fajčili, rozprávali sa. Potom zišiel dole riaditeľ, prišiel do najbližšej podzemnej dielne, kde bolo dosť ľudí a hovoril, aby sa chlapi nejebali a išli hore. Oni mu oznámili, že v prípade, že sa prvému z nich na účte objavia peniaze, tak vyfárajú. Riaditeľ odišiel. A nič nevybavil. Boli dole myslím 16-20 hodín, až pokiaľ sa výplaty na účtoch neobjavili. Problém s ich vyplácaním už odvtedy nebol. Aké boli konzekvencie? V podstate, baníci, ktorí mali zmluvy na dobu určitú, tak im neboli zmluvy predĺžené z dôvodu účasti na štrajku. Potvrdené to však je len v jednom prípade a to tohto môjho spolubetonára:) Vravel, že bola vtedy núdza o jeho funkciu a aj napriek tomu mu zmluvu nepredĺžili...
Aby som sa vrátil k brigáde. Výplatu som si zobral bez poďakovania, dobrý pocit mám z dreva, ktoré som si zobral, z dňa, ktorý mi omylom dali ako odpracovaný, hoci som do roboty nepáchol, z toho, že som sa opálil na slnku, trocha pocvičil svaly a naučil sa robiť s vodováhou, z toho, že som si raz na obed povedal, že nejdem do roboty, sa idem okúpať a tak som aj urobil, z toho, že som robil svojím pomalým tempom, že som odmietol nebezpečnú prácu (aj keď zase pri práci s cementom som už okuliare neriešil, aj keď boli treba, lebo som nechcel stupňovať napätie, cítil som, že moja pozícia na stavbe by bola ohrozená) a napokon zo stretnutia s baníkom. V posledný deň som sa s chlapmi rozlúčil, ale poobede ma chytila taká silná migréna, akú som ešte nemal.
Myslím, že celkom oprávnene som ju pripísal veľmi zlému vplyvu pracovného kolektívu a pracovnej klímy na mňa. Z maďarčiny ovládam aj teraz, po troch týždňoch, akurát egy, ketto, harom – raz, dva, tri – ale vtipy, postup práce, zážitky, debaty – nula bodov, bol som mimo, izolovaný.
V článku som nespomenul všetko, vynechal som napríklad, ako ma strašne hnevalo, keď som sa šiel najesť do jednej z troch vývarovní, zaplatil som okolo stovky a odchádzal hladný alebo ako som si krátil čas čítaním textov.
Miesto záveru – Priama akcia pripravuje vydanie brožúry, ktorá sa bude venovať problematike brigádnickej činnosti, pôjde o praktické skúsenosti, podobné tomuto článku. Máš aj ty svoj zážitok z brigády? Pošli nám ho.
A toto som ja